Reklama
Reklama

Prezidentské voľby na Ukrajine

Ľud chce zmenu, ktorá nemôže prísť
Počet zobrazení: 2525

Prezidentské voľby na Ukrajine sa, samozrejme. ocitli v tieni našich volieb. Pohľad na ne je však v hlavnom mediálno-politickom prúde príliš zjednodušený. Tento prúd vlastne ani nemá o čom na túto tému písať a hovoriť, najmä keď sú známe „politicky korektné“ vyjadrenia končiacej hlavy nášho štátu o jeho vzťahu k P. Porošenkovi či výlevy v politických laboratóriách  naklonovaných atlantistov o tom, ako podporujú vstup Ukrajiny do NATO, dej sa čo dej, lebo to v jeho záujme. Nevidíme im do hláv, ale dá sa predpokladať, že to robia len preto, že nič iné vyplodiť nevedia, alebo aby si zachovali priazeň svojich ochrancov. 

Analýza situácie pred prvým kolom ukrajinských prezidentských volieb je nevďačná téma, lebo je neprehľadná a má množstvo špecifických momentov, ktoré sú na výsosť ukrajinské. Exaltovaný nacionalizmus postavený na rusofóbii zachvacuje nielen spoločenskú atmosféru, ale aj celý ukrajinský politický systém a prináša pre zahraničie málo pochopiteľné prvky.
 

Základné medzníky ukrajinských prezidentských volieb

Rozhodnutie o usporiadaní prezidentských volieb – prvé kolo 31. marca a druhé kolo 21. apríla 2019 – bolo zverejnené 28. novembra 2018. Volebná kampaň sa začala 31. decembra 2018 a skončila sa 29. marca 2019 o 24.00.

Termín ukončenia podávania prihlášok kandidátov bol 3. február 2019. Bolo pritom potrebné zložiť aj zálohu 2,5 mil. ukrajinských hrivien. Záloha sa vráti len tým, čo sa dostanú do druhého kola a v ďalších prípadoch sa stane príjmom štátneho rozpočtu.

Ústredná volebná komisia (ďalej len ÚVK) zverejnila 9. februára zoznam 44 zaregistrovaných kandidátov. Ďalších 48 kandidátov ÚVK odmietla zaregistrovať.

Ďalší termín bol 7. marec, keď sa zaregistrovaní kandidáti mohli ešte vzdať účasti vo voľbách a vrátila sa im aj volebná záloha. Urobilo tak 5 kandidátov, takže konečný počet uchádzačov je 39. Doplníme, že na voľbách v roku 2014 sa zúčastnilo 21 kandidátov. V roku 2010 bolo 18, v roku 2004 – 26 , v roku 1999 – 13 a v roku 1994 – 7 uchádzačov.
 

O niektorých súvislostiach predvolebnej situácie na Ukrajine

Predvolebná kampaň je už vzhľadom na počet kandidátov, ale aj situáciu na Ukrajine mimoriadne ostrá. Nechýbajú hodnotenia, ktoré ju označujú za najšpinavšiu po získaní samostatnosti Ukrajiny a nechýbajú v nej tvrdé útoky na jednotlivých kandidátov, najmä tých, ktorí majú najväčšie šance na postup do druhého kola. Má prísť vyše 1 500 zahraničných pozorovateľov, ale pozorovateľov z RF odmietli na voľby pustiť.

Okrem toho ide aj o najdrahšiu kampaň. Ihor Kolomojskyj (jeden z najväčších politických nepriateľov Petra Porošenka, ktorý podľa časti médií stojí za Volodymyrom Zelenským, ale údajne pomáha aj Juliji Tymošenkovej) v rozhovore uviedol, že v závislosti na poznaní kandidáta vo verejnosti, treba na víťazstvo vo voľbách od 50 do 100 miliónov USD.

