Reportéri bez hraníc (a bez zábran)...

Počet zobrazení: 6335

Školáci mají šlabikáře, politici novináře“... Povzdych z pera britského dramatika zaznel nedávno z bratislavských dosiek znamenajúcich svet. Repliky z úst Petra Nárožného vyznievajú zväčša humorne, no tieto potvrdili súčasne zložitosť bytia, ako aj povrchné vnímanie medziľudských vzťahov a dejinných súvislostí.

wpfd2018_web_950x390_eng_0.jpg

V slovenských „nezávislých“ médiách som v apríli zachytil akoby radostný (či škodoradostný?) tón v oznámení, že „Slovensko kleslo po vražde Jána Kuciaka o 10 priečok a ocitlo sa na 27 mieste svetového rebríčka slobody tlače“. Tvrdí to vo svojej najnovšej správe organizácia Reportéri bez hraníc. Vraj „politickí lídri spochybňujú žurnalistiku“. Na Slovensko v marci – tesne po vražde – pricestoval aj šéf Reportérov bez hraníc Christophe Deloire, ktorý odsúdil pokračovanie politického tlaku na novinárov u nás. „Obzvlášť sme znepokojení hrozbou redakčnej nezávislosti verejnoprávneho rádia a televízie RTVS,“ napísala vtedy medzinárodná organizácia. Kritizovali Rezníka i RTVS aj za to, že vraj stopol reláciu „Reportéri“. Spomenutému euroobčanovi Deloireovi a jeho „reportérom“ verím asi tak ako peoplemetrovým meraniam po roku 2000. Alebo ako predvolebným agentúrnym prieskumom preferencií politických strán... Nikomu nie je čudné, že nejakí samozvanci bez hraníc vydajú správu a rebríček mediálnej neslobody za rok, hoci v tom za rok 2018 použijú udalosť z februára a marca aktuálneho kalendárneho roka? Účelovosť, manipulácia, polopravdy, hejterstvo – to nie sú správni kamaráti novinárov. Žiaľ, tie sa teraz nosia!

Nespochybňujú náhodou slovenskú žurnalistiku samotní novinári? Najmä tí, ktorí na profesiu či poslanie novinára nikdy nedorástli, no o to radšej a častejšie sa prikrývajú perinou kedysi spoločensky uznávaného a exkluzívneho povolania.

Pochybujem, že by hlava „Reportérov bez hraníc“ vedela o provokovaní politikov zo strany novinárov, o agresivite a o prejavoch nenávisti na tlačových konferenciách. Som presvedčený, že Christophe Deloire nepozná konkrétne mediálne výstupy, články, reportáže či relácie takej Moniky Tódovej, Mira Kerna, Mateja Dugoviča z redakcie Denníka N, Štefana Hríba či Eugena Kordu z magazínu .týždeň, takého Toma Nicholsona či Petra Schutza z denníka SME, Ladislava Bariaka či Mareka Vagoviča z portálu Aktuality.sk, novinárskej blogerky Júlie Pirane Mikolášikovej, agentov provokatérov z portálu Medialne.sk Radoslava Augustína či Lukáša Kočíška, „expertky na médiá“ Miroslavy Kernovej alebo moderátora Branislava Dobšinského a redaktorky i moderátorky Zuzany Kovačič Hanzelovej z telerozhlasu. Nehovoriac o anonymoch ukrývajúcich sa v redakciách bulvárnych denníkov Nový čas, PLUS 1 deň alebo na rôznych webových portáloch.
 

Kritizovať a odsudzovať bez znalosti veci
je nielen hlúposť, no i nehoráznosť

          

Rovnako ako zo strany pisálkov, rôznych redakčných ostreľovačov a od certifikovaných „mediálnych teroristov“ (zneužívajúcich bezbrehú slobodu slova aj prejavu) dožadovať sa hrubšieho legislatívneho štítu. Ba dokonca aj osobnej ochrany! Zdá sa, že mediálna mafia na Slovensku sa učí od kriminálnych kmotrov a obávaných „kápov“ z gangov obklopených ochrankou...

