Rast, deficit a nezamestnanosť

(Skôr kultúrne než ekonomické príčiny)
Počet zobrazení: 3784

Nie je novinkou, že naša krajina zažíva ekonomickú krízu, pokles tempa rastu HDP, stúpajúci deficit verejných financií a konštantnú vysokú mieru nezamestnanosti. Sociálno-demokratická vláda sa chytila kormidla na každom poli a začala podnikať kroky na odstránenie krízy. Opozícii, keby vláda robila čokoľvek, sa nič nepáči a všetko kritizuje. Politicky smutné na tom je, že veľa opatrení je štandardných – technických, ktoré by musela podniknúť akokoľvek zafarbená vláda. Odlišnosti by sa týkali iba razancie, odhodlanosti a celoplošnosti. Ide najmä výber daní, za ktorého neefektivitou stoja pravicové vlády a hlavne bývalý minister Mikloš  so svojím manažérskym zlyhaním spred roka.

Veľké drobné opatrenia

Niektoré opatrenia, napríklad na strane odhaľovania daňových podvodov, môžu mať okamžitý dopad na znižovanie deficitu. Na rozdiel od nich postupné zvyšovanie daňových sadzieb pre najbohatšie fyzické i právnické osoby pri priamych daniach má dopady posunuté o rok resp. rozvrhnuté do nasledujúcich rokov. Vláda podnikla mnoho drobných, ale dôležitých opatrení. Zdá sa, že postupuje razantne. Vláda je  otvorená nápadom. Tých nie je nikdy dosť. Napríklad ekonómovia Bačišin a Pavelka vo svojich článkoch uverejnených v Pravde 14. 3. 2013 predložili drobné, ale efektívne návrhy. Diabol sa skrýva v detailoch.

Samozrejme, najúčinnejším opatrením na zvýšenie daňových príjmov je mierne zvýšenie sadzby DPH a spotrebných daní. Avšak v tomto smere premiér Fico zastáva konzistentnú politiku nezvyšovania daní  s dopadom pre väčšinu obyvateľstva, hlavne chudobnejších obyvateľov a dôchodcov. V prípade veľkej krízy, daňových výpadkov, dočasné zavedenie tohto opatrenia je však lepšie ako neurobiť nič a nechať narásť deficit a úrokové platby.

Nie dane, ale byrokracia. Dá sa zmeniť?

V oblasti podnikateľského sektora  a  štátneho rozpočtu, systému daní a odvodov vláda musí čeliť propagande pravice a pravicových masmédií dôkladne vymývajúcich mozgy občanom krajiny. Tvrdia, že podnikateľov a občanov kvária vysoké dane, pričom Slovensko svojimi nízkymi daňami, výberom daní a odvodov a tiež celkovým verejným prerozdeľovaním patrí k extrémistickým krajinám (tzv. divoký východ) s najnižším podielom daní a prerozdeľovania na HDP. Opozícia by najradšej škrtala na strane už aj tak malých výdavkoch štátneho rozpočtu, obmedzovala tak kúpyschopnosť obyvateľstva a investície, a tak uvrhla ekonomiku do ešte hlbšej krízy. Pravičiari sa opierajú o dogmy neoliberalizmu, ale tie, ako si asi nevšimli, skrachovali. Neoliberálne opatrenia európskym ekonomikám nepomáhajú, čo môžeme pozorovať v posledných týždňoch na zmene myslenia a politiky mnohých krajín.