V médiách je plno vyjadrení kandidátov o tom, že našli rôzne narušenia volebnej kampane. Jeden čas sa šírili aj fámy, že voľby sa nakoniec zrušia (podozrieval sa z toho najmä P. Porošenko). Napriek mnohých ťažkostiam, s ktorými zápasia ukrajinskí prezidentskí kandidáti, ale aj médiá a ďalší politici sa dokázali najmä formálne až neuveriteľne priblížiť k tomu, čo bolo v predvolebnej kampani v USA v roku 2016.  

Ďalším faktorom napätia je frustrácia väčšiny obyvateľov Ukrajiny z vývoja po Euromajdane. Nesmierne je sklamanie z vlády, ktorú viac stelesňuje prezident P. Porošenko (mnohí odborníci, vrátane mňa, mu pred necelými 5 rokmi nedávali šancu na pôsobenie do konca funkčného obdobia, ale ukázal sa ako mimoriadne zdatný intrigán a osoba schopná využiť i zneužiť všetko, čo má k dispozícii) ako predseda vlády Volodymyr Hrojsman.

Kvôli „štýlu“, akým P. Porošenko vykonával funkciu, ho aj Západ v tichosti prehodil cez palubu. Časť mediálno-politických kruhov na Ukrajine očakáva (a poniektorí s neskrývanou radosťou), že jeho osud bude v prípade volebného neúspechu veľmi krušný a odporúčajú mu čo najskôr v takom prípade z krajiny odísť.

V súvislosti so Západom, najmä s USA, sa očakávalo, že sa pokúsia vygenerovať podobne ako v iných postsocialistických štátoch svojho favorita, ale zrejme k tomu nemajú dosť poznatkov či odvahy. Nejaký čas sa v tejto súvislosti špekulovalo o kandidatúre hudobníka Svjatoslava Vakarčuka, ktorého označovali aj za „projekt“ G. Sorosa a ukrajinského miliardára a filantropa V. Pinčuka (jeho druhá žena je dcérou L. Kučmu). O svojej kandidatúre hovoril veľmi všeobecne, ale mal pomerne vysokú podporu verejnosti. V októbri 2018 ešte vyhlasoval, že sa bude podieľať na zmene štátu s každým, kto je na to pripravený. Na konci januára 2019 však oficiálne uviedol, že na prezidentských voľbách sa nezúčastní.

Problém pre Kyjev je aj v tom, že D. Trump tému Ukrajiny nepretláča tak ako predchádzajúca vláda USA a nie je tam už taký silný „kurátor“, ako bol viceprezident J. Biden. Na Ukrajine pôsobí od júla 2017 ako zvláštny predstaviteľ Ministerstva zahraničných vecí USA K. Volker, ktorý je tvrdým zástancom poskytovania vojenskej pomoci a veľvyslankyňou USA je od augusta 2016 M. Yovanovitchová, zo skúsenosťami z pôsobenia v postsovietskom priestore. Washingtonská administratíva sa Ukrajiny najmä z hľadiska využívania jej geopolitickej pozície nevzdá a má stále svoje plány, ale akoby nebolo už dosť síl a spôsobov na riešenie množstva vlečúcich sa neprehľadných problémov (nepočíta sa s toľkými peniazmi ako v minulosti?).

Často sa hovorí aj o nespokojnosti Západu s „euromajdanovskými“ vládnucimi elitami  a spomína sa aj únava z Ukrajiny. Možno však Ukrajina so svojou veľkosťou i potenciálom, hoci v posledných rokoch z nich ubudlo, je pre súčasný Západ napriek jeho bašovaniu v nej, predsa len príliš tvrdým orieškom. V tejto súvislosti aj nadšenie prevažnej časti slovenských politikov (aj bývalých, z ktorých niektorí Kyjevu aj radia či radili), vládnych miest ako aj „hlavnoprúdových“ novinárov, akademikov i mimovládnych aktivistov z vývoja na Ukrajine a prehliadanie negatívnych, často extrémistických javov a procesov je vlastne len strkaním hlavy do piesku, ktoré naznačuje, že v sebareflexii slovenskej zahraničnej politiky nie je všetko v poriadku.
 

