Prečo si páni Erdogan a Cameron zaslúžia spoločný potlesk?

Neúspešný prevrat v Turecku celý svet odsúdil a všetci vyjadrili podporu legitímne zvolenej demokratickej vláde (p. Merkelová).
Je zarážajúce, ako rýchlo a jednomyseľne vyjadrili svoj postoj demokratické vlády sveta k porážke armádneho puču a k podpore víťazného prezidenta.
Možno by sme však mali byť trochu opatrnejší pri posudzovaní stavu demokracie v tejto krajine. Nejde len o kontrolu tureckých médií, o postoj ku Kurdom, k Sýrii, k islamu a najmä k Islamskému štátu..., ale predovšetkým k politickým cieľom režimu. Úsilie o vytvorenie novej Osmanskej ríše, ktorej stredom bude silné Turecko a duchovným tmelom islam, by nás nemalo nechať iba apatickými divákmi, ktorých sa to netýka.
Naša päťstoročná skúsenosť z bojov a zo života v Osmanskej ríši nás musí viesť k väčšej obozretnosti.  Aj preto, aby sme aj my v Hornom Uhorsku opäť raz neplatili nejaký dolárový ekvivalent k uhorskej zlatke za to, že nás tu budú ochraňovať a riadiť nejakí generáli...

  Foto: Maarten van den Berg / Flickr 

Čo to však znamená, že EÚ a vyspelý svet požadujú podporiť vládu, ktorá vzišla z demokratických volieb?
Myslím si, že to nie je len vec slušnosti a diplomatickej etikety, ale najmä výraz vlastnej bezmocnosti EÚ voči tomu, čo sa deje v Turecku.
Oveľa jasnejšie sa nám bude javiť zmysel našej podpory, ak sa pozrieme na situáciu v tejto krajine, ale nie cez program jej víťaza, ale cez program porazených generálov.
Ak je pravdou, že hlavným cieľom pučistov bolo zachovanie demokratických inštitúcií, súkromného vlastníctva, ľudských práv a sekulárneho charakteru štátu... , ako to vyjadrili v televíznom vysielaní, tak si musíme položiť otázku, či sme sa neunáhlili a či nám ich program nebol bližší ako ten, ktorý prezentuje prezident Erdogan.
Jeho program opustiť politiku sekulárneho Turecka a vrátiť mu islam, ktorý je dušou i srdcom  všetkých Turkov, mal iba jednu prekážku, a tou bola turecká armáda a jej ukotvenie v NATO.
Otázka sekularizácie, t. j. oddelenia islamu od štátnych a politických inštitúcií,  bola a je kľúčovou otázkou pre celé moderné dejiny od čias Atatürka.
Akcia babráckych generálov, ktorí si azda mysleli, že pokojne môžu nechať oddychovať prezidenta pri mori a stačí vyhlásiť program na jednom televíznom kanáli,  obsadiť letisko a niekoľko mostov..., zákonite musela viesť k prehre. Najväčší „prínos“ a „hodnota“, ktoré sa im podarilo nepodareným prevratom dosiahnuť,  je zdiskreditovaná armáda a myšlienka sekulárneho Turecka.
