Randez-vous so slávnymi nebožtíkmi 1

Cintorín Père Lachaise je v Paríži najväčší a vo svete najnavštevovanejší. Podľa odhadov sem ročne zavítajú dva milióny ľudí. Sú to predovšetkým cudzinci, ale aj Parížanov tu uvidíte dosť.
Počet zobrazení: 7012
Pere Lachaise nov.jpg

Dievca Cesta na cintorín Père Lachaise

Červený klinček ktosi oľutoval,
červený klinček ktosi odtrhol.
Keď zazrieš klinček, nech ti zmĺknu slová
a nech len cítiš v srdci trpký boľ.

Červený klinček na stene až horí,
ulica svieti ako ohňostroj.
Nie je to klinček, čo ťa vábi, morí,
je to krv otca tvojho, synček môj.

Tieto verše niekedy pred vyše päťdesiatimi rokmi napísal gruzínsky básnik a maliar, inak veľký priateľ Slovákov a prekladateľ Hviezdoslavových Krvavých sonetov, Moris Pocchišvili vzápätí potom, čo navštívil najznámejší parížsky cintorín a pohladil jeho Múr komunardov.

V Paríži som bol zo osemkrát, ale až na dve výnimky iba tak na skok. Zastavili sme sa tu na deň-dva, keď sme šli obdivovať iné kúty Francúzska. Múr komunardov a samozrejme aj miesta posledného odpočinku slávnych ľudí na Père Lachaise som chcel vidieť od začiatku. Dajako som sa však nikdy nevychystal, lebo zväčša som si zopakoval iba prehliadku historického jadra veľkomesta.

56.JPG

Z toho prapôvodného vďaka prefektovi Georgesovi Eugenovi Haussmannovi veľa nezostalo. Od roku 1853 totiž dal na podnet cisára Napoleona III. a v spolupráci s architektom Jeanom Charlom Alphandom postupne likvidovať krivolaké stredoveké uličky a na ich mieste postavil široké bulváre, ako poznáme Paríž dnes. Okrem estetických a hygienických argumentov zavážila aj stratégia delostrelectva pri rozháňaní ľudových nepokojov a revolúcií, ktorých tu zažili neúrekom. Haussmann napokon našiel svoje posledné útočište v rodinnej hrobke na Père Lachaise.

Keď sme sa nedávno vracali z prekvapivo slnečného Bretónska a v metropole nad Seinou nás čakala vyše desaťhodinová povinná prestávka, našiel som jednu spriaznenú dušu, s ktorou som sa odtrhol od zvyšku poznávacieho zájazdu a vybral sa metrom na hroby! Obloha bola totiž absolútne zatiahnutá, sivá ako olovo. Občas mrholilo, v meste bolo nepríjemne. A dušičky predo dvermi, nuž tak sa ponúkal deň ako stvorený na prehliadku cintorína. A to nie hocakého.

Najnavštevovanejší na svete

So svojimi 44 hektármi je Père Lachaise v Paríži najväčší a vo svete najnavštevovanejší. Niektorí odhadujú, že ročne sem zavítajú dva milióny ľudí. Zo zvedavosti sem chodia predovšetkým cudzinci, ale aj Parížanov tu uvidíte dosť. To sú najmä tí, čo sa v čiernom a s kyticami náhlia hore vŕškom. Uprostred vyše 200-ročného cintorína totiž doposiaľ funguje krematórium a pohrebné obrady sa stále vykonávajú v kaplnke i v priľahlom kolumbáriu.

Naposledy tu aj pre nás Slovákov známu osobnosť pochovávali vlani začiatkom marca. Možno nie krásnu, ale mimoriadne sympatickú a všestrannú herečku, trojnásobnú laureátku francúzskeho Oscara - Cézara - Annie Girardotovú. Zomrela v parížskej nemocnici ako 79-ročná, päť rokov trpela na Alzheimerovu chorobu a o svete navôkol už veľa nevedela. Na pohrebe nechýbali jej mnohí filmoví, tiež už starnúci, no rovnako slávni partneri Jean-Paul Belmondo a Alain Delon.

kolumbarium 1.JPGKolumbárium.

V podzemnom labyrinte kolumbária má pamätnú tabuľku aj grécko-talianska sopranistka Maria Callasová. Jej popol neskôr rozprášili nad Egejským morom. Priam rozprávkovú profesionálnu kariéru dcéry gréckeho lekárnika z New Yorku sprevádzali časté škandály. Miliardár Aristoteles Onassis pred opernou divou napokon uprednostnil prezidentskú vdovu Jaqueline Kennedyovú, ale s Callasovou boli priateľmi až do jeho smrti v roku 1975.

Svoj večný sen tu sníva nemecký maliar Max Ernst a Američanka írskeho pôvodu, matka moderného tanca Isadora Duncanová. Manželka ruského búrliváka a nežného básnika Sergeja Jesenina zahynula dva roky po jeho tragickej smrti v Nice uškrtením, keď sa jej povievajúci červeného šál zaplietol do kolesa auta, v ktorom cestovala.