Tri hlavné skupiny kandidátov

Uvedených 39 kandidátov by bolo možné hodnotiť podľa rôznych kritérií. Ponecháme bokom zložité objasňovanie politických strán či síl, ktoré kandidáti prezentujú, lebo väčšina z nich má za sebou rôznu politickú kariéru. Samostatnou kapitolou by mohol byť rozbor nezávislých kandidátov (самовисуванці). Zaujímavé je, že medzi kandidátmi je nielen veľa poslancov súčasného parlamentu, ale viacerí aj zo strany prezidenta – Bloku P. Porošenka.

Poukážeme na tri skupiny, ktoré sa dajú vyčleniť najmä na základe prieskumov ich preferencií. Do úvahy by sa mali brať len prieskumy, ktoré sa uskutočnili po 7. marci (teda za posledné tri týždne kampane), keď sa definitívne upravil zoznam kandidátov.

Pri všetkej úcte k odbornosti realizátorov prieskumov (agentúry sú pritom tiež všelijaké) ich výsledky nemožno preceňovať, ale predsa len z toho množstva možno naznačiť niektoré predpovede o výsledku volieb. Pletúcim je aj to, že v prieskumoch sa uvádzajú často nie údaje pre celú výskumnú vzorku, ale len z tej jej časti, ktorá je už rozhodnutá, koho bude voliť, popr. o kandidátovi sú dva údaje podľa týchto kritérií. Treba povedať, že sa na to vo výskumoch korektne poukazuje. Často sa porovnáva, kto by zvíťazil v rôznych konšteláciách v druhom kole volieb. A tak údajov je akosi priveľa – pre analýzu to je dobré, ale jej závery sú opatrné a veľmi hypotetické.  

Prvou skupinou je trojica najpreferovanejších kandidátov. Ide o „šťuku v rybníku“ a „nepolitického kandidáta“ – herca, komika V. Zelenského (*1978, podľa filmu Sluha národa, kde hral úlohu prezidenta, však pôsobí už aj politická strana, ktorá ho nominovala), hlavnú kandidátku „protiporošenkovských“ síl J. Tymošenkovú (*1960), za stranu Vlasť (Батькивщина), politickú veteránku (v rokoch 1999 – 2001 bola podpredsedníčkou a v rokoch 2005 a 2007 – 2010 predsedníčkou vlády; okrem toho bola od októbra 2011 do februára 2014 vo väzení – odsúdená za vyjednanie nevýhodných podmienok o dodávkach ruského zemného plynu na Ukrajinu), ktorá sa o post prezidenta Ukrajiny uchádza už po tretíkrát a prezidenta P. Porošenka (*1965), ktorý kandiduje ako nezávislý. Nebudeme uvádzať čísla, ale trend je zreteľný. Najvyššie preferencie má až na vzácne výnimky má V. Zelenskij. Častejšie sa ako druhá umiestňuje J. Tymošenková a P. Porošenko je tretí v tomto poradí. Ak sa nič mimoriadne nestane, z tejto trojice vzídu dvaja súperi v druhom kole. Niekedy sa uvádza, že P. Porošenko má ešte eso v rukáve. Ide o tzv. administratívny zdroj – využitie postavenia „svojich ľudí“ v štátnej správe na manipulácie rôzneho druhu.

Druhou skupinou sú kandidáti, ktorí sa síce neumiestňujú (opäť až na vzácne výnimky) v preferenciách na treťom mieste či dokonca vyššie. Ide o Jurija Bojka (*1958, nezávislý, poslanec parlamentu, frakcia Opozičný blok, v rokoch 2006 – 2007 a 2010 – 2012 bol ministrom palív a energetiky a v rokoch 2012 – 2014 podpredsedom vlády; azda len on jediný má okrem spomenutej trojky, aj to len v prípade mimoriadne priaznivej zhody neočakávaných udalostí veľmi nízku hypotetickú šancu postúpiť do druhého kola), Anatolija Grycenka (*1957, kandidát strany Občianska pozícia, asi jediný s určitými náznakmi liberalizmu, v rokoch 2005 – 2007 minister obrany), Olega Ljaška (*1972, kandidát za Radikálnu stranu Olega Ljaška), popr. Oleksandra Vilkula (*1974, kandidát za stranu Opozičný blok – Strana mieru a rozvoja, poslanec parlamentu), ktorí za posledné týždne získavali cca od 3 do 10 % preferencií v celom súbore respondentov.

Neočakávaným momentom bola návšteva J. Bojka, ktorý sa zo všetkých kandidátov považuje za najviac ochotných po zvolení spolupracovať s RF v Moskve 22. marca. Stretol s predsedom vlády RF D. Medvedevom a hovoril aj o dodávkach plynu. Uvidíme, či to bude mať nejaký vplyv na jeho volebné výsledky.

Treťou skupinou je „zvyšných“ 32 kandidátov, ktorí získavajú v prieskumoch maximálne do 3 %, ale veľká väčšina z nich nedosiahla ani v jednom prieskume ani 1 % preferencií. Je medzi nim veľa tzv. technických kandidátov, ktorí slúžia len na to, aby odčerpali hlasy silnejším, popr. aby v druhom kole vyjadrili podporu jednému z dvoch súperiacich.

Ukrajinskou volebnou kuriozitou je kandidát Jurij Tymošenko, takmer neznáma politická osoba, poslanec parlamentu za Ľudový front. Bola s ním spojená aféra, keď 6. marca zatkli ukrajinské bezpečnostné orgány dvoch mužov, ktorí mu ponúkali, aby sa za 5 miliónov hrivien vzdal účasti vo voľbách. S najväčšou pravdepodobnosťou však ide o osobu, zmyslom kandidatúry ktorej je spôsobiť komplikácie J. Tymošenkovej.

Už teraz sa vyjadruje podpora trom najhorúcejším, ale zatiaľ aj ďalším kandidátom z rôznych kruhov. Najviac smeruje pokrytecky (či zištne?) k P. Porošenkovi. Doplníme opäť ukrajinskú raritu, že J. Tymošenkovú podporil dokonca aj jeden z ďalších kandidátov – Sergej Taruta a16. marca podpísali memorandum o spoločnom postupe. Podporu jej vyjadril aj prvý ukrajinský prezident L. Kravčuk.

Keď sa stane známe, ktorá dvojica sa stretne v druhom kole, bude takmer všetko ináč. Aj pri minimálne troch variantoch (ak by sa dostal J. Bojko do druhého kola, bol by to politický zázrak a s týmto variantom sa reálne nepočíta) sa objavia rôzne kombinácie postupu a tak skoro všetko začne znova. Kampaň sa možno ešte vyostrí.
 

O nezaregistrovaných kandidátoch

Spomenieme dvoch nezaregistrovaných kandidátov, ktorých osud odráža nesmiernu protirečivosť politickej situácie na Ukrajine. Prvým je Petro Symonenko, predseda Komunistickej strany Ukrajiny. Činnosť strany je podľa zákona, ktorý však ešte nenadobudol platnosť, zakázaná.

Viac mediálno-dramatickým až bizarným je príbeh Nadije Savčenkovej, kontroverznej bývalej príslušníčky Ozbrojených síl Ukrajiny, ktorá sa z hrdinky stala zradcom a väzňom. V januári 2019 bola navrhnutá ako kandidátka za stranu Spoločensko-politická platforma Nadije Savčenkovej, pričom jej predstava bola, že kampaň bude robiť z väzenského auta. Registráciu jej odmietli z dôvodu, že nezložila požadovanú zálohu a rozhodnutie zjazdu strany neobsahovalo všetky potrebné náležitosti.
 

Poznámka na okraj volebných programov

Analýza volebných programov hoci aj len troch „najhorúcejších“ kandidátov by sa vyžiadala veľa priestoru, ale je v nich priveľa zbožných prianí, ktoré v realite nebudú realizovateľné. Na prvom mieste je snaha obnoviť celistvosť Ukrajiny (návrat Krymu) a vyriešenie problému Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Druhým šlágrom je nastoliť poriadok v štáte, predovšetkým odstrániť korupciu a ďalšie podobné nešváry. Na treťom mieste sa nachádzajú vízie rozvoja Ukrajiny vrátane spolupráce so Západom (najmä EÚ a NATO). No a za tým je množstvo detailov, ktorými sa jednotliví kandidáti odlišujú.

Len na okraj poznamenáme, že mimo hlavnej pozornosti je jedna z otázok, ktorá má medzinárodný rozmer – jadrová bezpečnosť Ukrajiny. Na jej území fungujú 4 jadrové elektrárne (ďalej len JE) s 15 reaktormi. Odborné kruhy poukazujú na to, že predlžovanie ich životnosti sa uskutočňuje bez splnenia všetkých požadovaných bezpečnostných opatrení a niekedy nie je ani v súlade s medzinárodným právom (na rokovania o nich nie sú prizývaní odborníci zo susedných štátov). Výkon JE sa zvyšuje, lebo treba vyrovnávať pokles dodávok uhlia z Donbasu. Ďalší problém je nákup jadrového paliva od amerických spoločností, ktoré však nemusí byť vždy kompatibilné s ruskou technológiou. Americké palivo spôsobilo už v minulosti problémy v JE v českom Temelíne. Analytici z Energy Research & Social Science (ERSS) uviedli, že existuje 80% pravdepodobnosť „vážnej havárie“ v niektorej z ukrajinských JE do roku 2020.

Kyjev síce dostal od Európskej banky pre obnovu a rozvoj a Euratomu 600 miliónov eur úverov aj s určitými podmienkami na zvyšovanie bezpečnosti prevádzky JE. Otázka je, ako tieto prostriedky využíva  súčasná vláda.
 

Záverom – kde je šanca na zmenu

Ukrajinci, podobne ako obyvatelia iných postsocialistických štátov, očakávajú od volieb zázračné zmeny. Je to dané aj tým, že za socializmu neboli existenčné problémy (alebo boli v oveľa menšej miere ako dnes) a tak sa voľby v podmienkach vlády jednej strany považovali za veľmi formálne a neprikladal sa im veľký význam.

V súčasnosti, v podmienkach právno-finančno-informačnej reglementácie pomerov, sa život väčšiny ľudí stal ťažším a existenčná neistota sa masívne rozšírila. V každodennom živote toho veľa zmeniť nejde. A tak sa vytvoril mýtus o zázračnej moci demokratických volieb. Ľudia radi uveria tomu, že niečo, čo je mimo nich, im môže priniesť priaznivú zmenu. No a tak sa opakuje rituál volieb. Čo však s tým, ak peniaze, právo i informácie sú v rukách tých, ktorí inú zmenu, ako v prospech záujmov svojej skupiny bohatých a mocných nechcú.

Na jeseň čakajú Ukrajinu ďalšie voľby – parlamentné, ktoré tiež ovplyvnia pomer politických síl v štáte. Naivne možno veriť, že dvoje volieb možno prinesie aspoň nejaké drobné zmeny k lepšiemu, lebo Ukrajinci si vzhľadom na svoj charakter nezaslúžia súčasný osud. Výrok klasika, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži, dnes už neplatí, lebo ju do veľkej miery vytvárajú ani nie tak výsledok volieb, ako právno-finančno-informačný rámec, v ktorom sa konajú. A bez zmeny tohto rámca sa nič zásadné nezmení.
 

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama