Pred parlamentnými voľbami na Ukrajine
Parlamentné voľby na Ukrajine sa konajú v nezvyklom čase. V minulosti sa označoval za „uhorkovú“ sezónu, čo v súčasnosti v politike už príliš neplatí. Okrem toho od nevydarenej oranžovej revolúcie na Ukrajine sa berie ako samozrejmosť, že takmer všetky politické procesy tam prebiehajú ináč, ako sa to deje nielen na Západe, ale aj vo väčšine postsocialistického priestoru v Európe.
Politická nejasnosť na Ukrajine pokračuje
Zvolenie herca V. Zelenskeho za prezidenta, čo možno považovať aj za prejav rozsiahlej spoločenskej krízy, vyvolalo na Ukrajine nové politické zemetrasenie. Veľmi ťažko „analyticky“ predpovedať, čo sa v štáte, vzhľadom na jeho hlboký rozvrat po zvolení nového prezidenta bez akýchkoľvek politických skúseností, zmení. Zatiaľ totiž k veľkej zmene ani z politického, ani sociálno-ekonomického hľadiska nedošlo.
Ilustrácia: Tohaomg / Public Domain
Jeden z krokov, ktorý rozbúril aj tak mimoriadne nepokojnú hladinu ukrajinskej politiky, bolo presunutie termínu plánovaných parlamentných volieb z októbra na júl. Ide však o krok, ktorý je podmienený krutosťou politického boja na Ukrajine. Prezident môže až po úspechu síl, ktoré ho podporujú, získať po voľbách väčší priestor na svoje politické manévrovanie.
Po voľbách v každom prípade vznikne nová vláda. Ako vždy jej pôsobenie bude spojené s tromi základnými otázkami – kto obsadí vládne posty, aký bude vládny program a ako sa bude tento program realizovať.
Realisti v teórii medzinárodných vzťahov charakterizujú postavenie Ukrajiny ako štátu, ktorý sa ocitol v geopolitickom vákuu medzi Ruskom (Euráziou) a Západom (pričom je paradoxné, že USA pôsobí vo vlastnom záujme a neprihliada na to, čo robí EÚ a už vôbec neberie ohľad na to, čo potrebuje Ukrajina). V týchto podmienkach je množstvo príležitostí pre pôsobenie konzervatívnych a nacionalistických síl, ktoré však zatiaľ v 21. storočí žiadny z veľkých problémov nevyriešili, ale zato ich dokázali silne skomplikovať. Z pohľadu liberálov je situácia na Ukrajine interpretovaná ako snaha jej prozápadne orientovaných elít dostať sa zo sféry Ruska. Socialistické idey nie sú od Euromajdanu v móde a radikálny socializmus je po dekomunizácii v hlbokej defenzíve.
Bežní Ukrajinci tvrdo zápasiaci s nesmiernymi ťažkosťami v každodennom živote to vnímajú ako boj nenásytných vládnucich elít, ktoré stále krachujú, ale hneď sú nahradené novými (ešte vypočítavejšími). Na úkor Ukrajincov bohatnú už takmer 30 rokov, ale ich bašovaniu sa nevie zabrániť. Tieto elity po ďalšom nepodarenom prevrate tentokrát bombasticky nazvanom „revolúciou dôstojnosti“ na začiatku roku 2014 priviedli štát len k prehlbujúcemu sa úpadku. Jeho výsledkom je, že Ukrajina sa prepadla na samé dno európskej chudoby.
Musíme pripustiť, že v týchto podmienkach je veľký priestor pre populistov. Reálne však riešenie politických a ešte viac sociálno-ekonomických problémov Ukrajiny je beh na dlhú trať, pri ktorom je nevyhnutná spolupráca širšieho spektra domácich politických síl, ale aj vyvážené medzinárodné vzťahy.