To, čo kvári podnikateľov, je byrokracia, ktorú po zaručených sľuboch neodstránila rovná daň (skôr naopak), a nízka vymožiteľnosť práva. Pokiaľ ide o byrokraciu,  je čas na zmenu myslenia zodpovedných ľudí. Byrokraciu zapríčiňuje neustále požadovanie podkladov na akúkoľvek maličkosť. Dôvod je zrejmý: strach  úradníkov z podvodov a  klamstiev, a  tiež ich duševná neschopnosť razantne a sofistikovane sa s nimi vysporiadať. Samozrejme, nejedná sa o jednoplošnú záležitosť, pretože rôzne odvolania zaťažujú rôzne stupne riadenia štátu a súdov. Tu treba urobiť poriadok. Bez zmeny myslenia občanov a úradníkov sa nič nezmôže.  Obecne, nielen pre menej rozhodných, treba vytvoriť zmysluplné princípy ako postupovať jednoznačne, produktívne a intenzívne. Bez princípov niet efektívneho systému. Platí to aj pre a sudcov, a možno pre nich hlavne. Pre ostatných duševných pracujúci ako aj pre veľkú časť stredoškolských a vysokoškolských študentov zostáva stále záhadou produktivita a intenzita práce sudcov. Keby ostatné zložky duševne pracujúcich postupovali a pracovali tak intenzívne ako sudcovia, tak by skrachovali, boli bez práce alebo študenti by vyleteli zo skúšok a školy.

Príčiny problémov  a zatiaľ nevyužité možnosti

Niektoré  podporné opatrenia ekonomického rastu majú pozitívne dopady skôr v strednodobom rámci. Lenže my potrebujeme naštartovať ekonomiku hneď. Najjednoduchší spôsob – monetárnu politiku, vláda neovláda. Opatrenie s okamžitými pozitívnymi dopadmi, ako bola podpora kúpy áut, nemá teraz opodstatnenie a zostáva iba klásť dôraz na stavbu diaľnic s jej multiplikačným efektom na ekonomiku. To je však málo. Má vláda aj iné možnosti?

V prvom rade si treba uvedomiť niektoré špecifiká: slovenská ekonomika je extrémne otvorená a závislá na exporte. Zahraničné zákazky naša vláda nemôže ovplyvniť a v tomto smere sme vazalmi hlavne vývoja v Nemecku. Po druhé, na Slovensku je vysoký prebytok voľného kapitálu, ktorý sa neefektívne investuje s požiadavkou takmer okamžitého návratu  investícii a vysokých ziskov. Investície sa nepočítajú do rokov, ale do mesiacov. Markantným prejavom tohto javu je výstavba rôznych kancelárskych megastavieb a obchodných centier, ktoré zostávajú vo veľkej miere neobsadené. Nielenže tieto peniaze mohli byť využité v ekonomike zmysluplnejšie, napr. na podporu vedy a techniky, kultúry alebo tretieho sektora (zamestnanie pre absolventov humanitných odborov), ale v obchodných centrách napriek tomu, že podporujú spotrebu domácnosti, nakupované tovary pochádzajúce drvivej väčšine z importov znižujú rast HDP. Tento negatívny ekonomický jav je aj dôsledkom vzrastajúceho nerovnomerného prerozdelenia bohatstva v spoločnosti: bohatší sú čoraz bohatší a chudobní chudobnejší (presné dáta z daňových priznaní sú u nás na rozdiel od ostatných krajín zatajované).

Investície do infraštruktúry udržia rast HDP na miernej úrovni, ale my potrebujeme otvoriť nové odvetvia ekonomiky. Potrebujeme prilákať a podporiť investície do sektorov s vyššou pridanou hodnotou a založených na vede a výskume. Na základe nášho vedeckého potenciálu  sa ponúkajú oblasti biotechnológií a elektrotechniky. Vypracovať koncepciu, využiť zahraničné skúsenosti a spustiť programy by nemalo byť pre ministerstvá problémom.            

Cestovný ruch – veľký potenciál a okamžitý prínos. Nevyhnutná zmena myslenia.

