Rastúci chaos v Londýne

Počet zobrazení: 2993

Tesné víťazstvo britských (najmä anglických) nacionalisticko-konzervatívnych síl v otázke opustenia EÚ prináša čoraz väčšiu nervozitu a chaos. Zdôrazníme, že išlo o dôsledok nepremysleného kroku, ktorý mal ako mnoho, možno aj väčšina, „operácií“ v súčasnej západnej (liberálnodemokratickej) politike v prvom rade marketingový charakter. Bolo to vidieť na obsahu i forme kampane pred referendom.

Koncepcia a už vonkoncom nie stratégia postupu v prípade vystúpenia Londýna z Únie nebola pripravená a začala veľká improvizácia – kde sú niekdajšie časy vraj racionálnej britskej politiky... Po viac ako troch rokoch od referenda sa ukazuje nielen na rozpoltenosť spoločnosti, ale do popredia vystupujú neúprimnosť a špekulácie politickej elity (najmä poslancov) v tejto otázke a neschopnosť (neochota?) nájsť v nej kompromis.

Symptomatické bolo, že predseda vlády David Cameron, ktorý nepodporoval vystúpenie z EÚ, sa po vyhlásení výsledkov referenda, ako to dopredu oznámil, v júli 2016 vzdal funkcií. Do pozadia sa presunula aj hlásna trúba vystúpenia Veľkej Británie z EÚ Nigel Farage, ktorý sa o niekoľko dní po vyhlásení výsledkov vzdal funkcie predsedu Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva, na čele ktorej stál od septembra 2006 (a v roku 2018 z nej vystúpil). Podľa vlastných slov splnil misiu a mohol odísť. Znovu sa aktivizoval na čele Strany brexit party (od marca 2019) vo voľbách do Európskeho parlamentu v máji tohto roku (o čom sa rozhodlo až vtedy, keď sa pôvodný termín brexitu posunul na 31. október 2019), ktorá sa v nich stala najsilnejšou stranou vo Veľkej Británii (ale v britskom parlamente zastúpená z tohto dôvodu nie je a Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva je v Dolnej snemovni po voľbách v júni 2017 zastúpená jedným/!/ poslancom).

Bolo zrejmé, že Theresa Mayová, ktorá sa stala novou predsedníčkou vlády bude mať ťažký politický život (v kampani pred referendom podporovala zotrvanie v EÚ). Od začiatku sa stretávala s opozíciou aj vo vlastnej strane (patril k nej aj Boris Johnson, ktorý si na tom budoval budúcu kariéru). Po viac ako troch rokoch počas ktorých nedokázala presvedčiť poslancov o schválení vyjednanej dohody o podmienkach odchodu Veľkej Británie z EÚ, sa funkcie vzdala.  

Európska integrácia (s pribúdajúcim časom sa v nej objavuje čoraz viac toho, čo sa dá a azda aj treba kritizovať) nie je anglo-americkým projektom, aj keď nevznikla bez spojenia s ním. Veľká Británia vyvinula veľké úsilie, aby sa svojho času dostala do Európskych spoločenstiev. Paradoxom je, že keď sa podarilo Brusel dostať na cestu neoliberalizmu (špecificky ju „dláždili“ najmä thatcherizmus a reagonomika) ctihodní anglickí gentlemani usúdili, že Veľkej Británii už nie je vhodné zotrvať vo finančno-hospodárskom rámci, ku ktorému „nahovorila“ ostatné štáty a národy. Tieto snahy zosilneli po vypuknutí  veľkej krízy v roku 2008, zapríčinenej predovšetkým špekuláciami vo finančnom sektore USA

Silná Európa nie je po vôli USA, čo vidieť aj na tom, že zubami-nechtami sa držia vojenskej prítomnosti na starom kontinente, kde sa usídlili po druhej svetovej vojne (a chcú zostať asi naveky...). Trumpovské hókusy-pókusy s NATO ukazujú, že ide o dve veci – strašiť Európou rôznymi hrozbami (najúčinnejšia je stále ruská) a vytĺcť z toho peniaze. Otázne je, ako bude vyzerať v trumpovskej verzii výhodná zmluva o obchode USA s Veľkou Britániou.

Kontroverzný a výstredný Boris Johnson, ktorý sa podľa očakávania stal britským premiérom priniesol do „brexitovskej ságy“ nové prvky nepokoja. Iste má premyslený postup, ale zdá sa, že viac sa opiera o svoje predstavy, než o reálnu situáciu a pomer síl. Ťažko pochopiteľné bolo, že dlho hovoril o možnosti uzavretia novej zmluvy o odchode Veľkej Británie z EÚ, ale neprišiel s konkrétnymi návrhmi. Je za tým spupnosť Angličana voči „starej“ kontinentálnej Európe, alebo si „prefíkane“ myslí, že nová Európska komisia bude taká neskúsená a naivná, že ju presvedčí o potrebe zmeniť vyjednanú zmluvu? Hoci v štátoch EÚ sú rôzne vplyvné skupiny, ktoré stále podporujú „veľkosť britskej koruny“, nedá sa predpokladať, že by novú Európsku komisiu dokázali prinútiť k ústupkom, o ktorých sníva B. Johnson. A okrem toho ani jeho pozícia na britskej politickej scéne nie je príliš silná.

Uskutočnil krok, ktorý sa spravidla označuje za nedemokratický. Navrhol kráľovnej zastaviť od 9. septembra do 14. októbra činnosť britského parlamentu, ktorá s tým súhlasila. Ide o snahu prekaziť možné schválenie dohody s EÚ v parlamente.

Média poukazujú na to, že počas necelých dvoch mesiacov na poste premiéra B. Johnson utrpel v parlamente už šesť porážok. Niekedy zlomyseľne dodávajú, že Tony Blair, ktorý bol premiérom od mája 1997 do júna 2007, ich mal toľko za celé obdobie, keď bol vo funkcii.

Asi najvýznamnejšie z politických ponížení B. Johnsona bolo, okrem straty väčšiny v parlamente, že ani opakovane sa mu nepodarilo dosiahnuť vypísanie predčasných volieb. Neváľajme všetku vinu chaos v britskej politike len na B. Johnsona, lebo pri hlasovaní o predčasných voľbách sa vraj netradične stalo, že vodca opozície bol proti.

Poslanci zaviazali britskú vládu zverejniť obsah interného dokumentu o následkoch tvrdého brexitu pre krajinu, ktorý sa spracoval 2. augusta. Večer 11. septembra bol zaradený na vládnu internetovú stránku pôvodne tajný dokument pod krycím názvom – Operácia strnádka (Operation Yelowhammer) o najhoršom možnom scenári. Predpokladá, sa v ňom o. i., že môže dôjsť k rastu cien na elektrickú energiu a potraviny, narušeniu dodávok liekov (prípadne aj potravín), ale aj výtržnostiam na uliciach. Komplikácie môžu nastať aj pri preprave tovaru cez Lamanšský prieliv. Okrem toho podľa médií si vraj časť obyvateľov robí zásoby a neistota vládne aj v investičných kruhoch. B. Johnson však tvrdí, že vláda výrazne postúpila pri príprave krajiny na tvrdý brexit, ktorého termín chce dodržať.

Vo verejnej mienke vo Veľkej Británii je od začiatku roku 2017 stálym trendom vyššia podpora zotrvaniu v EÚ ako jej opustenia. Aj podľa prieskumov štyroch agentúr, ktoré sa zverejnili tento mesiac, zotrvanie v EÚ podporilo v každom z nich viac respondentov (o 3 až 7 %), ako jej opustenie. Snaha urobiť nové referendum by však zrejme spôsobila zvýšené napätie a viedla k rastu chaosu.

V súvislosti s brexitom je rizikom robiť prognózy, ale v hre sú dva varianty. Prvý je vysoko pravdepodobný – 31. októbra skutočne dôjde k brexitu. Druhý, málo pravdepodobný, by bol spojený s jeho ďalším posunutím na 31. januára 2020. Tvrdý brexit totiž spôsobí ťažkosti aj EÚ a jej novej komisii. Okrem toho obe snemovne britského parlamentu schválili zákon, odobrený aj kráľovnou, ktorý zaväzuje premiéra, aby v prípade, že sa do 19. októbra nedosiahne dohoda s EÚ, požiadal o odklad brexitu. On na to odpovedal už spomenutými dvomi neúspešnými pokusmi o vypísanie nových volieb. Nespokojnosť s týmto variantom však prejavujú aj mnohé kruhy v EÚ.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 31 - 32 / 2019)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984