O kandidátoch v súčasných parlamentných voľbách
Zo zložitého právno-politického systému parlamentných volieb sa zameriame na to, ako sa utvára zloženie Najvyššej rady Ukrajiny. Podľa Zákona o voľbách ľudových poslancov Ukrajiny sa má voliť 450 poslancov na základe zmiešaného systému. 225 poslancov sa zvolí na základe pomerného zastúpenia z celoštátnych listín politických strán. Kvórum pre získanie zastúpenia v parlamente je 5 %. V jednomandátových volebných obvodoch sa však zvolí len 199 poslancov (26 obvodov sa nachádza na území, ktoré nie je pod kontrolou kyjevskej vlády). Voľby sú jednokolové a víťazí kandidát, ktorý získa najviac hlasov.
Poslanci neschválili zmenu volebného zákona (voľby len na základe pomerného zastúpenia z celoštátnych zoznamov a zníženie kvóra na 3 %), ktorú navrhol prezident V. Zelenskij. Jednomandátové obvody na súčasnej Ukrajine označil za priestor pre korupciu.
Voliť sa bude už deviaty parlament. Do volieb sa prihlásilo 24 politických strán, ale Ústredná volebná komisia (ďalej len ÚVK) tri z nich – Komunistickú stranu Ukrajiny, Zväz ľavicových síl a stranu M. Saakašviliho Hnutie nových síl nezaregistrovala. Súd komisiu v odvolacom konaní zaviazal stranu M. Saakašviliho zaregistrovať. O hlasy voličov v deviatom období sa teda bude definitívne uchádzať 22 strán. Na voľbách v októbri 2014 sa zúčastnilo 29 strán.
Urobiť prehľadný zoznam kandidujúcich strán a ich nejaké časové porovnanie s minulosťou je ťažké, lebo len 9 z nich so súčasným názvom kandidovalo aj v predchádzajúcich voľbách. Jedna len trochu zmenila svoj názov a ďalších 12 je buď úplne nových, alebo keď pôsobia už dlhšie, vo voľbách v roku 2014 nekandidovali.
Nepristúpime ani k základnej charakteristike politických strán na ľavicové či pravicové, alebo na konzervatívne, liberálne či socialistické. Nebudeme označovať ani populistické či nacionalistické strany (urobíme výnimku a sem jednoznačne zaradíme len stranu Sloboda /všeukrajinské združenie/). Väčšina kandidujúcich strán predstavuje pritom v praxi i podľa volebných programov akúsi podivnú až chaotickú zmes, kde sa prelínajú rôzne z uvedených charakteristík.
Na prvý pohľad sa zdá, že nastala núdza o poslaneckých kandidátov (k základnej podmienke patrí, aby žil posledných päť rokov na Ukrajine). Zaujímavé je, že ani jedna (!) strana nepostavila na svojej listine plný počet kandidátov. Najviac ich má podľa údajov ÚVK zo 17. júla Sloboda (224 – v súčasnosti má 6 poslancov), Opozičný blok (223 – v súčasnosti bez poslancov), Radikálna strana O. Ljaška (214 – v súčasnosti 21 poslancov), Vlasť (205 – v súčasnosti 20 poslancov). Sluha národa má 192 kandidátov. Európska solidarita, ktorá má od augusta 2014, kedy vznikla, už štvrtý inovovaný názov – „našla“ len 100 kandidátov (formálne má pritom ešte stále 136 poslancov). Počet kandidátov sa z viacerých dôvodov do konania volieb môže ešte zmenšiť.
Oveľa pestrejšia je situácia v jednomandátových volebných obvodoch, kde môžu kandidovať aj nezávislí uchádzači (označujú sa za samonavrhnutých – самовисування). Okrem strán, ktoré majú celoštátne kandidátky, v týchto obvodoch sa uchádza o miesta ďalších 36 strán. Až 16 z nich však postavilo len jedného kandidáta.
