Prípad Litvinenko a britská súdna fraška

Nedávno sa objavila správa britského sudcu R. Owena o prípade Litvinenko, ktorá vzbudila veľký mediálny rozruch. Čo ako prvé udrelo do očí, boli sudcove tvrdenia, že ruský prezident V. Putin PRAVDEPODOBNE schválil vraždu A. Litvinenka. Po skúsenostiach z rôznymi „informáciami“ z minulosti, som pri slove „pravdepodobne“ vždy veľmi obozretný. Keď ich navyše počujem od sudcu, tak sa moje pochybnosti ešte zväčšujú. Ak sudca R. Owen používa pojem „pravdepodobne", tak zrejme iba vyjadruje, že v riadnom súdnom procese by so svojimi tvrdeniami neuspel.  

Samozrejme, viem o špecifikách prípadu Litvinenko a uvedomujem si aj to, že tu nejde o klasický trestný proces. Avšak i tak sa domnievam, že určité právne princípy by v konaní súdov mali zostať zachované. Z princípu prezumpcie neviny vyplýva, že kým sa jednoznačne nepreukáže vina konkrétnej osoby, tak sa má považovať za nevinnú. Výroky o „pravdepodobnej vine“ sú právne pochybné a majú význam najmä pre médiá a politikov. Masívna reakcia západných médií a politikov moje pochybnosti o sudcovi R. Owenovi iba potvrdila.

Voči správe sudcu R. Owena mám veľké množstvo výhrad a vzhľadom na rozsah článku poukážem iba na tie najzávažnejšie. Budem sa zameriavať hlavne na otázku zodpovednosti ruského štátu, hoci vidím veľa nedostatkov i pri obvineniach voči A. Lugovému a D. Kovtunovi.

            Kvantita verzus kvalita
 

Neprekvapilo ma, že mnohí jednotlivci, najmä v médiách, mali „vo veci ihneď jasno“ a robili závery bez toho, aby si obsah celej správy pozorne prečítali. Rozumiem, že preštudovať 329 strán Owenovej správy vyžaduje určitý čas, pre pochopenie problematickej kvality sudcovského vyšetrovania je však dôležité.

Rovnako je možné, že cielený bol aj veľký rozsah správy. Ak by boli dôkazy v prospech záverov sudcu presvedčivé, mohla by byť správa oveľa vecnejšia a stručnejšia. Lenže po prečítaní textu som nadobudol dojem, že sudca R. Owen nahradil kvalitu dôkazov kvantitou textu. Mnohokrát sa totiž obšírne venoval témam, ktoré boli pre závery v správe nepodstatné, ale tam, kde sa žiadala podrobnosť, bol veľmi stručný. Napr. pôsobenie B. Berezovského v Rusku v 90-tych rokoch opisoval zbytočne obšírne (v správe ide o body 3.20 a nasl.), ale verzii o možnom zapojení protiputinovských síl do smrti A. Litvinenka sa venoval len veľmi úsporne (9.10 a nasl.).
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že celá správa je súhrnom tradičných výhrad voči Rusku a V. Putinovi, avšak pri popise mnohých udalostí možno mať skutočne pochybnosti, či súvisia s vraždou. Prvých asi 200 strán by bolo možné veľmi zostručniť vypustením niektorých známych faktov, napr. popis ruských zákonov proti terorizmu z roku 2006 bol zbytočný (5.2 a nasl.). Veď ak by sa ruské tajné služby rozhodli zavraždiť A. Litvinenka, určite by sa pritom neopierali o zákony proti terorizmu z roku 2006 a konali by zrejme mimoprávnymi prostriedkami.

          Protiputinovský britský historik
 

Za zásadný nedostatok celého postupu sudcu R. Owena považujem jeho výber znalcov a hodnotenie svedkov. Správa sudcu R. Owena bola na prvý pohľad zásadne ovplyvnená názormi jednej konkrétnej osoby, ktorá bola do konania pribratá ako odborník na Rusko. Tou osobou bol Robert Service, britský historik so zameraním na ruské dejiny. Názory tohto historika sú v správe bohato citované a sudca Owen sa až príliš často klonil k dôveryhodnosti nejakej informácie podľa toho, ako ju hodnotil historik R. Service. Napr. dôveryhodnosť tvrdení odporcov ruskej vlády Goldfarba a Šveca prijímal sudca Owen často práve preto, lebo rovnaký názor zastával aj R. Service. Samotný sudca Owen vplyv historika v správe popísal takto: „Profesora Servicea som pokladal za najpresvedčivejšieho a najužitočnejšieho svedka. Jeho znalosť problematiky bola zrejmá...“ (9.43)

Historik R. Service toho o Rusku vie určite veľa a mnoho o Rusku aj publikoval, ale nejde o človeka, ktorý by dokázal situáciu posudzovať nestranne. Už v minulosti sa veľmi tvrdo a jednostranne vyjadroval o V. Putinovi a A. Medvedevovi. Napr. v roku  2010 napísal pre denník Guardian článok s názvom Vladimír Putin a skutočné sprisahanie voči Rusku, v ktorom ruskú vládu ostro odsúdil kvôli „sprisahaniu“ voči záujmom Ruska a dokonca sa vyjadril: „(Putin a Medvedev) Obaja sú sami zločincami.“ V súvislosti s Ukrajinou zase v článku „Putinovo cárske šialenstvo“ pre New York Times z roku 2014 porovnával V. Putina s cárom Mikulášom I., ktorý vstúpil do Krymskej vojny 1853 – 1856 a ktorú Rusko prehralo: ...

Nestranný sudca by si mal určite uvedomovať doterajšie jednostranné vyjadrenia historika R. Servicea a jeho extrémne negatívny názor na súčasnú vládnu moc v Rusku. Vo V. Británii pritom existujú aj experti na Rusko s oveľa vyváženejšími postojmi k ruskej vládnej moci a dokonca aj medzi britskými kritikmi ruskej vlády možno nájsť umiernenejšie názory. Dá sa iba špekulovať, prečo si sudca R. Owen vybral práve expertné názory R. Servicea. Ak však bolo jeho cieľom získať od privolaného znalca čo najkritickejšie výhrady voči V. Putinovi, tak potom bola voľba R. Servicea jednoznačne správna.

            Utajení a neutajení svedkovia
 

Celkový zoznam svedkov sa v správe nachádza ako príloha č. 9 (s. 320 a nasl.). Väčšina svedkov bola síce uvedená menovite, skoro všetci však zohrávali len okrajovú, parciálnu úlohu a neboli pre závery sudcu R. Owena rozhodujúci. Prví piati svedkovia v zozname sú pritom uvedení anonymne, ako A1, C2, D3, D6 a D7. Tajností je však v správe viac. Sudca R. Owen sa vo svojej správe na s. 181 – 182 zmieňoval i o utajenom dôkaznom materiáli a obhajoval jeho utajenie dôvernosťou informácií, ktoré obdržal od britských štátnych orgánov. Tajný materiál sa pritom skladal nielen z utajených svedectiev, ale aj z prepisov tajných vypočúvaní, verejne neprístupných dokumentov a písomného podania dokumentov pri tajných pojednávaniach (7.7). Sudca R. Owen potvrdil, že utajených dokumentov a svedectiev bolo značné množstvo (7.4).

Je možné, že v správe sa sudca Owen silno opieral o tajné materiály aj kvôli zjavnej nepresvedčivosti iných dôkazov. Musíme si uvedomiť, že istý čas bolo konanie vo veci A. Litvinenka ako celok tajné a neverejné . Avšak práve toto tajnostkárstvo vzbudzovalo otázniky. Tiež si musíme uvedomiť, že tajné dokumenty a informácie pochádzali od britských štátnych orgánov a preto ich bolo potrebné vnímať s kritickým nadhľadom.

Nebudem spomínať, že britská vládna moc v minulosti predkladala britským poslancom „zaručené“ informácie o chemických zbraniach v Iraku, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé, poukážem však na to, že britské tajné služby nemusia byť v celom prípade A. Litvinenka nestranné. Je známe, že zosnulý pôsobil ako dvojitý agent, ktorý v roku 2000 ušiel z Ruska do V. Británie. Sudca by sa mal preto zamyslieť, či zdroje od britských tajných služieb boli alebo neboli v celej kauze dostatočne neutrálne. Keďže však sudca R. Owen v správe tajné dôkazy nevyhodnocoval, tak sa odpoveď na uvedenú otázku nedozvieme. Vylúčiť sa však nedala ani hypotéza, že do vraždy bol zapojený priamo britský štát a to by potom nezverejnené materiály od britských tajných služieb diskreditovalo úplne.

 Zverejnenými dôkaznými prostriedkami v správe sudcu R. Owena boli predovšetkým rôzne vyjadrenia a úvahy jednotlivých osôb, najmä z radov oponentov V. Putina v Londýne, príp. znalecké vyjadrenia. Medzi svedkov, na ktorých názory a svedectvá sa v správe sudca Owen odvoláva zvlášť často, boli rôzne osoby negatívne naladené k ruskej vláde, ako napr. oligarcha B. Berezovský, ďalej A. Goldfarb, riaditeľ Berezovským financovaného Fondu občianskych slobôd alebo manželka zosnulého M. Litvinenková.

Paradoxne, svedkov s trochu odlišnými názormi, napr. otca zavraždeného, sudca Owen príliš do úvahy nebral. Zatiaľ čo manželka Marina sa v správe spomína 315-krát a A. Goldfarb 145-krát a sudca Owen ich názory často citoval, tak Walter Litvinenko, otec zavraždeného, sa v správe spomínal len 6-krát, aj to najmä pri popise Litvinenkovho detstva. Citácia názorov otca sa v správe prekvapivo vôbec neobjavila, hoci práve jeho vyjadrenia o úlohe B. Berezovského pri smrti syna by sa v správe objaviť mali. Najmä keď sa citovali i rôzne pochybné konšpiračné teórie Putinových kritikov...           

            Motívy pre vraždu 
 

V správe sudcu Owena sa uvádza opäť motívov, pre ktoré mali „pravdepodobne“ nariadiť vraždu A. Litvinenka ruské tajné služby a zvlášť prezident V. Putin. V stručnosti ide o tieto motívy (9.120 a nasl.):

1.         A. Litvinenko bol považovaný za zradcu Ruska, pretože ušiel do Británie a publikoval tam informácie proti FSB,
2.         A. Litvinenko pracoval pre britské tajné služby,
3.         A. Litvinenko bol spolupracovníkom B. Berezovského a A. Zakajeva, „vedúcich oponentov proti Putinovi“,
4.         A. Litvinenko mal odhaliť účasť V. Putina pri výbuchoch panelákov v Moskve, Bujnaksku a Volgodonsku v septembri 1999, jeho podiel na vojne v Čečensku a vzťah k organizovanej kriminalite,
5.         medzi A. Litvinenkom a V. Putinom bol osobný rozmer antagonizmu a nevraživosti (v tejto súvislosti sudca Owen spomenul i obvinenia z pedofílie, ktoré voči V. Putinovi urobil A. Litvinenko v júli 2006).
    
Skúsim tieto motívy stručne analyzovať. Vo všeobecnosti, prvé dva uvedené motívy pre vraždu A. Litvinenka považujem za možné, ale v prípade motívov č. 3 – 5 ide o motívy veľmi nepravdepodobné. 

ad 1.-2.  Je pravda, že A. Litvinenko bol považovaný za zradcu a že pracoval pre britské tajné služby. Je preto možné, že toto mohlo byť motívom pre vraždu A. Litvinenka ruskými tajnými službami. Na druhej strane sa tu treba spýtať, prečo sa vražda uskutočnila až v roku 2006 a nie skôr. Ak by totiž chcel V. Putin nechať prebehnuvšieho agenta zavraždiť, zrejme by sa o to usiloval hneď po úteku agenta, príp. v roku 2001.  Vtedy mohol byť Litvinenko nebezpečnejší. V roku 2001 mal zrejme dosť informácií a kontaktov v tajných službách, ktoré mohol Britom poskytnúť. A keďže A. Litvinenko v roku 2001 vystupoval verejne, nebol by pre ruskú FSB zrejme problém takú vraždu uskutočniť. V roku 2006 však už nebol pre Moskvu zďaleka taký nebezpečný, pretože od roku 2000 prebehlo v tajných službách mnoho zmien a aj informácie či kontakty A. Litvinenka stratili aktuálnosť.

