Reklama
Reklama

Psychológia histórie

(Prečo môžeme len málo vedieť o minulosti)
Počet zobrazení: 875

Čo to vlastne je – psychológia histórie? Vševediaci Google na takúto otázku ponúka milióny odkazov na „históriu psychológie“, ale takmer nič s reverznou sekvenciou slov. Keď takýto vedecký smer neexistuje, načo ho potrebujeme? Skúsime nad tým porozmýšľať.

História je opis toho, čo už sa stalo, ale takmer všetko sa v nej spochybňuje. Bola mnohokrát prepísaná a vždy sa to prezentovalo ako obnovenie pravdy. Preto sa hovorí, že minulosť je rovnako nepredvídateľná ako budúcnosť. Na to sú určité príčiny, ktoré nájdeme v ľudských hlavách.

1. Príbeh vytvárajú ľudia. Toto vyhlásenie má dva významy: prvý – vytvárajú udalosti, druhí – opisujú ich. Za každou epizódou histórie sú nielen osobnosti, ktoré sa na nej zúčastnili (ďalej: Aktéri), ale aj tí, ktorí informujú verejnosť, čo a ako sa stalo (ďalej: Autori).

V niektorých prípadoch Aktéri a Autori môžu byť tí istí ľudia –, keď udalosti oznamujú ich bezprostrední účastníci. V iných prípadoch Autori sú svedkovia, novinári, historici a iní informační sprostredkovatelia.

Dosť často historický výskum zahrnuje analýzu psychológie Aktérov. Snažíme sa pochopiť, prečo vlastne ľudia urobili to, čo urobili. Popularita historických románov je založená na tom, že nielen hovoria o udalostiach, ale spájajú ich s osobnými motiváciami a emóciami účastníkov. Oveľa ťažšie je porozumieť konfliktu medzi ekonomickými a geopolitickými záujmami Anglicka a Francúzska v 17. storočí., než uveriť, že všetko sa stalo preto, lebo vojvoda z Buckinghamu mal milostný vzťah s kráľovnou Annou a D'Artagnan s madam Bonacieux. Aj vedecký prístup povoľuje používať dostupné a overené znalosti o vnútornom svete Aktérov.

Ako môžu historici posúdiť motívy a pocity účastníkov udalostí, ktoré sa stali veľmi dávno? Iba na základe informácií, ktoré majú od Autorov (a to aj vtedy, keď boli hypostázou Aktérov). Osobnosť zdroja poznatkov je rozhodujúca pre historický výskum. Málokedy sa však na príbeh pozerá z hľadiska psychológie Autora.

2. Predpokladajme, že určitá osoba bola svedkom (alebo Aktérom) významnej udalosti a povedala o nej (ústne alebo písomne) iným ľuďom. Obyčajne to je prvý a základný krok tvorby histórie. Pozrime sa na prenos historických vedomostí z hľadiska štruktúry kognitívneho mentálneho procesu.

To, čo vyššie uvedená osoba (budeme ju volať Autor № 1) mala v hlave po udalosti, nie je nič iné ako vnímanie – holistický odraz objektov a akcií, ktoré mali dopad na jej zmyslové orgány. Vnímanie je vždy subjektívne, pretože ľudia chápu rovnaké javy rôznymi spôsobmi v závislosti od schopností, záujmov a iných vlastností. 

Na základe vnímania vznikla predstava – názorný odraz toho, čo sa stalo, upravený podľa predchádzajúcich skúseností. Pre predstavy sú typické: roztrieštenosť – v nej často reprezentované nie všetky stránky a časti javu; nestabilita (alebo nestálosť) -–zobrazenie akéhokoľvek obrazu skôr či neskôr zmizne z oblasti ľudského vedomia; variabilita – keď človek, obohatený o nové skúsenosti a vedomosti, zmení nazeranie na to, čoho bol svedkom.

Hneď začína pracovať aj predstavivosť – kognitívny duševný proces vytvorenia nových obrazov na základe vlastných vyjadrení. Tieto obrazy nie vždy zodpovedajú skutočnosti, v nich môžu byť viac či menej prvky fantázie. Ak Autor № 1 nepozná všetky stránky a vlastnosti udalosti, nahradí medzery predstavivosťou aj bez toho, aby si to všimol.

A tak náš Autor №1 ešte nestihol nikomu nič povedať a už má v hlave niečo iné ako to, čo bolo v skutočnosti. A keď bude mať čas a chuť predbežne porozmýšľať nad tým, čoho bol svedkom, a uplatní na svoju predstavu nástroje myslenia – analýzu, syntézu, porovnanie atď., vznikne obraz ešte vzdialenejší od reality.