Celkovo na Père Lachaise napočítali okolo 70-tisíc hrobov. Zato pochovaných je tu asi milión osôb. Už samotný nepomer týchto čísiel naznačuje, že nebožtíkom tu musí byť veľmi tesno. V jednom hrobe postupne natlačia na seba niekoľko rakiev s príslušníkmi jednej rodiny. Aj hrobky sa dodatočne prehlbujú a zariaďujú tak, aby sa na podlahe i na policiach pomestilo niekoľko generácií.

Alfred de Musset.JPG















Alfred de Musset.

Hrobné miesta sa zahusťujú, kde sa dá. Ak potomkovia prestanú platiť za svojich predkov poplatky, môže sa stať, že ďalší rok na ich mieste už nájdu náhrobný kameň iného klienta. Telo „neplatiča“ totiž cintorínoví zriadenci vykopú a preložia do akejsi masovej odkladárne s honosným názvom Aux Morts, kde už je definitívne odsúdený na zabudnutie. Do uvoľneného hrobu šupnú novú truhlu, alebo hneď dve, ak ide o príbuzných.

Existuje tu totiž niekoľkoročný poradovník záujemcov, a tak sa stáva, že nebohé telo najprv musí tlieť na inom, lacnejšom mieste. Až keď príde naň rad, presunú ho na Père Lachaise. Údajne sú tam najdrahšie pozemky na našej planéte, hoci iba na prenájom - na desať, tridsať, či päťdesiat rokov. Ktovie, na aké obdobie si predplatil filozof z 12. storočia Pierre Abélard, ktorý tu je zo všetkých najstarší.

Ako žiť nóbl aj po smrti

Nuž, nielen v Národnom divadle predávajú tie najlukratívnejšie vstupenky. Ale keď chce byť človek „in“, čo všetko pre to neurobí? V prípade tohto cintorína však platí ešte jedna podmienka: žiadateľ by mal byť Parížan, alebo tu musí aspoň zomrieť.

To sa „pošťastilo“ frontmanovi rockovej skupiny The Doors Jimovi Morrisonovi. Narodil sa v Melbourne na Floride. Unavený slávou a zrejme i závislosťou na drogách prišiel ako 27-ročný hľadať nové inšpirácie do Paríža. V jednom z luxusných hotelov ho našli nehybného vo vani. Ako oficiálna príčina smrti sa uvádzal infarkt, ale všetci o tom pochybovali. Mladý muž vraj nebol naučený na tvrdý, európsky heroín. Kúpili mu najlacnejšiu truhlu, pohreb trval sotva desať minút. Hoci odvtedy uplynulo vyše 40 rokov, pri jeho hrobe je stále živo.

Nielen jeho rovesníci hippies, no aj mladí obdivovatelia prekonávajú tisíckilometrové vzdialenosti, len aby mohli navštíviť svoj idol. A so sebou prinášajú okrem kvetov i pivo, alkohol, spraye na graffity, gitary a hašiš, a tak tu niekedy býva veľmi, veľmi veselo. Radu nespokojných Francúzov, aby si Jima čím skôr zobrali do Ameriky, jeho stáli fanúšikovia považovali za urážku. A tak vedenie cintorína nechalo jednoduchý hrob zabezpečiť ohrádkou a stálou strážnou službou.

Amedeo Modigliani.JPGAmedeo Modigliani s manželkou Jeanne.

V Paríži našiel smrť aj o niečo starší, 36-ročný rodák z Toskánska, slávny maliar Amedeo Modigliani. Jeho miesto sme hľadali dlho. Podľa mapy sme sa stále vracali k jednotvárnej židovskej časti cintorína, kde sú bez stromov a kvetov iba ploché pomníky, len kde-tu položené kamienky. Modigliani pochádzal z rodiny sefardských (španielskych) Židov. Nášmu zraku ho napokon prezradilo to, že mu návštevníci na hrob kladú všelijaké hlúposti, ale najviac lístky z metra.

Za živa sa dočkal iba jednej samostatnej výstavy na neďalekom Montmartri, no jeho moderne poňaté ženské akty tak pobúrili konzervatívnu verejnosť, že ich polícia skonfiškovala. Keď sa jeho mladá manželka Jeanne, ktorá bola v ôsmom mesiaci tehotenstva, dozvedela, že v nemocnici zomrel, vyskočila z okna. A tak sú pochovaní spolu.

Oscar Wilde.JPGOscar Vilde s plexisklovou bariérou.

Rušno býva aj na inom mieste, kde spočinuli kosti tuláka, ktorého smrť tiež zastihla v Paríži ako už pred 112 rokmi. Diagnóza síce hovorila o zápale mozgových blán, ale spytovať si mali svedomie tí, čo z neho pre homosexuálnu orientáciu v posledných rokoch života urobili štvanca. Írsky dramatik a spisovateľ Oscar Wilde.

