Prečo sa nebúrime?

Česká spisovateľka Marie Majerová vo svojom do Paríža situovanom románe Náměstí republiky zo svojich krajne ľavicových pozícií svojrázne zdôvodňuje ochabnutie revolučného zápalu robotníckej triedy v období prvej svetovej vojny. Domnieva sa, že vykorisťovaní (s výnimkou lumpenproletariátu) sa nechali oklamať a uchlácholiť skutočnosťou, že už nemusia toľko drieť ako predtým a cez víkend si môžu zájsť so svojimi partnerkami člnkovať sa do Boulognského lesíka. Takže svetovej revolúcii odzvonilo. Aj dnes u nás (ale aj všade vo svete) mnohí ľudia sa cítia vrcholne nespokojní s politicko-ekonomickým systémom, ktorý sme si či už dobrovoľne alebo rafinovanou manipuláciou zvolili. Tento svoj pocit  však len neveľa jedincov je ochotných ísť verejne manifestovať do ulíc. Je to z toho istého dôvodu, aký pred storočím uvádzala Majerová? Našu nespokojnosť si ventilujeme len šomraním v krčme (ako v texte piesne o Havlovi spomína nebohý Karel Kryl), alebo sledovaním  seriálov o tom, kto sa s kým vyspal, čítaním bulváru či počítačovými hrami, ktorých cieľom (aj keď nie jediným) je nás „uspať“, nechať nás aspoň na čas zabudnúť na tristnú realitu plnú podvodov, nespravodlivosti, korupcie?

V priebehu letných mesiacov som si v televízii pozrel dva staršie filmy – francúzsky Smrť darebáka v hlavnej úlohe s Delonom a ďalšími významnými hercami tých čias (film bol vyrobený v roku 1975, u nás uvedený v roku 1979) a americký film Sidneya Pollacka Tri dni Kondora s Robertom Redfordom (z roku 1977). Zároveň som dočítal tretí diel trilógie Millennium od významného švédskeho  autora detektívnych románov Stiega Larssona (2006, u nás preložený 2009). Tieto tri umelecké diela spája spoločná téma. Sú plné napätia, no skôr než kriminálky by mohli patriť k špionážnemu žánru a zároveň k dielam, ktoré vypovedajú závažné veci o kapitalizme od 70. rokov minulého storočia po najčerstvejšiu súčasnosť. Rozdielne je však rozuzlenie príbehov. Kým švédsky majster detektívky je optimista a v závere jeho románu čestná vláda zlikviduje zločineckú, extrémne pravicovú časť tajnej služby, režiséri oboch spomínaných filmov vo víťazstvo dobra v dnešnej spoločnosti neveria. Pollackovmu hrdinovi profesionálny zabijak odporučí, aby utiekol do Európy, ale aj tam si ho raz CIA nájde a navždy ho umlčí. Delonov hrdina vo francúzskom filme zasa konštatuje, že policajný inšpektor, ktorý odovzdá kompromitujúce materiály o korupcii v parlamente a ekonomických kruhoch ministrovi, má len dve možnosti. Ak je čestný, po odložení prípadu ad acta odíde do dôchodku, ak nie, urobí závratnú kariéru. A čo my? V Rakúsku v ére po Kreiskom visel nad všetkými kancelármi tieň podozrenia z korupcie, v Taliansku Berlusconi tiež vyviazol len s nepatrnými šrámami a jediným exemplárne potrestaným (stratou (prezidentského kresla) bol, bohvie prečo, Richard Nixon. Americkí hrdlorezi vo Vietname, Iraku a v desiatke ďalších svetových destinácií vyviaznu vždy skôr so symbolickým trestom a na rozdiel od občanov iných štátov, ktorých súdia tam, kde sa previnili, ich možno zažalovať len „v krajine slobody“. Zrejme sú to nadľudia. Na Slovensku zatiaľ nebol odsúdený takmer ani jeden príslušník politicko-ekonomickej elity. Do ulíc sa vyberú len xenofóbni zurvalci, ktorí si už našli obetného baránka a oficiálna politika i médiá im pomáhajú v odlákaní mlčiacej väčšiny od spravodlivých protestov. Politológovia hovoria, že nespokojnosť Ukrajincov môže viesť k novému Majdanu. U nás by sa hádam znova štrngalo kľúčmi iba vtedy, keby sa niekto odvážil zrušiť festival Pohoda, alebo keby sa radikálne znížil rozpočet na šport či enormne zdražili alkoholické nápoje. Na programe v Lisztovej záhrade venovanému storočnici opernej speváčky Márie Kišoňovej-Hubovej, jej syn a známy herec Martin nádherne hovoril nielen o neúcte k historickej kontinuite ale aj o hodnotovom vyprázdňovaní väčšiny populácie. Aj iní herci či umelci vôbec si občas zašomrú nad „Biafrou ducha“ v období po roku 1989 (tak sa vyjadril pred svojou smrťou básnik a autor aforizmov Peter Gregor). Škoda však, že sa nevyberú do tovární a úradov, aby prebudili obyčajných ľudí zo spánku a letargie. Posledné grécke voľby ukázali, že ľudia sa vedia vzoprieť osudu, ktorý im ktosi vnútil. A aj keď sa ich snaha skončila napokon neúspešne, za pokus to stálo. Tak ako „porazené“ Slovenské národné povstanie. Rád by som zanôtil poslednú slohu piesne Janka Matušku, ktorá sa „nezmestila“ do našej hymny: „Už Slovensko vstáva, putá si strháva...“