Čas tu tiež hrá vážnu úlohu. Keď Autor №1 prinesie svoju informáciu hneď po udalosti, bude presnejšia a plnšia. Keď prejde čas, veľkú rolu bude hrať jeho pamäť. Procesy pamäte zahŕňajú ako memorovanie, ktoré je vždy selektívne (nie všetko, čo nás ovplyvňuje, zostáva v pamäti), tak aj zabúdanie – proces zbavovania sa dávno prijatých, zriedka používaných informácií. Každý ma svoju rýchlosť zabúdania. Môžeme iba dúfať že Autor №1 má dobrú pamäť a nezabudne nič dôležite... 

3. Náš svedok teda podal informácie o udalosti – určite nie vyčerpávajúce, fragmentárne, čiastočne zabudnuté a primyslené, doplnené vlastnými závermi. Ale to bol iba prvý krok.

V tejto fáze sa objaví Autor №2, ktorému Autor №1 povedal svoj príbeh. To môže byť napríklad novinár (v stredoveku podobnú rolu hrali kronikári), ktorý má úlohu zaznamenať udalosť. Kronikári a novinári nemusia sami byť svedkami udalostí, o ktorých píšu. Vtedy to sú čistí informační sprostredkovatelia, ich misia je iba preniesť poznatky od Autora №1 k verejnosti.  

Ale činnosť Autora №2 zo svojej podstaty je tvorivosť (kreativita) – aktivita, vytvárajúca nové materiálne a duchovné hodnoty. Kreativita odhaľuje potrebu osobnosti pre sebavyjadrenie a sebarealizáciu. Tvorivosť neopakuje už nadobudnuté, ale vedie k novému výsledku. Spravidla vychádza z nezávislej vízie a identifikácie nových, inovatívnych riešení.

Preto málokto z novinárov sa uspokojí s tým, že iba zapíše slová svedka a nijako sa k ním nevyjadrí. Veľmi často je ťažko rozlíšiť rozdiel medzi svedectvom a myšlienkami sprostredkovateľov. Je dobré, keď Autor №2 nájde možnosť opraviť informácie sprostredkované Autorom №1, priblížiť ich k realite (napríklad na základe prieskumu a iných svedkov). Žiaľ, častejšie sa deje opačné: subjektívny odraz od Autora №1 prejde cez filter subjektivity Autora №2.

Musíme mať na zreteli ešte jeden faktor, ktorý ovplyvňuje odraz informácie Autorom №2, ktorú dostal od Autora №1. To je záujem. Môže byť osobný, čo spôsobí skreslenie faktov vo vlastný prospech. A môže byť aj nútený, čo predpokladá ich deformácie v prospech iných osôb.

Vieme, že úplne nezávislý novinár je zriedkavá výnimka. Aj starovekí letopisci zvyčajne nepracovali pre seba, ale pre mocných ľudí, a nesmeli zaznamenať príbeh tak, aby to nevyhovovalo ich zamestnávateľom. Tak nevieme (asi nikdy aj nezistíme) či Suetonius napísal „Život dvanástich cisárov“ sám od seba, alebo splnil objednávku cisára Adriana, v kancelárii ktorého pôsobil, aby tak zdôraznil jeho prednosti.

Falošné správy (fake news), o ktorých teraz môžeme veľa počuť, nie sú produktom iba informačnej spoločnosti (Information Society). Myslím, že v minulosti ich bolo relatívne viac ako dnes. Kým sa informácie šírili najmä ústne, každá správa na dlhej ceste dostávala podrobnosti, pridanými sprostredkovateľmi, a mohla sa zmeniť až na nepoznanie. Okrem toho pre našich predkov neboli nadprirodzené sily menej reálne ako okolitá skutočnosť, a im neustále pripisovali priamu účasť na záležitostiach ľudí.

pisar.jpg
Ilustrácia: pl.wikipedia.org / Voľné dielo

4. V niektorých prípadoch, keď ide o starovek a stredovek, existujú aj ďalší sprostredkovatelia: kopisti a prekladatelia. Originály mnohých písomných zdrojov sú už dávno stratené. Dostali sme len ich neskoršie prerozprávanie alebo ručne písané kópie, vyrobené s predchádzajúcich kópií atď. Tí, ktorí ich opisovali, nie sú Autori, preto by nemali vôbec nič meniť v textoch. Ale menili.

