Pri zrode moderného slovenského národa

Ľudovít Štúr je väčší ako všetci najväčší Slováci dokopy. Jeho veľkosť tkvela v tom, že sa on i štúrovci, nesmierne obetaví, pracovití, talentovaní a húževnatí, reálne dotkli nemeckej klasickej filozofie (Kant, Fichte, Herder, Hegel, Schelling, Fries a iní), pričom jej idealizmus (naproti čomu tu boli i lákaví materialisti Feurbach, Marx, Engels) bol  od starovekých antických čias (Sokrates, Platón, Aristoteles) najvýznamnejším výdobytkom a vkladom do pokladnice dejín ľudského myslenia a jeho napredovania smerom k demokratickým hodnotám i formám. Naši romantici, štúrovskí starší i mladší hegeliáni a schellingovskí mystici vedení autoritou Štúra si osvojili novoveké myšlienky nemeckých klasických filozofov o ľudovosti a demokracii, o spoločenskom dobre a zle, o sociálnom sne a skutočnosti, o revolučnom čine a proteste, jednoducho o slobode a pokroku, čo dokázali realizovať v praxi. Len vďaka tomuto novému duchovnému bohatstvu 19. storočia aj oni mohli poraziť feudálne poriadky a v rámci týchto epochálnych zmien a na ich pozadí formovať, spolu s inými novodobými európskymi národmi, aj ten náš slovenský. Preto je Ľudovít Štúr najväčší Slovák, a preto si jeho pamiatku treba pripomínať aj v slovenskej literatúre, napr. tak dôstojne, ako to naposledy učinil Ľuboš Jurík.   

Ľuboš Jurík: Ľudovít Štúr, Životný príbeh
Martin, Matica slovenská 2019, 632 s.

V Slove sme román Ľuboša Juríka uverejňovali
na pokračovanie, odkaz na predchádzajúce časti
je v poslednej:

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (17.)
 

V tejto súvislosti treba poznamenať, že Ľuboš Jurík jednoznačne patrí medzi najvýznamnejších a najprekladanejších súčasných slovenských spisovateľov, reportérov, novinárov, esejistov, publicistov a autorov literatúry faktu. Jurík sa v ostatnom čase prezentoval dvoma doma, na matičnej pôde, a v zahraničí knižne vydanými beletrizovanými životopismi, románom Smrť ministra (2011) o Vladimírovi Clementisovi a románom Alexander Dubček s podtitulom Rok dlhší ako storočie (2015), ktorý už vyšiel v ôsmich inonárodných jazykoch!

V tejto tvorivej línii priblíženia národných dejín a ich postáv sa tematicky i žánrovo včleňuje a  pokračuje v nej aj rozsiahly životopisný román alebo dokumentárny beletrizovaný životopis Ľudovít Štúr s podtitulom Životný príbeh. Prvé kontúry tohto prozaického diela začali vznikať už v 80. rokoch minulého storočia v čase nastupujúcich hlbokých spoločenských zmien a hlasnosti, keď sa opätovne nastolila požiadavka pravdivo (najsamprv sa tak v totalitnom režime mohlo diať na poli umeleckej literatúry) reflektovať slovenské dejiny a ich postavy, vrátane štúrovskej generácie. Vyše tridsaťročné tvorivé kvasenie, utriasanie a dozrievanie v Juríkovom prípade napokon vyústilo do široko koncipovanej románovej fresky, resp. biografickej epopeje, ktorá plasticky, detailne, historicky vecne a verne i psychologicky prepracovane, aj čitateľsky pútavo osvetľuje štyridsaťročný oblúk životnej drámy Ľudovíta Štúra v kontexte slovenských, uhorských a európskych, osobitne slovanských dejín a pohybov, kulminujúcich v  revolučných rokoch 1848 – 1849 a znamenajúcich pád feudalizmu ako spoločensko-politického a ekonomického systému, ako aj zavedenie demokratickejších pomerov v spoločnosti. Heroický zápas za tento národný a sociálny progres a demokraciu sa v slovenských historických romantických reláciách a reáliách prostredníctvom Štúra a štúrovcov a ich zásadných kultúrnopolitických aktivít v ére paneurópskych národno-obrodenských hnutí nerozlučne spájal s definitívnym doformovaním sa Slovákov ako moderného novovekého národa.