Babráctvo pučistov je také veľké, až vzniká podozrenie, že puč bol pripravovaný v prezidentskom paláci...
Hlavná prekážka islamizácie Turecka po zatknutí 6 000 aktérov prevratu padla. Islam sa dnes môže vrátiť vo významnejšej podobe do tureckých škôl, médií i celej spoločnosti. Podpora islamu už nemusí byť skrývaná, ale plne otvorená a programová.
O nejasnom medzinárodnom angažovaní Turecka v konfliktoch Stredného východu svedčí  aj podpora najradikálnejších islamistických skupín, nevynímajúc ani Islamský štát.
Svetovým štátnikom, a najmä tým európskym, je asi jasné, že porážkou vojenského puču sa upevní pozícia prezidenta Erdogana a jeho politika reislamizácie Turecka sa stane kľúčovým programom jeho vlády.
Prirodzene, prezident, splnomocnený „hnevom ľudu“ na tvrdé zúčtovanie s pučistami, rád túto úlohu splní. Nie náhodou požaduje v tejto súvislosti diskusiu k opätovnému zavedeniu trestu smrti.
Za žiadnymi babrákmi sa neplače a v zmysle machiavelistickej politiky ich nikto nebude ľutovať. Nepochybujeme, že ak by aj 750 hlavných aktérov puču bolo odsúdených na smrť, nik z našich politikov na to reagovať nebude.
(Predpokladáme, že do určitej miery sa zopakuje scenár z Egypta, kde tiež asi 800 ľudí odsúdili na smrť, len s tým rozdielom, že tam armáda zvíťazila...).
Z formálnej a neosobnej podpory tureckej vlády, ktorá potlačila vojenský prevrat, vyplýva nielen poznanie politikov EÚ, že turecká kríza sa neskončila, ale že skôr bude potrebné pripraviť sa na dôsledky tohto víťazstva.
Chceme či nechceme, musíme si priznať, že prehra babráckych generálov je aj našou prehrou a našich babráckych bruselských elít.
Je veľký predpoklad, že turecká armáda po čistkách bude závažným spôsobom oslabená, resp. reislamizovaná.
Nepochybne si v budúcnosti budú musieť v NATO zvyknúť, že turecká armáda bude viac proislamská a že aj NATO sa bude musieť angažovať v prospech islamských cieľov a hodnôt, ktoré sú dnes ešte EÚ a jej jednotlivým štátom cudzie.
Oslabenie príslušnosti tureckej armády k NATO povedie nutne aj k oslabeniu ideí liberálnej demokracie a k ukončeniu kopírovania sekulárneho modelu EÚ a USA.
Turecko bude v rámci svojich ambícií musieť prísť s novým konceptom vlastného civilizačného okruhu, ktorý sa môže rozkladať od Pakistanu až do Afriky.
Podobnosť pučistických babrákov s politikmi EÚ je najmä v tom, že nasledujú zastaraný liberálny program, založený na nespočítateľnom množstve ľudských práv, prepojených s politikou korektnosti, ktorá chce iba problémy odkladať, retušovať, ale nie riešiť.

