Reklama
Reklama

Rok 2016 – príprava na vojnu?

(Máme sa báť ľudských práv?)
Počet zobrazení: 5340

Možno sa takáto otázka javí väčšine racionálne uvažujúcich ľudí príliš extrémna, absurdná a nadnesená.
Pohľady na rozbombardované mestá a dediny, zábery ľudí žijúcich v pivniciach v Donbase sa nám zdajú ako z inej planéty. Sú však realitou! Je možné, aby takto vyzeralo aj Slovensko, Česko...?
Ak si vezmeme niektoré fakty z posledných rokov, a to od začiatku krízy z roku 2008, a porovnáme ich s udalosťami v Európe v tridsiatych rokoch minulého storočia,  nie je možné nevidieť určitú podobnosť.
Americký boj s terorizmom, presadzovanie ľudských práv a demokracie amerického typu vojenskou silou v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii, Jemene... Podpora demokratických hnutí v nestabilných arabských štátoch, s výnimkou spriatelených feudálnych či diktátorských režimov v tejto oblasti, bola vždy vedená dobrými úmyslami, ktoré vyjadruje doktrína ľudských práv umožňujúca im vojensky intervenovať v týchto krajinách.
Aj samotné USA ústami vládnych predstaviteľov potvrdzujú, že ich angažovanie v týchto krajinách nebolo celkom úspešné, pretože tam nie je ani demokracia, ani ich podpora zvnútra týchto štátov, ktorá by im umožňovala spolu s miestnymi politikmi vládnuť v záujme toho, aby efektívnejšie mohli presadzovať svoj vplyv v tejto oblasti.
Výsledok skutočne nie je len zlý, treba povedať, že ešte horší ako na samom počiatku. Štáty, v ktorých sa USA a ich spojenci z NATO vojensky angažovali, sú hospodársky zruinované a štátne štruktúry destabilizované do takej miery, že v mocenskom vákuu mohli vzniknúť radikálne islamistické skupiny.

+ + +

Americká politika vyzbrojovania radikálov a ich podpora s cieľom likvidácie im nepriateľských vlád sa ukázala ako chybný projekt, ktorý viedol aj k vzniku Islamského štátu.
Aktivita USA pri podpore demokratizačných snáh na Ukrajine a nakoniec prenechanie tejto krízy na plecia EÚ ako ich subalternému partnerovi významne zvyšuje riziká vojenského konfliktu v Európe.
Samozrejme, aby sme boli spravodliví, musíme povedať, že ani Rusko nespalo a v zmysle obrany národnoštátnych záujmov postupovalo podobne.
Úsilie Západu vyrvať Ukrajinu z ruských rúk malo za následok, že Rusko chrániac národnoštátne záujmy v Čiernom mori obsadilo Krym.
Aby si Kyjev nemyslel, že Rusko nemá už žiaden záujem o Ukrajinu, podporilo doneckých povstalcov proti vláde v Kyjeve a položilo tak základy trvalému vojenskému konfliktu na svojich hraniciach.
V záujme toho, aby pozornosť z tohto vojenského konfliktu na svojich hraniciach Rusko odsunulo ďalej, prijalo ponuku a pozvanie sýrskeho prezidenta Asáda na likvidáciu Islamského štátu a na potlačenie jeho politických nepriateľov.
Rusko v záujme udržania svojej vojenskej prítomnosti v Stredozemnom mori a v oblasti Stredného východu príležitosť využilo a zúčastňuje sa mimo koalície vedenej USA samostatných náletov na Islamský štát a protiasádovských povstalcov....
Stredný východ už nie je len stret USA a Ruska, ale aj niektorých silných miestnych aktérov, ktorí majú svoje vlastné náboženské a hospodárske záujmy.
Turecko ako regulárny člen NATO, ktorý by mal reprezentovať záujmy USA a EÚ, však sleduje vlastné mocenské záujmy a podporuje nielen Islamský štát a rebelov v Sýrii, ale dokonca v záujme zachovania územnej celistvosti bombarduje aj svojich kurdských spoluobčanov.
Spor medzi Saudskou Arábiou a Iránom, v podstate náboženský problém, ktorému v Európe nie všetci rozumieme, sa vyostril v poslednom období popravou šíitskeho klerika. Obmedzenie možností Turecka v podpore Islamského štátu kvôli vojenským koalíciám bojujúcim v Sýrii sa tak stáva vážnym potenciálnym konfliktom tlmeným iba poklesom cien ropy.