Najviac kandidátov v obvodoch majú Sluha národa (198), Vlasť (143) a Opozičná platforma Za život (138). Európska solidarita postavila 128 kandidátov. Štyri strany, ktoré zostavili celoštátne kandidátky, nemajú v obvodoch ani jedného uchádzača.
Počty kandidátov v jednotlivých obvodoch sú niekedy veľmi rozdielne. Najviac uchádzačov je v obvode č. 133 (Kyjevský rajón, Odesa, Odeská oblasť) – až 50, č. 94 (mesto Obuchiv, Kyjevská oblasť) – 42 a č. 26 (Ševčenkovský rajón, Dnipro /predtým Dnepropetrovsk/, Dnepropetrovská oblasť) – 37. Naopak, najmenej – len šesť ich je v obvodoch č. 177 (mesto Kuprjansk,), 178 (mesto Balaklija) – obe Charkovská oblasť a č. 188 (mesto Chmeľnickyj, Chmeľnická oblasť). Po 7 kandidátov je v ďalších 6 obvodoch. Ako perličku uvedieme, že kandiduje až 8 poslancov s priezviskom Zelenskij.
Doplníme, že podľa niektorých mediálnych prameňov odiózna figúra politiky v postsovietskom priestore M. Saakašvili 19. júla vyzval voličov, aby nevolili Hnutie nových síl, ale podporili Sluhu národa. Má to asi dva háčiky, ktoré dokresľujú charakter tohto nevyspytateľného škandalózneho človeka bažiaceho po moci. Prvý je v tom, že v prieskumoch preferencií sa Saakašvilim vedená strany vôbec neobjavovala a teda chce asi zastrieť svoj krach. Druhý je možno zúfalým pokusom týmto krokom získať nejaké miesto v nových štruktúrach moci, ktoré sa vytvoria po voľbách, kde s pravdepodobnosťou blízkou 1 zvíťazí proprezidentská strana Sluha národa.
O prieskumoch preferencií politických strán pred voľbami
Na základe výsledkov prieskumov preferencií od začiatku júna možno vyčleniť 3 skupiny strán, ktoré majú celoštátnu listinu. Prognózy treba brať s rezervou, lebo ich uskutočňovali rôzne agentúry na rozdielne veľkých vzorkách. Určité trendy sa však vzhľadom na početnosť týchto prieskumov dajú naznačiť.
Prvou skupinou je päť strán, ktoré majú reálne šance prekročiť päťpercentné kvórum. Suverénne medzi nimi vedie Sluha národa, ktorá dosahuje vo väčšine prieskumov viac ako 40 % (výnimočne aj viac ako 50 %) podpory voličov, ktorí sú rozhodnutí ísť voliť a vybrali si už stranu. Na druhom mieste sa spravidla nachádza Opozičná platforma Za život, ktorá získava spravidla podporu v rozmedzí 12 – 15 % takýchto respondentov. O tretie a štvrté miesto súperia Európska solidarita (v rozmedzí zhruba 7,5 až 10 %) a Vlasť (v pásme od 7 do 9 %). Častejšie tretie miesto v preferenciách získala Európska solidarita. Piatou stranou, ktorá vo veľkej väčšine prieskumov preferencií prekročila 5 % (v priemere okolo 7 %), je strana Hlas.
Do druhej skupiny možno zaradiť maximálne 4 strany. Ide najmä o Silu a česť, ktorej sa v niekoľkých prieskumoch preferencií podarilo prekročiť 5-percentnú hranicu (v priemere ide o podporu cca 2,5 – 4,5 %). Kvórum sa menej často podarilo v preferenciách prekročiť aj Opozičnému bloku, ktorý má však v priemere nižšiu podporu (cca od 2 do 4 %). Ďalšie dve strany neprekročili vo svojej podpore kvórum, ale viackrát dosiahli aj viac ako 4 %. Ide o Radikálnu stranu O. Ljaška a Občiansku pozíciu bývalého ministra obrany A. Hrycenka.