Ďalšou, dvadsať rokov vychvaľovanou a nevyužitou oblasťou je cestovný ruch. Má vysoký potenciál okamžitého rastu HDP i  zamestnanosti. Žijeme v opantanosti, že Slovensko je výnimočne krásna krajina, ktorá už z prvého videnia musí lákať a pritiahnuť zahraničných turistov. Je to prejav neznalosti a národnej namyslenosti. Hory, ako tie naše, sú všade na svete, podobne aj  prírodné krásy. Naše kultúrne pamiatky v konkurencii zahraničných, napríklad aj pamiatky UNESCO, veľkú šancu nemajú. Naše drevené gotické kostoly proti takému San Gimignanu sú bez šance. Kremnica alebo Banská Štiavnica sa nemôžu rovnať Wurzburgu, Bambergu alebo Caceresu. Štrbské Pleso nie je Zell am See, Hallstatt alebo Gardské jazero. Atď. Potenciál máme, len musíme zmeniť prístup.

V prvom rade musíme zmeniť stratégiu a rozdeliť oblasti na: a) aktívnu turistiku, b) pasívnu relaxačnú turistiku, c) pamiatky. Vysoké Tatry nie sú ani Juliánske Alpy, ani Vysoké Taury, ani Dolomity. Jedinečné sú však svojou „hutnosťou skál a blízkosťou štítov“ a hustou sieťou turistických chodníkov a chát. Ideálne pre aktívnu walkingovú turistiku a v spojení s Nízkymi Tatrami aj pre biking. Navyše, by sme konečne mohli využiť ojedinelé bohatstvo fauny: sme rajom medveďov. Prečo cestovať do Kanady?  

Po druhé, rezervoár našich liečivých  prameňov postavených našimi ľuďmi a sprivatizovaných za babku. Nie sú využité. Relaxačné centrá za nízke ceny, nie premrštené (zarobiť obratom) pre staršiu generáciu. Naplnia sa kapacity, musí pripraviť doplnkový program, následne stúpa i zamestnanosť. Turisti chodia iba do Piešťan. Napríklad Dudince sú dedina, tomu treba prispôsobiť potenciálne cieľové skupiny. Atď. Prvé dve oblasti sú spojené aspoň s týždňovými pobytmi. Naše kultúrne pamiatky podobný potenciál nemajú. Bratislava by mala pridať určité špecifiká, napr. vinárska oblasť (turisti vydržia aspoň jednu noc navyše). Do ostatných menších slovenských destinácií od Štiavnice po Oravskú priehradu by sme nemali trvať na nacionalistickom prístupe a využiť frekventované európske centrá – Krakov pre sever a Budapešť pre juh. Krakov aj vzhľadom na Osvienčim je jedným z centier strednej Európy a centrom severných Karpát. Slovenské Tatry sú od neho vzdialené cca 100 km. Na Oravu kúsok.

Slovensko nepotrebuje dotovať cestovný ruch zo štátneho rozpočtu alebo fondmi EÚ. Takéto injekcie sa iba prejedia. Potrebuje hlavne strategickú, organizovanú, zmysluplnú, cielenú a atraktívnu kampaň vo svetových masmédiách.

Všetci vieme, že problémom slovenského cestovného ruchu nie je len zlá stratégia, ale predovšetkým povestná slovenská neochota. Príčinou je neexistencia vlastníckych pút! Hotel alebo zariadenie vlastní „anonymný“ investor a riadia najatí manažéri, ktorí zase najmú pracovníkov a tým na prevádzke za nízke mzdy príliš nezáleží. Na Západe je to naopak. Ako to rýchlo vyriešiť? Mám nápad, ale ten si nechám pre seba.

Spojené nádoby: vysoká nezamestnanosť a manažérska kultúra

Podobne ako rozvoj cestovného ruchu je skôr problém kultúrny nie ekonomický, je aj  zvyšovanie zamestnanosti. Rozoberať kritiku pravice nemá zmysel, pretože nezaberá v podstate dvadsať rokov. Na Slovensku  majú veľkú moc manažéri, predtým sa nazývali riaditelia odborov, sekcií a pod. Tí rozhodujú a zadávajú prácu. Zo zištných a nie etických dôvodov uprednostňujú mladú pracovnú silu, ktorá žije ideálmi o živote a túži si zarobiť (vlastný domov, hypotéka). Preto ich manažéri dokážu dokonale dočasne produktívne využiť. Radi a bez reptania pracujú nadčasy, za dvoch ľudí a za malé platy s bonusmi, dokiaľ nevytriezvejú. Ale pri vysokej nezamestnanosti za dverami už čaká rada nových mladých a tak pokračujú v otročine a v ponížení ďalej. Vysoká nezamestnanosť tak veľmi vyhovuje našim manažérom a podnikateľom. Môžu stláčať mzdy a organizovanie zamestnancov. Nechcem špekulovať, či podnikatelia a manažéri priamo nelobujú za vysokú nezamestnanosť... Namiesto toho, by sa práca mala rozložiť medzi viac ľudí a dávať prácu na čiastkové úväzky. Tomu bráni prílišne zdanenie práce financujúce sociálne a zdravotné poistenie. To treba znížiť a to aj zmenou štruktúry zdanenia. Lenže najprv treba zabezpečiť príjmy pre sociálnu a zdravotnú poisťovňu z iných daní. Ako je bežné na Západe, treba zvýšiť zdanenie vyšších príjmov právnických a fyzických osôb a dividend. A tiež dokončiť, čo vláda začala, naplnenie príjmov sociálnej a zdravotnej poisťovne, kde platby poistencov sú odvádzané do súkromných spoločností (DSS a súkromné zdravotné) tak, ak je to v západnej Európe.

Problémom je tiež čierna práca, najmä na stavbách. Niektorým nezamestnaným bez väčších ambícií si stačí takto privyrobiť. Ide najmä o mladých ľudí bez záväzkov. Treba zvýšiť frekvenciu a rozsah kontrol, ale pri „priateľskej výpomoci“ to bude obťažné. Čítal som o šikane v jednom menšom meste, tuším to bolo v ČR, kde zaviedli pre ľudí z dedín časté hlásenia na úrade práce počas týždňa. Dotknutí sa sťažovali na cestovné a podobne. Cca do 3 týždňov sa väčšina odhlásila z evidencie. Problémom sú tiež likvidačné dávky v hmotnej núdzi - 62 euro bez prídavkov na deti a nájomné. Mladým to môže stačiť, keď si privyrobia načierno, ale normálneho človeka bez podpory rodiny alebo priateľov to privedie k bezdomovectvu. Zvýšenie tejto almužny na dvoj- alebo trojnásobok s klesajúcou tendenciou by štátny rozpočet nezruinovalo. Mohlo by sa diferencovať podľa veku.

Zmena prístupu manažérov, ich presvedčenie o nadradenosti a vševednosti, pričom iba zadávajú úlohy, kontrolujú a rozhodujú. Ich zhumanizovanie sa dá dosiahnuť iba komunikáciou a trpezlivým vysvetľovaním a argumentovaním. Sociálno-demokratická vláda by mala využiť  silu svojho postavenia a účinne na nich tlačiť. Na nepriamy tlak by mala využiť napr. svoj think-tank, ktorý od svojho založenia funguje v spiacom režime.  

Na záver o demokracii, manažéroch a o ich výlučných schopnostiach: každý chodil do školy a vie, že na funkciu riaditeľa školy má predpoklady aspoň polovica učiteľov (inšpektorov tiež). Prax je však taká, že riaditelia sú zabetónovaní na svojich stoličkách viac než desať rokov (aj tí schopní). Chtiac-nechtiac strácajú vrodenú pokoru a získavajú presvedčenie o svojej výlučnosti (inšpektori ešte viac). Ide o autoritatívny prístup. Demokratické by bolo nasledovné: voľba riaditeľa každé dva roky a možnosť riaditeľovania či vykonávania funkcie  zástupcu riaditeľa dvakrát za 10 rokov. Podobný model sa dá použiť aj v štátnej a vo verejnej správe. Ihneď bude v našej spoločnosti viac demokracie a humánnejšieho jednania. Nie je preto ani prekvapením, že vo svete sa rímskokatolícka cirkev otvára a u nás jej manažéri zakazujú  podriadeným kňazom hovoriť na verejnosti.

