Prejsť cez uličku

Počet zobrazení: 2960

Ako splašené zajace behajú zameniteľné figúrky slovenskej politiky. Raz tu, raz tam. Ivan Mikloš už dlhšie žasne nad tým, ako sa vo svojich pravidelných príspevkoch v SME a Denníku N „zaslúžení dlhoroční smeráci Marek Maďarič a Boris Zala vymedzujú voči dnešnej politike Smeru a rozdávajú lekcie z politickej zodpovednosti a politickej kultúry“. Pripadá mu to nevkusné.

Čitatelia im nakladajú, s voličským potenciálom materskej strany to nehýbe. Tam sa im ujde len pohŕdanie, ale aspoň súdruhom v zahraničí ukážu svoju polepšenú tvár. A bojovné srdce!

Pohyb je zreteľný na všetkých pieskoviskách, hrabať sa bude po voľbách inde, treba meniť kurzy. Dôvod sa vždy nájde. Veď Winston Churchill prešiel v Dolnej snemovni cez uličku od konzervatívcov k liberálom a potom zase späť. Aký bol úspešný!

Politici strečkujú a noviny súdia M. K., majú silný príbeh ako slečna Marplová. No príbeh sám nestačí, treba zvoliť aj taktiku, ako získať dôkazy, len tie môžu byť uznané pri usvedčení. Prokurátori z prípadu M. K. si sadli pred kamery, ukázali svoje pekne vyžehlené košele a kravaty a vyzvali všetky osoby, ktoré mali komunikovať s obvineným, aby priniesli svoje mobily.

Pripomenulo mi to našich gelnických detektívov. Raz našli vyrabovaný zelovoc a na mieste činu baranicu. Vyložili ju do zamrežovaného okna stanice VB s lístkom, aby sa majiteľ po tú baranicu stavil. Veď on vedel, že je jeho. A mali ho!

Osvedčenú taktiku z gelnickej stanice VB použili aj prokurátori. „Komunikátori“ svoje mobily síce nedoniesli, ale vraj povymieňali, takže komando už našlo prázdne sim karty. Sudca sa zapotí, ak bude chýbať dôkaz, ale keďže mu na prsty bude pozerať celá verejnosť, opovážil by sa nesúdiť tak, ako si želáme! A čo na to taká obyčajná verejnosť?

Vdova, 72 rokov. Vychovala štyri deti, muž zomrel pár dní pred šesťdesiatkou. Telo mŕtveho nemala za čo dať odviezť, po troch dňoch na márach v už prikúrenom byte sčernelo a napuchlo. Truhlu museli poistiť páskou. Od svojich sedemnástich rokov, ako sa vyučila, pracovala. Pradiareň dávno spustla, preháňajú sa tam myši. Neskôr opatrovala kravy, vstávala každé ráno o štvrtej, spať išla so sliepkami. Dôchodok aj s tým vdovským niečo nad štyristo eur.

Deti majú dosť svojich starostí, najstarší syn opatruje osemnásť rokov dievčatko, ktoré sa narodilo s výronom do mozgu. Druhý syn má tiež štyri deti, suseda vdove nedávno povedala, že jej exnevesta sedí v nitrianskej base. Nechala deti, mala by platiť na ne alimenty, ale nikde nerobí. Žije s nejakým, ktorý jej vodí domov chlapov, do basy ju vzali z krčmy.

Vdova žije v bytovke, ktorú dostala od komunistov. Už dosluhuje, treba vymeniť okná. Z dôchodku si necháva strhnúť po päťdesiat eur, aby si na ne našetrila. Ale musí splácať aj pôžičku na sporák. Minule jej doniesli preplatok za plyn. Rátala, že to bude niečo okolo stovky. „Päťdesiattri centov.“ Začal ju bolieť žalúdok. „Bo som zrušala nervy.“ Už sa nevie dočkať tej novej spravodlivosti!

(Glosa vyšla v Pravda.sk 26. 9. 2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984