Prečo je viac lekární ako čajovní?

Medicína ako kráľovská disciplína je v línii mojich záujmov od roku 1982 , keď som nastúpil už do neexistujúceho Ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach. Už vtedy  som bol toho názoru,  aby sa pristupovalo ku pacientovi holisticky, teda aby lekár mal prehľad nielen o jeho telesnej stránke, ale aj o prostredí, v ktorom žije, prípadne rodinnom zázemí, pričom veľa príčin chorôb tkvie v sociálnych interakciách a emocionálnych rozladeniach. Samozrejme, sú na svete oblasti alebo štáty, ktoré realizujú svoju medicínu na tomto princípe, ide skôr o ázijské, napr. tradičné čínske formy medicíny a určite aj na iných kontinentoch by sa našli zariadenia, kde harmonicky spolupracuje klasická medicína s tradičnými formami, ktoré sa v tom regióne vyvíjali stovky rokov pred rozvojom medicíny. Je mi ľúto, že na prechádzke po meste vnímam, že je oveľa viac lekární ako čajovní. Že by tak rapídne vzrástla chorobnosť? Čo je telu prirodzenejšie, chémia alebo bylinný výluh? Na čo bolo telo zvyknuté tisícky rokov? Prečo nie sú do nemocníc pripustené aj certifikované alternatívne formy liečenia, ale sa vytesňujú do rôznych periférií? Je to na hlbšie zamyslenie, ale dnes poisťovniam asi nejde o zdravie pacienta do takej miery, aby si zisťovali od neho mieru spokojnosti a podľa toho upravovali toky financií, ktorých sú len správcovia. Samozrejme, že sú život ohrozujúce stavy, kedy musíme brať antibiotiká a mnohé iné lieky. Celé mi to pripomína Fordove závody zamerané na výkon, biznis a zisk.

Veľmi často v tejto súvislosti myslím na Antoine de Saint Exupéryho a jeho pohľad do budúcnosti ohľadne medicíny. „Fyzika raz urobí taký pokrok, že  chorému odoberú kvapku krvi a dajú mu tabletku a bude zdravý. A ja i napriek tomu pôjdem za starým doktorom, ktorý  ma vypočuje, popočúva, poklepe, prehmatá, zapáli si fajku povie hm, hm a pozrie na mňa. Mám rád pokrok, ale radšej mám rád ľudskosť a múdrosť. „Bol letec a z výšky videl  ďaleko do budúcna. Videl pokrok a jeho odtrhnutie sa od duše človeka a chýbanie múdrosti a ľudskosti. Pohladenie, chytenie za ruku alebo pritisnutie na hruď veľmi v súčasnosti chýba aj v medicíne. A kde nájdem tých ľudí? Vnímam to tak, že sa rútime po informačno-technologickej špirále kdesi do nenávratna, na všetko sú aplikácie a samodiagnostické postupy doktora Googla.

Systém korporátneho kapitalizmu premietajúci sa v medicíne doposiaľ nemá reálny záujem o kvantový prístup k pacientovi, pretože to v masovom meradle ohrozuje astronomické zisky farmaceutických spoločnosti. Ešte raz opakujem,  že korporátny kapitalizmus ako systém v sebe nezahŕňa humanistický princíp, teda je nastavený jedine na maximalizáciu zisku za každú cenu. Ak by sme vynašli metódy a techniky, ktorými sa dajú nahradiť finančne náročné terapie a konzumácia produktov farma biznisu by rapídne poklesla, tak sú tieto zisky ohrozené, čo rezultuje k pomalému zániku korporácii. Preto doposiaľ platil tento model. Lenže situácia sa mení a už sú na svete ľudia a skupiny, ktoré chápu kapitalizmus aj s ľudskou tvárou a vedia sa tak aj reálne správať. Títo ľudia a skupiny sú prvými lastovičkami nevyhnutných zmien. Toto následne bude rezultovať do systému, ktorý bude skutočne nastavený pre ľudí.

Problém vidím aj v tom, že štát sa čoraz viac vytráca, čo je súčasť boja proti spoločnosti, jej podstate, hodnotám a organizovaniu. Čím bude slabší štát, tým budú silnejšie nadnárodné korporácie a bruselské centrum. Občania si nevážia štát, najmä ak vidia jeho nízku schopnosť. No a v konečnom dôsledku si myslím, že určitú úlohu tu zohráva (hoci by sa mohlo zdať, že ide iba o otázku jazykovednú) aj pomenovanie ministerstva. Nemalo by to byť ministerstvo zdravotníctva, ale ministerstvo zdravia! A to myslím úplne vážne, ale nejde mi len o zmenu názvu, ale o podstatu jeho fungovania. Ak nebudeme dostatočne aktívni, nebudeme chorobám predchádzať, vykašleme sa na prevenciu a podobne, potom nás nezachránia žiadne tabletky. Nezabúdajme, že veľký diel viny/zodpovednosti je na nás – pacientoch. Ani ministerstvo zdravia nás neochráni, ak s tým nezačneme sami. Treba poznať svoje telo, vedieť sa počúvať, sledovať príznaky (a to vôbec nemám na mysli ľudí typu hypochonder), a vedieť, čo nám prospieva .

Aj v tomto prípade, aby môj príspevok nevyznel povrchne, ponúkam stanovisko môjho priateľa docenta z odboru klinickej biochémie: „Ako bojovať s niektorými lekármi, ktorí pacienta nechcú vyliečiť, ale chcú ho dlhodobo liečiť? Ak sa ozvete, povie, choďte k inému lekárovi a keďže je ich málo, tak budete čakať 3 – 4 mesiace. Čo si myslíte resp. čo by ste povedali lekárovi urológovi, ktorý urobil pacientovi 11-krát biopsiu prostaty, vždy negatívnu a pritom tento lekár neuznáva moderné biochemické a genetické testy a magnetickú rezonanciu. Nemôže vláda prijať zákon že 90 % z vybraných peňazí (z povinného) poistenia by malo ísť do zdravotníctva a 10 % by mali na prevádzku? Toto je tiež utópia.“

Summa summarum: pacienti sa stali vazalmi nie lekárov, ale systému, tvoreného zdravotnými poisťovňami. Niektoré  poisťovne nie sú v kondícii uhradiť poskytnutú zdravotnú starostlivosť a tak umelo dochádza k zadlžovaniu poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorá sa následne medializuje ako zlé hospodárenie nemocníc.