Program liberálnej demokracie, postavený na bezbrehom individualizme a stimulácii moderného človeka na maximalizáciu jeho konzumu a spotreby, sa ukazuje v globálnom svete neakceptovateľný, resp. jeho príťažlivosť sa významne oslabila.

Ak by sme neskromne postavili otázku, čo nám chce turecká kríza, brexit, vnútorná kríza EÚ, teroristické útoky povedať, musíme sa uchýliť k filozofickej reflexii. Zdá sa, že sa vytvára nová tendencia globálneho rozvoja sveta, ktorá nebude postavená na euro-americkom modeli, ale všetci aktéri sa budú musieť vyrovnať s pluralitným rozvojom sveta, t. j., že budú povedľa seba existovať rôzne kultúrno-politické modely.
Tieto krízy a konflikty nám potvrdzujú, že program Európskej únie, ktorý obhajujú naše elity, je neakceptovateľný nielen vo svete, ale aj vnútri EÚ. Je ťažko použiteľný pre svoju naivitu, ktorá je maskovaná idealizmom v mene akéhosi budúceho kozmopolitného spotrebiteľa. Jeho uplatňovanie vedie iba k vytváraniu nových a zložitejších problémov, ktoré sú iba rozkladné a dezintegrujúce.
Zastaraný program liberálnej politiky euro-amerického modelu sa rúca.
Pre nás je zlou správou iba to, že o tomto nás musí poučovať prezident Erdogan a aj bývalý premiér Veľkej Británie D. Cameron.
Hegemonistické idey a postavenie Európy a USA sa zmenilo a ich politicko-kultúrna nadvláda sa končí.
V novom globálnom svete budeme aj my musieť svojou prácou dennodenne bojovať o vlastné miesto pod slnkom, o ktoré nás budú chcieť pripraviť chytrejšie a výkonnejšie spoločnosti.
Ukazuje sa, že z globálneho hľadiska dnes nie je vo svete veľký dopyt po liberálnych slobodách, po nespočítateľne veľkom počte ľudských práv, ktorých zmyslom je maximalizovať našu osobnú spotrebu, ktorá vyúsťuje do kozmopolitného občana zbaveného vlastnej identity.
Tí, ktorí sa nevedia zbaviť europocentrického pohľadu na svet, musia so znepokojením sledovať tureckú krízu. Určite budú mať aj dostatok argumentov na kritiku prezidenta Erdogana a dokonca môžu ho považovať aj za jednu z najdôležitejších príčin súčasnej krízy Európskej únie.
Takíto ľudia si kladú otázky, kto je jeho spojenec v EÚ a kto mu pomáha napĺňať turecké vízie v Bruseli, a ktorí politici  mu otvárajú dvere do EÚ.
Iní sú presvedčení, že žiadna pluralitná tendencia globálneho vývoja sveta nejestvuje.
Pre nich aj brexit je iba výsledok oklamaných voličov a podvodnej kampane. Potlačenie vojenského puču je iba marginálna záležitosť prezidentského paláca a ani teroristické útoky nie sú ničím iným, iba výplodom šialencov, s ktorými sa musíme naučiť žiť.
Jednoducho, obe skupiny sú presvedčené, že sa nič nové nedeje a treba pokračovať pod vedením pani Merkelovej k ďalšiemu prehlbovaniu integrácie EÚ.
Je zlé, že obe skupiny sa držia naivnej politiky EÚ, ktorá vo svojej slepote a strate zdravého rozumu sa stáva iba sliepkou na ošklbanie pre gurmánsky zážitok iných kultúr.
Myslíme si, že okamžik brexitu je pre nás asi najdôležitejší a ten nám ukazuje, že Briti s dnešným programom EÚ, s jej politickým riadením nechcú mať nič spoločné, že stratili dôveru v tento projekt.
Ich pohľad je dôležitý aj preto, že Veľká Británia má skúsenosť z riadenia sveta a zažila, keď je program bol implementovaný a zároveň vítaný elitami vtedajšieho sveta.
Dnes pochopili, že to tak nejde a že takýto boj je márny. Sila Británie však stále zostáva a jej kultúrno-politické spôsoby, ktoré sme mali možnosť vidieť v priamom prenose, nám môžu slúžiť naďalej ako vzor. Elegantné odovzdávanie moci jedného premiéra druhému je výsledok obrovskej skúsenosti, ktorú tento ostrovný štát nadobudol počas svojich dejín.
Koniec europocentrizmu nám ukazujú aj iné oblasti sveta. Čína sa ukazuje v hospodárskej oblasti ako efektívny a racionálny model. V oblasti duchovnej nám chce Turecko povedať, že je tu aj islam so svojimi ambíciami a že kresťanský svet ho bude musieť rešpektovať.
Náš potlesk pre pána Erdogana a pre bývalého premiéra Camerona je tak z núdze cnosť, pretože bruselské elity stále nepochopili, že spoločným menovateľom tureckej krízy, brexitu, vnútornej krízy EÚ, francúzskych teroristov...,  je v zásade odmietnutie nášho programu, ktorý je zastaraný a ktorý treba zmeniť. Nový program EÚ však môžu vytvoriť iba noví ľudia.
Ak to neurobíme, tak z jedného veľkolepého civilizačného projektu môžu zostať iba smutné trosky.

(Autor je konzervatívny socialista)

Ďalšie články: EDUARD ŠEBO