„Prvý raz ako tragédia, druhý raz ako fraška“

Počet zobrazení: 3738

Po nedávnych udalostiach v našom parlamente si mnohí občania dozaista hovoria, že s politickou kultúrou na Slovensku to ide dolu vodou. Ale pozor: Nie je nič horšie, ako keby sme začali živelne generalizovať a paušálne odmietať demokratickú politiku a jej parlamentné mechanizmy. Práve o to ide tým, ktorí prejavy nekultúrnosti v parlamente účelovo spôsobujú. Scenár je jasný a v histórii bol viac ráz odskúšaný.

Oheň v parlamente

Najznámejším historickým príkladom, ako spochybniť demokratický systém, bolo podpálenie nemeckého Ríšskeho snemu zinscenované nacistami. Z tohto teroristického aktu potom hitlerovci obvinili komunistov a získali tak zámienku na totalitné uchopenie moci, obmedzenie ľudských práv v krajine a prenasledovanie politických oponentov. Podobný scenár možno vystopovať aj v navonok neškodnej a bláznivej politike niektorých populistických poslancov národnej rady v tomto volebnom období (netreba ich ani menovať, všetci vedia, o koho ide). Síce v parlamente chrlia oheň iba verbálne a symbolicky, no ich postup je až desivo podobný tomu, čo zažilo Nemecko v roku 1933.

Pre tých, ktorí pravidelne sledujú parlamentné plenárne vystúpenia NR SR alebo činnosť parlamentných výborov, nebude novinkou, že spomínaní poslanci málokedy povedia niečo vecné, odborné či konštruktívne. Celkom isto ich však vždy budete vidieť najhlasnejšie kričať, najvulgárnejšie osočovať, najhlúpejšie provokovať, hystericky vrieskať a lacno sa oháňať slovným spojením „bežní ľudia“ bez akejkoľvek zmysluplnej argumentácie. Pre svoju deštruktívnu politickú stratégiu nepotrebujú reálny program, hodnotovú orientáciu či vzdelanie. Potrebujú len jedno: spôsobovať chaos. Vyhovujú im hádky, bitky, vulgarizmy, škandály. Chcú totiž vo verejnosti vyvolať dojem, že parlament je nedôstojná inštitúcia a že politický systém treba nahradiť niečím novým. O nič iné nejde.

Antisystémovosť bez obsahu

Čisto z formálneho hľadiska mali podobnú deštrukčnú stratégiu v minulosti viaceré politické strany, ktoré sa v politológii nazývajú antisystémové. Na rozdiel od týchto dobrodruhov, ktorí dnes sedia v slovenskom parlamente, však v prípade klasických európskych antisystémových strán išlo o masové hnutia s reálnou víziou nahradenia ekonomického systému iným systémom. Nech sa na činnosť antisystémových strán pozeráme akokoľvek, nešlo o prázdne mocenské projekty bez programovej náplne. To, čo ponúkajú populisti na Slovensku, však nemá žiaden obsah: je to len číra mocenská ambícia, postavená buď na exhibicionizme (Hlina) či na narcizme (Lipšic).

Prvá reakcia, aká napadne inteligentnejšiemu človeku pri pohľade na zvrátené kúsky týchto dobrodruhov, je prirodzená: ignorovať ich. Veď múdrejší ustúpi. Ale práve s tým ich politická stratégia ráta. S ľahostajnosťou. Preto základnou výzvou pre inteligentných, mierumilovných a civilizovaných ľudí, či už sa cítia byť ľavičiarmi, pravičiarmi, liberáli alebo konzervatívcami, je nehrať túto skazonosnú hru a celkom jasne pomenovať obludnú stratégiu populistov. Treba jasne povedať, že parlament nie je v rozvrate, iba ho ohrozujú politickí dobrodruhovia, ktorí neponúkajú programovú alternatívu, len šíria nenávisť, chaos a nestabilitu.

Médiá naleteli, ako vždy

Prvým krokom je odmietnuť pohľad, ktorý prevzali mainstreamové médiá, a to tým, že naleteli na hru spomínaných populistov. Ide o obviňovanie parlamentu ako takého, politikov ako takých, poslancov ako takých a pod., prípadne o úsilie každý exces zneužiť na účelovú kritiku vlády a najsilnejšej politickej strany. To všetko hrá do karát práve spomínaným populistom. Vytvára to atmosféru, pri ktorej ľudia majú chuť s politikmi skoncovať, vystrieľať ich, pozatvárať, nenávidieť, ničiť. Keď si navyše títo poslanci pozvú na parlamentný balkón zopár „vyhecovaných“ komparzistov, vrátane násilníkov a kriminálnikov, ktorí bičujú atmosféru, fraška je dokonaná. Parlament potom aj pri všetkom úsilí štandardných politikov nemôže pôsobiť inak ako nedôstojne. Strategický cieľ je splnený: ukázať, že zaužívané demokratické mechanizmy nefungujú a prihlásiť sa o slovo ako národní spasitelia.