Náhrobok s asýrskym anjelom z bieleho kameňa, ktorý navrhol sochár Jacob Epstein, sa úzkoprsým kritikom zdal obscénny, a tak mu určité intímne časti tela odsekli. Riaditeľ cintorína ich vraj potom používal ako ťažidlo na listy. V posledných desaťročiach sa hrob stal zase terčom vandalov, ktorí doň ryli, podpisovali sa, znehodnocovali graffitmi a napokon bozkávali naružovanými perami (niektoré zdroje hovoria o obdivovateľoch oboch pohlaví).

Po poslednej schôdzi Národnej rady SR si dokážem živo predstaviť viacerých rozzúrených poslancov za OĽaNO a KDH, ako s kladivkami útočia na Wildov pomník a vykrikujú „Smrť neheterosexuálom! Ježiša Krista si urážať nedáme! Nech žije rodina ako základná bunka kapitalistickej spoločnosti!“ Ich snaha o deštrukciu by však vyšla navnivoč. Pred rokom ho totiž anjela obklopili bariérou z plexiskla.

Balzac.JPGHonoré de Balzac.  

Na počiatku bol... Napoleon

Ktovie, čo by si o životných vývrtkách súčasných podnájomníkov na Père Lachaise pomyslel svätý muž, podľa ktorého nesie cintorín i celá mestské štvrť meno? Jezuitský kňaz François d'Aix de Lachaise, ktorý tu mal dom a rozsiahlu záhradu, by sa asi veľmi nepohoršoval. Bolo totiž  spovedníkom Ľudovíta XIV. a tak o milostných aférach kráľa Slnko iste vedel veľa.

Tak či tak, v roku 1763 jezuitov z Francúzska vyhnali a pozemok na zalesnenom pahorku za mestskými hradbami prepadol v prospech štátu. Cintorín plánovaný pre vyššie kruhy nezaložil nik iný ako samotný generál Napoleon Bonaparte. Návrh vypracoval architekt Alexandre-Théodore Brongniart, budúci cisár jeho správou poveril prefekta Nicolasa Frochota.

Jean Baptiste Poquelin Moliere. Prvý pohreb sa tu konal 21. mája 1804. Pravdupovediac, smotánke sa na toto polopusté miesto za bránami Paríža veľmi nechcelo, ani v posmrtnom živote. Prvý rok tu vykopali iba 13 hrobov, o rok na to ich bolo dokopy 44 a v roku 1806 49. Preto si Frochot pomohol malým trikom. Dal na prázdnych plochách rozostavať pomníky, sochy a náhrobky, ktoré počas Veľkej francúzskej revolúcie skonfiškovali šľachte a cirkvi.

Prefekt sem nechal previesť i truhlu s pozostatkami kráľovnej Margot, manželky Henricha IV., ktorá zohrala významnú úlohu počas Bartolomejskej noci 24. augusta 1572 pri masovom vraždení hugenotov. Objavili ju pri prestavbe starého kláštora neďaleko námestia Vedome, ako aj zvetrané telesné schránky dramatika a herca Jana Baptistu Poquelina Moliera a básnika, bájkara Jeana de La Fontaina. O pravosti týchto nálezov sa však neskôr oprávnene silne pochybovalo.

Abelard a Heloise.jpgPierre Abélard a Heloisa, symbolický pamätník milencov z 12. storočia.

Keď Napoleonovu prvú manželku Jozefínu hlboko dojal tragických príbeh milencov z 12. storočia, už spomínaného holandského filozofa Pierra Abélarda a spisovateľky, neskôr opátky francúzskeho kláštora Héloisy, tak sa chytro aj pre nich v neogotickom štýle postavila spoločná hrobka.

Héloise, ako vtedy jednej z mála žien dovolil strýko, univerzitný profesor, aby sa vzdelávala. Jej učiteľom sa stal práve Abélard, s ktorým ju čoskoro nespájali iba duchovné zväzky. Keď prišla do požehnaného stavu, tajne sa zosobášili a chceli utiecť do Abélardovho rodiska niekde pri Haagu. Héloisin strýko však tento plán zmaril.

Po viacerých peripetiách milenecká dvojica pochopila, že im nie je súdené žiť spolu, no svoj sľub vernosti neporušila. Obaja vstúpili do mníšskeho rádu. Už sa nikdy nevideli, ale písali si listy, z ktorých neskôr historici poskladali živý obraz stredovekej spoločnosti. Ešte aj v 21.storočí sa nájdu osamelí, romanticky založení ľudia, ktorí v ich krypte nechávajú listy dúfajúc, že im to prinesie čistú lásku.

Prefektova taktika zabrala. Prestíž cintorína začala prudko rásť. Kým v roku 1812 tu evidovali 833 hrobov, v roku 1830 už okolo 33-tisíc. Aj Napoleon počas definitívneho vyhnanstva (a umierania) na Ostrove sv. Heleny vyjadril želanie, aby ho pochovali na Pere Lachaise. Devätnásť rokov po jeho záhadnej smrti mu dopriali honosnejšie miesto posledného odpočinku – v červenom sarkofágu pod zlatou kopulou parížskej Invalidovne. Pochovaný je tu však jeho nemanželský syn, poľský gróf Alexander Joseph Colonn-Walewski.

(Pokračovanie)

Foto: Martin  Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984