ad 3.   A. Litvinenko bol naozaj priateľom B. Berezovského, známeho ruského oligarchu a A. Zakajeva, Čečenca, obviňovaného ruským štátom z terorizmu. Lenže samotné priateľstvo s osobami, na ktoré vydalo Rusko medzinárodný zatykač a ktoré získali azyl v Británii, o ničom nesvedčí. Existuje totiž mnoho iných osôb, ktoré boli v úzkych vzťahoch s týmito dvoma osobami a mali tiež veľmi úzky vzťah. Rusko však o ich usmrtenie určite neusilovalo.

ad 4.   Pokiaľ ide o obvinenia voči prezidentovi V. Putinovi, že nechal vybuchnúť paneláky v ruských mestách, aby tým vyvolal vojnu v Čečensku, nejde o žiadnu novú teóriu, ktorú by vymyslel len A. Litvinenko. Naopak, autorov podobných konšpiračných teórií bolo oveľa viac. Osobne túto teóriu považujem za veľmi nepravdepodobnú, pretože druhá vojna v Čečensku sa začala už 6. augusta a nie až v septembri 1999, keď vybuchli bomby. Na vojnu v Čečensku teda tie výbuchy neboli potrebné. Aj ďalšie tézy tejto teórie považujem za pochybné. Dôležité pre odmietnutie motívu č. 4 je však pre mňa to, že A. Litvinenko tieto svoje teórie ešte v rokoch 2001 – 2002 publikoval v Rusku i v EÚ (s finančnou podporou B. Berezovského). A hoci sa ruská opozičná tlač snažila Litvinenkove knihy v Rusku spropagovať, príliš záujmu nevyvolali.

            Osobné nepriateľstvo a Putinova pedofília?
 

ad 5.   Tvrdenie o osobnom nepriateľstve ako o motíve pre vraždu A. Litvinenka považujem tiež za nesprávne. Domnievam sa, že ide o obrovské precenenie významu A. Litvinenka. Z pohľadu prezidenta V. Putina nebol A. Litvinenko osobou, ktorej by mal venovať osobné nepriateľstvo. A. Litvinenko bol príliš bezvýznamný, aby mohol V. Putina akokoľvek ohroziť a jeho protivládne knihy mali len malý účinok na ruskú verejnosť.

Podotýkam, že vo svojej správe sudca R. Owen uvádzal aj okolnosti zatknutia A. Litvinenka v marci 1999 a ako jeden z dôvodov uvádza i nepriateľstvo vedúcich funkcionárov FSB, vrátane V. Putina (3.68 a nasl.). Je faktom, že A.Litvinenko strávil v roku 1999 vyše osem mesiacov v ruskej väzbe. Lenže ak by malo byť dôvodom väzby nepriateľstvo V. Putina, tak by sa Litvinenkovi sotva podarilo dostať na slobodu v decembri 1999. V čase zatknutia bol totiž V. Putin len vedúci funkcionárom tajných služieb, v čase prepustenia však už ruským premiérom. Keby bolo dôvodom zatknutia osobné nepriateľstvo, tak by mal V. Putin v decembri 1999 neporovnateľne lepšie možnosti svojho „nepriateľa“ šikanovať. Mimochodom, aj samotný fakt, že A. Litvinenka zatkli ešte v čase, keď V. Putin nesedel v ruskej vláde, by si v Owenovej správe zaslúžil lepšiu analýzu.