Ľuboš Jurík sa na veľkom epickom priestore románovej epopeje nesnaží naratívne rekonštruovať známu, menej známu i neznámu faktografiu o Štúrovej biografii, ale do textov diela vnáša a originálne ako Ariadnina niť ho syntetizujúco tmelí akoby refrén reminiscencií (Rozpomínania) v úvodoch jednotlivých kapitol vo forme silne rezonujúceho vnútorného monológu protagonistu. Týmto tvorivým spôsobom podvojnú dejovú líniu autor vlastne kombinuje ako montáž retrospektívneho a chronologického epicko-dramatického rozprávania. Práve Štúrov rezonujúci a vždy na inú tému zavedený vnútorný monológ, s opakujúcim sa „marxistickým“ motívom (príklad Marxa dobovo odsudzujúceho Štúra a štúrovcov, najmä za Slovenské povstanie roku 1848 – 1849, v strácaní sa jeho stôp v snežnej bielobe času), ktorý Jurík nazval Rozpomínania, dodáva celému dielu aj silný psychologický a eschatologický rozmer záverečnej fázy hodnotenia vlastného života v rámci fyzického skonu človeka. Tento aspekt s premietaním životnej púte a jej jednotlivých etáp z priestoru smrteľnej postele poukazuje na obrovský a nadčasový osobnostný, intelektuálsky i ľudský a humanistický rozmer Štúrovej výnimočnej osobnosti, sumarizujúcej v osamotení svoje postoje a názory, túžby a sny, riešenia a výsledky, chyby a pochybnosti, bilancovania a hodnotenia za a proti vlastným životným krokom, ktoré mali obrovský rádius a v nejednom smere zásadne ovplyvňovali aj formovali celé národné spoločenstvo Slovákov.

Z čitateľského aj bádateľského pohľadu sa dá načrtnúť ambícia Juríkovho diela v dvoch nadčasových a nadgeneračných literárnych pozíciách. Život a dielo Ľudovíta Štúra inšpiratívne pôsobilo na viacerých spisovateľov beletristického, populárno-náučného, odborného a vedeckého zamerania. V tejto súvislosti na konci 19. a v prvej polovičke 20. storočia  dominoval Štúrov životný príbeh i jeho reedícia z pera jeho najbližšieho priateľa,  druha a spolupracovníka Jozefa Miloslava Hurbana, zakladateľa modernej slovenskej vedeckej biografistiky, prvýkrát časopisecky publikovaný na pokračovanie v Slovenských pohľadoch v rokoch 1881 – 1884. Táto Hurbanova biografia o Štúrovi knižne vychádzala na pokračovanie v štyroch zväzkoch až po československom prevrate a za Slovenského štátu vo Vydavateľstve Matice slovenskej v rokoch 1928 – 1944, ďalšie hurbanovské Rozpomienky uzreli svetlo sveta roku 1959 v bratislavskom Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, ostatné roku 2016 v Slovarte. Od šesťdesiatych rokov 20. storočia počas krátkeho politického odmäku a uvoľnenia Hurbanovu už akoby naoko archaizujúcu úlohu dôstojne prevzal Štúrov monumentálny životopis českej autorky, literárnej historičky a slovakistky Zdenky Sojkovej, vydaný pod názvom Knížka o životě Ľudovíta Štúra z roku 1965, na Slovensku známejší v poetickom preklade Skvitne ešte život, naposledy vydaný Maticou slovenskou roku 2006. Kým Hurbanova prozaická spomienka na Štúra napriek snahe po objektívnosti a vedeckosti vychádzala viac z autopsie, Sojková k štúrovskému projektu pristupovala z pozície literárnej vedkyne, ktorá kládla dôraz na spoluprácu s erudovanými českými a slovenskými vedcami v tejto oblasti. Na začiatku 21. storočia by podobnú nadgeneračnú rolu ako v prípade Hurbana a Sojkovej a ich reedícií mohol zohrať práve Juríkov beletrizovaný monument o Štúrovi, založený primárne na jeho  spisovateľskom natureli, ako aj na vo vzťahu kontinuity tvorby dvoch predchádzajúcich  životopisov (Hurban, Sojková).

Dnešná postmoderná doba prináša množstvo informácií a dezinformácií, aj historických a biografických. V týchto informačných džungliach  sa súčasník obklopený priemernosťou až podpriemernosťou na historickom i literárnom poli len sťažka orientuje, zároveň v rámci postmodernistických tendencií sa prekrúcajú hodnoty a nastávajú absurdné situácie. V týchto intenciách sa zahmlieva alebo úplne skrýva, ba prekrucuje pravda, aj historická, keď sa z hrdinov paradoxne stávajú akoby ničomníci a z ničomníkov hrdinovia. Tieto novodobé negatívne trendy sa, žiaľ, týkajú i slovenskej kultúry, umenia a literatúry, historickej pamäti a postáv, a to aj tých základných a nosných, ktoré stáli pri zrode moderného slovenského národa. Preto je nanajvýš aktuálne viac ako kedykoľvek predtým, že vyšiel nový rozmerný životopisný román Ľuboša Juríka o Ľudovítovi Štúrovi a jeho vydavateľom je Matica slovenská.

(Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 1 – 2/2020)