+ + +

Nemenej zložitá situácia v prístupe k tomuto konfliktu sa vyvinula  i v Európskej únii. EÚ nemá dostatočný vojenský potenciál, aby ho mohla riešiť vojensky a tiež nie všetky krajiny dvadsaťosmičky sa v ňom chcú angažovať rovnako.
Nemecko ponúklo svoje srdce a pomoc všetkým, ktorí týmto vojenským konfliktom trpia.
Nemeckí politici v zmysle svojich predstáv, čo EÚ je, čím by mala byť a ako by mala pristupovať k riešeniu vojenských konfliktov vo svete otvorili svoju bohatú „širokú náruč“ a pozvali na základe solidarity a lásky k blížnemu milióny ľudí z rôznych kútov sveta, ktorí sú poznačení vojenskými konfliktami.
Keď túto výzvu využilo mimo existujúci legislatívny rámec a teda protizákonným spôsobom viac ako milión ľudí, Nemecko vyhlásilo svoje pozvanie za „veľkú výzvu“ pre celú EÚ.
Francúzsko, ako druhý najvýznamnejší člen a spoluzakladateľ EÚ a eurozóny na základe svojich najvyšších republikánskych hodnôt ticho podporilo pani Merkelovú a vyhlásilo totálnu vojnu proti teroristom, občanom Francúzska , ktorí sa grupujú z neprispôsobivých prisťahovalcov z arabských krajín. Aby sa Francúzsko mohlo vo svete naďalej predstavovať ako veľmoc a suverén, obnovilo bombardovanie v Sýrii.
Pre Francúzsko, ale ani USA nie sú ľudské práva na prekážku nadštandardným vzťahom s feudálnymi a diktátorskými režimami v tejto oblasti. To, čo je príčinou vpádu do jedných krajín, to v druhých krajinách môže byť vyvážené hospodárskymi a obchodnými záujmami.
Na základe zmlúv s týmito krajinami sú dokonca USA ochotné vstúpiť do vojny za ich obranu pred akýmkoľvek nepriateľom a tak zatiahnuť celú EÚ do pochybných vojenských konfliktov.
Ak toto všetko porovnáme s politickou situáciou v Európe pred druhou svetovou vojnou, nemožno nevidieť určité paralely, najmä princíp či zásadu presadzovania národnoštátnych alebo mocenských záujmov vtedy a aj dnes. Terajšie zdôvodnenie vojenských konfliktov ľudskými právami je však skrytejšie, sofistikovanejšie, vyjadrované vo všeľudských kategóriách.
Rusko nemá žiadnu novú, humanistickú doktrínu, ktorá by mu umožňovala zasahovať kdekoľvek vo svete, a tak musí pracovať so starými „národnoštátnymi záujmami“.