Do tretej skupiny možno zaradiť zvyšných 13 strán, ktoré spravidla ani v jednom prieskume nedosiahli viac ako 3 % podpory. Spomedzi nich možno však uviesť ešte dve strany, ktoré disponujú určitou popularitou a mediálnou podporu niektorých kruhov – Sloboda vedená O. Ťjahnybokom a Ukrajinskú stratégiu Hrojsmana (vedenú premiérom V. Hrojsmanom). Nič však neoprávňuje tvrdiť, že sa im podarí dostať sa do parlamentu ináč ako len cez prípadné víťazstvá v jednomandátových obvodoch.
Na ilustráciu doplníme posledný zverejnený prieskum preferencií, ktorý uskutočnila 13. – 17. júla na reprezentatívnej vzorke 2 500 občanov vo veku viac ako 18 rokov Sociologická skupina Rejting. Sluha národa má podporu 49,5, Opozičná platforma za život – 10,5, Európska solidarita – 7,7, Vlasť – 6,9 a Hlas – 5,9 %. Z hľadiska štatistickej odchýlky majú ešte šancu Sila a česť s podporou 3,8 a Opozičný blok 3,1 %. Radikálna strana mala podporu 2,3, Sloboda 2,2 a Občianska pozícia 1,4 %.
Stručne o siedmich stranách s najväčším potenciálom získať kreslá v novom parlamente
Väčšina strán – ale nie všetky – jednoznačne prezentuje prozápadné postoje – hlási sa k vstupu do EÚ a NATO, pričom prvky západného liberalizmu sú v nich okrajové alebo vôbec nijaké. Druhým základným znakom je rusofóbia, spojená spravidla s hodnotením a návrhmi riešenia situácie na Donbase a Kryme – opäť sú však strany, ktoré sa takto neorientujú.
Napriek tomu, ak sa pozrieme na kandidátky strán a ich volebné programy dôkladnejšie, zistíme, že aj po dlhodobej deformácii vládnej politiky a „oficiálnej línii“ Kyjeva, v ukrajinských politických stranách zostala určitá odlišnosť. Objavuje sa v zahraničnej a bezpečnostnej, ale i vo vnútornej (demokracia, boj proti korupcii, vláda práva a pod.) politike. Najslabšou časťou programov je ekonomická oblasť. Potenciálnu pestrosť politiky vidieť aj na čelných kandidátoch jednotlivých strán, z ktorých viacerí kandidovali v tohtoročných prezidentských voľbách.
Vzhľadom na rozsah príspevku stručne poukážeme na tri vedúce postavy kandidátok a priority, ktoré strany uvádzajú vo svojich programoch na prvých miestach. Doplníme aj vzťah k EÚ a NATO. Do zoznamu sme zaradili sedem strán, ktoré majú formálne šance získať zastúpenie v parlamente na základe zisku hlasov pre svoje celoštátne zoznamy.
Sluha národa – strana vznikla v decembri 2017. Ide o proprezidentskú stranu – jej názov je podľa filmu, v ktorom hral úlohu prezidenta V. Zelenskij. Vedúcim kandidátky je D. Razumkov (*1983, právnik a ekonóm, jeden z vedúcich predvolebnej kampane V. Zelenského, v rokoch 2010 – 2014 pôsobil v Strane regiónov). Ďalšie dve pozície na čele kandidátky zastávajú R. Stefančuk (*1975, významný právnik, v súčasnosti predstaviteľ prezidenta v parlamente) a I. Benediktova (*1978, významná právnička, má na starosti reformu právneho systému). Strana podľa viacerých prognóz môže získať v novom parlamente nadpolovičnú väčšinu kresiel. Vo volebnom programe má 16 priorít, ktoré začínajú potrebou novej, očistenej a zodpovednej vlády. Druhou prioritou je boj proti korupcii a treťou obrana a bezpečnosť. Uvádza sa rozšírenie vzťahov s EÚ a NATO, ale dosiahnutie členstva v nich ako aktuálna úloha sa nespomína.
