Reklama
Reklama

Proti ekonomickému mainstreamu

Nad knihou Joachima Beckera a Ivana Lesaya Život na úver
Počet zobrazení: 4045

joachim_becker_a_ivan_lesay_zivot_na_uver_2.jpgNedávno slovenský knižný trh obohatila kniha autorskej dvojice Joachim Becker a Ivan Lesay Život na úver. Vďaka tejto knihe máme aj v slovenčine brilantnú a populárnu  prácu dvoch renomovaných autorov o príčinách a priebehu ekonomickej krízy.

Na tejto  knihe obzvlášť oceňujem, že na rozdiel od ekonomického mainstreamu jasne hovoria, že spôsob, akým sa dnes kríza „lieči“, je cestou do pekla.  Je len málo autorov, ktorí  sú schopní tak jasne a jednoznačne  povedať, že finančný sektor a finančné špekulácie sú najviac zodpovedné za krízu.

Financie sa odtrhli od reálnej politiky a reálnych potrieb ľudí. Slúžia často iba na parazitické a neproduktívne obohatenia sa zopár špekulantov. Na opačnej strane stoja ľudia, ktorí v tomto prípade nemusia mať čo do úst. Takúto zvrátenú situáciu niekde – oprávnene riešia revolúciou. U nás by  ale zatiaľ stačila efektívna regulácia a trocha strategického  národohospodárskeho uvažovania.“

Parazitujúci finančný sektor funguje predovšetkým vďaka masívnemu zadlžovaniu sa más, ale aj vlád, municipalít a, samozrejme, aj podnikového sektora. Príčina zadlžovania zase spočíva v tom, že za posledných štyridsať rokov sa extrémne prehĺbila polarita v príjmoch, zásadným spôsobom sa oslabil a schudobnel štát, čo potom logicky viedlo k jeho zadlžovaniu.

Finančný sektor poháňal ekonomiku predovšetkým vytváraním rôznych ekonomických bublín a v takto nastavenom systéme sa stával nenahraditeľným. To nakoniec viedlo k tomu, že keď bubliny praskli, finančný sektor bol už taký nenahraditeľný, že musel byť sanovaný z verejných zdrojov. „Nárast zadlženia domácnosti teda úzko súvisel s rastúcou príjmovou nerovnosťou. Keď bubliny spľasli, súkromné straty sa de facto znárodnili. Hospodársky prepad mal neblahý vplyv na daňové príjmy, a to najmä v krajinách s nízkymi, respektíve slabo vyberanými daňami, ako sú napríklad Írsko alebo Grécko.“

Čo teda za tejto situácie majú naši politici robiť? Odpoveď našej autorskej dvojice je jednoznačná, i keď na našich neoliberálnych fundamentalistov pôsobí ako červené súkno na býka.

„Je najvyšší čas progresívne zdanenie znova zaviesť. Okrem toho by sa mali zvýšiť dane z nehnuteľností a korporátne dane. Takto zamerané politiky by mali minimálny vplyv na hromadnú spotrebu. Naopak, obmedzili by prúdenie peňazí na finančné trhy – bohatí by mali na tento účel prosto menej peňazí. Finančné trhy  sa aktuálne vyznačovali priveľkým množstvo peňazí, ktoré málo primálo reálnych možností investovania. Mali by spľasnúť. Takáto daňová politika by bola užitočná z ekonomického hľadiska  a spravodlivejšia z hľadiska sociálneho.“

Obzvlášť oceňujem, že autori našli odvahu povedať, že kráľ je nahý. Jasne povedali, že spôsob, aký nadnárodne inštitúcie naordinovali ako terapiu riešenia dlhovej krízy, je v prípade štátov  diametrálne odlišný, ako v prípade bankového sektora. „Uvedené návrhy sa zásadným spôsobom líšia od politík, ktoré požadujú ratingové agentúry , MMF a EK.  Doposiaľ sa tvrdé podmienky nedávali bankám, ale len vládam a zadlženým štátom. Zamerali sa na zníženie rozpočtových výdavkov, najmä v sociálnej oblasti, v oblasti dôchodkov a miezd.“ 

„Sanácia bánk sa deje na  úkor občanov. Z  ich daní sa totiž financujú záchranné balíčky komerčným bankám  - buď priamo na národnej úrovni, alebo nepriamo cez euroval. Čo je však najhoršie, rozhodlo sa, že účet za záchranu bánk sa bude hradiť výlučne z daní svojich občanov. Keď sa hovorí o záchrane eura, je to len zásterka. V skutočnosti ide o to, aby sa nemeckým,  francúzskym, britským a iným bankám vrátili peniaze, ktoré v „problémových“ krajinách napožičiavali. Nemecký dlh rástol nie pre laxnú výdavkovú politiku, ale vďaka výrazným daňovým úľavám v prospech majetnejších príjmových skupín a korporátneho sektora. Iste nie je náhoda, že v rokoch 1998 – 2008 sa sadzba efektívnej  priemernej korporátnej dane znížila o 19,9 %.“

K čomu to viedlo? Príjmy štátu prudko klesli, ale nároky občanov ostali rovnaké alebo takmer rovnaké. To potom logicky viedlo k zadlžovaniu vlád, teda k dlhovej kríze, a teda k stavu, v ktorom sa dnes nachádzame.

Veru tak, konečne sa našli ekonómovia, ktorí jasne pomenovali príčiny krízy a navrhli aj reálne riešenia. Vieme, aké opatrenia treba prijať. Teraz prichádza čas na to najťažšie, tieto  koncepty riešenia krízy  aj reálne politicky presadiť. A to bude beh na poriadne dlhú trať.

Joachim Becker a Ivan Lesay: Život na úver. Všetko, čo ste chceli vedieť o kríze. Inaque.sk, 2012, 160 strán

Recenzia vyšla aj v SNN 11/2013

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Rado
#1
Radoslav Ivan
25. marec 2013, 15:06

Skutocne stoji tato vynikajuca kniha za precitanie..

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
25. marec 2013, 22:02

Chorobu ekonomiky sme už diagnostikovali, prečo tak váhavo pristupujeme k liečeniu?

Všetci "vedia", že príčinou sú virtuálne financie, všetci "vedia", že pomáhanie zddĺženým bankám a ich zachraňovanie verejnými finančnými zdrojmi je veľmi zlá cesta, ale politici to robia. Potom príde kríza na Cypre a všetci sa "čudujú", prečo sa musí jedna veľká banka zavrieť a prečo sa "znárodňujú" vklady.

A stačí tak málo: ako to už uviedol Schweickart: zlikvidovať vstup súkromného kapitálu do verejných financií a verejné financie prerozdeľovať cez verejné fondy na verejné účely. Treba mať odvahu spraviť to, čo spravili "postkomunistické vlády" , akurát s opačným znamienkom - keď aj u nás v Československu sa národný majetok rozdelil do akcií a kupónovou privatizáciou sa rozpredal.

Teraz reverzne - súkromný majetok vo forme akcií sa stane voucherom, za ktorý vlastníci síce dostanú vyplatenú istú hodnotu, ale tento súkromný kapitál sa zásadne odčlení z reálnej ekonomiky - tam už budú fungovať verejné ekonomické zdroje pre verejné účely. Schweickart si s tým poradil, naše socialistické a sociálno-demokratické strany a vlády majú ešte stále rešpekt pred slonom na pieskových nohách....

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#3
Peter Zajac-Vanka
25. marec 2013, 22:06

Ozaj, slon na pieskových nohách - aký to bol slávny a veľký privatizačný fond!

A dodatočne a spontánne mi napadlo - ozaj, či si ešte spomínajú ľudia na Privatizačné fondy? Najmä ten, ktorého reklama bola o veľkom, obrovskom slonovi, o storočnej "istote" čistého zisku? Kde je ten fond, ako ho odviali vetry? To samé sa udeje so všetkými akciami súkromného investičného kapitálu.

Obrázok používateľa Jozef Schwarz
#4
Jozef Schwarz
26. marec 2013, 07:34

Zmeňme (pokúsme sa) tento stav.

 

Súhlasím s kolegom.

Otázka príčin našej celosvetovej biedy je jasná!

Odpovede na naše odbiednenie sú jasné!

Dokonca aj súčasná vládnuca politická sila na slovenskej scéne má realizačný mandát na ich artikulovanie - uskutočnenie.

Tak prečo sa tak nespráva a nevládne tak aby zachovala Slovensko a dôstojný život jeho občanov?

Každý z nás vie povedať nejaké prečo. Ale nič to nemení.

 

Tí, ktorí sú odborne zdatní a teoreticky podkutí, vytvárajte potrebnú atmosféru, staňte sa maimstreamom posudzovania problémov a nastoľovania riešení! Nenechajte to v rukách mimovládok, či občianskych združení spájajúcich občanov s klapkami kapitalizmu!

 

A všetci, ktorí chceme žiť dôstojne, dlho a zdravo, dokonca to chceme aj pre potomkov, neustále požadujme od vládnucich perspektívne riešenia. Vlády sú na 5 rokov ale my sme tu navždy. Nech nás rešpektujú! Nech rešpektujú záujmy prežitia ľudstva.

 

Vlastenectvo, hrdosť na Slovensko je predovšetkým hrdosť na spoločnosť, ktorá je moja (nesprivatzovaná, nerozpredaná), ktorá je v globálnych časoch primerane sebestačná (energeticky, potravinami, základnou výrobou) a bezpečná. A to sa nikdy nestane, pokiaľ chod spoločnosti zveríme do rúk fetišu zisku a jeho zákonitostiam.

 

Ale ako k tomu dotlačíme túto (a nielen túto) vládu – to veru neviem. Ale pokúšať sa musíme

 

Obrázok používateľa Palo
#5
Pavel Novota
26. marec 2013, 23:18

V článku ma zaujali niektoré vyjadrenia:

 

Financie sa odtrhli od reálnej politiky a reálnych potrieb ľudí. Slúžia často iba na parazitické a neproduktívne obohatenia sa zopár špekulantov.

Vedel by niekto pomenovať kedy sa tento systém zaujímal o reálne potreby ľudí ?

 

Je najvyšší čas progresívne zdanenie znova zaviesť. Okrem toho by sa mali zvýšiť dane z nehnuteľností a korporátne dane. Takto zamerané politiky by mali minimálny vplyv na hromadnú spotrebu. Naopak, obmedzili by prúdenie peňazí na finančné trhy – bohatí by mali na tento účel prosto menej peňazí. Finančné trhy  sa aktuálne vyznačovali priveľkým množstvo peňazí, ktoré málo primálo reálnych možností investovania. Mali by spľasnúť. Takáto daňová politika by bola užitočná z ekonomického hľadiska  a spravodlivejšia z hľadiska sociálneho.

Mal som za to, že ak chcem reálne investovať potrebujem mať aj finančný kapitál. Nie je skôr dôvod kapitál vrhnúť na finančný trh, kde s tým nemám toľko starostí ( materiál, výrobné zariadenie, umiestnenie výrobkov na trhu ), keď môžem pritom zarábať na každej finančnej operácii ( aj keď si niekto ku mne vloží, teda dá mi k dispozícii svoje vlastné peniaze a ešte za to zaplatí ) ? Dnes poplatky za operácie niekoľkonásobne prevyšujú bežný účet priemerne situovaného občana ako je jeho zisk na úroku.

 

Sanácia bánk sa deje na  úkor občanov. Z  ich daní sa totiž financujú záchranné balíčky komerčným bankám  - buď priamo na národnej úrovni, alebo nepriamo cez euroval. Čo je však najhoršie, rozhodlo sa, že účet za záchranu bánk sa bude hradiť výlučne z daní svojich občanov. Keď sa hovorí o záchrane eura, je to len zásterka. V skutočnosti ide o to, aby sa nemeckým,  francúzskym, britským a iným bankám vrátili peniaze, ktoré v „problémových“ krajinách napožičiavali. Nemecký dlh rástol nie pre laxnú výdavkovú politiku, ale vďaka výrazným daňovým úľavám v prospech majetnejších príjmových skupín a korporátneho sektora. Iste nie je náhoda, že v rokoch 1998 – 2008 sa sadzba efektívnej  priemernej korporátnej dane znížila o 19,9 %.

Prečo sa sanujú banky, ktoré sú v drvivej väčšine v súkromných rukách,  keď je to na úkor občanov a vedie to k zadlžovaniu štátu ? Nie je to len dôkaz, že v tomto systéme vláda slúži tým bohatým, ktorí majú aj reálnu moc ?

 

Prepáčte prosím, ak sa vám moje otázky zdajú naivné.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#6
Peter Zajac-Vanka
27. marec 2013, 00:18

Pavlovi odpovedá Peter:

Prvá a posledná otázka nie sú vôbec naivné, sú oprávnené.A rozhorčené.

Ale tá stredná otázka, tá je na diskusiu.Pretože dobre síce uvádzate, že "na to, ak chcem reálne investovať, potrebujem mať aj finančný kapitál". Nepokračujem v tej Vašej ďalšej myšlienke, ale tu chcem varovať:

Akosi sa Klausovi skutočne podarilo celoštátnou hrou na kupónovú privatizáciu implantovať nám všetkým, obyčajným ľuďom s príjmami z práce či drobných služieb alebo malého, veľmi malého podnikania, ideu o tom, že MY SME TÍ INVESTORI. Kedysi to boli DIK-ovia, držiteli investičných kupónov z kupónových knižiek československého národného majetku.

Lenže roky ukázali, že niekto zbohatol a ak má milión EUR v banke ( vidíte, nehovorím milión korún, to by bolo iba 33 tisíc EUR, to je dnes málo na doživotné "rentiérstvo"), ten potom môže "zo svojich súkromných peňazí", zo svojho "kapitálu", investovať.

Len to preboha neskúšajte, ak máte ročne 12 tisíc EUR a nemyslite si, že ak si utrhnete "od úst" z osobnej spotreby päťsto EUR, tak máte investičný kapitál a môžete "hrať na trhoch" Isteže, stovky podnikateľov, "finančníci", Vás budú prehovárať, mámiť ako bludičky svoje obete do bahna. Je to ako s hráčmi, s gamblermi.

Ja vždy tvrdím, investuj, človeče, do seba! Do svojho zdravia, do svojich vzťahov, do svojho života. Načo dávať tých päťsto EUR na "dlhý  vklad", či do "výnosnej akcie", ktorá vynesie hlavne tomu, kto Vás nahovoril.

Dúfam, že ste pochopili. Ale najhoršie je, že systémom zachraňovania bánk a zadlžovania štátov na úkor fiškálneho globálneho systému sme sa všetci stali "investormi" - a to nedobrovoľnými - a najlepšie je, že iba v tomto a len v tomto dávam Sulíkovi za pravdu - ale až dnes, Lenže on si zas naivne predstavuje, že po bankrote bánk sa všetci vrátia do práce a niekto kúpi ten "šrot". My vieme, že tomu tak nebude.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama