Reklama
Reklama

Protesty v Hongkongu v širšom kontexte

Počet zobrazení: 1287

V Hongkongu, zvláštnej administratívnej oblasti ČĽR, sa už niekoľko týždňov uskutočňujú protesty, zamerané tak proti miestnym vládnym orgánom, ako aj proti ústrednej vláde v Pekingu. Tieto protesty sú veľmi dôležité pre budúci vývoj v Číne, je však potrebné vidieť ich v kontexte mnohých ďalších udalostí a rozhodne sa nedajú zužovať na boj „dobrých demokratov“ proti „zlej“ čínskej vláde, ako sa to pokúšajú interpretovať západné médiá. Hongkong predstavuje výzvu nielen pre miestnu administratívu, ale aj pre ústrednú vládu v Pekingu a riešenie problému s masovými demonštráciami môže zásadne ovplyvniť vnímanie Číny v ostatných ázijských krajinách.
 

Štrukturálny problém Hongkongu
 

Pri hľadaní dôvodov pre masové demonštrácie v Hongkongu musíme porozumieť štrukturálnym problémom tejto administratívnej oblasti. Hongkong zažil svoje „zlaté obdobie“ na konci 20. storočia, keď sa stal miestom, ktoré spájalo západný svet s čínskym. Až do roku 1997 išlo o britskú kolóniu, kde však veľkú väčšinu obyvateľov tvorili etnickí Číňania. Hongkong na rozdiel od ČĽR v 20. storočí fungoval vždy podľa kapitalistických princípov, ktorým sa Čína v 80-tych a 90-tych rokov znovu otvárala. Práve preto bol Hongkong mimoriadne zaujímavý aj pre ústrednú vládu v Pekingu a v roku 1984 sa ČĽR dohodla s Veľkou Britániou na vrátení tejto kolónie. Rok 1997 bol ako rok zjednotenia zvolený cielene, pretože veľkú časť územia Hongkongu si Londýn „prenajal“ prostredníctvom nerovných koloniálnych zmlúv z 1898 na 99 rokov.

V 21. storočí sa však situácia v Hongkongu začala meniť. Mnohé oblasti Číny sa postupne prispôsobili globálnemu kapitalizmu, veľa mladých Číňanov v ČĽR si osvojilo angličtinu a Hongkong tým stratil svoju jedinečnosť. Navyše, platy zamestnancov v Hongkongu boli vysoké a ceny nehnuteľností tam i v 21. storočí naďalej rástli. Preto sa mnohí investori rozhodli pre iné oblasti Číny. Hneď za hranicou Hongkongu vyrástlo obrovské mesto Shenzen a blízko sa nachádza aj Kanton, historické centrum južnej Číny. V samotnom Hongkongu sa pritom nahromadené bohatstvo stále viac koncentrovalo do rúk malej skupiny kapitalistov a široké masy z neho profitovali len vo veľmi obmedzenom rozsahu. To viedlo postupne i k narastaniu sociálneho napätia v meste, kde veľká časť schopnej a vzdelanej populácie podliehala frustrácii a mnohí pripisovali svoje neúspechy lacnej konkurencii z kontinentálnej Číny.

Veľa sa v súvislosti s demonštráciami v Hongkongu hovorilo aj o demokracii a v médiách sa objavujú mnohé dezinformácie. Pri téme demokracie si treba uvedomiť, že počas britskej nadvlády sa demokratické inštitúcie v Hongkongu nebudovali a oblasť spravovali britskí koloniálni úradníci, ktorí neváhali proti miestnym Číňanom používať ani brutálne násilie. O zavedení demokratických princípov a zastupiteľskej formy vlády sa rozhodlo až po roku 1984, keď už bolo jasné, že britská koloniálna éra v oblasti čoskoro skončí (tzv. Zelená kniha z r. 1987).  Prvé čiastočne priame voľby do Legislatívnej rady sa uskutočnili v roku 1991 (1985 a 1988 boli len nepriame). Napriek nie celkom čestným úmyslom zo strany Londýna išlo o správny krok. Naopak, hoci Čína počas celého 20. storočia vystupovala za „demokratické voľby“ v Hongkongu, reformy z 90-tych rokov, ktoré presadzoval posledný britský guvernér Ch. Paton, jej neboli príliš po chuti.

Napriek všetkým reformám však počas posledných rokov britskej nadvlády bola v priamych voľbách obyvateľstvom volená len časť Legislatívnej rady a zvyšok sa kreoval neveľmi demokratickým, skôr oligarchickým spôsobom. Napr. vo voľbách, ktoré organizovali Briti v roku 1995, bola priamo volená len tretina poslancov (20), polovica (30) bola kreovaná „profesijnými organizáciami“ (functional constituencies) a 10 Legislatívnym výborom. Tento „stavovský“ systém dominoval vo voľbách aj po pripojení Hongkongu k Číne a aj vďaka nemu si Peking udržuje kontrolu nad zákonodarstvom. Systém bol čiastočne zmenený v roku 2005, rozhodne však nie smerom k väčšej demokratizácii, skôr naopak. Podobne sa zmenil aj systém kreácie orgánov výkonnej moci. Návrhy na väčšiu demokratizáciu politického systému, najmä z rokov 2014 – 2015, neuspeli a tak aj v roku 2016 bola polovica členov (35 zo 70) volená cez „functional constituencies“. Navyše, niekoľko kandidátov bolo vylúčených kvôli „neústavnosti“ a objavili sa aj ďalšie nedostatky.
 

Dôvody a priebeh protestov
 

Formálnym dôvodom protestov v roku 2019 sa stala otázka možnej extradície obyvateľov Hongkongu do zahraničia. Hongkong má uzavreté dohody o extradícii  s približne 30 štátmi a medzi ne nepatrí ani ČĽR. Tento problém pritom zarezonoval ešte vo februári 2018, aj keď nie v súvislosti s Čínou, ale s Taiwanom. Občan Hongkongu Chan Tongkai vtedy podľa všetkých informácií zavraždil svoju priateľku Poon Hiu-wing počas osláv Valentína na Taiwane. Chan sa však stihol vrátiť do Hongkongu, ktorý nemá s Taiwanom žiadnu formálnu dohodu o extradícii. Kvôli jeho prípadu sa vo februári 2019 rozhodla vláda v Hongkongu zmeniť právnu úpravu, týkajúcu sa páchateľov trestných činov na úteku, aby ich bolo možné vydávať do iných štátov. Na to však zareagovali niektoré opozičné skupiny a začali podozrievať vládu, že nový zákon vytvára účelovo, kvôli možnosti vydávania vlastných občanov do Číny, kde im bude hroziť politická perzekúcia.

Po prvých protestoch vláda v Hongkongu návrh zákona stiahla, ale v demonštráciách sa stále pokračuje. Vznikla preto otázka, aké sú ďalšie požiadavky demonštrantov. Časť organizátorov  protestov postupne naformulovala týchto päť požiadaviek:

• Stiahnutie návrhu zákona o extradícii
• Odstúpenie Carrie Lam, predsedníčky hongkonskej administratívy

• Vyšetrovanie policajnej brutality proti demonštrantom
• Prepustenie všetkých zadržaných počas demonštrácií
• Viac demokratických slobôd

Okrem prvej požiadavky, ktorá už bola splnená, by vládna strana mohla ustúpiť i v troch ďalších, problémom je však požiadavka väčších „demokratických slobôd“. Nie je totiž vôbec jasné, čo sa pod týmito pojmami konkrétne myslí. A práve vágnosť požiadaviek na demokraciu umožňuje organizátorom demonštrácií vyhýbať sa hľadaniu dohody s vládnou mocou. Ide o taktiku, ktorá znemožňuje nájdenie kompromisu a ktorá sa odporúča aj v známych revolučných manuáloch, používaných pri tzv. farebných revolúciách (napr. G. Sharp: From Dictatorship to Democracy). Pri uvedenej požiadavke môžu demonštranti v mene demokracie odmietnuť každý návrh druhej strany o nájdenie kompromisu a vždy znovu vyrukovať s novými „demokratickými“ požiadavkami.

Peking tvrdí, že demonštrácie sofistikovane organizuje prozápadná „banda štyroch“, vedená mediálnym magnátom J. Laiom, ktorá sa pokúša využiť nespokojnosť širokých skupín obyvateľov Hongkongu a namiesto kompromisu vyhľadáva konflikt. Je otázne, nakoľko je daná skupina zodpovedná za organizáciu demonštrácii, faktom však  je, že pri svojej kampani Laiove médiá miešajú oprávnené výhrady verejnosti s predsudkami voči obyvateľom kontinentálnej Číny. Západné médiá tiež šíria obraz mierových demonštrácií, hoci v skutočnosti sú demonštrácie dosť násilné. Príliš sa nehľadí ani na práva novinárov a keď demonštranti v Hongkongu zajali čínskeho novinára, tak sa daná informácia ignorovala. Za veľmi problematickú treba považovať i okupáciu medzinárodného letiska zo strany demonštrantov, čo je akt, ktorý by štátna moc v západných štátoch netolerovala ani hnutiu Occupy Wall Street a ani Žltým vestám. Mnohé z akcií protestujúcich sú zjavne nasmerované na provokáciu násilného zásahu štátnej moci v Hongkongu.
 

Zapojenie Západu
 

Zdá sa, že mainstreamové médiá na Západe výhrady voči taktike demonštrantov cielene ignorujú a popisujú udalosti v Hongkongu veľmi jednostranne. To pozitívne a často priam nadšené spravodajstvo o Hongkongu si totiž stačí porovnať s demonštráciami v Katalánsku alebo vo Francúzsku, kde zvykli byť západné médiá veľmi kritické. Západný mainstream takisto nereflektuje ani postoj iných skupín obyvateľov Hongkongu, ktoré s cieľmi demonštrantov zjavne nesympatizujú. A neberú do úvahy ani názory ľudí z kontinentálnej Číny, ktorí sa nachádzajú v Hongkongu a ktorí sa cítia protičínskymi postojmi niektorých demonštrantov dotknutí. Rovnako tak sa objavuje snaha ignorovať násilné akty počas protestov.