+ + +

Keďže politici nám nehovoria pravdu o skutočných dôvodoch utečeneckej krízy, ide o zástupný problém, ktorého zmyslom či funkciou je niečo podstatne dôležitejšie, ako sa nám prezentuje.
Niektorí filozofovia tvrdia, že pravda sa rada skrýva a i v utečeneckej kríze nejde ani tak o utečencov samých, ale o čosi iné, resp., že utečenci majú inú funkciu a význam, ako to morálne, ekonomicky alebo demograficky vysvetľuje pani Merkelová.
Možno je utečenecká kríza iba správou pre celý svet, že Nemecko sa chce odlíšiť od USA v zahraničnopolitickej oblasti, že chce ukončiť vojenské intervencie na základe štátnych záujmov ako aj všeobecných ľudských práv a prichádza s novou zahraničnou politikou, ktorej základom nebudú vojenské jednotky, letecké nálety, ale solidarita a láska k blížnemu.
Zdá sa, že pani Merkelová chce ukázať, že súčasné Nemecko nemá žiadne expanzionistické zámery, že nemá záujem o žiadne vojenské základne vo svete. A keďže jej politika je založená na všeobecných humanistických zásadách, myslí si, že môže robiť závažné rozhodnutia za celú EÚ bez toho, aby si to vyžadovalo súhlas všetkých 28 členov.
Jej „otvorená náruč“ vychádza z hlbokého presvedčenia a viery v silu Nemecka, že na základe nemeckého príkladu sa jej podarí urobiť z utečencov – napriek veľkým rozdielom vo farbe pleti, kultúre a zvykoch – pracovitých, disciplinovaných a šetrných Nemcov.
Premiešanie rás, kultúr a náboženstiev v Nemecku má viesť k tomu, že všetky národné štáty EÚ budú musieť už skončiť s narážkami za zodpovednosť za hrôzy druhej svetovej vojny, za 6 miliónov zlikvidovaných židov... a uznať Nemecko ako prirodzeného lídra EÚ.
Ak je pravda, že v Nemecku trvá integrácia imigrantov v priemere 14 rokov, t. j. až po takejto dobe sa prisťahovalec dostáva na úroveň priemerných Nemcov v mzde, kvalifikácii, postavení..., tak možno odmietnuť morálne i ekonomické dôvody, ktoré pani Merkelová uvádza.
Rozhodnutie, ktorého výsledok sa môže pozitívne prejaviť pre Nemecko až po 14 rokoch, je tiež dôkazom, že „otvorená náruč“ musí mať iný, vyšší a fundamentálny význam pre Nemecko a pre jeho ďalšie smerovanie.

+ + +

Svet je aj dnes v mnohých oblastiach v ťažkých vojenských konfliktoch, vinou ktorých strádajú milióny ľudí a aj tam, kde sa dnes ešte nebojuje, chodia zainteresované strany po ostrí noža. Tým, ktorých sa osobne dotýkajú hrôzy vojnových konfliktov, je úplne jedno, akou doktrínou sú zdôvodňované. Vojnové utrpenie ľudí je všade rovnaké.
Aký je však postoj USA k týmto konfliktom, z ktorých mnohé iniciovali a do mnohých vložili obrovské finančné zdroje a za mnohé zaplatili tisícky ich vojakov svojimi životmi?
Dnes sa často za vojnovú situáciu v niektorých oblastiach sveta aj v mienkotvorných médiách berie na zodpovednosť súčasná vláda USA na čele s Barackom Obamom, ktorému sa vytýka mäkkosť či nechuť k vojenským konfliktom a nedostatočná razancia sily.
Ak sa však pozrieme na jeho predchodcu, jeho výsledky sú podobné.
Na základe nechuti USA angažovať sa ďalej v konfliktoch v arabských krajinách je pravdepodobné, že podľa USA moslimsko-arabský konflikt sa už v tak rozhorel, že ťažko rozoznať priateľa od nepriateľa, a že treba to ponechať na šíitov a sunnitov samotných.
O víťazstve sa rozhodne podľa klasickej izolacionistickej schémy: kto bude prvý na kolenách, toho potom môžu aj spoločnými silami za podpory USA doraziť a dať si všetky náklady zaplatiť.
Príprava na takýto scenár sa už začala sťahovaním sa do vyčkávacích pozícií a vyhlásením vojny zvláštnemu konfúznemu teroristickému nepriateľovi, akým je al Káida.
Británia, ako by si šiestym zmyslom uvedomovala nebezpečnú situáciu a preto, aby sa vyhla nejakým záväzkom voči EÚ, ktoré by neladili s jej záujmami, zvažuje vystúpiť z EÚ; chystá k tomu na budúci rok referendum.
Hra na mŕtveho chrobáka je tak iba v zásade čakaním na príležitosť a aplikovaním osvedčeného izolacionistického scenára...