Za veľmi pochybné považujem aj to, že sudca R. Owen spomenul v súvislosti s motívom osobného nepriateľstva aj obvinenia z pedofílie a homosexuality, ktoré voči V. Putinovi uverejnil A. Litvinenko (9.124). A. Litvinenko totiž uverejnil veľmi mnoho „závažných odhalení“ a zdá sa, že čím jeho „odhalenia“ menej zaberali, o to väčšmi sa bulvarizovali. Litvinenko skúšal V. Putina obviniť, že spolupracuje s organizovaným zločinom, že je skorumpovaný, ale žiadne z jeho „odhalení“ ruskú verejnosť príliš neoslovilo. Zrejme preto publikoval aj informácie o Putinovej homosexualite a pedofílii. Niektoré z týchto konšpirácií A. Litvinenka sa ocitli i v správe sudcu Owena, citujem (5.27):

„Na jednom z veľkých námestí Kremľa sa Putin zastavil, aby sa porozprával s turistami. Medzi nimi bol chlapec vo veku 4 alebo 5 rokov.
- Ako sa voláš? spýtal sa Putin.
- Nikita, odpovedal chlapec.
Putin si kľakol, zdvihol chlapcovo tričko a pobozkal ho na pupok.“

Nemyslím si, že publikácia takýchto obvinení bola hodná toho, aby ju sudca R. Owen uvádzal v súvislosti s motiváciou V. Putina pre vraždu A. Litvinenka. Ak by totiž V. Putin mal znenávidieť a nechať zavraždiť ľudí, ktorí o ňom napíšu podobnú bulvárnu správu, tak by musel byť podozrivý pri mnohých úmrtiach alebo požiaroch v redakciách západných médií.

            Motívy B. Berezovského?
 

Na správe je veľmi zaujímavá aj veľká stručnosť a jednoduchosť, s akou sudca R. Owen odmietol predstavu o zapojení iných subjektov do vraždy, najmä oligarchu B. Berezovského (9.10 a nasl.). Sudca Owen vychádzal z toho, že B. Berezovský a A. Litvinenko boli do konca života priateľmi a preto vylučoval verziu, že by bol daný oligarcha zapojený do vraždy.

Ďalším vyvinením B. Berezovského bolo pre sudcu R. Owena svedectvo M. Cotlicka, bývalého tajomníka B. Berezovského, ktorý povedal, že on osobne presvedčoval podozrivého A. Lugového, aby prišiel do V. Británie na trestný proces, pretože „sa môže spoľahnúť na britský súdny systém a ak je nevinný, britský súd to zistí“ (9.15). Sudca R. Owen odvodil, že ak by si vraždu objednal B. Berezovský, tak by určite nepozýval vraha na súdny proces. Nuž, väčšine sudcov by takéto svedectvo bývalého sekretára B. Berezovského nestačilo...

Myslím, že pri hodnotení motívov B. Berezovského postupoval sudca Owen veľmi povrchne. Ako je dobre známe, B. Berezovský dlhodobo viedol z V. Británie politický a mediálny spor. Verejne dokonca vyhlasoval, že jeho cieľom je príprava revolúcie v Rusku. Netreba sa príliš zamýšľať na to, aby človeka napadlo, že smrť A. Litvinenka by sa dala veľmi dobre zneužiť na diskreditáciu V. Putina v médiách a medzi západnými politikmi. Mŕtvy Litvinenko mohol byť Berezovskému užitočnejší než živý.

Je neuveriteľné, že hypotézy týmto smerom sudca R. Owen nerozvíjal. Dokonca sa vyhol aj závažným vyjadreniam o zapojení B. Berezovského do celej vraždy. Ako som uviedol, túto teóriu pritom vyjadril aj Walter Litvinenko, otec zosnulého. A ako ďalšiu osobu zapojenú do vraždy označil A. Goldfarba, jednu z kľúčových osôb, o ktorej výpoveď sa opieral sudca R. Owen. Neviem, či to bolo iba opomenutie alebo niečo horšie, avšak faktom je, že v správe nebola táto vyšetrovacia verzia dostatočne rozvinutá. Vzbudzuje to dojem, ako keby bol vinník vopred stanovený a ostatné vyšetrovacie verzie vopred vylúčené.

            Nespolupráca ruských úradov
 

Pomerne veľa priestoru v správe venoval sudca R. Owen konaniu ruských predstaviteľov po smrti A. Litvinenka. Ostro kritizoval postup ruských orgánov najmä vo vzťahu k britským vyšetrovateľom (B. Tarpey a A. Slater), ktorí prišli do Moskvy (9.169). K vypočúvaniu A. Lugového a D. Kovtuna však ruské orgány pripustili len jedného z nich. Sudcovi R. Owenovi prekážalo aj to, že si Rusi neurobili nahrávky týchto vypočúvaní, iba písomný zápis. Objavili sa aj ďalšie výhrady voči ruskej nespolupráci a hoci z tohto faktu nedokázal sudca Owen odvodiť žiaden konkrétny dôkaz proti ruskej vláde, je zrejmé, že britskí vyšetrovatelia v Moskve to nemali  jednoduché.

Na druhej strane však treba povedať, že nedostatočná ochota ruských orgánov pri spolupráci s britskými vyšetrovateľmi bola očakávanou reakciou na britský prístup k celému vyšetrovaniu. Predstavitelia britského štátu a britské médiá totiž „našli vinníka“ dávno pred príchodom britských vyšetrovateľov do Moskvy. Masovú hystériu, ktorá sa kvôli A. Litvinenkovi na Západe rozpútala, určite postrehli aj zamestnanci ruských úradov a z vyjadrení britských štátnych predstaviteľov usúdili, že o vinníkoch mali v Londýne už jasno. Keď potom v tejto hysterickej atmosfére prišli B. Tarpey a A. Slater do Moskvy, nemohli byť prekvapení, že ich vyšetrovanie nebrali ruské štátne orgány príliš vážne a dali im to aj patrične najavo.      

Britskí vyšetrovatelia mali zrejme o svojom vlastnom význame inú predstavu a podobne to platí aj o konaní ďalších britských orgánov. Tie považovali fakt, že im Moskva odmieta vydať podozrivého A. Lugového za čosi neprijateľné. Lenže po tom, čo britské úrady odmietli vydať podozrivých z terorizmu ako A. Zakajev alebo oligarchov ako B: Berezovský nemohli spoluprácu s ruskými orgánmi pri vydávaní ruských občanov príliš očakávať. Navyše, aj ruská ústava zakazuje vydávanie ruských občanov do zahraničia. a toto ustanovenie platilo dávno pred príchodom V. Putina do Kremľa. Pre objektívnosť však treba dodať, že sudca R. Owen a R. Service v správe vecne uznali, že vydanie ruských občanov do V. Británie sa čakať nedalo (9.178).  

            „Podobné úmrtia a vraždy“
 

Témami, pri ktorých sudca R. Owen nepostupoval dostatočne objektívne, boli i úmrtia iných osôb, kde sa špekulovalo o zapojení ruskej vlády. V správe sa tomu venovala samostatná podkapitola s názvom „Svedectvo o podobných úmrtiach a vraždách“ (9.129 a nasl.). Sudca Owen tu spomenul širokú škálu úmrtí, no len ťažko možno konštatovať, že išlo o podobné úmrtia. Spoločné však mali to, že sa k nim vyjadroval historik R. Service.

Možno konštatovať, že nešlo o podobné, ale o dosť odlišné prípady. Na jednej strane sa v podkapitole ocitajú úmrtia osôb, pri ktorých možno vychádzať z toho, že ich nechal usmrtiť ruský štát. Išlo napr. o bývalého tzv. prezidenta Čečenskej republiky Ičkeria Z. Jandarbieva alebo guerillového vodcu z vojny v Čečensku ibn Chattába. Tieto osoby sa dopúšťali aktov otvoreného vojnového násilia a viedli vojnu proti ruskému štátu či už priamo v Čečensku alebo riadili odboj zo zahraničia.

Úmrtia týchto osôb sa príliš nepodobajú na ďalšie prípady, uvedené v podkapitole, napr. smrť A. Politkovskej, J. Šechočichina a pod. Tu išlo o civilistov, ktorí verejne pôsobili v oblastiach pod plnou kontrolou Moskvy. V ich prípadoch sú verzie o zapojení ruského štátu veľmi problematické. Ani sudca R. Owen v nich nedokázal nájsť nové dôkazy a nebolo jasné, aký význam má spojenie takýchto rôznorodých prípadov v jednej podkapitole. Pre vysvetlenie použil sudca R. Owen nejasný pojem „vzor udalostí s kontextovou dôležitosťou“.

V zozname však chýbal jeden prípad, ktorý by možno tiež vniesol do „kontextu“ iné svetlo. Išlo o prípad J. Gajdara, bývalého ruský premiéra, ktorý počas svojej návštevy Írska v novembri 2006 ochorel a ocitol sa v kritickom stave v nemocnici. Médiá nečakali ani na jeho smrť a okamžite začali obviňovať V. Putina z cielenej likvidácie J. Gajdara otráveným čajom, presne podľa vzoru Litvinenko, napr.: Sok Putina bojuje o život. Znovu otrava?. Lenže J. Gajdar nezomrel a po zotavení poskytol odlišnú verziu udalostí. Odmietol obviniť Kremeľ a povedal, že za pokusom o jeho vraždu stoja nepriatelia Ruska, ktorí si prajú zhoršenie vzťahov Ruska a Západu.

            Zodpovednosť ruského štátu?
 

Zjavne najdôležitejšou časťou celej Owenovej správy bola časť 9, kap. 12, v ktorej sa sudca Owen vyjadroval o „pravdepodobnej“ zodpovednosti N. Patruševa a V. Putina. Hlavnými svedkami, o ktorých sa pri tejto kapitole sudca opieral, boli historik R. Service a protivládni aktivisti A. Golfarb a J. Švec. Kapitola bola plná subjektívnych názorov týchto osôb a dôveryhodnosť ich výpovedi by sa dala ľahko spochybniť. Samotný sudca Owen uviedol: „Vo formálnom súdnom procese by vyššie uvedené názory pána Šveca a pána Goldfarba neboli prípustné ako dôkazy, pretože páni Švec a Goldfarb nie sú nezávislými expertmi. V tomto konaní však nie som viazaný striktnými procedurálnymi pravidlami...“ (9.205).

Rozumiem pochybnostiam o J. Švecovi a A. Goldfarbovi, avšak nerozumiem, prečo považoval sudca Owen za nezávislého experta R. Servicea. Bolo zrejmé, že pri téme možnej zodpovednosti ruského štátu nepostupoval sudca R. Owen s odbornou starostlivosťou.

Vyjadrením slabosti dôkazov bolo i to, že z výpovede A. Goldfarba citoval sudca Owen vo svojej správe súkromný názor D. Frieda, amerického štátneho úradníka. A. Goldfarb tvrdil, že podľa materiálov Wikileaks sa D. Fried v súkromí vyjadril, že pozná Putinov zmysel pre detail a preto vraždu A. Litvinenka musel nariadiť on (9.204). Lenže D. Fried nemal nijaký vzťah k vražde A. Litvinenka a z jeho súkromných vyjadrení nevyplynuli žiadne nové závery, hoc ich aj citovala Wikileaks. Uvedenie jeho slov nebolo v ničom prínosné, pri nedostatku serióznejších dôkazov však bolo zrejme potrebné.   

            Britskí a slovenskí sudcovia
 

O nedostatkoch v správe sudcu R. Owena by sa dalo určite ešte veľa hovoriť. A prečítať by si ho mohli i slovenskí sudcovia. Pravidelne sa im totiž vyčíta politizácia, jednostrannosť, pochybné znalecké výpovede, selektívne nakladanie s dôkazovým materiálom, atď. Iste, kritici slovenského súdnictva majú v mnohom pravdu, ale správa sudcu R. Owena naznačuje, že podobné nedostatky sa objavujú aj v britskom súdnictve. Jeho správa však tiež ukazuje, ako šikovne sa dá justícia spolitizovať. Treba napísať dlhý text, plný neurčitých a všeobecných vyjadrení, pribrať vopred zaujatých znalcov a tváriť sa pritom seriózne. V súlade s názorom mnohých tzv. právnych realistov je predsa dôležitou súčasťou súdneho rozhodovania propaganda!