Opakujem, z minulosti také scenáre poznáme. V umelo vytvorenej nevraživej atmosfére, podporenej reálnou ekonomickou krízou, sa o slovo prihlásia samozvaní mesiáši, ktorí údajne spoločnosť vyvedú z mizérie. Nebolo by správne také politické hry ignorovať: v obdobiach krízy, ako ukazujú tridsiate roky minulého storočia, je možné naozaj všetko. Nemusíme pripomínať, čo nastane, keď sa dostanú k moci populisti takéhoto typu: Zväčša príde vzápätí popretie demokracie a jej nahradenie totalitou, a to aj v podmienkach kapitalizmu, nasledujú politické čistky, perzekúcie a ich súdne dohry, s ktorými máme, žiaľ, aj v našej minulosti tragické skúsenosti...

Nielen slovenský, ale európsky fenomén

Nehrajme mediálne hry, na ktoré naskočili médiá hlavného prúdu. Vinníkom aktuálnych parlamentných excesov nie je celý parlament. Tieto excesy majú svojich konkrétnych vinníkov a títo vinníci nerobia tieto veci bez zámeru. Prestaňme preto zovšeobecňovať. Kolektívna vina je intelektuálnou skratkou, ktorá vedie prinajlepšom k zjednodušeniam a prinajhoršom k stalinským čistkám. Ak sa niektorí poslanci nevedia zmestiť do kože, nemožno automaticky obviňovať celý parlament. Najmä nie v situácii, keď majú aktuálne excesy v parlamente svojho jasného vinníka. Týmto vinníkom nie je ľavica, pravica, koalícia ani opozícia. Ešte raz: vinníkom sú tzv. neštandardné politické strany alebo – presnejšie povedané – pobláznení populisti, ktorí sa združujú okolo rozmanitých nových politických skupín, počnúc hnutím Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, cez novú politickú stranu NOVA, až po projekty poslanca Hlinu.

Chybou by bolo aj to, ak by sme fenomén populizmu zužovali len na Slovensko. Nedávno to veľmi presne pomenoval aj predseda parlamentu Pavol Paška v jednej z televíznych politických diskusií. Je totiž úplne očividné, že fenomén populistických neštandardných strán bez programu a ideológie (OĽaNO, NOVA, Hlina a pod.) sa neobjavuje len u nás, ale prakticky v každej európskej krajine. Najznámejším európskym príkladom je strana Hnutie 5 hviezd talianskeho komika Beppeho Grilla, ktorej úspech v ostatných talianskych voľbách bol produktom hospodárskej a sociálnej krízy, dezilúzie ľudí z elitárskej povahy súčasnej demokracie, ako aj využitia nástrojov, ktoré ponúkajú moderné technológie. Ekonomická kríza plodí v Európe frustráciu, ktorá populistom nabíja zbrane. Elitárska povaha liberálnej demokracie tým istým populistom dodáva pocit legitimity. A moderné technológie, najmä internetové sociálne siete, redukujú politický život na súboj lacných sloganov, nenávistných kampaní a nekonzistentných nápadov, čiže vytvárajú ideálny priestor pre kverulantov, mudrlantov a dobrodruhov.

Nebezpečne podceňovaní

Ide o živelný populizmus bez akéhokoľvek konzistentnejšieho ideového ukotvenia a v určitých ohľadoch je ešte zradnejší ako krajne pravicový populizmus, aký v Európe predstavujú fašistické strany, ako napríklad Jobbik (Maďarsko) či Zlatý úsvit (Grécko). Čisto z formálnopolitologického hľadiska totiž treba neonacistickému a xenofóbnemu typu populizmu priznať, že má určitý program, akokoľvek zvrátený. Ide o extrémnu pravicu, ktorá je obludnou ideológiou, ale stále ideológiou. Tieto strany sú predvídateľné a programovo ukotvené. Aj reakcia na ne je o to ostražitejšia. Ak niekto hlása rasizmus, je očividnou hrozbou, o ktorej sa vie. Čo sa týka živelného typu populizmu, aký je u nás, v Taliansku a aký rastie aj v iných krajinách, nedá sa v politickom správaní takýchto subjektov odhadnúť vôbec nič. Na prvý pohľad nepôsobí extrémisticky. Preto ho mnohí podceňujú, a to by mohlo mať vážne následky.

Zoberme si príklad parlamentného klubu OĽaNO (vrátane A. Hlinu, ktorý z klubu stihol medzičasom vystúpiť). Čisto z ideologického hľadiska časť z poslancov OĽaNO obhajuje ultrakonzervatívny náboženský fundamentalizmus, ďalšia časť predstavuje skôr podnikateľsky orientovanú neoliberálnu pravicu, iná časť je čisto voluntaristická a svoje banálne názory formuluje doslova podľa aktuálnej nálady či živelnej intuície.