Samostatnou témou je úloha západných mocností pri organizácii protestov. Zapojenie Západu do protestov je očividné a americkí diplomati v Hongkongu (J. Eadeh) boli nafotení priamo pri stretnutiach s organizátormi demonštrácií. Za závažné treba považovať i podozrenia zo selektívneho mazania pročínskych príspevkov zo strany amerických digitálnych spoločností ako Facebook a Twitter, hoci práve na Facebooku čínska dominancia nehrozí, keďže tento je rozšírený medzi demonštrantmi v Hongkongu, zatiaľ v kontinentálnej Číne marginálny a čínskymi orgánmi aj prísne obmedzovaný. Tiež treba uviesť, že určitá časť demonštrantov sa netají svojimi väzbami na USA a verejne prezentuje štátne symboly USA. Netreba si pritom predstaviť, čo by sa písalo v západných médiách pri analogickej situácii – keby napr. demonštranti v rámci hnutia Žltých viest verejne mávali ruskými vlajkami a spievali ruskú hymnu.

Svoje sympatie voči demonštrantom dávajú najavo aj oficiálni predstavitelia USA. Napr. skupina amerických senátorov na čele s M. Rubiom už navrhla niektorých organizátorov zhromaždení v Hongkongu (J. Wong) na Nobelovu cenu mieru. Skúsme si predstaviť niečo podobné v opačnom garde: keby čínska a alebo ruská vláda navrhli predstaviteľov hnutia Žltých viest na Nobelovu cenu mieru. Aj keď po absurdných držiteľoch tejto ceny v 21. storočí, na čele s B. Obamom, sa už pri udeľovaní tejto ceny ničomu nemožno diviť. Zvlášť, keď si človek vedomí, že cenu udeľuje výber, zložený z piatich bývalých politikov Nórska, členskej krajiny NATO, ktorí v minulosti podporili protiprávne agresie USA.
 

Otázka Taiwanu a čínskeho vplyvu v Ázii
 

Jednou z otázok, na ktoré budú mať protesty v Hongkongu dopad, je aj téma Taiwanu. Taiwan je oficiálne čínskym územím, ale vďaka podpore USA pre separatistov nemôže ČĽR získať kontrolu nad daným územím. USA svoju podporu Taiwanu dali najavo napr. v roku 1996, keď sa Čína pokúsila demonštrovať silu v Taiwanskom prielive. USA  tam vtedy vyslali svoje lietadlové lode. Svoju podporu Taiwanu otvorene demonštruje aj D. Trump, ktorý nedávno rozhodol o dodávke nových lietadiel F-16 tamojšej vláde. Taiwan má pre Čínu i USA veľký strategický význam: pre Čínu by jeho kontrola znamenala oveľa lepší prístup z Juhočínskeho mora a Východočínskeho mora do Tichého oceánu. Z Taiwanu je tiež oveľa bližšie na Okinawu, kde sa nachádza najväčšia americká základňa v Ázii.

O vyriešení otázky Taiwanu sa v Číne diskutuje už dlho, avšak blížiace sa 70-te výročie vzniku ČĽR (1. október 2019) sa javilo ako veľmi vhodné na vyriešenie otázok územnej celistvosti Číny. Aj prezident ČĽR Si Ťin-pching v poslednom novoročnom prejave hovoril o zjednotení ako o „nevyhnutnosti“. Keď by sa však Číne nepodarilo vyriešiť otázku protestov v Hongkongu dôstojne, vznikol by problém s dôveryhodnosťou Číny na Taiwane. Miestni politici, ktorí by boli ochotní aspoň teoreticky uvažovať o zjednotení, by sa pri násilnom potlačení hongkonských protestov mohli ocitnúť v defenzíve a princíp „jedna krajina, dva systémy“ by taktiež stratil príťažlivosť. Presne s tým však počítajú aj USA a preto sa usilujú, aby Peking na demonštrácie zareagoval „nedemokraticky“.

Z hľadiska Číny situácia v Hongkongu predstavuje podstatne väčšiu výzvu, než sa môže zdať. K čínskym tradíciám patrí totiž hľadanie kompromisov, pri ktorých si obe strany dokážu uchovať tvár, aby riešenie nebolo úplnou porážkou ani jednej z nich. Pre Peking by bolo určite výhodné, keby dokázal nájsť riešenie, ktoré by ukázalo jeho schopnosť hľadať kompromisy i so slabšími stranami. ČĽR vďaka svojej ekonomickej moci postupne preberá úlohu politického lídra Ázie a preto ostatné krajiny pozorne sledujú, ako krajina dokáže riešiť problémy a rozpory s nesúhlasiacimi subjektmi, ktoré sa na jej území objavujú. Keby čínske orgány zopakovali násilie z roku 1989 na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, čínska reputácia by tým dosť klesla, najmä v susedných štátoch, ktoré majú s Čínou zložité vzťahy. Naopak, násilné riešenie protestov by veľmi vyhovovalo tým, ktorí varujú pred nedemokratickými metódami vedenia ČĽR.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama