Quo vadis, Čechoslovakia? alebo Kam kráčame, ľudia?
Prvú otázku si položil Ján Maliarik v roku 1925. Získať odpoveď nielen na jeho otázku, ale aj na to, kto bol jej autor, bolo cieľom našej potulky po Veľkých Levároch. Jedno štvrtkové ráno po daždi, plné oblačnosti, sviežo. Obľúbený seniorský vlak BID-u (Bratislavskej integrovanej dopravy), linky S20 z bratislavskej Hlavnej stanice nás vezie cez Zohor a Malacky v ústrety predpokladanej hromade vlastivedných zážitkov. Levárska železničná stanica je vzdialená necelé dva kilometre od stredu obce. Do dediny sa dostaneme príjemným chodníkom. Po ceste míňame aj evanjelický kostol.
Prvým a rozhodujúcim punktom nášho levárskeho objavovania je Habánsky dvor. Habáni sú pojem na Slovensku pomerne známy. Na územie dnešného Slovenska prišli títo kresťanskí inopohľadníci v poslednej tretine 16. storočia. Ich púť sa začala v Švajčiarsku a cez zastavenia na Morave, kde ich vypovedali v roku 1535, došli postupne ponajprv do Brodského a potom do Veľkých Levár (1588) a viacerých obcí západného Slovenska. Inakosť ich pohľadu na úlohu cirkvi pri sprostredkovávaní náboženskej viery viedla k vytváraniu samosprávnej a sebestačnej komunity, ktorej ideológiou bolo „prvotné kresťanstvo“. Na miestach svojho usadenia si vybudovali osady, ktoré boli výrazom svojského spôsobu života: habánske dvory. Ich tunajšie „privilégiá“ potvrdil v roku 1601 nový majiteľ panstva Siegfried Kolonič. Na vykázanom mieste im povolil stavať byty, komory, dielne, maštale v potrebnom rozsahu. Mohli chovať rozličný dobytok (napr. ročne do 700 dojných oviec aj s mláďatami). Podobný „hospodársky plán“ zostavil pre všetky činnosti. Darilo sa im. O tom svedčí dodnes zachovaná podoba habánskej osady.
Habánske múzeum.
Dvadsaťdva typických výškovo orientovaných objektov, dnes väčšinou v rukách rekreačných majiteľov. Zachovala sa aj kaplnka. Jeden z domov je premenený na Habánske múzeum. Na zatelefonovanie je možné sa dohovoriť na jeho prehliadke aj mimo utorok a štvrtok. Odporúčam ju. Dozviete sa všetko. Pred múzeom je novovybudovaný štýlový spoločenský pľac, orámovaný torzom vchodu do habánskeho domu s malým amfiteátrom. Zachované stavby potvrdzujú úspešnosť „životného projektu“ ľudí viery! Ako bola možná prítomnosť protestantov – v katolíckom kraji? Jednoducho preto, že Kolonič bol protestant a ľudia na jeho majetku museli byť tiež... Neobmedzená náboženská sloboda trvala skoro 100 rokov. Ako píše stránka veľkolevárskej katolíckej fary: „Vnuk Siegfrieda Koloniča Ferdinand sa stal katolíkom a snažil sa napraviť, čo urobili jeho predkovia. Roku 1674 kostol i faru vrátil katolíkom.“ Habáni odolávali katolíctvu skoro ďalších sto rokov. Až Mária Terézia ich zlomila „a do konca mája 1763 všetci prestúpili na katolícku vieru“. Tento „deň obratu“ je dátumom hodovej slávnosti spätej s miestnou kaplnkou. Preto sa v prvú júlovú nedeľu koná habánsky jarmok. Habánky sú aj dnes k svetu...
Opúšťame habánov a smerujeme k veľkolepému kostolu. Cestou po ulici SNP míňame sochu sv. Floriána, na snímke. Má dve pozoruhodnosti: je veľká a celá z bronzu (a stále na mieste). Neďaleko sa krčí menší domček, tabuľa na jeho priečelí hlása: „V tomto dome prežil svoju mladosť významný slovenský dirigent Ladislav Slovák (1919 – 1999).“ Veru tak, Veľké Leváre sú spájané ja s touto osobnosťou. V tejto súvislosti ešte jedná poznámka. V múzeu sa nás pracovníčka pýtala, či sme Bratislavčania. Po pravde, rodený Bratislavčan z nás bol iba jeden, vtipne sme konštatovali, že posledný Bratislavčan bol J. Satinský, na čo pani kontrovala, že aj on bol (jeden čas) Levárčan.
Určite si pamätáte, že ešte pred príchodom prvej doby diaľničnej hlavná cesta do Prahy viedla práve stredom Veľkých Levár. Pri vstupe od Malaciek zrakovo zarazila každého autopútnika mohutnosť, priam vznešenosť kostola „Mena Panny Márie“. Skutočne, okrem Šaštína na Záhorí nenájdete nič podobné. Pri našej návšteve bola brána kostola zamknutá, ako je zvykom na našom území. Ale dobrí ľudia nám povedali, kedy sa máme vybrať na jeho prehliadku, kedy zaklopať a bude nám otvorené. Potom sa o svoje dojmy rozdelíme s čitateľmi. Nateraz iba jedna informácia: na významné osobnosti si Veľkolevárčania potrpeli aj v minulosti. Predchádzajúci kostol posvätil 16. mája 1676 „sám“ ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec. Dnes ešte venujeme svoj pohľad trom objektom oproti kostola. Sú to pranier, trojičný stĺp a budova Hubertinum. Pri jej vchode nás umelecky spracovaná tabuľa informuje, že tu sídlila rehoľná kongregácia Dcér božskej lásky. „Pôvodným cieľom kongregácie bolo ochrániť pred mravným úpadkom vidiecke dievčatá prichádzajúce do hlavného mesta za prácou.“ Roku 1892 im grófka Adalberta Koloničová darovala vtedy jednoposchodový dom. Týmto darom si uctila pamiatku svojej dcéry Huberty, ktorá zomrela v mladom veku. Dnes tu sídli katolícka charita.
Po odchode psychiatrie kaštieľ chátra.
Prekročíme hlavnú cestu a blížime sa k najväčšej miestnej svetskej stavbe, ku kaštieľu. To vieme podľa knižných sprievodcov. Smutný pohľad spoza plota. Po odchode psychiatrie asi pred piatimi rokmi kaštieľ chátra a chátra. Nie som investigatívec, aby som pátral kto, čo, kedy, zanedbal, premrhal, spackal. Dnešný stav najlepšie dokumentuje plechová tabuľka pri vchode: „Návštevy chorých v stredu a nedeľu od 13 do 16 hod.“ Ale kedy možno pozrieť chorý pamiatkovo chránený objekt, alebo kto ho vylieči, sa nedozviete.
Meštianka po psychiatrickej kúre.
Povyše kaštieľa, ktorý sa stáva budúcou ruinou, je ďalšia rozostavaná budova so sklonom k chátraniu. Jej prvotný výzor a umiestnenie na Komenského ulici nás vedie k záveru, že je to (bola) škola. Na stránke Veľkých Levár môžeme čítať: „Roku 1922 boli v obci otvorené dve triedy meštianskej školy pre žiakov z Veľkých a Malých Levár. (...) Škola najprv nemala vlastnú budovu (...) V rokoch 1928 – 1929 bola postavená na mieste malého rybníka v blízkosti kaštieľa dvojpodlažná budova školy, do ktorej sa meštianka presťahovala. Momentálne táto budova patrí psychiatrickej liečebni, ktorá ju prestavuje pre svoje účely. Nachádza sa na ulici Komenského.“ Psychiatrická liečebňa v kaštieli doliečila a zdá sa, že meštianka tiež.... Je to smutné konštatovanie vo väzbe na skutočnosť, že známym miestnym rodákom je Anton Štefánek, okrem iného aj významný sociológ, ktorý bol dokonca v rokoch 1928 až 1929 ministrom školstva a národnej osvety. Predpokladám, že dopomohol k výstavbe tejto bývalej budovy bývalej školy vo svojom rodisku...
Hrob Jána Maliarika a jeho nasledovateľov.
Poskočíme v našom putovaní opäť k protestantom. Zo stredu dediny nenápadnou uličkou s názvom Riadok sa dostaneme k evanjelickému cintorínu a k jeho hlavnej „rarite“ v dobrom slova zmysle. Hrob Jána Maliarika, jeho matky a jeho nasledovateľov a (neviem či je vhodný výraz, ale určite je výstižný) jeho prorokov. Kto bol Ján Maliarik? Rodák z Myjavy, tvrdo sa prebíjajúci za vzdelaním, sa stal na dva roky evanjelickým kňazom v Nemcovciach pri Prešove, aby od roku 1901 prevzal evanjelickú faru vo Veľkých Levároch. Tie sa mu stali skoro doživotným bydliskom, napriek tomu, že kňazstvo vykonával len do roku 1915. Svojou prácou, dielom a životom, ako niektorí tvrdia, „donkichotsky“ bojoval za svetový mier, za bratstvo medzi ľuďmi i národmi. Jeho blúznivosť vo veciach prežitia ľudstva, dokonca viera v nich a v ich vodcov, sa stala nevyliečiteľná. Nuž, považovať túžbu po mieri, priateľstve a láske medzi ľuďmi za chorobu... to sa môže podariť len nám ľuďom. Mnohé podrobnosti o Maliarikovi sú dostupné v elektronických médiách.
A aby sme zostali pri pozemskom až prízemnom živote, nemôžeme obísť objekt, v ktorom sídlia „guličkári“. Presnejšie, na hlavnej Štefánikovej ulici sa nachádza Slovenský zväz hráčov guličiek, ktorý oproti vchodu do evanjelického cintorína skladuje prenosné dráhy. Keďže sme na Záhorí, prepáčime miestnym hráčom bohemizmus „guličky“. My, Slováci vieme, že ide o guľky. Ach, sú to desaťročia čo som si necvrngol do guliek ...
Habánmi sme začali, habánmi končíme. Čas obeda nám pripomenuli naše žalúdky. Dobrí levárski ľudia nás nasmerovali do stravovacieho zariadenia neďaleko kaštieľa. Rodinný podnik, vzorná a rýchla obsluha, vynikajúca vára, ceny veľmo prijateľné. A prečo spomínam opäť habánov? V jednej jedálenskej miestnosti sú steny plné starších obrázkov a dokumentov z miestneho habánskeho života. Majitelia „vývarovne“ sa hlásia k habánskym koreňom, na hromadnej fotografii sa pýšia svojimi predkami a prepredkami.
Na dnes končíme s veľkými Levármi. Určite sa sem vrátime, a nielen kvôli veľkolepej stavbe kostola. Pripomenieme si niečo viac o Antonovi Štefánkovi, ale aj o ďalšom rodákovi Gustavovi Bromovi. Nechceme obísť ani mlyny na Rudave.
V zozname sú aj predkovia majiteľov stravovacieho zariadenia.
Habánky sú aj dnes k svetu
Vstup na habánsky pľac.
Ján Nepomucký na fare.
Centrum slovenských „guličkárov“, na obrázku sú prenosné dráhy.
Foto: Autor