Zaujať za každú cenu

Spomínaní politici, možno s výnimkou M. Hubu, ktorý prezentuje relatívne progresívny environmentalizmus, a niektorých ďalších „tichších“ Matovičových poslancov, majú spoločné len jedno: ich „programom“ je krajný exhibicionizmus, t. j. zaujať za každú cenu. To je asi jediné, čo je na nich konzistentné: jedinou istotou je, že títo politici budú vždy najhlasnejšie bučať, najvulgárnejšie osočovať, najagresívnejšie búchať po stoloch a pod. Ak ich do televízie dostane bitka, tak sa pobijú; ak ich tam dostane to, že sa obnažia donaha, vyzlečú sa; ak potrebujú nastražiť nejakú alkoholickú pascu, tak to urobia; ak treba klamať a zavádzať, bez mihnutia oka tak učinia. Prirodzene, nájdu si aj vďačných fanúšikov: ľudia sú celkom oprávnene nahnevaní na to, že v spoločnosti bujnie korupcia, že sa prehlbujú sociálne nerovnosti, že je kríza, nezamestnanosť, chudoba. Ľudia sa právom hnevajú na oligarchov, korporácie a mocenské elity. Ale pozor: odpoveďou na hlúpy systém nie je generovanie ešte väčšej hlúposti.

Práve toto sa usilovali povedať významní filozofi 19. a 20. storočia, pretože fenomén takýchto politických dobrodruhov sa objavoval aj vtedy a aj vtedy sa chcel zviesť na vlne odporu voči reálnym nespravodlivostiam systému: španielsky konzervatívny filozof Ortega Gasset atmosféru stádovitého nihilizmu analyzoval v knihe s výstižným názvom Vzbura davov; nemecký ľavicový filozof Karol Marx v tejto súvislosti hovoril o „lumpenproletariáte“. Marx tento pojem definoval veľmi výstižne – je to „zberba skazených elementov všetkých tried... povaľači, prepustení vojaci, prepustení zločinci, otroci, ktorí utiekli z lodí, podvodníci, šarlatáni, darebáci, vreckári, figliari, hazardní hráči, majitelia nevestincov, fušeri, žobráci, nebezpečná trieda, odpad spoločnosti, nečinne zahnívajúca masa vyvrhnutá najnižšími vrstvami starej spoločnosti.“ Dnes by sme do neho vedeli zaradiť aj iné sociálne skupiny; jedno je isté: títo ľudia nikdy nebudú nositeľmi ničoho progresívneho. A práve tento „lumpenproletariát“ je niečo, čo perfektne vystihuje podstatu živelných populistických projektov, ktoré v Európe rastú ako huby po daždi. Práve v týchto projektoch sa realizujú tí najrôznejší darebáci, ktorí nemajú hodnoty, ciele, program ani morálku a sú ochotní prekročiť všetky hranice, len aby získali prestíž, moc, pozornosť, slávu. Takí ľudia sú v obdobiach krízy ako časované bomby: môžu strhnúť frustrované davy a priviesť celý národ do záhuby.

Alternatívu hľadať treba... ale celkom inde!

Živelní populisti nie sú prejavom ničoho progresívneho: áno, majú plné ústa „bežných ľudí“, navonok broja za viac demokracie a kritizujú všetko a všade; oni však nechcú hľadať riešenia, iba prikladať do ohňa. Nenechajme sa manipulovať: aj keď súčasný systém plodí veľa zla a je príčinou obrovských sociálnych, ekonomických aj morálnych problémov, neznamená to, že všetko, čo sa samo nástojčivo ponúka ako jeho údajná alternatíva, touto alternatívou skutočne je. Vo svojej knihe Matrix kapitalizmu – blíži sa revolúcia? som podrobne poukázal na manipulačný a neudržateľný charakter aktuálneho systému, v ktorom prevláda elitárstvo, neoliberalizmus a sociálny darwinizmus. Alternatívu však treba hľadať v sociálnych hnutiach, alternatívnych teóriách, v štandardných radikálnych stranách, na progresívnych fórach, a nie medzi pobláznenými kazateľmi, nevzdelanými mudrlantmi a psychicky labilnými násilníkmi.

Ak sa progresívni kritici systému alebo štandardné politické strany v opozícii rozhodnú asistovať týmto a podobným populistom v rozvracaní parlamentnej demokracie, stanú sa spoluzodpovedné za krízu, ktorej následky môžu byť porovnateľné ako kedysi vo Weimarskej republike. Marx, ktorého samotní súčasní Nemci zaradili medzi desať najvýznamnejších nemeckých osobností druhého tisícročia, v jednej zo svojich štúdií napísal, že historické udalosti sa zvyknú opakovať: prvý raz sa objavia ako tragédia, druhý raz ako fraška. Mám však obavy, aby nás z frašky, ktorú aktuálne predvádzajú niektorí politici v slovenskom parlamente, neprešiel smiech. V zápase proti populizmu by mali vedieť nájsť spoločnú reč všetci, ktorým záleží na uchovaní civilizovanej spoločnosti, či už stoja napravo alebo naľavo. Pretože ako hovorí jeden starý dobrý žart: iniciatívni hlupáci sú neraz horší ako triedni nepriatelia.

Vyšlo v Literárnom týždenníku dvojčíslo 33 - 34

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984