Hladinu nášho mediálneho rybníčka (skôr bačoriny), rozčerilo a stále čerí dianie v „Obrátenej pyramíde“ a v tom „Čude medzi ZOO a cintorínom“...

Kritici slovenskej mediálnej scény sa dali počuť, že vraj „chýba silná inštitúcia, ktorá by novinárov chránila“...

Nevedia, či nechcú vedieť, že na Slovensku máme dve novinárske organizácie: Slovenský syndikát novinárov a Úniu slovenských novinárov. A myslíte, že ich zástupcov pozval teológ a publicista Michal Havran do nočnej diskusnej relácie na večeru k téme verejnoprávnosť? Okrem generálneho riaditeľa RTVS Jaroslava Rezníka (od ktorého má moderátor Havran prenajaté štúdio, techniku aj vysielací čas) si na pomoc prizval až troch zástupcov súkromného sektora. Producentku a tajomníčku Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc Zuzanu Mistríkovú. Druhým bol súčasný primátor Hlohovca Miroslav Kollár, bývalý riaditeľ Inštitútu pre verejné otázky, ktorý sa za tretí sektor dostal i k viacročnému pôsobeniu v Rade STV. No a zostavu besedníkov doplnil Pavol Múdry. Ten nemal a nemá s verejnoprávnosťou absolútne nič spoločné, keďže odvtedy čo ju roku 1997 založil, viedol súkromnú tlačovú agentúru SITA a verejnosť ho pozná aj ako bývalého šéfa IPI Slovensko. Dnes je majiteľom konzultačnej firmy Media Pro Consulting sro, ktorá podľa mediálnych zdrojov inkasuje státisíce eur od štátnych spoločností.

No čože už nového mohla priniesť takáto zostava do verejného diskurzu o aktuálnom konflikte v RTVS a k téme verejnoprávnosti? Bola to len takzvaná PJ („péječka“), teda povinná jazda..., ktoré v spravodajstve verejnoprávnej televízie kritizovali nespokojní redaktori. Jaroslav Rezník sa prekvapivo priznal, že ten výraz počuje po prvý raz v živote (hoci práve podľa Kollára je Rezník „suverénne najúspešnejším ´verejnoprávnym´ mediálnym manažérom novodobej slovenskej histórie“). Klinček po hlavičke však udrel Pavol Múdry, ktorý ako skúsený a dlhoročný žurnalista múdro označil príčinu vzbĺknutia ohníka v redakcii spravodajstva v Mlynskej doline. Povedal: „Je nemysliteľné, aby sa akýkoľvek zásah editora do pripravovaného článku alebo snaha o úpravu a skvalitnenie príspevku, overenie či doplnenie zdroja považovalo za cenzúru! Vedúci vydania, respektíve editor je všade vo svete v mediálnom prostredí „boh“ a čo povie, to platí a redaktor to musí akceptovať. V procese tvorby spravodajského príspevku či reportáže je editor aj v Amerike viac ako šéfredaktor.“

Najsmutnejšie však bolo, že o samotnej téme a historických či aktuálnych súvislostiach vedel najmenej práve kormidelník debaty Michal Havran. Sedel na kapitánskom môstiku a ani len netušil, kde je sever. Domnievam sa, že väčším intelektuálnym, obsahovým, rétorickým aj vecným prínosom mohli byť v debatnom večernom krúžku relevantnejší hráči z mediálnej šachovnice, za ktorých považujem Eduarda Chmelára a Dušana Jarjabka.


Opakujúci sa folklór po nástupe nového vedenia

           
Spisovanie petícií, otvorených listov a zasielanie iných odkazov cez zaujaté súkromné, oligarchami ovládané médiá by sme mohli považovať za akýsi folklór, opakujúci sa vždy po nástupe nového manažmentu do verejnoprávneho média. Odchody a príchody redaktorov, namyslených nekritických moderátorov sprevádzané žabomyšími spormi a osočovaním, podozrievaním i obviňovaním nadriadených za manažérske rozhodnutie však tentoraz prekročili obvyklé spôsoby a rozmery. Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá je nielen v konflikte záujmov a ktorá zápasí sama so sebou, so svojou povahou a s profesionalitou zamestnanca verejnoprávnej televízie, siahla k onakvejšej fintičke. Samozvane sa vyhlásila za odborovú predáčku a založila na pôde RTVS „spravodajské odbory“! Isto týmto účelovým šachovým ťahom vojde do histórie svetovej žurnalistiky a odborového hnutia odporu a s hlasným rehotom ju budú ešte dlho spomínať aj v tých najluxusnejších novinárskych kluboch po celom svete. Na budúci rok pôjde možno v čele prvomájového sprievodu cez Námestie SNP...

Ohýbanie slobody slova, slobody tlače a podmienok pre slobodný výkon novinárskeho povolania však vstúpilo práve teraz – počas Svetového dňa slobody tlače, ktorý býva 3. mája – do kvalitatívne novej dimenzie. Nie tým, že nedoučená i slabá bývalá moderátorka VTV (dnes opozičná politička SaS a podpredsedníčka parlamentu Lucia Nicholsonová) potrebovala v priamom prenose prevetrať ofinu a opľuť generálneho riaditeľa RTVS vyhlásením, že komusi „nesiaha ani po členky!“. Polienko do ohníka priložil aj prezident Andrej Kiska slovami, že: „RTVS sa nesmie stať slúžkou politikov. Verejnoprávna inštitúcia nepatrí jej riaditeľovi ani strane, ktorá ho tam dosadila.“ Škoda, že toto znepokojenie nevyjadril za predchádzajúceho riaditeľa, keď bola RTVS slúžkou opozičných politikov, niekoľkých nebezpečných GONGO inštitúcií a keď zamlčiavala jeho prešľapy, nekompetentnosť, porušovanie zákona i činnosti a postoje proti záujmom Slovenskej republiky.                                    

Šumy sa zmenili na politiku
 

Šumy okolo verejnoprávnych médií sa zmenili na politiku a priame ohrozenie slobody RTVS predvolaním ich generálneho riaditeľa  „na koberček“ pred parlamentný Výbor pre kultúru a médiá. Včerajšia verejná fraška iniciovaná nezaradenou poslankyňou Dubačovou so zjavným pokusom o lynč sa konala v budove NR SR na Oslom vŕšku v Bratislave. Ostatné figuríny v pozadí dúfali a rátali dokonca s akýmsi verejným tribunálom. No na ten nenašli zatiaľ ani dostatok munície, ani konkrétne dôkazy usvedčujúce Rezníka (ani kohokoľvek z jeho manažmentu) z protiprávneho konania, z cenzúry alebo z konkrétneho obmedzovania slobodného výkonu povolania. Jaroslav Rezník vystúpil pred členmi parlamentného výboru a prítomnými novinármi koncentrovane a jasne odmietol akýkoľvek politický vplyv a zásahy kohokoľvek do činnosti a vysielania verejnoprávnych médií. Ale poukázal aj na škandalóznu skutočnosť, že spravodajstvo verejnoprávnych médií RTVS bolo za Václava Miku a Lukáša Dika outsorsované!!! To naplno potvrdilo podozrenie pozorných divákov spravodajstva a väčšiny nespokojných koncesionárov, že v uplynulých piatich rokoch zadával témy a usmerňoval obsah spravodajstva i jeho niektorých redaktorov (vystupujúcich pod hlavičkou a vo vysielacom čase RTVS) ktosi zvonku – mimo média zriadeného zákonom. Preto prichádzalo každodenne k nezodpovednému porušovaniu Ústavy a zákonov SR, k nerešpektovaniu Štatútu programových pracovníkov RTVS, Etického kódexu spravodajstva i k pošliapavaniu Rezolúcie Rady Európy 1003.

Keďže to bola „kávička“ bývalého ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý len toť nedávno zbabelo ušiel z kresla služobníka ľudu a dnes sa odvážne (ako kalkulant s budúcnosťou) vytasil s úplne odlišným názorom ako všetci ostatní koaliční poslanci. Osviežením bol spor, do ktorého sa preto dostal dokonca so svojím straníckym kolegom Miroslavom Čížom. Keď Maďarič hovoril o úspechoch RTVS v minulých rokoch v oblasti sledovanosti a dôveryhodnosti, Číž mu kontroval: „Myslel som, že mi tu na debatu bude chýbať pán Mika, ale vidím, že tu má dostatočného zástupcu.

Celý humbug okolo RTVS sa teda vedie len v rovine akýchsi nekonkrétnych obáv, s kalkuláciou plavby na vlne verejných protivládnych demonštrácií. Jediné, čo sa výrazne zmenilo po nástupe nového vedenia spravodajstva telerozhlasu vo večerných Správach RTVS je vypadnutie vyfabrikovaných škandálov, zahodenie bulvárnych tém a opustenie manipulatívnych reportáží. Teda žiadna cenzúra, žiadne politické zásahy. Samotné dobrovoľné odchody niekoľkých ľudí zo spravodajskej redakcie RTVS nie sú politickým, no skôr prevádzkovým problémom. RTVS mala k 31. marcu 2018 1 487 zamestnancov. Za prvý kvartál prišlo 27, odišlo 31 ľudí. V tom je zarátané aj spravodajstvo.

A nepredĺženie spolupráce so štyrmi externistami v spravodajstve po vypršaní termínovaných zmlúv? Iba logické a správne interné manažérske rozhodnutie. Uznesenie parlamentného výboru NR SR tieto fakty zohľadnilo a vylúčilo ohrozenie slobody výkonu novinárskeho povolania.

Všetkým aktivistom, ktorí budú chcieť s podkurovaním opozície z tejto témy v najbližších hodinách a dňoch variť na námestiach politický guláš, iba odkaz na inú aktuálnu správu: „Účastník najvyššej slovenskej hokejovej súťaže Tipsport ligy HK Nitra vstúpi do ďalšej sezóny so značne obmeneným kádrom. Oproti uplynulému ročníku sa chystajú veľké zmeny, klub opustilo až šestnásť hráčov – Daniel Rzavský, Justin Kovacs, Cody Bradley, Marek Laco, Nathan Lawson, Martin Rýgl, Karol Csányi, Karol Korím, Michal Krištof, Radoslav Macík, Peter Ordzovenský, Tibor Kutálek a bratia Jakub a Henrik Ručkayovci i Troy a Jamie Milamovci.“
Svetový deň slobody tlače si pripomenuli aj na včerajšom rokovaní Európskeho parlamentu. Podľa dostupných zdrojov EP v uznesení opakovane odsúdil vraždu maltskej novinárky Daphne Caruanovej Galiziovej ako aj násilnú smrť investigatívneho analytika Jána Kuciaka s jeho partnerkou. Europoslanci vyzvali Európsku komisiu, aby z rozpočtu EÚ vyčlenila prostriedky na podporu plurality médií v rámci Centra pre pluralitu a slobodu médií a vytvorila nezávislý mechanizmus monitorovania rizík v oblasti slobody a plurality médií v EÚ.

Reportéri, bdite! V Mlynskej doline (napriek podkurovaniu) nehorí... Rozsiahly požiar už však hasia v prezidentovom kraji – vo Vysokých Tatrách. Všetko má svoje hranice. Tak zdravý rozum a svedomie, ako i trpezlivosť!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984