Opozičná platforma Za život vznikla v novembri 2018 v procese dlhodobého rozdeľovania a zlučovania politických strán najmä obyvateľstva ruskej národnosti. Vedie ju J. Bojko (*1958, politik, v rokoch 2006 – 2014 zastával viaceré vládne posty). Ďalšie dve pozície zaujímajú V. Rabinovič (*1953, politický činiteľ, filantrop, pôsobí aj v ukrajinských a medzinárodných židovských organizáciách) a V. Medvedčuk (*1954, právnik, politik, 1998 – 2001 podpredseda parlamentu, 2002 – 2005 vedúci administratívy prezidenta). Vo volebnom programe strana zvýrazňuje mier, jednotu a konsolidáciu, mierové ukončenie konfliktu na Donbase a potrebu právneho štátu. Ako jedna z mála uvažuje o potrebe vytvorenia sociálneho štátu. Poukazuje sa na neutralitu Ukrajiny a jej neúčasť vo vojenských blokoch, ale aj ukončenie politiky vzájomných sankcií a obnova vzájomne prospešných obchodných a hospodárskych vzťahov s Ruskom a krajinami SNŠ. Ako úloha je aj preskúmanie účasti Ukrajiny v zóne voľného obchodu s EÚ. Predstavitelia strany v tomto roku dvakrát navštívili Moskvu, kde rokovali o možnostiach obnovy medzištátnych hospodárskych vzťahov a prijal ich o. i. aj predseda vlády D. Medvedev.
Európska solidarita pod týmto názvom pôsobí od mája 2019 (existuje od augusta 2014, kedy vznikla ako proprezidentská strana vtedajšej hlavy štátu). Po vedúcom kandidátky P. Porošenkovi (*1965, prezidentovi v rokoch 2014 – 2019) sú na jej ďalších miestach A. Parubij (*1971, politik, predseda parlamentu od apríla 2016, známy ako veliteľ sebaobrany Majdanu, s ktorým je spojených viacero afér) a I. Geraščenková (*1971, novinárka, politička, od apríla 2016 do mája 2019 podpredsedníčka parlamentu). Volebný program je nazvaný Ochrana európskej budúcnosti Ukrajiny! Nie sú v ňom formálne zvýraznené priority, ale len vymenovaných mnoho úloh. Budúcnosť Ukrajiny sa vidí len v NATO a EÚ.
Vlasť patrí k najstarším stranám, ktoré kandidujú. Jej korene sa odvodzujú od roku 1995 a pod súčasným názvom v rôznych organizačných podobách a úpravách pôsobí od roku 1999. Na jej čele je politická veteránka J. Tymošenková (*1960, od decembra 2007 do marca 2010 predsedníčka vlády, počas svojej kariéry sa zaplietla do množstva afér). Po nej nasledujú S. Taruta (*1955, politik, veľkopodnikateľ, patrí k najbohatším ľudom na Ukrajine) a S. Nalivajčenko (*1966, politik, predseda Služby bezpečnosti Ukrajiny /ďalej len SBU/ od decembra 2006 do marca 2010 a od februára 2014 do júna 2015). Vo volebnom programe strana sa na prvých miestach zvýrazňuje nová stratégia mieru (spojená so zahraničnou politikou a otázkou Krymu a Donbasu), nová sociálna doktrína a nová politika s mládežou. Budúcnosť Ukrajiny vidí v EÚ a jej bezpečnosť v NATO.
Hlas sa vytvoril v máji 2019. Na čele kandidátky je S. Vakarčuk (*1975, umelec, v rokoch 2007 – 2008 poslanec, sám sa vzdal mandátu, patril k aktívnym účastníkom Euromajdanu). Druhou v poradí je J. Klimenková (*1976, ekonómka) a trojkou K. Rudiková (*1985, podnikateľka, manažérka). V popredí pozornosti volebného programu sú spravodlivosť ako základ vlády, úsilie o zbohatnutie Ukrajiny využitím jej potenciálu a zlepšenie riadenia štátu, jeho ústretovosť voči občanom. Strana podporuje vstup do EÚ a NATO.