Ručné opisovanie starého rukopisu je náročná práca. Podmienky pre ňu neboli optimálne, chýbalo dobré smerové osvetlenie atď. Kopisti museli neustále sústreďovať pozornosť na text, čo fyzicky a psychicky nie je možné. Človek je schopný udržať pozornosť pri neatraktívnej, zdĺhavej, monotónnej činnosti od 15 do 30 minút, potom nevyhnutne prichádza roztržitosť. Po každom opise vznikali ďalšie a ďalšie chyby.

Sú známe aj prípady, keď pisári, ktorí nerozumeli významu starých textov, snažili sa ich prerobiť, interpretovať, „zlepšiť“, modernizovať alebo dokonca pridať svoje vysvetlenie. Inak povedané, kompenzovali deficit poznatkov vlastnými predstavami.

Navyše, bádatelia sa zvyčajne zaoberajú opakovanými prekladmi. Dosť typická je reťaz prekladov „staroveká aramejčina - staroveká gréčtina - latinčina - národný jazyk“, ktorá je schopná sama skresliť obsah ďaleko od pôvodného významu. Aj tu boli možné chyby, spojené s pozornosťou alebo s deficitom lingvistických poznatkov

5. Napokon na scénu prichádza Autor №3 – výskumník, historik. Dostal produkty svojich predchodcov (Autor №2 je iba zovšeobecnenie, môže ich byť aj veľa) a musí ich usporiadať tak, aby vytvoril holistický obraz minulého.

Ale činnosť historika je taktiež tvorivosť a nezostáva pri opakovaní faktov, odovzdaných inými. Vedec minimálne urobí ich: systematizáciu – mentálne rozloženie v určitých skupinách, podskupinách; analýzu – oddelenie integrálnej štruktúry objektu odrazu do zložiek; syntézu – zjednotenie jednotlivých prvkov v integrovanej štruktúre a porovnanie – vytvorenie vzťahov podobnosti a rozdielov. Uplatní sa aj: generalizácia – rozdelenie spoločných charakteristík na základe kombinácie základných vlastností alebo podobností; abstrakcia – priradenie akejkoľvek stránky tohto javu, ktorý v skutočnosti ako nezávislý neexistuje a konkretizácia – abstrakcia zo spoločných znakov a zdôrazňovanie osobných, individuálnych.

Na základe toho všetkého historik navrhne koncepciu, ktorá dá do súvisu známe fakty a logicky ich vysvetlí.

To je ideálny model, ale prax môže vyzerať aj inak. Neraz má bádateľ vytvorenú koncepciu na základe predbežných znalostí ešte pred tým, ako pozná všetky informácie. Jeho presvedčenie, vedecké a politické názory a záujmy predurčujú rámec kognitívneho duševného procesu. Preto sa môže stať, že bude filtrovať informácie, ktoré dostal od Autora (Autorov) №2 z hľadiska ich súladu s jeho koncepciou. Tie, ktoré nespĺňajú jej kritériá, bude ignorovať alebo ich vyhlási za nespoľahlivé. S podobnými prípadmi sa stretávame často.

6. A tak na dlhej ceste od udalosti po písanú históriu informácia prežíva divné premeny, po ktorých môže vyzerať úplne inak. Za roky a storočia nie vždy vieme, čo v našich predstavách o minulosti zodpovedá skutočnosti a čo je iba nahromadenie chýb a subjektívnych pohľadov početných Autorov.

Niekedy vôbec nie je možné oddeliť pravdu od fikcie. Trójsku vojnu ako aj samotnú Tróju dlho považovali za mýtus, kým Heinrich Schliemann neukázal svetu hmotné dôkazy o jej existencii. A naopak, o tzv. Ľadovej bitke (medzi Rusmi a nemeckými rytiermi v 1242), o ktorej je možné dočítať sa v každej učebnici ruskej histórie, neexistujú archeologické dôkazy. Vedci teraz predpokladajú, že ak vôbec bola, tak na inom mieste a v inom čase.

*    *    *

Psychologický pohľad umožňuje pochopiť, prečo tá istá udalosť môže byť opisovaná úplne rozdielne. Osobnosť Autora pri opise udalostí môže byť dôležitejšia ako skutočnosť. Použitie súboru nástrojov psychológie umožňuje lepšie hodnotiť, v akej miere subjektivizmus autorov ovplyvňuje obvyklé predstavy o minulosti a v niektorých prípadoch ich overiť. Ale celkovo psychológia histórie zanecháva smutný dojem, pretože ukazuje ako málo môžeme v skutočnosti vedieť o minulosti.

   Autori: Prof. Vasil Lipitsky, DrSc., PhDr. Katarína Borisova, PhD., Bratislavské akademické združenie.                                                                                                   

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama