Retromóda ľavici nepomôže

Počet zobrazení: 4542

Škoda, že pravica radšej neodsúdila pomoc utečencom a protesty učiteľov tak, ako keď bola pri moci. Niektorí z toho teraz majú hokej a stále snívajú o svete s jasne nakreslenými čiarami – kde má proletariát lopatu a kapitalista cviker, jeden je proruský, druhý prozápadný. Učitelia by sa nemali pliesť do davu robotníkom, je to ako miešať jabĺčka s hruškami a celkom to narúša predstavu o revolučnej triede. Občanom bude predsa bližšia košeľa ako kabát, lepší „sicher“ stranícky vodca ako neistý solidárny štrajk. A tak sa netreba čudovať, že vznikajú perverzné koalície stalinských pohrobkov s autoritárskymi vládcami. Diktát ako diktát, len pokiaľ nie je od učiteľa.

retroradio.jpg










Ilustračné foto: Marek Vegas / Flickr

Peter Schutz to vidí na súboj piva proti káve – jednoduchších proti zložitejším. Keď si spomeniem, že Havel chodil všade s pivom, a na nedávne Babišovo vábenie na lacnejšiu desiatku, vidím to na pravicovú demenciu. Denníku N sa podarilo pustiť z kohútika teplú vodu, keď zistili, že voliči Fica nie sú k Smeru bezvýhradne nekritickí. Prečo potom, tak ako oni, neprijali najvyššiu pravdu o voľnom trhu, ktorého prostým premisám rozumejú aj malé deti? Celé je to nejaké komplikované... Pivo?

Trhových fundamentalistov a vulgárnych marxistov však spája jedno – ekonomická modla. Neoliberálna dogma, že podnikateľom vďačíme za život, sa nedá spochybniť: veď aj po legalizácii detskej práce, či zrušení víkendov, tu budú také zlomyseľnosti ako fyziologické potreby pracujúcich či nerecyklovateľná planéta, ktoré budú prekážať ničím nerušenému rastu a voľnému trhu. A tak zatiaľ čo nacisti vyliezajú z hrobov a vytvárajú reakčné koalície, stalinisti čakajú na Godota svetovej revolúcie. Fetišizovaním triedneho boja na základe ekonomických kategórií dospeli k záveru, že ľudia ešte nedozreli, že zrejme ešte neprišla tá správna chvíľa, a tak zatiaľ sedia v predizbe s nabitým kalašnikovom.

A svet nám medzitým uteká pomedzi prsty. Nezastavujúcu sa modernitu sprevádza nostalgia, ktorej sa niektorí držia ako stará pani krucifixu odháňajúceho démonov. S postojom „vtedy bolo lepšie“ sa nám môže stať, že sa nám o desať, dvadsať rokov bude za touto zaslepenou a zvlčilou dobou ešte cnieť. Rok 2015 bol v tomto smere úspechom: odvrátili sme „hrozby“ homosexuality a prisťahovalectva, a to len vďaka vlastnej intuitívnej priposratosti z neznámeho. Málokomu už zíde na um, že tento (pre nás „luxusný“) humanizmus prekvitá vo svete, do ktorého hurtom utekajú naši kamaráti robiť handlagerov a naše sestry babysitterky.

Je komické, ako sa odrazu toľko ľudí angažovane vyjadruje k problémom, o ktorých si urobili obraz akurát tak z roztraseného videa na Facebooku, no Božskou komédiou ako sa jeden horlivec doťahuje s druhým, pretože má zaručený recept na ideálnu spoločnosť, pri ktorom sa dá ešte aj schudnúť... Takto voči postmoderne vzdorujú tí, ktorých hlavy sú v nej až po uši a donekonečna trvajú na svojej maličkej zvláštnosti. Alebo sa vyslovujú za bezmedznú triednu solidaritu, no sú cynickejší a pragmatickejší ako Rorty s Hitchensom, takže napokon radšej zahlasujú za menšie zlo.

To, že pravica s ľavicou konverguje v istých otázkach, neznamená, že sa stierajú rozdiely, ani že na ne treba zanevrieť a automaticky zaujať opačné stanovisko. Kapitalizmus treba vnímať ekonomicky a politicky súčasne – inak sa nie je možné dopracovať k centru problému. Ak som intelektuál, nemal by som podporovať SMER-SD preto, lebo sa obávam návratu pravice, ale tlačiť naň, aby bol ľavicovejší, pretože inak to nemá cenu. Ak som komunista, nemal by som sa dogmaticky izolovať, ale hľadať spôsob, ako využiť jestvujúce sociálne boje. Ak som ekológ, mal by môj horizont siahať až k fundamentom systému, ktorý odmeňuje plytvanie a kvôli záujmom korporácií odmieta prevziať zodpovednosť za globálne otepľovanie. Prípadne som sociálny demokrat, no ako hipsteri nečakám na príchod novej retro módy, ale v časoch krízy siaham po Marxovi.

Aký zmysel má LEN voliť menšie zlo, LEN sadiť stromy, LEN neochvejne veriť v spravodlivejšiu spoločnosť, ak to nemá reálny vplyv na zmenu? Aby sa odľahčilo svedomiu? Ľavica musí na základe určitej ideovej jednoty nadobudnúť kredibilitu a silu. Samozrejme, mnohí si tak navykli na svoj fetiš, že nebudú ochotní vzdať sa ho, aby vzali do úvahy symptóm poukazujúci na ich nedôslednosť. Neexistuje návrat do minulosti, pretože cesta späť je močiar s pohyblivým pieskom, ktorý nemá dno, a ak, tak iba to ľudské. Dialóg je výmena informácii medzi rozlične kódovanými systémami a my nemôžeme čakať, že zvíťazí jeden prúd. Dištancovanie sa od druhých nám teraz nepomôže, potrebujeme všetkých!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984