Sila a česť pôsobí od októbra 2009. Vedúcim kandidátky je I. Smeško (*1955, v rokoch 2003 – 2005 predseda SBU). Na ďalších miestach sú O. Sotniková (*1982, právnička, politička, zaoberá sa otázkami zosúladenia ukrajinského práva s právom EÚ) a R. Čubarov (*1957, krymskotatársky spoločenský a politický predstaviteľ, od novembra 2013 predseda Medžlisu krymskotatárskeho ľudu). Rozvoj Ukrajiny sa v programe strany vidí na základe troch kľúčových zásad. Prvou je vytvorenie prosperujúcej silnej strednej triedy s politickou kultúrou, druhou je oddelenie zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci a posilnenie miestnej samosprávy a treťou politická stabilita na základe pôsobenia demokratických politických strán s obmedzením vplyvu oligarchov. Priamo sa nespomína EÚ, ale zdôrazňuje sa rozvoj vzťahov s USA. Uvádza sa potreba zblíženia s NATO, ale zatiaľ bez úlohy členstva v ňom.
Opozičný blok je spojenie šiestich strán, ktorý sa vytvoril v septembri 2014 na voľby do parlamentu. V novembri 2018 sa od neho oddelila Opozičná platforma Za život. Kandidátku vedie J. Murajev (*1976, politik, bol členom viacerých strán, o. i. Strany regiónov rokoch 2010 – 2014). Druhé miesto zaujíma O. Vilkul (*1974, politik, podpredseda vlády v rokoch 2012 – 2014) a tretie G. Kernes (*1959, primátor /s archaickým názvom hlava mesta/ Charkova od marca 2010). Medzi prioritami strany je na prvom mieste mier, na druhom nová krajina, decentralizácia a demokracia a na treťom obrana a bezpečnosť (kde sa poukazuje na mimoblokový, neutrálny charakter Ukrajiny). Neuvažuje sa o členstve Ukrajiny v EÚ.
Záverom – zmení sa vzťah Západu k Ukrajine?
Zdá sa, že vzťah slovenských politikov, médií i mimovládnych organizácií sa voči Ukrajine v posledných mesiacoch zmenil. Napriek „dojemnému“ priateľstvu A. Kisku a P. Porošenka, slovensko-ukrajinský románik má zrejme aspoň krátku prestávku. Vidieť to aj na neúčasti hlavy slovenského štátu na inaugurácii V. Zelenského (pravdu povediac nepátrali sme po jej príčine).
Zaujímavým faktom je aj to, že starí „paraanalytickí“ matadori z mimovládnych organizácií – prozápadní znalci ukrajinskej politickej scény (mená spomínať radšej nebudeme) sa k prezidentským voľbám na Ukrajine príliš nevyjadrovali. Ticho sú aj pred parlamentnými voľbami. Mnohí sú pritom zapojení do propagandistického ťaženia Východného partnerstva EÚ. Po 10 rokoch však na Ukrajine ani inde v tomto priestore nejaké viditeľné výsledky neprinieslo.
Možnou príčinou odmlčania sa slovenských politikov a mimovládnych organizácií je pripustenie faktu, že na Ukrajine je politicky všetko možné a model presadzovaný za silnej podpory Západu nemusí ďalej fungovať. Počkajme si na výsledky parlamentných volieb a po nich uvidíme, či sa „náhodou“ politická scéna Ukrajiny nezačne meniť. Existujú totiž viaceré náznaky potenciálnych zmien. Výrazný odklon od doterajšieho kurzu napriek jeho protirečivej deformácii Západ – USA, EÚ ani NATO – však neprivíta a zrejme svoje aktivity zvýši.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