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
20. marec 2013, 23:57

Dobrý článok, ale na konci trochu s naivnými závermi

Igor, vopred sa Vám ospravedlňujem za kritický slogan v diskusii, ale na malom priestore článku pre Slovo sa asi skutočne nedá komplexne a v súvislostiach povedať všetko.

Začnem teda tým podľa mňa naivným záverom o manažéroch a manažérskej kultúre, pretože tu v mikroekonomickej sfére to viem posúdiť.

Aspoň POOPRAVÍM, alebo DOPLNÍM Váš záver, že ste tu mali na mysli akosi automaticky hlavne manažérov verejno-právnych a štátnych či verejných organizácií. Tu súhlasím, že by bola potrebná zmena prístupu manažérov, lenže to sa sotva darí i Britom s ich vyše 200ročnou kultúrou vidiacou vo verejnom úradníkovi na manažérskej pozícii "toho, ktorý slúži...aspoň kráľovnej". U nás slúžia títo vejjnoprávni a štátni manažéri prevažne svojim nadriadeným v politických kruhov - a tým to končí. Aká politická klíma, taký manažér. BOdka. Nezmeníte to ani morálnym kázaním, ani špeciálnym vzdelávaním Royal Institute of Public Administration, ktoré tu mimochodom prebiehal tak okolo rokov 1994-1996.

Natvrdo musím konštatovať, že našou ekonomikou hýbu iní manažéri, a to konatelia a top manažéri v súkromných spoločnostiach a firmách všetkého organizačného a právneho druhu. Ich sila a vplyv sa ukázali pri koncoročnom reagovaní na zmeny v Zákonníku práce, keď v snahe zachrániť firemné rozpočty a tým aj svoje prijmy nemilosrdne vyhodili zo svojich firiem všetkých DOHODÁROV a obmedzili na minimum svojich kmeňových pracovníkov, čím dokázali často neidentifikovateľným majiteľom ( správnym radám hromadných akcionárov bez mena), ako oni efektívne vedia pracovať tak, aby sa firma "nedostala do červených čísel".

A tu už nepomôže žiadne školenie ani morálne apelovanie. Ako hovorila moja babka, "Tista kapitalizsmus" - taký už kapitalizmus je!

Ak chce vláda riešiť súčasné problémy nezamestnanosti a získavania finančných zdrojov do štátneho rozpočtu, musí predovšetkým

organizačne vytvárať produktívne hospodárske subjekty, ktoré štátu zabezpečia každoročnú tvorbu finančných zdrojov a zveľaďovanie majetku

musia dokázať vytvoriť platenú prácu sami a nie podporovať celú tu armádu "hladných" po dotáciách investorov, ktorí aj tak pri najbližšom opatrení vlády nemilosrdne vykopnú prebytočnú pracovnú silu znova na ulicu.

A manažéri vo verejno-právnych a štátnych inštitúciách by mali práve podporovať a organizovať pre tieto hospodárske subjekty to zázemie administratívnej a legislatívnej služby.

Ale toto sa nedeje, pretože Smer SD je LEN sociálno-demokratickou stranou a vláda sa usiluje pracovať v rámci existujúceho kapitalizmu. Tieto procesy môže úspešne rozvinúť iba vláda, ktorá by mala socialistický hospodársky program. A taká vláda tu nemôže byť, pretože neexistuje ani len taká politická strana, ktorá by vedela takýto socializmus pre 21.storočie implementovať.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984