+ + +

Nemecko, ako kľúčový člen EÚ sa však stále vyžíva v solidarite a láske s vojnou trpiacim obyvateľstvom na Strednom východe a v Afrike. No je len otázkou krátkeho času, kedy pani Merkelová bude musieť pred kamerami v televízii plakať ako švédska ministerka zahraničia. Aj Nemecko je totiž blízko k vyčerpaniu všetkých možností, pretože je plné! Ak teda nechce klesnúť v starostlivosti o imigrantov na úroveň utečeneckých táborov v Turecku a v Libanone, musí oznámiť koniec svoje otvorenej náruče.
Zdá sa však, že pani Merkelová má nemeckú náturu, teda tvrdšiu ako švédska ministerka zahraničia, a radšej prenechá plač nespokojným a búriacim sa nemeckým občanom.
Samozrejme, jej aktivity sa inak javia v EÚ a inak pre New York Times, ktorý ju vyhlásil za najvplyvnejšiu ženu roka 2015.
Problém nemeckej politiky je v tom, že vyvoláva šialené nápady s neracionálnymi apelmi na všetkých členov EÚ, čím ju nielen deštruuje, oslabuje jej jednotu, ale najmä ohrozuje ju v jej základoch a v jej existencii.
Žiaden štát, či súštátie nemusí existovať večne. Ak pominú dôvody, pre ktoré štáty vznikli, môžu sa aj rozpadnúť. To platí aj na EÚ!
Keďže pani Merkelová doteraz neobjasnila dôvody jej „výzvy širokej náruče“, možno sa domnievať, že prepadla veľkému sociálnemu projektu premiešať Nemecko i EÚ s rasami, náboženstvami a kultúrami z celého sveta, aby tak zlomila silu národných štátov a vytvorila konečne európskeho občana.
EÚ potrebuje občana nezaťaženého národnými či folklórnymi tradíciami a ani hriechmi z minulosti, ktoré stále niekto môže podsúvať Nemecku.
Sociálne inžinierstvo tohto typu považujeme za podobné šialenstvo ako cieľ vytvoriť nadčloveka, ktorý nemá žiadnu vlasť, žiadnu kultúru... pretože si vystačí iba s vlastnými silami a mocou nad všetkými ostatnými.
Táto neformulovaná predstava nového európskeho občana ako nevyhnutného predpokladu pre vytvorenie jednotnej Európy má určité racionálne jadro. Aj USA, Francúzsko, Rusko sa museli s týmto problémom vyrovnať, aby ich národné štáty neobmedzovali a neboli prekážkou pri presadzovaní ich záujmov; preto národnosť či národný štát jednoducho zo svojich ambicióznych projektov vyškrtli, resp. ho úplne inak predefinovali.
Otázka Bruselu k jeho konštitučným prvkom, t. j. k národným štátom sa tak stáva kľúčovou v jeho identifikácii, ako i k ďalšej integrácii EÚ, resp. k jej dezintegrácii.
Neujasnenosť tejto otázky vedie EÚ k protichodným tvrdeniam a postojom a je najväčšou prekážkou pri jej ďalšej integrácii, pretože bez nej EÚ nemá budúcnosť.
Tento problém však pani Merkelová neobíde, ako si ona myslí, tým, že významne zriedi národné štáty imigráciou. Skôr ho vyostrila a upriamila naň pozornosť väčšiny občanov EÚ.
Aby si však autor sám odpovedal na otázku z nadpisu článku: dezintegrácia EÚ môže reálne zvýšiť počet vojnových konfliktov, a to bez ohľadu, či by šlo o presadzovanie národnoštátnych záujmov alebo presadzovanie ľudských práv.

(Autor je konzervatívny socialista)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama