Reklama
Reklama

Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (2)

Počet zobrazení: 4679
Čitatelia Slova si môžu v lete na pokračovanie prečítať román spisovateľa Ľuboša Juríka skôr, než vyjde tlačou. Navyše, autor sa podujal na experiment, akýsi interaktívny pokus medzi textom a čitateľmi, ktorí sa môžu k jeho textu vyjadrovať, dopĺňať ho svojimi spomienkami, osobnými zážitkami a pod., ktoré by sa potom – podľa zváženia autora – mohli dostať do definitívnej podoby rukopisu.

Svoje pripomienky, spomienky, námety a príbehy posielajte na e-mail: slovo@noveslovo.sk.

dubcek_300_prelinanie.jpg

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie

DRUHÉ POKRAČOVANIE

     9)

     Nemal by som spať. Vôbec by som nemal polihovať a čakať, čo lekári so mnou urobia. Trvá im to akosi dlho. Nechápem, prečo ma po havárii previezli do Prahy, hoci v Brne-Bohuniciach je vynikajúca fakultná nemocnica. Primár je síce starostlivý, ale viac ho zaujímajú kadejaké politické aspekty ako môj zdravotný stav. Nerozumiem ani tomu, že sa nenašla moja aktovka s dokumentmi. O tie dokumenty ide! Veď na miesto prišla rýchlo polícia, aj záchranná služba. Akosi sa zdráham uveriť, že tie dokumenty niekto ukradol, alebo úmyselne odpratal. Prečo by to robil? Komu by to poslúžilo? Kto by z toho profitoval?

   Nemám odpovede na tieto otázky. Už sa ma opäť zmocňujú driemoty a malátnosť. Počujem ešte tichý a pokojný primárov hlas, zvuky sa zlievajú, vnemy sa miešajú s vidinami.

     O čom to hovorila sestrička? Koho a čo to spomínala? Že jej dedo bol okresný tajomník strany? Či len vedúci oddelenia? Takého by som mal poznať, ak nie osobne, tak podľa mena. Ale zrejme aj osobne, pravda, ak neprišiel do funkcie až v čase normalizácie, keď už som bol odstavený a úplne izolovaný. Vyzerá to tak, že to bol Biľakov človek – veď bol z tej istej dediny.

     Na východe Slovenska si ľudia Biľaka vážili. Sestrička má pravdu, veľa pre východné Slovensko urobil, to mu nemožno vziať. Ale aj v dokumentoch, ktoré som v aute začal študovať a ktoré sa tak záhadne stratili, sa často spomína Biľakovo meno. Už takmer nikto nepochybuje, že to bol on, kto inicioval a zrejme aj napísal pozývací list, ktorý definitívne rozhodol o invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Teraz však už viem, že Sovieti by nás obsadili aj bez toho pozývacieho listu, potrebovali iba akési zdanie legitimity a to im mali poskytnúť Biľak s Indrom. Sovieti chceli rozmiestniť svoje vojská na našich hraniciach so západným Nemeckom a vývoj u nás im paradoxne nahrával; chceli zabrániť aby sa konal XIV. zjazd KSČ, pretože na ňom by sme definitívne poslali na politické smetisko konzervatívcov a do vedenia strany by sa dostali reformátori. Tomu museli zabrániť! Sovietske archívy sa pod tlakom svetovej verejnosti otvárajú len veľmi neochotne – napokon, trápia ich iné problémy, ako okupácia Československa spred takmer štvrťstoročia. Napriek tomu je stále dosť tých, ktorí pravdu nepotrebujú. Ani v Rusku, ani v Československu.

   V politike sa vzťahy menia pomerne rýchlo a len málokedy sú určované priateľstvom. Politika nie je o priateľstve, ale o záujmoch. Aj keď, pravdaže, priateľstvo nemožno celkom z politiky vylúčiť. Lenže aj priateľstvo sa ihneď účelovo zmení, ak si to vyžadujú okolnosti, zmena politického kurzu, alebo pragmatické rozhodnutie. Biľakovi vyhovovalo, keď mi stál po boku a mohol ťažiť z môjho postavenia, vplyvu, keď mal vo mne politickú oporu. A mne zase vyhovovalo, keď ma podporoval v zápase s Novotným, keď sa ako prvý tajomník ÚV KSS pričinil o to, že ma zvolili za prvého tajomníka ÚV KSČ.

     Prekvapilo ma, keď som sa pred viacerými rokmi dozvedel, že Vasil Biľak sa nevolal Biľak – jeho pôvodné priezvisko bolo Gula, presne Gyula (narodil sa v Krajnej Bystrej v okrese Svidník) a prezývku Biľak si až neskôr osvojil ako priezvisko. Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, mal iba skromné vzdelanie, ako mi raz v dobrej nálade povedal, vyučil sa v Hradci Králové za krajčíra, ale nikdy sa riadne tomuto remeslu nevenoval. Dokonca mu vraj majster do výučného listu napísal – nepúšťať na saká!

     Keď začali v denníku Pravda vychádzať Biľakove pamäti Míľniky môjho života (po niekoľkých ukážkach ich prekvapujúco prestali uverejňovať) vcelku so záujmom som si prečítal jeho spomienky o životnej dráhe. Ak mám byť úprimný, dokonca vo mne vzbudili mierne sympatie. Bol v Povstaní, do strany vstúpil hneď po vojne v roku 1945. Od roku 1953 bol vo vysokých straníckych funkciách, od roku 1955 už členom ÚV KSS! Bol to postup podobný môjmu...

     Na pohľad jednoduchý, otvorený človek, ktorý sa riadil sedliackym rozumom, oddaný strane... Ale iba na prvý pohľad.

     Časom som prišiel na to, že je až chorobne podozrievavý, myslím si, že to vyplývalo z jeho komplexu menejcennosti: do všetkého sa staral, všetko chcel riešiť sám, nikomu neveril, ustavične chcel niekoho trestať a disciplinárne karhať. Bol prefíkaný a rafinovaný, nikdy sa nepozrel priamo do očí, hľadel akosi úkosom, bokom, akoby mal pocit viny. Biľak bol neskôr šedou eminenciou, predĺženou rukou Moskvy, zásadne sa staval proti všetkým reformám a brzdil akýkoľvek, čo aj len mierny pokrok.

     Prečo na to vôbec myslím? Mal by som spať, oddychovať, snažiť sa, aby sa organizmus regeneroval, aby sa rany hojili. Ale rany v duši sú mocnejšie. Veď len nedávno, v apríli 1991 Vasil Biľak odvolal svoje tvrdenia uverejnené v časopise Der Spiegel z jesene 1985.

     Biľak v rozhovore tvrdil, že bez zásahu vojsk Varšavskej zmluvy by v Československu vypukla občianska vojna. Redaktor Spieglu sa začudoval:

     „Občianska vojna? V lete roku 1968 bolo v ČSSR vidieť masy ľudí, ktoré oslavovali stranu.“

     Biľakova odpoveď ma pobúrila. Rozhodol som sa brániť.

     „Spomínate si tiež na konferenciu Varšavskej zmluvy v Bratislave v prvých augustových dňoch 1968?“ odpovedal otázkou Biľak. A pokračoval: „Teraz vám prezradím niečo, čo som ešte nikomu nepovedal. Dokument tohto zasadania nevypracovali ako obvykle referenti. Šéfovia strán a vlád sa osobne zišli a formulovali vetu za vetou: že ČSSR je ohrozená kontrarevolučným prevratom a že je našou spoločnou povinnosťou brániť vymoženosti socializmu. Potom sa pod text podpísali všetky delegácie, aj všetci československí delegáti,  Dubček, Smrkovský, Černík, vrátane mňa. Neviem, prečo sa neskôr začalo na Západe písať o tzv. Brežnevovej doktríne. Žiaľ, naše vedenie porušilo svoje slovo a rozhodlo, že bude jednať proti svojim sľubom. Niečo také sa nedá tolerovať ani u konských handliarov. V politike a zvlášť medzi spojencami, je to nemožné. Preto sa niektorí špičkoví funkcionári obrátili na Moskvu. Na ÚV KSČ sa obracali tisíce občanov ČSSR s vážnym znepokojením. Viete, že začiatkom augusta 1968 už bolo všetko pripravené, aby sa zriadili koncentračné tábory v Československu pre odporcov pravicových síl?“

    Boli to nezmysly, bola to nehorázna lož. Nikdy sme nepriznali hrozbu kontrarevolúcie v Československu, ani vtedy v Bratislave, ani pod nátlakom v Moskve, kam nás v noci 21. augusta 1968 uniesli. Žiadne koncentračné tábory sa nikdy v Československu nepripravovali.

    Už 8. novembra 1985 som napísal list denníkom Rudé právo, Pravda a Práca, presne som odcitoval dokument z porady šiestich komunistických strán – nie Varšavskej zmluvy – v Bratislave. Ten istý list som poslal aj riaditeľovi tlačovej agentúry ČSTK. Žiadal som len krátku opravu. Nikto mi neodpovedal. Dovolával som sa nápravy, hľadal som pomoc, urgoval som. Márne. Po dva a pol roku som sa rozhodol obrátiť na súd.

     Malo to význam? Mohol som na súdoch uspieť? Nebolo to – ako mi oponenti často vyčítali – naivné? Ako som mohol vyhrať na socialistických súdoch, ktoré úplne kontrolovala komunistická moc?

     Návrh na súd som podal 10. júna 1988. Aj keď vtedy ešte zrejme nikto nepredpokladal, že sa socialistický blok rozpadne, že príde k historickým zmenám, predsa len vplyv Gorbačova a jeho politiky na celosvetové dianie bol evidentný; pravda, práve u nás, v Československu sa prejavoval vari najpomalšie, len váhavo a neochotne. Moc sa tvárila, že sa nič nedeje, že strana a vláda majú všetko pod kontrolou, že k nijakým zásadným zmenám nemôže prísť a daný stav spoločnosti je zabetónovaný div nie na veky. Ale citlivé a vnímavé duše už akoby vetrili zmenu, ako dobrý poľovnícky pes cíti lesnú zver aj na diaľku. Intuícia, najmä tá politická, sa nedala oklamať.

   Argumentoval som, že text dokumentu z tejto porady uverejnila 3. augusta 1968 denná tlač zo servisu ČSTK. Nijaká zmienka o tom, že sme podpísali tvrdenia o kontrarevolúcii, v dokumente nebola.

     Okrem iného som napísal: „Je to dôkaz, že Vasil Biľak ma chce úmyselne diskreditovať v očiach svetovej verejnosti a neváha ma krivo obviniť pred tvárou nášho ľudu, ktorému som sa nikdy nespreneveril. Jeho zámer trvá už dvadsať rokov. (...) Obvinenie bolo publikované, nejde teda len o ohováranie podľa § 206 Trestného zákona, ale o krivé obvinenie (§ 174 Tr.z.). Zdvorilo žiadam Obvodný súd Bratislava I, aby proti tomuto hrubému a neoprávnenému zásahu do mojich práv v mene ochrany mojej osobnosti súrne zakročil a tak odstránil následky.“

     Naivné, naozaj naivné. Pravda, ako sa to vezme. Mal som si nechať neustále pľuvať do tváre, nastavovať jedno aj druhé líce, nechať sa urážať a ponižovať? Musel som sa aspoň pokúsiť, aspoň čosi urobiť, aby som ukázal, že sa nevzdávam, že nestrácam sebaúctu, musel som upozorniť našu aj svetovú verejnosť, že som ešte tu, aby na mňa nezabúdali...

     Potešilo ma, aj pobavilo, keď ma 11. júla 1988 vyzval Obvodný súd Bratislava I., aby som zaplatil sumu 600 korún, pretože bez tohto poplatku súd nemôže konať. Bolo v tom čosi cynické, až morbídne, ako keď kat vyzve obeť, aby mu nabrúsila popravnú sekeru. Napriek tomu som zaplatil. Pravdaže, nič sa nedialo.

     A tak som 5. marca 1989 opäť písal na súd:    

     „Do dnešného dňa som nedostal upovedomenie o termíne súdneho konania. To vo mne vyvoláva pochybnosti o snahe a dobrej vôli čo najskôr prijať rozhodnutie súdu. Podľa poriadkových predpisov by mal súd rozhodnúť do mesiaca.

     Považujem za potrebné znova poukázať, že kontrarevolučný stav a akútne ohrozenie ČSSR sme neakceptovali ani v kritických a nátlakových podmienkach v tzv. Moskovskom protokole a ani v ňom sme nepotvrdili oprávnenosť vojenskej intervencie piatich armád.

     Urgencia je odôvodnená aj tým, že sa o podaní mojej žaloby povráva medzi obyvateľmi Bratislavy a dostalo sa mu aj svetovej publicity.“

     To bolo v čase, keď sa politický pohyb dynamizoval, keď sa Poľsko chvelo od nárazov aktivít Solidarity, keď vo Vatikáne už niekoľko rokov sedel najpolitickejší pápež Ján Pavol II., keď sa gorbačovovská perestrojka začínala vymykať z rúk aj jej strojcovi, keď sa americký prezident Reagan dohodol s Gorbačovom na novom delení sveta, keď maďarský premiér Gyula Horn hovoril otvorene o zmene spoločenského systému... A čo u nás? Husák sa tváril, že sa nič nedeje, Miloš Jakeš – generálny tajomník Komunistickej strany Československa – sa strápňoval svojimi infantilnými vystúpeniami. Režim hrdzavel.

     Ľudia vedeli svoje. Ktorýsi z mojich priateľov mi poslal doslovný prepis diskusného príspevku vynikajúceho českého herca Miloša Kopeckého na IV. zjazde Zväzu českých dramatických umelcov, ktorý sa konal  5. mája 1987. To boli slová pôsobiace ako balzam na moju dušu!

     Mal som rád tohto herca. Mal som rád jeho vystúpenia s Horníčkom i s Werichom, jeho smutnú filozofiu, akúsi tichú nostalgiu a skepsu, ktorá vyplývala z jeho múdrosti. A teraz jeho odvážne vystúpenie! Dosiaľ mi v hlave znejú celé pasáže...

     „Dějiny nejsou příliš štedré a neplýtvají poskytováním takových příležitostí. Nabídnou-li však takovou možnost a ona zůstane nevyužita, je-li s ní jen flirtováno, dostaví se trest těžký, někdy osudový. (...)

     Každá doba má své lidi. Jako je umění včas přijít, je nemenší umění i včas odejít. Vy – mnozí z vás, kteří jste uměli včas přijít a splnit své poslání, jež bylo nezbytné a je tudíž stále úctyhodné, musíte první pochopit, že vás čas vypršel. Ten, kdo to pochopí, odchází možná někdy tragicky, ale vždy důstojne. Odejdete-li včas, to jest hned, může vám být ještě poděkováno. Neučiníte-li tak sami z vlastní jasnozřivosti, odejdete síce o něco později, ale odejdete; jenže už ne důstojne, ale jako komické figurky. (...)

     A přestaňme se už tvářit, že je u nás všechno v pořádku a že všechno důležité se už stalo. Pochybuji, že náš lid se dá natrvalo uspat takovou ukolébavkou...“

     Ach! Kam ma to doviedla prechádzka mojím životom? Od podania sťažnosti na súd až k príspevku Miloša Kopeckého!

     Nemal som ilúzie o socialistickom súdnictve a už vôbec nie, pokiaľ išlo o môj prípad. Dubček bol nebezpečný! Až neskôr som sa dozvedel, že súdy sa v mojom prípade predsa len snažili konať v môj prospech, stáli však proti veľmi silnému súperovi: proti Biľakovi. A kto by si vtedy trúfol na šedú eminenciu režimu?

     Už v auguste 1988 súd vyzval V. Biľaka, aby sa vyjadril k návrhu žaloby, pravdaže, tomu to ani len nezišlo na um. V marci 1989, keď sa režim začínal nebadane rúcať, sudkyňa Marcela Řepková opäť Biľaka písomne urgovala, 14. marca 1989 súdny čakateľ Ronald Kemény sa pokúsil osobne doručiť ďalšiu urgenciu, no Biľak ho neprijal. Kemény sa pokúsil list doručiť o deň neskôr, potom ešte 15. apríla, ale bezúspešne. Aspoň formálne sa súdy snažili, aby sa moja žaloba riešila.

    Až 4. mája 1989 konečne Biľak potvrdil príjem a takmer vzápätí príjem potvrdili aj riaditeľ ČSTK na Slovensku, šéfredaktori Práce, Pravdy a Rudého práva. Aká náhoda!

     Súd všetkých upozorňoval, že sa k žalobe musia vyjadriť do dvadsať dní.

     Prešiel rok a 15. mája 1989 sa Vasil Biľak konečne vyjadril. Súdu poslal tento text: „Keď mnohí prední činitelia strany a štátu pod vplyvom politiky, ktorú Alexander Dubček obhajuje aj dnes, boli obvinení zo zrady (zrada podlieha trestným zákonom!) a boli vydávané výzvy k fyzickej likvidácii Aloisa Indru, Drahomíra Koldera, Viliama Šalgoviča, Vasila Biľaka atď., Alexandra Dubčeka to neznepokojovalo, to považoval za normálne. Že Alexander Dubček svojou politikou doviedol ČSSR na pokraj občianskej vojny, to je zakotvené v mnohých straníckych a štátnych dokumentoch. Dubček opiera svoju žalobu o hru so slovíčkami. Považujem ju za súčasť politickej kampane, ktorá sa vedie proti ČSSR doma i v zahraničí, za zrušenie Poučenia a rehabilitáciu kontrarevolučnej činnosti v roku 1968. Alexander Dubček sa dal do služieb nepriateľských síl a nejde mu o osobnú česť. Žalobu Alexandra Dubčeka odmietam!”

     Ak som si myslel, že sa predsa len čosi pohne a aj súdy si začali konať svoju povinnosť, tak som sa mýlil. Prešlo pár dní a súd mi žalobu vrátil, pretože vraj „predmet veci nepatrí do kompetencie súdu“.

     Zvažoval som, či má ešte zmysel bojovať za pravdu, za očistenie môjho mena. Uvedomil som si, že nejde len o mňa, ale o historické poznanie, o to, ako budú ľudia vnímať naše činy v oných pohnutých časoch. 9. júna 1989 som sa odvolal k vyššej súdnej inštitúcii.

     „Nemôžem prijať vaše stanovisko,“ napísal som. „Právo na žalobu vychádza z Tlačového zákona i Občianskeho zákonníka. Menovaný uverejnil nepravdivú správu a ešte ma verejne vyhlásil za horšieho ako konský handliar. Odmietnutie súdneho konania by degradovalo zákon a svedčilo by o nerovnosti občanov vo vzťahu k zákonu. Odmietnuť ochranu cti a osobnosti z titulu vyššie postavenej žalovanej osoby je predsa výsmechom zákona. Keď do 30. júna 1989 nezmeníte svoje rozhodnutie, v zmysle zákona podávam odvolanie na nadriadenom súde.“

     Lenže odpoveď zo súdu prišla až po roku! To už bolo všetko inak. To už som bol predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Starý režim sa zrútil. Vasil Biľak musel odísť zo všetkých funkcií a čelil obvineniam, že bol jedným z tých, ktorí pozvali vojská Varšavskej zmluvy do Československa.

     Predsedníčka súdu Bratislava I. Štefánia Ursínyová sa ma v liste pýta, či aj po troch rokoch od podania návrhu na ochranu mojej osobnosti chcem v spore pokračovať. Mal som cúvnuť? Mal som kopať do bezcharakterného politika, ktorý náhle ležal v prachu?

     16. júla 1990 som jej odpísal:    

     „Odpovedám Vám popravde. Domáhal som sa toľké roky, obracal som sa urgenciami na orgány súdu i prokuratúry, zdola až nahor. Nič. Zrejme to ovplyvňovali mocní tých čias. Vasil Biľak nerátal, že tak rýchlo dám dementi zahraničnej tlači a obnažím jeho falzifikáciu – dám žalobu proti jeho zámernej lži.

     Zabrzdili to, lebo nemali nádej na súde vyhrať. Urgoval som súdne konanie, keď mocní o mne vyhlasovali, že som na periférii a že pre súčasnú generáciu moje meno nič neznačí. Prípad treba uzavrieť. Domáca i svetová verejnosť je Biľakovou lžou, inak sugestívnou, dezinformovaná. (...) Odporúčal by som, aby ste urobili dotaz, či je V. Biľak ochotný dať tlači vyhlásenie, že jeho výrok je nepravdivý, a preto ho odvoláva.“

     Biľak bol v inej situácii ako v čase, keď som žalobu podával. Už nemohol kľučkovať.

     Doručenku Obvodného súdu Bratislava I. prebral 27. augusta 1990. Napriek tomu pred súd neprišiel. Poslal odvolanie svojej výpovede a verejné ospravedlnenie. Nezabudol však pripísať dodatok, že tak robí na moju žiadosť. Nie, s tým som nemohol súhlasiť. Požiadal som súd – to už bolo 26. marca 1991! – aby túto vsuvku vypustil a ak sa tak stane, nebudem trvať na súdnom konaní. Stalo sa.

     Cítil som smútok a beznádej ako vtedy, keď som bol celé roky pod kontrolou Štátnej bezpečnosti, keď som sa nemohol brániť a musel som trpieť ústrky a ponižovanie. Zmenila sa naša justícia?

     Súd sa predsa len konal. Bez Biľakovej, aj bez mojej účasti. V polovici apríla 1991 vyšla v tlači kratučká správa: konštatovala, že Dubček svoju žalobu odvolal. Nechcel Biľaka škandalizovať.

     Celý ten prípad sa mi bridil.

     Dostal som sa do sporu s Biľakom aj po vydaní jeho pamätí, ktoré vyšli v roku 1988 a mali názov Míľniky: Biľak tam sám seba vykreslil ako prezieravého politika, obhajoval – či skôr obdivoval – Brežneva a jeho protireformnú politiku, aj zásah vojsk v auguste 1968. Bol to zároveň nepriamy útok na Michaila Gorbačova a jeho pokus o reformu sovietskeho systému. Neodpustil si ani nevyberané a pomerne primitívne výpady proti mne a Akčnému programu.

    Odhodlal som sa napísať list vedeniu ÚV KSČ. „Je trápne na verejné vystúpenia V. Biľaka reagovať, je to také ponižujúce a odporné, že nezainteresovanému zostane stáť rozum. Alebo vopred ráta s tým, že nebudem mať možnosť na to rovnako verejne reagovať?“ List som odoslal 22. marca 1988.

     Biľak bol predsa členom prípravnej komisie pre Akčný program! Ešte začiatkom apríla 1968 v Pravde vyhlásil: „Akčný program nemôže zostať len dokumentom ÚV KSČ, ale musí sa stať návodom pre každý štátny a stranícky orgán, organizáciu, pre každého z nás...“ A na pléne ÚV KSS 9. apríla 1968 sebavedome vyhlásil: „Bude našou úlohou zo všetkých síl prispieť k tomu, aby sme Akčný program  priblížili a objasnili nielen členom strany, ale aj všetkým pracujúcim tak, aby sa stal programom všetkého ľudu.“

     Tam sa jeho odvážne vystúpenia skončili; len pár mesiacov po okupácii v interview pre Východoslovenské noviny – 20. marca 1970 – úplne otočil: „Samotný Akčný program sa rodil už v narastajúcej hystérii, ktorú rozpútali pravicové sily v strane aj mimo nej. Preto sa doň dostali mnohé revizionistické, pravicovo-oportunistické názory.“

     Prekvapilo ma, keď som na môj list dostal odpoveď. Prvý raz po dlhom čase! Čo sa stalo? Prebudilo sa v niekom svedomie? Začal sa prejavovať vplyv perestrojky?

     Pravdaže, odpoveďou nebol list, ani pokus o korektný dialóg so mnou, žiadna analýza rokov šesťdesiatych či rokov normalizačných. Pozvali ma 30. júna 1988 na pohovor do budovy Národného frontu SSR, čakal ma tam vedúci oddelenia ÚV KSS E. Ujváry a jeho zástupca J. Švéda. Ujváryho som dobre poznal ešte z čias môjho pôsobenia na ÚV KSS, tak sa ku mne snažil chovať ako k starému známemu; no v podstate sa ma snažil presvedčiť o nevyhnutnosti a správnosti Poučenia z krízového obdobia, ale aj o tom, že opatrenia proti mne, vrátane dlhodobého sledovania Štátnou bezpečnosťou boli správne... Bolo mi jasné, že môj bývalý kolega a súdruh sa drží tajného obežníka ÚV KSČ – Informácie o aktivizácii a činnosti nepriateľských síl v procese prestavby a demokracie, ktoré 6. mája 1988 vydali politickí pracovníci čoraz nervóznejšieho jakešovského a husákovského režimu.

     Pravdaže som Ujváryho pokusy razantne odmietol. V júli 1988 som napísal ďalší list na ÚV KSČ i ÚV KSS a protestoval som proti záverom Poučenia, proti Biľakovým útokom, proti pretrvávajúcej normalizácii, proti diskriminácii reformných komunistov a ďalších občanov, ktorí nesúhlasili s režimom. Potvrdilo sa, čo som vedel: moc nemala záujem o dialóg.

     Ale veci sa predsa len dali do pohybu: koncom mája som dostal list z Bologne, v ktorom mi oznamovali, že mi najstaršia európska univerzita chce udeliť čestný doktorát.

     10) 

     Svadba v kostole? A kde inde?

     Nikdy som ani len nepomyslel na to, že by sme nemali mať svadbu v kostole. Aj keď som bol členom komunistickej strany, nevidel som žiadny rozpor medzi kresťanskou morálkou a príslušnosťou k strane, ktorá mala sociálny program blízky cirkvi. Vtedy som ešte nič – alebo veľmi málo – nevedel o marxistickom učení, o nekompromisnom ateizme, o vedeckom komunizme a tézach o „cirkevnom tmárstve“. Dosiaľ cítim, že som sa nikdy nestotožnil s príkrym odmietaním kresťanských hodnôt, nikdy som neschvaľoval útoky proti veriacim či proti kňazom, aj keď môj vzťah k Bohu a cirkvi bol dosť vlažný. Nebol som však ateista, ktorý bez argumentov a už len z princípu odmieta Boha a celú kresťanskú náuku. Občas sa mi stávalo, že som sa prihováral komusi neznámemu, kto tíško načúva našim prosbám, kto dokáže byť oporou, keď to potrebujeme, keď to chceme. Ale musíme to chcieť. Pravda je však taká, že ja som sa väčšmi spoliehal na vlastné sily, nenechával som nič na osud, ani –ako sa zvykne vravievať – na vôľu Božiu. Skôr som mal pocit, že Boh sídli v každom z nás a keď od neho potrebujeme pomoc, tak sa musíme obrátiť do vlastného vnútra.

     Po smrti prezidenta Edvarda Beneša a po zvolení nového prezidenta Klementa Gottwalda v septembri 1948 sa na priamu Gottwaldovu žiadosť konal v Chráme svätého Víta slávnostný obrad Te Deum, ktorý celebroval pražský primas, biskup Josef Beran. Ten istý Beran, ktorý sa rovnako ako veľa iných kňazov, stal obeťou perzekúcií. Ale v deň Gottwaldovej inaugurácie za prezidenta Československa zneli vo všetkých kostoloch zvony...

     Keď som bol vo vysokých straníckych funkciách, keď som mal reálny vplyv na osudy ľudí, nikdy som nezakazoval, aby sa modlili k svojmu Bohu, aby chodili do kostola a bez obáv sa hlásili k svojej cirkvi. V rokoch šesťdesiatych sa začal pomalý politický odmäk, no najmä v pamätnom roku šesťdesiatom ôsmom, sa vzťahy s cirkvou priblížili takmer k štandardu, to znamená, že kostoly sa bez obáv z perzekúcií plnili veriacimi a cirkvy takmer unisono podporovali obrodný proces.

     Všetko sa to zmenilo po okupácii 21. augusta 1968, najmä v období normalizácie. Ľudia sa opäť báli chodiť do kostola, tajili svoj vzťah k cirkvi, navonok vieru v Boha odsudzovali – no pritom sa aj stranícki funkcionári, či ich deti, dávali potajme ženiť v kostoloch, dávali krstiť svoje deti či vnúčatá, ba aj na druhý svet sa odoberali s požehnaním sluhov Božích. Bola to schizofrénia, ktorá opantala celú spoločnosť.

     Ale ani ja som nemal ďaleko od schizofrénie. Najmä keď som ako mladý funkcionár počúval o politických procesoch v päťdesiatych rokoch, o obvineniach, o naučených priznaniach a hrdelných rozsudkoch. Poznal som to zo Sovietskeho zväzu...

     Nechápal som – vtedy som nechápal – Vladimíra Clementisa, ktorého som si vážil ako schopného politika, že sa stal členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá mala za úlohu likvidovať cirkevné rehole a perzekvovať kňazov. Ako sa mohlo stať, že taký rozhľadený a tolerantný politik, ako bol Clementis, ktorý prešiel mnohými peripetiami, sa nechal vtiahnuť do takých špinavých intríg, ako likvidácia – a to neraz aj fyzická! – kňazov a rehoľných sestier? Musel predsa vedieť či aspoň tušiť, čo sa im môže stať, že im hrozí dlhoročné väzenie či dokonca smrť. Veril tomu, že koná správne? Akosi sa zdráham tomu uveriť... On, humanista, milovník umenia, literát, bojovník proti fašizmu, proti akejkoľvek forme zla... on uverí tomu, že cirkev je pliaga, ktorú treba vyhubiť? Alebo... bol pod nátlakom? Nemal na výber? Či už vtedy tušil, že sa nad ním sťahujú mraky, že onen povestný mlyn revolúcie zmelie aj jeho?

     Vtedy som to nechápal. A teraz už chápem? Poučil ma vlastný osud? Našiel som mieru, keď politik ešte koná nezávisle a slobodne, a keď je pod tlakom okolia i okolností, keď sa stáva loďkou na rozbúrenom mori, či bábkou v rukách mocných a ešte mocnejších...?

     To nemôžem nikdy potvrdiť. Ale aspoň som o čosi bližšie poznaniu, že činy politika sú determinované faktormi, ktoré môže ovplyvniť, ale najmä takými, ktoré sú mimo dosah jeho právomocí. Lenže ľudí to zväčša nezaujíma. A nezaujíma to ani tých, ktorí budú raz naše činy hodnotiť. Postavia nás nemilosrdne pred akýsi morálny súd dejín a budú nám vyčítať, kde sme zlyhali...

     Myšlienky sa mi opäť rozutekali. Od svadby s Aničkou Ondrisovou som sa dostal až ku Clementisovi a k zodpovednosti politika.

     Svadba bol v Kochanovciach 15. septembra 1945.

     Celá dedina bola zvedavá, aká to bude paráda. Na Slovensku si potrpíme na parádne svadby, nech už je akokoľvek, hoci sú mladomanželia z chudobných rodín, svadba musí byť bohatá, aby susedia neohovárali, aby bolo všetko, ako sa patrí. Od skončenia vojny ubehlo iba niekoľko týždňov, svet sa spamätával z jej ničivých následkov, ale na Slovensku – osobitne na slovenských dedinách – sa dodržiavali tradičné zvyky, medzi ktoré patrila aj bohatá hostina a čo najväčší počet hostí.

     Nemohli sme zostať v hanbe.

     Farár v Kochanovciach Michal Kolesár pochádzal z Velčíc a stretli sme sa úplnou náhodou počas Povstania. Ešte deň pred sobášom mal pán farár Kolesár teplotu, neskôr mi povedal, že sa bál, či nás vôbec bude môcť zosobášiť. Vraj nachladol, keď bol posvätiť halu na dopravné prostriedky v Trenčianskych Biskupiciach a náhle sa strhla búrka. Halu počas vojny poškodilo bombardovanie; vtedy bolo všetko možné. Cirkev pomáhala pri obnove poškodeného Československa a nikomu sa to nezdalo čudné.

     Kolesárovi vraj pomohol penicilín, v tom čase celkom nový a nám neznámy liek, ktorý mu zohnal Aničkin nevlastný otec Ján Ondris. Penicilín k nám posielali Američania aj s potravinami v programe UNRRA.

     Aká zvláštna zhoda okolností! Nebyť penicilínu, ktovie, či by nás mal kto zosobášiť! Možno by pán farár zostal v posteli s horúčkou a obrad by sa musel odložiť... Americké nálety halu poškodili, slovenský farár ju bol vysvätiť a zase americký penicilín ho vyliečil! Koľko takých náhod a zvláštnych okolností je v našom živote!

     Keď som sa po mnohých rokoch pozeral na svoju svadobnú fotografiu, musel som sa nevdojak usmiať. Brali sme sa totiž v trenčianskom kroji. Stojím na priedomí domu, mám bielu ľanovú košeľu na krku zviazanú stužkou, čiernu vestu, ktorej sa u nás hovorilo lajblík, na veste je bohatá výzdoba, rovnako ako aj na úzkych nohaviciach z modrého súkna. Na nohách som mal obuté vysoké čižmy, do ktorých sa zastrčili konce „gatí“. A na hlave čierny širák zo súkna, s plochou strieškou a ozdobným pásikom. Aj Anička bola rovnako vyfintená: nariasená fertuška, plyšová kacabajka a pod ňou skladaná biela sukňa, na nohách mala tiež vysoké kožené čižmičky.

     Obrázky sú trochu dojemné, ba až trochu smiešne. Zoširoka sa usmievam, je to bezstarostný, takmer detský úsmev, ktorý ešte netuší, aké budú protivenstvá života.

    Na tradičné dedinské svadby v okolí Trenčína sa schádzali svadobčania na pevných drevených rebriňákoch ozdobených farebnými stužkami, no Aničkin otec Ján Ondris požičal z Kvasnicovej fabriky v Trenčíne nákladnú škodovku, mládenci na korbu naukladali lavice a svadobčania prišli z Velčíc pred kostol do Kochanoviec v dobrej nálade. Autá boli v tom čase ešte raritou a tak sa miestni nestačili čudovať.

     Obrad, aj sobáš v kostole boli pekné, dôstojné i dojemné, na také sa nezabúda; aj neskôr, keď ma život prikvačil, keď mi bolo ťažko a zle som sa vyrovnával s tlakmi okolia, spomínal som na tie veci a udalosti života, ktoré mi vracali silu a vieru v seba samého.

     Taká bola aj svadba v Kochanovciach.

     Najprv, ešte pred sobášom, sme prišli s matkou aj otcom k Ondrisovcom, aby sme sa odobrali od rodičov nevesty. Bývalo vtedy zvykom, že svedok zo ženíchovej strany – bol ním môj krstný otec Alexander Trančík, po ňom som dostal meno Alexander – otec neskoršieho známeho režiséra Dušana Trančíka – predniesol nevestiným rodičom reč, v ktorej sa poďakoval za jej výchovu a vychválil ženíchove vlastnosti. Svedok z nevestinej strany bol obuvník Ondrej Ondris, ktorý jednoduchými slovami hovoril o Aničkinej dobrej povahe a zaželal nám dlhé, šťastné a plodné manželstvo. Pri takýchto príležitostiach sa ťažko ubrániť slzám, videl som na otcovi, že pregĺga a namáhavo zdržiava plač. Posledné roky ho poznačili, väzenie a najmä koncentračný tábor v Mauthausene mu podlomili zdravie a hoci bol aj na liečení v Piešťanoch, už sa zdravotne nepozbieral. Presťahoval sa do Topoľčian k svojej družke a jej dcére, našiel si prácu v drevárskom a nábytkárskom podniku Sitno, ešte sa zapájal do straníckych úloh, ale už nemal v sebe predošlú energiu. Aj keď bola slávnostná atmosféra a panovala povznášajúca, dobrá nálada, prišlo mi otca ľúto. Vtedy, aj teraz, po toľkých rokoch sa musím pýtať sám seba, či som si s ním rozumel, či som chápal jeho zložitú povahu, či som bol dobrým synom a on dobrým otcom.

     Vidím ho, spomínam si na ten deň, krátko po oslobodení Velčíc, kedy sa vrátil z Mauthausenu, vychudnutý a zarastený, so strhanou tvárou; sedeli sme s Aničkou v izbietke, keď doslova vtrhol Ján Ondris a zvolal – vrátil sa ti otec! Ani jeden z nás sa nezmohol na slovo, dlho sme stáli objatí, mlčali sme. Otec už vedel, že v Povstaní mu zahynul prvorodený syn, tešili sme sa, aj sme smútili. Potom nám rozprával, prerývane a nesúvisle, svoj osud od chvíle, keď ho zatkli. Keď vypuklo Povstanie, veliteľ nitrianskej väznice, kde vtedy otec sedel, väzňom navrhol, aby ho – aj stráže – zviazali a ušli. Dozorcovia naozaj odomkli bránu a umožnili útek. Podaktorí z väzňov sa ihneď pridali k povstalcom, alebo sa vrátili do svojich domovov, lenže tí disciplinovanejší poslúchli výzvu Gustáva Husáka, že Povstanie je predčasné, strana do Povstania nevstúpila, nemá s ním nič spoločné, aby sme sa vrátili do väznice a tam trpezlivo čakali na ďalšie pokyny. Znie to priam neuveriteľne, ale viacerí väzni, najmä členovia komunistickej strany, Husákovu výzvu poslúchli a hoci už boli na slobode, dobrovoľne sa vrátili do väzenských ciel. Medzi nimi aj môj otec.

     Priamo na druhý deň prišlo gestapo, previezli väzňov do Bratislavy a odtiaľ do koncentračného tábora – prežilo ich len niekoľko. Zahynul tam aj Julo Bulko, ktorý ma raneného vliekol z hôr vari pätnásť kilometrov a potom ma na bočnici mláťačky odviezol do Velčíc. Zomrel tam aj Ján Osoha, ktorý sa za mňa zaručil, keď som vstupoval do strany.

     Za ich smrť je nepriamo zodpovedný Gustáv Husák, ten istý Husák, ktorý sa neskôr stal podpredsedom vlády Československa, generálnym tajomníkom a napokon prezidentom, ktorý bol strojcom politickej normalizácie. Husák v čase Povstanie súperil o prvú pozíciu v strane so Šmidkem, ale aj s Viliamom Širokým. Šmidkeho odstavili neskôr zo všetkých funkcií a Široký sa stal Husákovým úhlavným nepriateľom; on inicioval proces s buržoáznymi nacionalistami a na desaťročie Husáka eliminoval.

     Po tom, ako sa verejnosť dozvedela o výsledkoch rehabilitačných komisií, Širokého síce vylúčili zo strany, ale práve Gustáv Husák, keď sa v roku 1969 stal generálnym tajomníkom ÚV KSČ, mu členstvo v strane vrátil! Jemu, Viliamovi Širokému, ktorý bol najtvrdší a bezcitný demagóg, ktorý Husáka poslal na desať rokov do najhoršieho väzenia... Nikdy som nepochopil, čo to bolo za gesto, aký malo zmysel, aké posolstvo? Komu posolstvo?

     Zvláštne, ako mi myšlienky poletujú z jednej témy na druhú, preskakujú roky, až desaťročia, nedržia sa žiadnej logiky, súslednosti, chronológie...

     Na čo som to myslel?

     Ach, na stretnutie s otcom po vojne, na jeho vyplakané oči a potom na jeho dojatú tvár, keď sa mladomanželia odoberali od nevestiných rodičov, ale aj na to, keď stál v kostole pri sobáši a počúval kňazove slová, on, ktorý mal k Bohu ďaleko a veril v silu revolúcie, bol presvedčený, že proti zlu treba bojovať zlom, proti násiliu násilím a nespoliehať sa na Božie milosrdenstvo, ktoré slabých odzbrojuje.

     Napriek pochybnostiam o Božej všemohúcnosti som v kostole s úctou a pietou počúval magické slová kňaza, ktorý sa zvučným hlasom pýtal:

     „Alexander, berieš si Annu za svoju manželku a sľubuješ pred všemohúcim Bohom, že jej budeš verným manželom, že ju nikdy neopustíš, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ju budeš milovať a ctiť po všetky dni svojho života?“

     „Sľubujem!“

     Tú istú otázku položil aj Anne a keď som počul jej „sľubujem“, zdalo sa mi, že týmto sa napĺňa vôľa Božia, že takýto sľub pred majestátom oltára, pred kňazom, pred príbuznými a takmer celou obcou, je niečím, čo povyšuje cirkevný obrad nad civilné, že tu akosi sa napĺňa poslanie cirkvi.

     Vymenili sme si pred farárom obrúčky, ktoré nám daroval strýko Michal, otcov brat, ako svadobný dar.

     Netušil som, že už o niekoľko mesiacov na nás pošle  prísny Pán Boh tvrdú skúšku: Pred Vianocami roku 1947 zomrel v trenčianskej nemocnici na zápal pľúc náš prvorodený syn Peter.

   
    11)

     „Musíme vás pripraviť na operáciu,“ povedal opatrne primár a čakal, ako zareagujem.

     Privrel som viečka na znak súhlasu. Čo iné mi zostávalo?

     „Váš zdravotný stav sa mierne skomplikoval,“ oznamoval mi primár. „Zranenia sú vážnejšie, ako sme sa obávali. Bude lepšie, keď vám to otvorene poviem.“

     „Vážim si to,“ zašomral som. „Žiadne milosrdné lži mi nepomôžu. Pritom však... Cítim sa o čosi lepšie. Aspoň tak sa mi zdá...“

     „Áno, áno,“ pritakal rýchlo primár. „Subjektívne pocity môžu byť vcelku uspokojivé. Nezabúdajte však, že vám dávame lieky, ktoré miernia bolesť.“

     „Kedy ma chcete operovať?“ spýtal som sa.

     „Zvolal som konzorcium lekárov – špecialistov. Musíme sa poradiť. Ale nebudeme operáciu odkladať.“

     „Môžem prijímať návštevy? Môže prísť za mnou rodina? Môžem aj... aspoň tak trochu... aj pracovať?“

     „Príbuzných určite môžete prijať,“ odpovedal primár. „Ale pracovať vám neodporúčam.“

     „Mám ešte veľa práce,“ namietal som.

     „Zaiste,“ odpovedal primár mierne. „Ale vaše zdravie je dôležitejšie.“

     „Nikdy som veľmi nedbal na zdravie,“ podotkol som. „Povinnosti mi boli prednejšie. Aj  rodinu som kvôli nim zanedbával. Teraz si to vyčítam. Teraz... keď už na tom nič nezmením.“

     Primár sa chápavo usmial. „Rozumiem vám. Mám podobnú náturu. Práca mi bola všetkým. A stále je to tak. Tiež som rodinu zanedbával. Takmer sa mi to vypomstilo...“

     Pokúsil som sa zaostriť zrak a pozornejšie si pozrieť primárovu tvár. Hoci som mal plnú hlavu vlastných problémov, nevdojak ma zaujímal jeho príbeh. Ale to tak bolo vždy: cudzie príbehy  osudy ma zaujímali viac ako vlastné. Koniec koncov, bola to súčasť politiky. Nemohol som – a ani som nechcel – tých ľudí ignorovať. Dôverovali mi, aj keď takmer vždy preceňovali moje možnosti.

     „Ako to myslíte... vypomstilo?“

     „Deti sa mi odcudzili  a manželka sa odsťahovala,“ povedal primár vecne. „Nikdy sme sa však nerozviedli. Židovské manželstvá sa zväčša nerozvádzajú. Obe deti, syn aj dcéra, žijú v cudzine. Až na staré kolená opäť žijeme s  manželkou spolu.“

     „Rodina je pri výchove detí veľmi dôležitá,“ povedal som starú frázu. Nič lepšie mi nezišlo na myseľ.

     „To máte pravdu,“ prikývol primár s trpkým úsmevom. „Ja som vyrastal prakticky bez otca. Nemohol sa mi venovať.“

     „Spomínali ste tuším, že ho počas vojny väznili v Terezíne. Aj po vojne mal  problémy?“

     Primár opäť prikývol. „Počas vojny bol v odboji. Dlho sa mu darilo skrývať. Keď ho zatkli, mal šťastie, že ho hneď nezastrelili, alebo neposlali do Osvienčimu. Po atentáte na Heydricha sa gestapo s nikým nemaznalo. Najmenšie podozrenie...a poprava.“

     „A po vojne?“ spýtal som sa opatrne. „Prečo ho prenasledovali aj po vojne? Vravíte predsa, že bol v odboji.“

     Primár mávol rukou. „To nič neznamenalo!“ povedal príkrejšie, ako zrejme chcel, pretože hneď stíšil hlas. „Po vojne, najmä po februári štyridsaťosem, začali komunisti prenasledovať účastníkov západného odboja. Veľa vojakov a dôstojníkov, ktorí boli v britskej armáde, poslali za mreže. Načo vám to hovorím? Veď to predsa viete!“

     „Ale váš otec nebol v západnom odboji,“ namietal som.

     „Nebol,“ súhlasil. „Bol v domácom odboji. Ale po februári už nezáležalo na tom, či ste boli v odboji, ale aký ste mal vzťah k socialistickému zriadeniu. Je to tak?“

     Prikývol som.

     „Otec bol presvedčený demokrat,“ pokračoval primár. „Pred vojnou chodil do sokola. Bol proti akejkoľvek diktatúre, hnedej či červenej. Dával to najavo. Pritom bol iba jednoduchý kníhtlačiar, už som vám to spomínal. Vydával brožúrky s neškodným obsahom, ale neboli dosť ideologicky dobré. Preto ho poslali do tábora nútených prác v Mírove. Na prevýchovu. Bola to najhoršia väznica v Československu.“

     „Niečo predsa len musel urobiť,“ namietal som.

      Primár sa na mňa prekvapene pozrel. „Vy ste predsa museli poznať zákon 247 z roku 1948! Museli ste počuť o akcii D!“

     „Počul,“ povedal som neochotne. „Bol to veľmi hlúpy zákon...“

     „Na základe tohto zákona mohol byť občan Československej republiky uväznený bez toho, aby spáchal trestný čin,“ povedal primár tvrdo. „Keď nejaký mocenský orgán dospel k názoru, že niekto mohol teoreticky spáchať trestný čin, tak mohol byť preventívne poslaný do tábora. To je predsa zvrátenosť!“

     Mlčal som.

    „Nemal by som vás znepokojovať,“ povedal primár ospravedlňujúco. „Mali by ste mať pokoj, vyhýbať sa vzrušeniu... Prepáčte!“

     „Nie, nie, naopak,“ protestoval som. „Je veľa tém, o ktorých by som mal hovoriť. Pýtali ste sa, či viem o akcii D. Pravdaže viem. Tak trochu... cítim i ja zodpovednosť...“

     Primár čakal, či budem pokračovať.

     „Pôvodne to bola akcia na očistu armády,“ povedal som vecne. „Riadil ju generál Bedřich Reicin, vtedy bol na ministerstve národnej obrany. Zatýkali dôstojníkov, ktorí boli v západnom odboji, ale aj takých, ktorí prišli z východného frontu. Lenže... ako to už u nás chodí, tento zákon sa začal zneužívať aj proti nevojakom. Proti nepohodlným...“

     „Ako ste to mysleli... že aj vy tak trochu cítite zodpovednosť?“ spýtal sa nečakane primár.

     Nemal som veľa chutí vracať sa k týmto rokom.

     „Bolo to ešte pred februárom štyridsaťosem,“ povedal som s miernou nevôľou. „Robil som v národnom podniku Droždiarne v Trenčíne a bol som členom Akčného výboru na očistu masových organizácií od reakcie. Tak sa ten výbor volal – a ako sa volal, tak aj konal. Zaiste si domyslíte...“

     „Vraveli ste o osobnej zodpovednosti,“ nadhodil primár.

     Trochu som zneistel. „Členom toho výboru bol aj môj priateľ Samuel Stanke. Boli sme spolu v Povstaní. Bol inžinier...  bol Žid. Skrýval sa pred Nemcami vo fabrike na výrobu munície, pretože nedostal výnimku. Pod lampou býva najväčšia tma! Po vojne sa stal novým riaditeľom v podniku Droždiarne. Na môj návrh!“

     „To sa predsa často stávalo,“ podotkol primár neutrálne.

     „Keď som už bol okresným tajomníkom v Trenčíne, prišiel za mnou,“ spomínal som ďalej.  „To bolo niekedy v apríli 1950. Bol som s deťmi na prechádzke, tam prišiel za mnou, vraj ho do úradu nechceli ku mne pustiť. Už to ma pobúrilo...“

     „Prečo prišiel za vami?“ prerušil ma primár.

     „Chceli ho zatknúť. ŠtB ho obvinila, že počas Slovenského štátu liečil gardistov a cez Povstania spolupracoval s gestapom. Bolo to nezmyselné obvinenie. Hlúpe klamstvo! Ale niekomu záležalo, aby sa inžiniera Stankeho zbavil! Niekomu, kto sám mal maslo na hlave!“

     „Pomohli ste mu?“ prerušil ma primár.

     „Bol som zmätený, pobúrený! Najskôr som mu poradil, aby sa obrátil na svojho partizánskeho veliteľa Trojana, ten by mu bez problémov potvrdil, že bol v jeho oddieli. Lenže... Trojana medzitým zatkla Štátna bezpečnosť a obvinila ho, že sabotoval v Baťovanoch dvojročnicu, neskôr päťročnicu, ba bol podozrivý aj z vraždy...“

     „Pravdaže, boli to podozrenia vykonštruované,“  poznamenal primár ironicky.

     Musel som prikývnuť. „Ako väčšina. Ale vtedy sa proti týmto obvineniam ťažko bránilo. Veď ste to sám pred chvíľou povedali. Zostroval sa triedny boj, Moskva všade hľadala nepriateľov...Nemyslite si, že som nepochyboval! Ale akosi stále som veril, že strana má pravdu, že to tak má byť a časom sa všetko vysvetlí a napraví...“

     „Ale nič sa nevysvetlilo, ani nenapravilo,“ prerušil ma primár. „Aj rehabilitácie boli... také rozpačité, nedokončené... Ako skončil prípad Stanke?“

     Odľahlo mi, že nemusím hovoriť o politických procesoch. „Chcel som si to vybaviť s okresným šéfom ŠtB, bol to nejaký Kocman. Dosť arogantne mi odkázal, že ŠtB nepatrí pod kompetencie okresného, ani krajského tajomníka strany. Bol to štát v štáte. Robili si, čo chceli. Napísal som však list, že Samuel Stanke bol účastníkom Povstania na Hornej Nitre. Podpísal som sa ako okresný tajomník KSS v Trenčíne. To museli rešpektovať. Odvtedy mu dali pokoj.“

     „Aspoň, že tak,“ zašomral primár.

     „Aspoň, že tak,“ zopakoval som po ňom. „Odvtedy som však mal na pamäti, aby som si dával pozor. So Štátnou bezpečnosťou som mal celý život problémy.“

     „Ja tiež,“ povedal náhle primár a trpko sa usmial.

     „Vy tiež?“ spýtal som sa a pozorne som sa zahľadel na primára; uvedomil som si, že človek, ktorý má v rukách môj život, je pre mňa neznámou osobou. Vždy ma zaujímali osudy iných ľudí, nie preto, že som bol funkcionár, ale najmä preto, že som im chcel pomôcť. „A prečo?“ spýtal som sa. „Mohli by ste mi o tom niečo porozprávať. Pravda, ak to nie sú nejaké citlivé skúsenosti...“

     Primár sa na mňa prekvapene zahľadel, akoby nečakal  tieto moje slová. „A vás to zaujíma?“ spýtal sa.

     Zľahka som prikývol. „Osudy jednotlivcov sú ako malé potôčky, bystrinky... zlievajú sa do riek, jazier, morí... to je spoločnosť. Je v nej všetko...“

     Primár chvíľu mlčal, akoby váhal, či má o sebe hovoriť, či je v tejto chvíli vhodné, aby odkrýval svoje vnútro a osobné tajomstvá.

     „Už som vám čosi naznačil,“ začal opatrne a akosi hanblivo. „To tak zväčša býva, že skúsenosti a názory rodičov sa prenášajú na deti. Nie je to pravidlo, ale v mojom prípade to tak bolo. Najmä postoje a názory otcove, pretože matka sa do politiky nemiešala, bola veľmi zdržanlivá, vravievala, že niekto v rodine musí mať rozum...“

     Usmial som sa. „Moja matka bola taká istá. Ba aj moja manželka.“

     „Keď sa začal proces so Slánskym, otec už sedel v Mírove,“ pokračoval primár. „Mal som sedem rokov, nechápal som, čo sa deje, ale akosi detsky intuitívne som cítil, že je to zlé, kruté... Záverečné vyhlásenia odsúdených vysielal rozhlas v priamom prenose, matka to počúvala, plakala a pokúšala sa modliť...“

     „Aj ja som tie prenosy počúval,“ prisvedčil som. „Pochopil som, že väzni poznajú svoje výpovede naspamäť. Vtedy som však veril, že strana má pravdu...“

     „Niečomu takému nemožno uveriť,“ namietal primár. „Tá nedôvera a odpor vo mne už natrvalo zostali. Čím som bol starší, tým menej som sa o politiku staral. Koho by to zaujímalo? Uznajte sám! Pokrytectvo, dvojaký život ľudí... niečo hovorili na verejnosti, úplne inak doma, medzi priateľmi... A tá nahlúpla propaganda! Nikto jej neveril, hádam ani tí, ktorí ju vymýšľali! Životná situácia sa nezlepšovala, ľudia boli nespokojní, no navonok bolo všetko v poriadku... V takejto atmosfére som vyrastal. Syn nespoľahlivého otca, nepriateľa socializmu...  Takých ako ja bolo veľa. Možno väčšina.“

     Na chvíľu sa odmlčal, potom sa nevinne spýtal: „Vy ste celý čas verili? Nevideli ste, ako ľudia žijú? Ste predsa súdny človek! Nepochybovali ste?“

     „Netvrdím, že som nemal pochybnosti,“ zamrmlal som. „Už vtedy, keď sme žili v Pišpeku a potom v Gorkom, už vtedy som – tak ako vy, detsky intuitívne – cítil, že takýto život nemá nič spoločné s vysnívaným svetom. Ani neskôr, keď som bol na študijnom pobyte v Moskve... ani vtedy som si nemyslel, že takto má vyzerať socializmus. Ale vždy som si myslel, že tie idey sú správne, že spoločnosť možno zmeniť, že svet môže byť lepší...“

     „Nie je to naivné?“ pýtal sa primár rovnako nevinným tónom. „Má to nejaký zmysel?“

     „Ak to nemá zmysel, tak potom neviem, čo zmysel má,“ odpovedal som.

     Primár sa zamyslel. „Ale áno, áno,“ zašomral. „Rád by som môjmu životu dal zmysel. Nejaký zmysel! A nielen môjmu. Obávam sa však, že kladieme nesprávne otázky. Pamätám si z čias gymnaziálnych, keď sme sa na hodine ruštiny učili o Puškinovi. Kdesi tento básnik povedal, že zmyslom poézie je poézia. Čo tak malá obmena? Zmyslom života je... život! Ako by sa vám to pozdávalo?“

     Pousmial som sa, aj keď mi úsmev robil ťažkosti; do nosa som mal zavedenú priesvitnú hadičku s nejakou výživou, hadička bola prilepená nad hornou perou.

     „Vravíte, že ste sa o politiku prestali zaujímať,“ podotkol som. „Ako ste potom vnímali rok šesťdesiaty ôsmy? Pasívne?“

     Zdalo sa mi, že primár ožil. Hlas mu zmäkol. „Pán Dubček!“ zvolal takmer vrúcne. „Vďaka vám sa mi vrátila viera v zmysel života! Áno, teraz to znie naivne, ale vtedy... vtedy to bola pravda! Vyčítam vám, čo by som mal vyčítať sám sebe. Ale bolo to, akoby som sa napil živej vody. Aj ja som vtedy veril, že svet by mohol byť lepší..!“

     Privrel som oči.

     „Pýtate sa ma, či som rok šesťdesiaty ôsmy vnímal pasívne? Pasívne? Pán Dubček! To bol najkrajší rok môjho života! Trval dlhšie ako storočie!“

     Zostalo ticho. Počul som iba, ako primár tlmene, no vzrušene dýcha.

     „Do toho roku sa zmestilo všetko, čo nám ľudský osud ponúka,“ pokračoval primár s potlačovanou emóciou v hlase. „Miloval som dievča, ktoré sa volalo Barbora a miloval som Beatles. A miloval som... vás!“

     Tuhšie som privrel viečka. Ťažko sa mi to počúvalo.

     „To už nebola politika,“ pokračoval primár. „To bolo všetko okolo nás, to bol vzduch, ktorý sme dýchali... Vy ste nám vrátili nádej! Zrazu sa oplatilo žiť! Po všetkých tých príkoriach a sklamaniach...“

     Počul som, ako sa zhlboka nadýchol.

     „Mne to pripadá ako shakespearovská dráma,“ povedal nečakane primár. „Neviem, či ma chápete... To obrovské, úžasné vzopätie! Tá energia ducha! To nadšenie a viera, že sa veci verejné zmenia, že sa budeme mať lepšie! A potom ten krutý pád... Vy si to možno ani neuvedomujete... ale v dejinách Čechov a Slovákov sa nič podobné nevyskytlo! Nie, nikdy! Ani v časoch husitských, ani v časoch štúrovských! Ani počas protektorátu, ani v časoch Povstania! A vy ste  to dali do pohybu, vy!“

     „Dobre sa to počúva,“ zašomral som. „Vďaka za úprimné vyznanie... A napriek tomu mi vyčítate, že som bol naivný, že som spôsobil utrpenie tým, ktorí našej politike dôverovali... Ako to ide dokopy?“

     „Jednota protikladov,“ odpovedal primár odľahčene. „Spomínate si na študentské nepokoje v Prahe na Strahove? Bolo to koncom októbra 1967.“

     „Pravdaže si pamätám. Dokonca som náchylný si myslieť, že tieto nepokoje boli akousi rozbuškou. Občianskou, nie politickou.“

     „To rád počúvam,“ prikývol primár spokojne. „Bol som totiž pri tom!“

     „Ale? O tom by ste mi mali porozprávať...“

     „Nechcem vás tým zaťažovať,“ povedal primár, hoci z jeho hlasu som vytušil, že je celý nedočkavý, aby mohol o strahovských nepokojoch hovoriť. „Mali by ste oddychovať a nezaťažovať sa emóciami.“

     „Nemusíte ma utešovať. Ani varovať. Viem, že by som sa mal šetriť a oddychovať. Ale v mojej situácii je to už jedno. Okrem toho som zvedavý, ako ste to zažívali vy, vtedy ešte mladý a neskúsený... Ako ste to videli zdola?“

     Primár ešte chvíľu váhal, akoby si chcel spomenúť na tie pohnuté roky. „Bol som práve na internáte na Strahove,“ rozhovoril sa. „Už som spomenul že som miloval Barboru, bola študentka medicíny ako ja, pochádzala zo severnej Moravy a bola... katolíčka. Možno sa vám to zdá nepodstatné, ale uvedomte si, že ja som zo židovskej rodiny a či chcete alebo nie, tie predsudky sú v ľuďoch hlboko zakorenené. Ani mojim, ani jej rodičom sa to nepozdávalo, hoci oni sa pokladali za moderných ľudí bez predsudkov... O to viac sme sa milovali! Vidíte, ako takéto zdanlivo nepodstatné veci vplývajú na ľudské osudy...“

     „Ako to myslíte?“ spýtal som sa.

     „No... keby som v tom čase nebol s ňou, keby sme sa spolu neučili na nejaký opravný termín... a keby nezhasli svetlo, tak sa možno nezapojím do študentského hnutia. A to mi bolo osudné. Kvôli tomu ma neskôr vyhodili z fakulty.“

     „Keby nezhasli svetlo?“

     „Svetlo,“ zopakoval primár. „Viete, v študentskom areáli na Strahove boli takmer každý deň výpadky prúdu. Nemali sme svetlo. Nemohli sme sa učiť.“ Usmial sa nejakej zabudnutej spomienke. „Mne by to ani tak nevadilo,“ pokračoval. „Ja som žil takmer v strede Prahy, my sme mali elektrinu stále... a keď vypli svetlo na internáte, aspoň som sa mohol v tej tme pritisnúť k Barbore a siahať jej pod blúzku, pod tepláky... Lenže tí ostatní sa učili, čítali, možno zabávali...A čo bez svetla? Najmä keď sa to pravidelne opakovalo!“

     „Snažím sa vás pochopiť,“ povedal som. „V päťdesiatych rokoch som študoval tri roky v Moskve. Podmienky tam boli tiež veľmi zlé. To boli však iné pomery. Ale prúd nám nevypínali. Čo ste urobili potom?“

     „Študenti začali vychádzať pred budovu, niektorí držali v rukách zapálené sviečky. Podaktorí spievali, ale väčšina skandovala: Poďme von! Chceme svetlo! Mne sa to zdalo veľmi zábavné, tak trochu romantické... Postupne sme sa sformovali do akéhosi spontánneho sprievodu a vydali sme sa na Dlabačov a ďalej na Pohořelec, jedna skupinka chcela ísť cez Loretu k Hradu, ale radšej sme si zvolili trasu cez Úvoz a ďalej po Nerudovke až na Malostranské námestie. Chovali sme sa pokojne, vyhýbali sme sa autám, električkám, autobusom, dokonca sme obišli jedno policajné auto... Skandovali sme: Chceme študovať! Chceme svetlo!“

     „Svetlo,“ povedal som potichu. „Nie je to symbolické? Svetlo! Kto by povedal, že bude predzvesťou konca Novotného éry?“

     „Spočiatku sa nič mimoriadne neudialo,“ pokračoval primár. „Bolo už desať hodín večer, keď sme dorazili na Malostranské námestie. Tam stálo niekoľko policajných áut, urobili zátarasy. Zaskočilo nás to, nemohli sme ďalej. Všetko však bolo pokojné, mne to stále pripadalo ako nejaká študentská recesia. Lenže to už recesia nebola...“

     „Celý ten študentský proces som pozorne sledoval,“ poznamenal som. „Tušil som, že sa deje čosi vážne, oveľa vážnejšie, ako by sa mohlo zdať.“

     „Aj sa dialo,“ pritakal primár. „Policajti – vtedy sme im hovorili príslušníci Verejnej bezpečnosti, veď viete – boli pokojní, zrejme ani netušili, čo sa deje a prečo ich na Malostranské námestie poslali. Podišli sme až celkom k nim a dokonca sme im začali vysvetľovať, čo sa stalo, že nemáme svetlo, že sú na Strahove hrozné podmienky. Policajti reagovali veľmi pokojne a vcelku racionálne, povedali nám, aby študenti poslali svojich zástupcov na vyjednávanie. Ale sprievod nikto neorganizoval, čiže nijakých zástupcov sme nemali! Zhodou okolností, všetci funkcionári študentskej samosprávy boli práve v tom čase na plenárnej schôdzi internátnej rady areálu Strahov. Aká náhoda! Práve sa zapodievali havarijným stavom v internátoch a o proteste sa dozvedeli až neskôr. Kým sme diskutovali, dorazili ďalšie policajné posily, ale tiež zrejme mali iné inštrukcie. Autami začali vytláčať sprievod späť do Nerudovej ulici. Boli sme na seba natlačení, nemali sme kam ustupovať, snažili sme sa autá zadržať rukami... Až postupne sa sprievod preriedil a my sme sa chceli vrátiť, no vtedy nás začali mlátiť obuškami. Dokonca striekali slzný plyn! Boli medzi nimi aj takí hlupáci, ktorí kričali: Tu máš svetlo!“

     Primár sa zasmial svojej spomienke. Bol to smiech, ktorý pripomínal krákanie havrana.

     „Zahnali nás do krovia pri chodníku a tam nás mlátili,“ pokračoval po krátkej odmlke. „Dvakrát ma udreli po chrbte, ale neboli to silné rany, ani ma veľmi neboleli. Ale potom jeden z tých príslušníkov, chrapúň akýsi, udrel Barboru do tváre, hneď sa jej z nosa a z perí pustila krv. To ma rozzúrilo... Zdrapol som ho za košeľu a mykol, až mu odleteli gombíky. Ale vtedy ma ďalší z tých smradov udrel do temena hlavy, ihneď som odkväcol... Prebral som sa, keď ma traja či štyria študenti ťahali k internátu, bol som celý krvavý, ľavú ruku som si necítil. Policajti ma mlátili, keď som ležal v bezvedomí na zemi...“

     „Verejnosť to pobúrilo, dobre si na to pamätám. Aj rektor Českého vysokého učení technického Josef Kožoušek vtedy ostro protestoval.“

     „Nielen on,“ prisvedčil primár. „Aj rektor Univerzity Karlovej Oldřich Starý. A ďalší!“

     „Pokračujte,“ nabádal som primára. „Ako to bolo ďalej?“

     „Naozaj vás to zaujíma?“ spýtal sa primár.

     „Ale áno, prirodzene. Uvedomte si, že je to váš pohľad na udalosti, pohľad autentický! Pre mňa ako politika má takáto výpoveď nesmiernu cenu. Aj keď... aj keď na tom už nič nezmeníme.“

     „Nie, nezmeníme,“ prisvedčil primár. „Ale ani na to nezabudneme. Ja určite nie.“

     „Tak teda... pokračujte!“

     „Dali sme sa na útek, celou cestou k internátu na Strahove nás prenasledovali príslušníci Verejnej bezpečnosti, teda, policajti. Koho chytili, toho bili. Zvery! Akoby sa nažrali surového mäsa! Bolo to príšerné... Kopali do chlapcov aj dievčat, ktorí v bezvedomí ležali na zemi... Dokonca vbehli na internát, násilne vtrhli do izieb, tí idioti vrieskali: Zažnite svetlo! Jedného študenta vyvliekli z izby, mysleli si, že to bol vodca sprievodu – hoci on  v tom čase v sprievode vôbec nebol! – a stĺkli ho do bezvedomia. Bolo ich na jedného dvanásť! Celkovo bol päť študentov vážne zranených. Šesť študentov zadržali a odvliekli na policajné stanice. Akoby bola vojna, akoby proti študentom zasiahlo gestapo...“

     Primár sa zadýchal. Hlas mal prerývaný.

     „Bola to pre mňa trauma. Dovtedy som si akosi naivne myslel, že mne sa nič nemôže stať, že to, čo zažil môj otec a jeho generácia, to je dávno minulosť... Mali proste smolu! My sme žili v inom svete! V socializme... Aj keď sme mali výhrady k režimu, aj keď sme nosili zakazované dlhé vlasy, aj keď sme boli proti všetkým... s takouto brutalitou sme nerátali. Ale zrazu tiekla krv, na vlastnom tele sme zakúsili bitku, rany, vypočúvanie, ponižovanie, urážky... A to bolo od tých, ktorí nás mali chrániť... Nečudujte sa, že moja dôvera v systém sa totálne zosypala... Ak má byť toto socializmus, tak sa ničím nelíši od fašizmu. Stal sa zo mňa zúrivý odporca režimu!“

   Prekvapili ma emócie, ktoré sa vyvalili z primárovho vnútra ako hnisavý vred. 

   „Protesty ešte pokračovali, ale bezvýsledne,“ hovoril primár skleslým hlasom. „Keď sa študenti dozvedeli, že niekoľko ich kolegov zadržali, znovu vyrazili do ulíc. Ale to už bola otvorená vojna. Neviem, kto dal policajtom takýto príkaz... Bili a mlátili každého, koho stretli, ešte aj študentov, ktorí sa vracali z mesta a vôbec netušili, čo sa udialo...Skúste ma pochopiť! Po tejto udalosti, ktorú som zažil doslova na vlastnej koži, už som nemal dôveru v socializmus. Navyše... prirátajte k tomu výchovu v rodine, kruté skúsenosti môjho otca, represie, ktoré sme zažili... Nečudujte sa, že som vám neveril!“

     „Nie, vôbec sa nečudujem,“ odpovedal som. „Zažíval som podobné sklamania... Boli však, pravdaže, z iného rodu. Bolo to po tom, keď som bol členom rehabilitačnej komisie. Tie strašné procesy mnou otriasli... Aj ja som zapochyboval, či je tento režim správny. Lenže ja som ho, na rozdiel od vás, nezavrhol, ja som sa ho pokúšal zmeniť. Vravíte, že ste mi neverili? Pred chvíľou ste povedali, že ste milovali Barboru, Beatles a ... mňa!“

     Primár sa zasmial. „Ach, áno. Dokonca to bolo v opačnom poradí! Dubček, Beatles a Barbora. Beatles a Barbora sa podľa okolností striedali. Ale vy ste neohrozene trónil!“

     Aj ja som sa zasmial. Pichlo ma v hrudníku. „Tak ako to bolo? Neveril a zároveň miloval? To sa vylučuje!“

     „Ale nie, vôbec nie!“ zvolal primár prudko. „Môžete predsa milovať ženu, ktorej neveríte! Či nie?“

     „Neviem,“ povedal som po pravde. „Ja som miloval ženu, ktorej som veril. Lenže hovoríme o vašom vzťahu ku mne... Ako ma môžete milovať a neveriť mi zároveň?

     Primár sa zamyslel, palcom a ukazovákom si šúchal konček nosa.

     „Neveril som, že je možné humanizovať socializmus,“ povedal náhle. „Čosi vo mne to odmietalo. Povedzme... bol to inštinkt, intuícia. Ale aj môj rozum, moje rácio to odmietalo. Vravel som si, ak sa pokúsi niekto demokratizovať socializmus, tak to bude s najväčšou pravdepodobnosťou koniec socializmu! Socialistický režim nezvládne slobodnú súťaž politických strán! Zrúti sa, pretože ho porazia iné politické strany... skôr či neskôr ho porazia! Ale sa všetko zmenilo!“

     „Ako to myslíte... všetko sa zmenilo?“

     „Zmenilo sa, keď ste sa na scéne objavili vy... Ťažko sa mi to vysvetľuje! Viete, dovtedy som o vás nič nevedel. Čerta starého som sa ja  zaoberal politikou! Ani som len netušil, že ste nejakým tajomníkom strany na Slovensku! Ach jaj! Slovensko bolo ďaleko a nejaký tajomník mi nič, ale vôbec nič nehovoril... Mne, pražskému chlapcovi? Nebudete mi veriť, ale mal som rád slovenský bigbít! Deža Ursínyho, Mariána Vargu, Paľa Hammela, Jožka Barinu, Jána Lehotského, The Beatmen a The Buttons! Hovorí vám to niečo?“

     Rozpačito som hľadel na primára.

     „Ach nie, to vám nič nehovorí! Prečo aj? Politickí funkcionári mali iné starosti, ako počúvať slovenský bigbít... Ešte tak  šikanovať bigbiťákov a rockerov...“

     Prerušil som ho. „Chceli ste mi povedať, prečo ste zmenili názor...“

     „Áno, prepáčte, odbieham... Bolo to ako zjavenie. Začali ste meniť, čo bolo nemeniteľné. Videl som vašu fotografiu, ako skáčete z mostíka do vody na kúpalisku v Santovke. Tak som si povedal... čo je to za chlapíka? Viete, po tých nekonečných oficialitách, po tých klamstvách, po kašírovaných obrázkoch papalášov... je tu zrazu politik, ktorý je ako my! Začal som meniť názor... najprv len intuitívne, no potom som si pozorne všímal, čo robíte, ako sa náhle mení nálada v spoločnosti, ako sa dvíha úžasná energia nádeje! Znie vám to pateticky? Možno, možno... Ale pre mňa to bolo ako vzkriesenie. Moja mladosť, moja biologická mladosť bola v súlade s tým, čo sa dialo v spoločnosti... A tak som opäť začal veriť že svet bude iný, lepší... Nenapraviteľný romantik!“

     „Aj o mne mnohí vraveli, že som romantik,“ povedal som po chvíli. „A že som naivný. To som počúval dlhé roky... a vlastne až doposiaľ. Ale som rád, že mi to hovoríte.“

     Primár zamyslene prikývol. „Naše cesty sa vtedy opäť spojili,“ povedal. „Aj keď na diaľku, aj keď v dvoch rôznych rovinách. Kráčal som popri vás až dovtedy, kým vás neodstavili. Najprv do funkcie predsedu Národného zhromaždenia a potom za veľvyslanca do Turecka. Ale to už som vám nerozumel, nechápal som, prečo to robíte, prestal som vám veriť... V mojich očiach, prepáčte, ste zlyhali...“

     Odmlčali sme sa. Počul som, ako syčí kyslík, ktorý mi prúdil do pľúc. Primár odvrátil tvár, hľadel kamsi do okna.

     Cítil som, že slabnem, síl sa mi nedostáva. Cítil som aj márnosť z nedorozumení, ktoré ma budú prenasledovať hádam do konca života. Chcel som sa brániť, vysvetľovať, hovoriť o tom, aké to bolo ľudsky, občiansky aj politicky zložité, chcel som povedať primárovi a všetkým, všetkým, ktorí o mne pochybovali, ktorí mi vyčítali moju slabosť a naivitu, že som išiel za hranicu možného, že som sa nevzdal, že som odolával do poslednej chvíle, že som sa zastavil až nad priepasťou a tá by pohltila nielen mňa, ale aj občanov Česko-Slovenska.

     Už som nevládal. Chcelo sa mi spať.

     Primár akoby to vycítil. Postavil sa.

     „Nechám vás,“ povedal potichu. „Mrzí ma, že som sa nechal uniesť spomienkami a emóciami. Ale bolo to silnejšie... Oddýchnite si, pripravíme vás na operáciu. A potom, keď sa váš stav zlepší, si dopovieme tento príbeh...“

     12)

     Spím a bdiem, zaspávam a opäť sa prebúdzam, strácam vedomie a opäť mám jasnú myseľ, som, aj nie som. Primár odišiel, izba je prázdna, tíško šumia prístroje, akoby povieval vetrík. Chce sa mi spať, ale vzápätí si vravím, že spánok je krátka smrť, darmo nás osvieži, je to stratený čas. A práve teraz, keď by som ešte toľko toho chcel povedať!

     Primárovo rozprávanie o študentských nepokojoch vo mne nevdojak oživilo spomienky na moje študentské roky. Boli to študentské roky? Možno považovať tri roky strávené v Moskve za časy študentské? Aj áno, aj nie.

     Akýže som ja bol študent? Veď už som bol ženatý, mal som deti, zastával som pomerne vysoké stranícke funkcie. Okrem toho som diaľkovo študoval na Právnickej fakulte. Ale mohol som odmietnuť ponuku študovať v Moskve? Nie, to vtedy nebolo možné: bol to jasný signál, že so mnou strana počíta a že som perspektívny káder. Napokon, bolo to v mojom záujme, aby som šiel do Moskvy a kvalifikovane sa pripravil na budúcnosť.

     Ale aj tak som váhal. Radil som sa so svojou ženou Annou, ako inak. Ale ako vždy, ona mi neomylne vedela poradiť: áno, choď! Ja to s deťmi zvládnem, aj keď to nebude ľahké.

     Vracal som sa do Sovietskeho zväzu v auguste roku 1955 po sedemnástich rokoch. Všetko bolo iné, najmä ja som bol iný. Vedel som však – či som to aspoň tušil – kam idem a čo ma asi čaká. Hoci som v Moskve nikdy predtým nebol, bol som pripravený na tie isté obrazy, aké som vídal v iných sovietskych mestách.

     Za oknami vlaku sa mihali nekonečné brezové lesy, nebolo vidno takmer nič iné, len občas sa na pár okamihov ukázala nejaká dedinka, zopár biednych drevených domcov a potom zase dlhé hodiny iba lesy a lesy. Keď sme zastavili na nejakej stanici, videli sme len neomietnuté fasády budov, pokrikujúcich železničiarov, nervóznych cestujúcich s otlčenými kuframi a batohmi,  a takmer všade vojakov so samopalmi.

     Vo vlaku nás bolo desať, z toho sme traja boli zo Slovenska. Bol medzi nami aj Miloš Jakeš, ktorý sa neskôr stal generálnym tajomníkom ÚV KSČ, či Jozef Lenárt, dlhoročný predseda vlády počas Novotného éry, potom prvý tajomník strany na Slovensku. Ani oni, ani ostatní z našej skupiny nikdy v Sovietskom zväze neboli, hlavy mali preplnené propagandou a zrejme očakávali prekvitajúce a bohaté mesto s nadšenými budovateľmi socializmu. Cesta trvala dva dni a keď sme vystúpili na Bieloruskej stanici, boli sme utrmácaní a unavení. Nebol som ani trochu prekvapený, keď som videl presne to, čo som očakával: ošarpané budovy, húfy biedne odetých ľudí so zachmúrenými, nedôverčivými tvárami, stiesnenosť, žobrákov na uliciach, veľa vojakov a milicionárov. Na tvárach svojich  budúcich kolegov som videl, že len ťažko skrývajú sklamanie, takmer zdesenie; ja som bol na takéto obrazy pripravený.

     Potom sme išli rozheganým autobusom na Leningradskú triedu, kde bola Vysoká politická škola pri ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu – zo dvadsať budov postavených vari ešte zo začiatku tridsiatych rokov. Študovalo tam zhruba tisíc študentov, no len stovka nás bola z krajín strednej a východnej Európy.

     Na rozdiel od mojich kolegov z Čiech, Slovenska, ale aj ďalších krajín, ktorí nevedeli po rusky – a museli sa aspoň jeden semester učiť ruštinu – ja som hovoril po rusky výborne, dokonca bez prízvuku. Rusi to vedia oceniť.

     Už prvú skúšku – asi päť týždňov po príchode do Moskvy – som urobil skúšku na výbornú, podľa sovietskeho systému to bolo A,  za rovnakých prísnych podmienok, aké mali ruskí študenti. Aj to bol zrejme dôvod, pre ktorý ma dali na izbu s Rusom, volal sa Boris a bol okresným straníckym tajomníkom v oblasti neďaleko od Moskvy. Ťahalo mu už na päťdesiatku, no bol veľmi vnímavý, dychtil po vedomostiach, dobre sa učil a bol mi po celý čas spoľahlivým priateľom.

     Aj po mnohých rokoch premýšľam o tom, čo mi dal a čo vzal trojročný pobyt v Moskve. Tri roky sú dlhý čas, bez manželky a bez detí, bez kontaktu s našou realitou; no na druhej strane som hlbšie prenikol do problémov sovietskej spoločnosti. V dobrom, aj v zlom. Kde inde by som prenikol do podstaty systému, do myslenia ľudí, do ich názorov, pocitov, osudov? Keď som sa neskôr rozhodoval, keď som zvažoval ako sa zachovať, keď som sa pýtal, aké sú  sovietske zámery, tak som mal pred očami roky v Moskve, snažil som sa akosi anticipovať ruskú mentalitu, osudy prostých ľudí, ale aj veľmocenské, až imperiálne ambície veľkého Ruska... Čosi som o tom vedel. Ale čo oni vedeli o nás? Malá krajina, ktorá je nárazníkom medzi Východom a Západom... Veľká ruská duša! A veľká ruská krutosť!

     V Rusoch zvláštnym spôsobom pretrvávala stalinská paranoja: boli presvedčení, že všetko ruské je najlepšie, najväčšie, najkrajšie, najkvalitnejšie. Ruské ríbezle boli veľké ako paradajky a ruské šváby väčšie ako tatranské orly. Verili tomu, že oni vymysleli koleso, papyrus, pušný prach, alkohol a ako prví začali používať elektrinu. Ani len netušili, že také Československo je relatívne bohatá a priemyselná krajina, ku ktorej sa ani za desaťročia nepriblížia... A to mal byť náš vzor!

     Ale to ma vtedy netrápilo. Veľa a rád som sa učil, veľa som študoval. Objavoval som nové svety. Pravdaže, učebné osnovy a učebnice, ako aj prednášky, to všetko bolo pod prísnou ideovou kontrolou. Žiadna sloboda ducha, nijaké univerzitné diskusie!

     Čo som vtedy vedel o Marxovi? Čo o Leninovi?

     Marxovým učením sa celé desaťročia oháňali stranícki funkcionári, ktorí neprečítali ani riadok Marxových spisov, hoci ich mali pekne v koži – či v koženke? – zviazané v knižnici.

     Marxove diela patrili medzi povinné čítanie a hoci to, čo je povinné, sa vždy číta s najväčšou nechuťou – alebo sa nečíta vôbec – tak Marx ma vcelku zaujal. Čítal som Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta, Triedne boje vo Francúzsku a s menšími či väčšími ťažkosťami aj Kapitál. Nie všetkému som rozumel. Všetkému sa ani rozumieť nedalo a ešte aj teraz si myslím, že Marx zostal nepochopený, alebo pochopený tak na dve tretiny, práve preto, že ho dehonestovala oficiálna ideológia marx-leninizmu. Boli to len frázy, len slovné spojenia, ktoré nemali opodstatnenie, ani logiku, no tým viac sa používali, či skôr – zneužívali. Marx o Leninovi nič nevedel, Lenin si vysvetľoval Marxa tak, ako sa mu hodilo.

     Nikdy som nepredstieral, že som politológ, že som odborník na marxisticko-leninské teórie, že som vykladač správnych téz politickej ekonómie a všetkých tých vied, ktoré rámcovali a podmieňovali socialistický systém. Nerozumel som príliš abstraktným  vetám a myšlienkam,  ktoré predstierali vážnosť a múdrosť, možno aj múdre a vážne boli, no boli tiež vzdialené od reálneho života, od všetkých tých denných problémov, ktorými žili ľudia, mestá, okresy, kraje, štát...

     Naši pedagógovia mali však vo všetko jasno: všetky teórie boli posvätené Leninom, aj keď Marxa som vnímal ako demokrata, kým Lenina ako – povedzme – autokrata. Marx si mohol dovoliť polemiku, vnímal protirečenia, hovoril o dialektike,  Lenin písal o svojich názoroch tak razantne a bez výhrad, že ma to znepokojovalo, Leninove názory sa chápali ako konečný postulát. Ale Lenin tiež napísal, že socialistická revolúcia zvíťazí vo vyspelej kapitalistickej krajine, teda rozhodne nemal na mysli cárske Rusko! Lenin vo svojich dielach Štát a revolúcia a Detská nemoc ľavičiarstva tiež zreteľne tvrdil, že Rusko bude nasledovať vyspelejšiu krajinu, ktorá sa ujme vodcovstva socialistického hnutia na svete. Koho mal na mysli? Nemecko, Veľkú Britániu, USA? Ja som si túto pasáž podčiarkol a na okraj som pripísal otázku: Československo? Východné Nemecko?

     Občas ma nutkalo, aby som sa na tieto problémy spýtal niekoho z pedagógov, či kolegov. Ale nikdy som sa k tomu neodhodlal: pre nich boli Leninove názory ako dogmy, pochybovať o nich sa rovnalo kacírstvu. No pochybnosti vo mne zostali.

     Mýlil sa Marx, či Lenin? Alebo sa mýlili obaja? Je to nezmyselná otázka, najmä teraz, keď ležím na nemocničnom lôžku a čakám na operáciu. Koľko rokov je odvtedy, čo zomrel Marx? Ako zvláštne vyznievajú jeho teórie teraz, keď socializmus zlyhal... Je to dôsledok jeho ideí, či skôr dôsledok Leninových dogiem? Alebo sa ich myšlienky opäť navrátia, keď sa svet posunie ďalej a kapitalizmus vyčerpá svoje možnosti? Čo príde? Renesancia socializmu? Toho... s ľudskou tvárou?

     Marx nebol dogmatik, neponúkal osvedčený a fixný model socializmu, nepresadzoval ortodoxne revolučné zmeny, skôr nenásilný prechod kapitalizmu k socializmu. Nemohol však presne predvídať vývoj vo svete, ani jeho génius nemohol tušiť, ako dejinné turbulencie zmenia sociálne a ekonomické podmienky. Tak či onak, ani Marx si nemohol myslieť, že Rusko je tou krajinou, ktorá bude pripravená na socialistický experiment. A tu kdesi je zásadný, priam kľúčový problém: tu sa začala deformácia moderných dejín.

     Sovietsky zväz nemohol byť tou krajinou, ktorá sa mala ako prvá stať socialistickou.

     Keď sa sme  o niekoľko rokov neskôr pripravovali na kľúčové rokovania so sovietskou delegáciou v Čiernej nad Tisou, keď nás Brežnev chcel poúčať, ako máme riadiť ekonomiku a spoločnosť, chcel som mu pripomenúť túto Marxovu tézu. Čo nás chcete vy poúčať! Veď vy – nie my! – vy ste neboli pripravení realizovať socializmus! Ale moji spolupracovníci ma odhovorili. Brežnev by to považoval za aroganciu, za urážku.

     Spomienky na roky strávené v Moskve boli tvrdou skúškou mojej viery.

     Ale ja som vtedy akosi fatálne, osudovo veril, že socializmus je historicky ten správny a jediný model. Tak som to vnímal, to bola moja výchova, moje dedičstvo. Kto mi to môže vyčítať? Kto môže za to, že socializmus v jeho zdeformovanej podobe zlyhal? A prečo sa moji kritici čudovali, že som chcel dať socializmu ľudskú tvár?

     Ale teória je jedna vec, realita iná. Aj keď som ako špongia nasával teóriu, prax mi bola bližšia. Koncom mája 1955 odcestoval prvý tajomník ÚV KSSZ Nikita Sergejevič Chruščov do Belehradu a juhoslovanského prezidenta Josipa B. Tita oslovil – drahý súdruh! To bolo čosi neslýchané! Najmä po tom, keď vtedajšie sovietske, no aj naše a iné ľudovodemokratické noviny a rozhlas, označovali Tita ako krvavého psa, kata, ako prisluhovača imperializmu, ako zradcu...

     Nikdy som sa vnútorne nestotožnil so Stalinovými  útokmi na Josipa Tita. Naopak. Obdivoval som Titovu odvahu, s akou sa postavil proti fašistickej okupácii, ako velil operácii v bosnianskej Sutjeske, ako napokon doviedol Juhosláviu k samostatnej, suverénnej republike, ktorá mala veľa atribútov demokracie. Keď sa mu Chruščov verejne ospravedlnil, bolo to pre mňa, no nielen pre mňa, veľké zadosťučinenie.

     Po mnohých rokoch som sa s Titom stretol v Československu.

     Bolo to v auguste 1968, pár dní pred okupáciou.

     Keď pricestoval Josip B. Tito v júni roku 1956 do Moskvy, vítal ho nadšený dav, bol to spontánny, nikým neorganizovaný zástup Moskovčanov, ktorí lemovali cestu z letiska až do Kremľa. Ukázalo sa, že ani zúrivá protititovská propaganda nemá vplyv na zdravý úsudok ľudí a len tri roky po Stalinovej smrti je takmer všetko inak.

     Ale rozhodujúcu úlohu aj v tomto prípade zohral XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956 a najmä tajný prejav generálneho tajomníka Chruščova O kulte osobnosti a jeho následkoch.  Bolo to – na tie časy – čosi nevídané a neslýchané. Bol to šok, ktorý ma trvalo poznačil.

      Stalin bol vrah. Ten Stalin, ktorý stelesňoval všetko, čomu som veril. A teraz bol Stalin  symbolom zla, bol zlom samotným.

     Ľudia sa o tajnom prejave Chruščova dozvedeli až dva týždne po tom, keď odznel. Na škole o ňom vedeli iba sovietski študenti, zahraničných študentov nikto neinformoval; ale naši kolegovia nám, pochopiteľne, povedali o podstatných častiach prejavu. Aj ja som sa o detailoch v prejave dozvedel veľmi rýchlo, no celý text som nemal k dispozícii.

     Chruščov sám v prejave povedal:

     „K otázke kultu osobnosti musíme pristupovať so všetkou vážnosťou. Túto otázku nemôžeme vynášať mimo stranu a tým menej do tlače. Preto o nej referujem na neverejnom zasadaní zjazdu. Je treba poznať mieru, neživiť nepriateľov, neodhaľovať pred nimi naše rany. Myslím, že zjazdoví delegáti správne pochopia a ocenia tieto opatrenia.“     

    Do školy vtedy prišiel nejaký človek z Ústredného výboru KSSZ a oboznámil sovietskych študentov s niektorými pasážami vystúpenia. Mne sa celý text dostal do rúk až po niekoľkých rokoch, keď už som bol v Československu.

     V mnohých ohľadoch to bol prejav veľmi odvážny, dokonca sa hovorilo, že Chruščov ho predniesol aj napriek nesúhlasu väčšiny členov vedenia; podaktorí z nich boli totiž zodpovední za stalinské represie.

     Na úvod prejavu sa Chruščov odvoláva na upozornenia, ktoré vyslovil, či napísal Lenin: otvorene varoval pred Stalinom, pred jeho hrubosťou a sklonmi k diktatúre. „Tým, že sa Stalin stal generálnym tajomníkom, sústredil do svojich rúk nesmiernu moc a ja nie som si istý, či ju dokáže obozretne uplatňovať...“

     Lenin chcel dokonca Stalina odvolať z funkcie: „Stalin je príliš hrubý a tento nedostatok, ktorý sa ako-tak dá strpieť medzi nami komunistami, nie je možné trpieť, keď ide o generálneho tajomníka. Preto navrhujem súdruhom, aby uvážili, ako Stalina z tejto funkcie odvolať a menovali na ňu iného človeka...“

     Leninove obavy boli oprávnené: Stalin svojim chovaním a paranojou spôsobil ohromné škody.

     Takýchto Leninových varovaní bolo viac, no na delegátov zjazdu, aj na verejnosť väčšmi zapôsobili Stalinove fatálne chyby počas vojny a najmä politické procesy a justičné vraždy, preplnené koncentračné tábory – gulagy – a nesmierna Stalinova krutosť.

     Chruščov jasne a presne pomenoval Stalinove metódy:

     „Pojem nepriateľ ľudu zaviedol Stalin. Tento termín okamžite  zbavoval nutnosť predložiť dôkazy ideovej nesprávnosti jednotlivcov. Každého, kto v niečom so Stalinom nesúhlasil, kto bol podozrivý z nepriateľských úmyslov, umožňoval vystaviť tým najtvrdším trestom s porušením všetkých noriem revolučnej zákonnosti.  Pojem nepriateľ ľudu v podstate nepripúšťal, vylučoval možnosť akéhokoľvek ideového boja, alebo prejavu vlastného názoru  na najrôznejšie otázky, dokonca aj praktického významu. Hlavným a v podstate jediným dôkazom viny sa v rozpore so všetkými normami modernej právnej vedy považovalo priznanie obvineného... Hromadné zatýkanie a vysídľovanie tisícov a tisícov ľudí, popravy bez súdu a normálneho vyšetrovania vyvolávali medzi ľuďmi neistotu, strach, pobúrenie. Zo strany boli odtrhnutí a likvidovaní čestní ľudia, ktorí Stalinovi nevyhovovali.“

     Zažil som návraty trestancov, ktorí sa vrátili z gulagu. Rozum aj srdce odmietali prijať ich osudy. Bolo to čosi neskutočné, neuveriteľné – a predsa to bola pravda. Vracali sa ľudské trosky, ponížení, zúbožení, s podlomeným zdravým, bez viery, bez budúcnosti. Bolo medzi nimi mnoho frontových vojakov, ktorí bojovali v Červenej armáde, boli zranení, mali medaile za statočnosť, no predsa sa dostali do sovietskych koncentračných táborov. Pritom Stalinove chyby najmä na začiatku druhej svetovej vojny priniesli obete miliónov vojakov i civilistov.

     Chruščov takto hodnotil Stalinove postoje:

     „Keď fašistické vojská vtrhli na sovietske územie a zahájili vojenské operácie, z Moskvy nasledoval rozkaz na výstrely neodpovedať. Prečo? Preto, že Stalin sa napriek zjavným faktom domnieval, že to ešte nie je vojna, ale provokácia jednotlivých nedisciplinovaných jednotiek nemeckej armády a keď Nemcom odpovieme, poslúži im to ako zámienka k zahájeniu vojny.“

     Keď som bol ako chlapec s rodičmi v Pišpeku a neskôr v Gorkom, pamätám si na procesy s mnohými sovietskymi dôstojníkmi, najmä s generálom Tuchačevským, ktorých - pre mňa - nečakane a prekvapujúco postavili pred súd a popravili. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo bola Červená armáda oslabená, takmer paralyzovaná.

     „Veľmi ťažké následky zvlášť pre počiatočné obdobie vojny mala tá okolnosť, že v priebehu rokov 1937 až 1941, v dôsledku Stalinovej podozrievavosti, boli obvinené a zahubené nespočetné kádre armádnych veliteľov,“ povedal v prejave Chruščov. „V priebehu týchto rokov bolo represiami postihnutých niekoľko vrstiev veliteľských kádrov, doslova od roty a práporu až po najvyššie armádne centrá...“

     Ťažko sa čítali tieto slová. Až spätne som si uvedomoval, koľko zbytočných obetí spôsobili Stalinove zlé rozhodnutia.

     Chruščov ešte pritvrdil:

     „Stalin bol veľmi vzdialený od chápania reálnej situácie, ktorá sa vytvárala na fronte. Bolo to prirodzené, pretože počas celej Vlasteneckej vojny nebol ani na jedinom úseku vojny, ani v jednom z oslobodených miest... Stalin pritom bezprostredne zasahoval do priebehu operácií a vydával rozkazy, ktoré často nebrali do úvahy reálnu situáciu na danom úseku fronty a ktoré museli nevyhnutne viesť k obrovským stratám na ľudských životoch.“

     Potom som si prečítal, že predseda vlády Nikolaj Bulganin o Stalinovi povedal:

     „Človek niekedy išiel k Stalinovi a bol k nemu pozvaný ako priateľ. Ale sedí u Stalina a nevie, kam ho od neho odvezú. Či domov, či do väzenia.“

     Je to dávno, veľmi dávno, takmer ako z iného života. A predsa tieto spomienky vo mne ožívajú, derú sa na povrch, neustále jatria staré rany. Uvedomujem si, že to bol zásah do samotnej podstaty môjho myslenia, pocitov, do podstaty bytia, do štruktúry osobnosti. Keď nad tým všetkým spätne uvažujem, myslím si, že táto skúsenosť vo mne nástojčivo vyvolala potrebu vyrovnať sa aj u nás so stalinskými represáliami, začať rehabilitácie a očistiť tých, ktorí trpeli, ktorí boli zbavení dôstojnosti, ktorých režim mučil a odsúdil na tvrdé väzenie, ktorých poslal na šibenicu. Ba dokonca som presvedčený, som si istý, že kdesi tu sa začala moja predstava o inom spôsobe riadenia socialistickej spoločnosti. Tam kdesi mala zárodky túžba meniť podobu socializmu.

     Čakal som, že závery XX. zjazdu KSSZ dajú do pohybu nielen sovietsku spoločnosť, ale aj spoločnosť českú a slovenskú, že odmäk v Sovietskom zväze, ktorý spôsobil Chruščovov prejav a celá atmosféra moskovského zjazdu, sa v akejsi modifikovanej podobe prejaví aj u nás. Lenže u nás nebolo v tom čase na akýkoľvek odmäk ani pomyslenia. Prvým tajomníkom KSČ bol v tom čase Antonín Novotný, ktorý sa – rovnako ako vtedajší prezident Antonín Zápotocký – priamo či nepriamo podieľal na politických procesoch a destalinizácia spoločenských pomerov by sa oboch osobne dotkla, oslabila by ich pozície. Pravdaže, nešlo len o Novotného a Zápotockého, ale takmer celý rozsiahly stranícky aparát bol rôznymi väzbami, vzťahmi a súvislosťami prepojený s nezákonnosťou predošlých rokov. Odmäk nikto nepotreboval.

     Stalinov pomník v Prahe na Letnej – najväčšie skupinové súsošie v Európe – ktorý bol odhalený 1. mája 1955, stál až do novembra 1962! Chodieval som neraz okolo tohto monštra a uvedomovoval som si, že nielen  pomníky, ale aj politické predsudky majú dlhé trvanie. Pražania tomuto gigantickému monumentu ironicky hovorili „fronta na maso“.

     Podobný osud mal Stalinov pomník v Bratislave, ten však postavili už v roku 1949 a aj neskôr odstránili.

     Po promócii sme spolu so skupinou zahraničných študentov odcestovali do Sverdlovska na Ural, aby sme študovali metódy riadenia v priemysle. Aj to bol zážitok, ktorý čiastočne vyvažoval negatívne poznanie zo Stalinovho obdobia kultu osobnosti. Komplex ťažkého priemyslu v Sverdlovsku, ktorý bol jedným z hlavných centier metalurgie a baníctva, sa len ťažko zrovnával s čímkoľvek, čo som dovtedy videl, o čom som dovtedy počul. Návšteva vo Sverdlovsku urobila na mňa veľký dojem a opätovne som pociťoval akúsi relativizáciu, až schizofréniu, ktorá ma neopúšťala ani v budúcich rokoch. Na jednej strane zdesenie zo stalinských metód, z brutality, akou režim presadzoval svoje zámery, ale na druhej strane som vnímal ako realitu, že bez tvrdého a direktívneho vedenia by v Sovietskom zväze len ťažko vznikali takéto stavby a komplexy. Bolo to znepokojujúce poznanie. Kto nežil v Rusku, ťažko pochopí – ale tento princíp pokory, sklonených hláv, fatálneho prijímania obetí, pritom bezbrehej hrdosti a akejsi pomyslenej nadradenosti, lásky aj krutosti, to je zmes ruskej povahy, nevyspytateľnej  a ťažko pochopiteľnej, veď ju nedokázali pochopiť ani Tolstoj s Dostojevským.

     Ešte v Moskve som sa dozvedel, že môj dávny známy a záchranca doktor Ivan Bojko sa napokon v roku 1956 vrátil aj s manželkou do Československa. Aj to bol dôsledok odmäku po Chruščovovom prejave. Doktor Bojko mal potom ordináciu v Melčiciach a pracoval tam až do roku 1962.

     Vracal som sa domov a kým v Sovietskom zväze sa nesmelo ukazovali prvé náznaky kvitnúcich stromov, v Československu stále padal sneh a mráz kreslil kvety na okná. Bolo to v roku 1958.

     Až doma som si uvedomil, že moje informácie neboli celkom presné a spoľahlivé. Rok 1956 spôsobil aj v Československu mierny odmäk a politické turbulencie. Po krátkom odmäku však opäť prišla tvrdá politická línia.

     13)

   Netušil som, vtedy v Moskve som to nemohol tušiť, že sa s Nikitom Sergejevičom Chruščovom niekedy osobne stretnem. Ale stalo sa.

     Chruščov mi bol sympatický, nielen ako politik, ako symbol zmien, ale aj ľudsky: bol srdečný, bezprostredný a priamočiary, tak trochu pripomínal dedinského strýca. Pohľad na jeho odvážne vystúpenie na XX. zjazde KSSZ tak trochu skalili maďarské udalosti v jeseni 1956. Kritici Chruščova vtedy argumentovali: bolo vám to treba? Potrebovali ste uvoľniť politický tlak? Museli ste spochybniť Stalinove zásluhy? Tu máte výsledok – maďarská kontrarevolúcia! Naozaj: bolo vám to treba?

     Povstanie v Budapešti som vtedy naozaj vnímal ako kontrarevolúciu. Ale bolo to aj tým, že som bol v tom čase v Moskve, že som ako Slovák mal zlé skúsenosti nielen s maďarským nacionalizmom, ale aj so spojenectvom Horthyho Maďarska s Hitlerom počas vojny až do posledného dychu; aj keď som mal málo informácií, zdalo sa mi, že zásah sovietskych vojsk v Budapešti bol oprávnený.

     Potom som sa s Nikitom Sergejevičom stretol aj osobne. Bolo to v októbri 1961 na zjazde Komunistickej strany Rumunska, kedy som bol členom česko-slovenskej delegácie KSČ: delegáciu viedol generálny tajomník Antonín Novotný.

     Ťažko však povedať, že to bolo stretnutie. Obaja sme v tom istom čase boli na tom istom mieste. Nepodali sme si ruky, neprehovorili sme spolu ani slovo.

     Na zjazde v Bukurešti bolo cítiť, že sovietsko-čínske vzťahy sa zhoršujú, čínska delegácia kritizovala Chruščovovu politiku, ktorú odsúdila Stalina a začala proces destalinizácie.

     Chruščov bol nevyspytateľný. Požiadal rumunských hostiteľov, aby sa zahraniční delegáti zišli na uzavretom zasadaní, čo bolo nečakané rozhodnutie – ale organizátori mu vyhoveli. Znamenalo to, že sa nepostupovalo podľa programu, že sa nečítali pripravené referáty, ale debatovalo sa priamo, hovorilo sa v ruštine, diskutujúci reagoval priamo na predošlého diskutujúceho: bolo to pomerne náročné a nie každý sa mohol do takejto debaty zapojiť.

     Novotný nemal veľký dar improvizovať, nedokázal okamžite reagovať na situáciu; zväčša si dával svoje vystúpenia nielen pripraviť, ale aj schváliť. Náhle bol v nevýhode, navyše, nevedel po rusky. Ukázalo sa, že v našej delegácii som po rusky hovoril... iba ja! Keďže sa aj naša delegácia musela zúčastniť na tejto diskusii, musel som vystúpiť.

     Ani ja som nemal nič pripravené, musel som improvizovať, nič som s Novotným nekonzultoval; úplne spontánne, s vedomím, čo hovorím, stotožnený so svojim názorom, som podporil destalinizácii a Chruščovovi úplnú podporu.

     Nikita Sergejevič si to dobre zapamätal.

     Stalina mali vtedy odstrániť z mauzólea na Červenom námestí, kde ležal vedľa Lenina. Číňania nielenže kritizovali Chruščovove reformy, ale aj úmysel odstrániť Stalina z mauzólea. Spomínam si, ako Chruščov chrstol členom čínskej delegácie do očí slová: „Nuž, ak ho chcete, môžete si ho vziať!“

     V apríli roku 1964 som sa so straníckou delegáciou zúčastnil na oslavách Chruščovových sedemdesiatín v Moskve. Ale ani tam sme nemali veľa času na siahodlhé rozhovory; mňa potešilo, že si Chruščov pripomenul moje vystúpenie v Bukurešti a zdalo sa mi, že mi prejavuje viac ako len zdvorilostné sympatie.

     N. S. Chruščov prišiel na Slovensko pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania o štyri mesiace po našej návšteve Moskvy. On sám bol počas Povstania veliteľom partizánskeho velenia v Kyjeve, takže bol o vojenských operáciách na našom území dobre informovaný.

     Tri dni bol Chruščov v Prahe, potom prišiel aj so sprievodom do Bratislavy. Od prvej chvíli, ako sa vraví, sme si padli do oka. Netajili sme sa vzájomnými sympatiami, to sa však ani trochu nepáčilo Novotnému. Nemohol si však pomôcť. Novotný vedel po rusky len veľmi chabo, zväčša potreboval tlmočníka, kým môj kontakt s Chruščovom bol bezprostredný a o to úprimnejší. Nezabudol mi zdôrazniť, že podporuje úsilie o rehabilitáciu ľudí postihnutých stalinskými represiami. Niečo také by Novotnému povedať nemohol.

     Odleteli sme do Banskej Bystrice na oslavy Povstania a priamo z letiska sme zamierili do amfiteátru, kde sa oslavy konali. Chruščov sa viezol s Novotným, mňa protokol posadil až do posledného auta kolóny. Pred Banskou Bystricou sa náhle kolóna áut zastavila a ja som si všimol sovietskeho veľvyslanca Sergeja Zimianina, ktorý nazeral do každého auta, až celý nervózny dobehol až k nám. „Poďte,“ zavolal na mňa. „Nikita Sergejevič chce, aby ste sedeli vedľa neho...“

     Ani to sa Novotnému nepáčilo.

     Po oslave sa obe delegácie pobrali do kúpeľov Sliač na slávnostný obed. Všimol som si, že po obede Chruščov vyšiel bočnými dvermi, tak som sa pobral za ním; kráčal pomaly k lesu, zdal sa zamyslený, tváril sa vážne, nechcel som ho rušiť. Lenže on ma zbadal a hneď ma zavolal k sebe, usmial sa, zjavne sa potešil, že ma vidí. Naznačil mi, že premýšľa o situácii doma, no nič konkrétne nepovedal. To som ešte netušil, že o niekoľko týždňov Chruščova odvolajú z funkcie generálneho tajomníka KSSZ.

     Bol nepohodlný, púšťal sa do reforiem, chcel poľudštiť systém. Preto musel odísť.

     Často som myslel na tohto svojrázneho politika a neraz som jeho osud stotožňoval so svojím. Tak ako ja, aj on narazil na tvrdých konzervatívcov. Medzi takýchto „jastrabov“ patril hlavný sovietsky ideológ Michail Suslov, akýsi komunistický inkvizítor, ktorý bol v Kremli už od čias Stalina a vydržal tam  až do príchodu Michaila Gorbačova. Nepochybujem, že stál za odvolaním Chruščova, že tvrdo presadzoval okupáciu Československa.

     V pamäti mi však utkvela aj epizóda, keď Nikita Chruščov na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku – bolo to 12. októbra 1960 – trieskal topánkou do stola. Na prejav nesúhlasu s vystúpením vedúceho delegácie Filipín Lorenza Sumulonga si vyzul topánku, búchal ňou do stola a vykrikoval: „Si chudobný Filipínec! Hlúpy poskok a lokaj imperialistov!“

     Lorenzo Sumulong sa vo svojom vystúpení pozastavil nad tým, že Sovietsky zväz kritizuje Západ za imperialistické metódy, no pritom sám okupuje celú strednú a východnú Európu. To sa Chruščovovi nepáčilo.

     Keď Chruščova odvolali, vyvolalo to rozpaky nielen vo verejnosti, ale aj v Predsedníctve ÚV KSČ, dokonca tento počin znepokojil aj Novotného. Nevedeli sme, čo sa stalo čo bolo príčinou Chruščovovho pádu. Bolo zvláštne, že ho odvolali len krátko po tom, čo navštívil Československo. Predsedníctvo ÚV KSČ dokonca jednohlasne prijalo stanovisko, ktoré sme síce neposlali do Moskvy, ale sme ho zverejnili: „sme prekvapení náhlymi zmenami...“

     Až časom sa ukázalo, že Brežnev, ktorý nastúpil po Chruščovovi, postupne menil reformný kurz. A tiež sa až časom ukázalo, aké mali tieto zmeny zhubný vplyv aj na vývoj v našej krajine.

     14)

     Mal som privreté oči a cítil som únavu, no spánok neprichádzal; keď vošla sestrička, trochu prudšie sa mi rozbúchalo srdce. Pomyslel som si, že mi prišla pichnúť utišujúcu injekciu a pripraviť ma na operáciu. Pod pazuchou zvierala nejaký balíček.

     „Len som vám prišla vymeniť pyžamo,“ povedala, akoby čítala moje myšlienky. „Operáciu ešte o deň, o dva posunuli. Pán primár vám to vysvetlí.“

     „Pyžamo mám čisté,“ snažil som sa odporovať. „Nemusíte mi ho vymieňať.“

     „Je to rutina,“ povedala hlasom, ktorý nepripúšťal odpor. „Musíme dodržiavať hygienu, aby ste nedostali nejakú infekciu. A možno dostanete návštevu.“

     Spozornel som. „Návštevu?“

     „Primár čosi spomínal. Majú vás navštíviť príbuzní, aj nejakí politici. Ak som dobre rozumela... príde za vami synovia a vnučka. Prezlečiem vás. Je to raz – dva.“

      Opäť som privrel oči a nechal som ju, aby mi vyzliekla pyžamo a natiahla nové. Dotyk na holom tele ma šteklil.

     Sestrička sa začala potichu smiať. Zháčil som sa; smeje sa na mojom holom, zúboženom tele? Čo jej môže byť smiešne?

     „Prepáčte“ povedala a stále potláčala smiech. „Čosi mi zišlo na um...“

     „Pohľad na mňa musí byť smiešny,“ povedal som neisto.

     „Ale nie, to nie,“ odvetila rýchlo. „Na to som ja zvyknutá... „Spomenula som si, ako mi raz dedo rozprával čosi o pyžamovej revolúcii. Nie je to smiešne. Vraj...pyžamová revolúcia!“

       Usmial som. „Ale áno, to sa kedysi udialo. Bol to študentský protest v Bratislave. To však bolo dávno. V roku 1956. Nazvali to pyžamová revolúcia, pretože študenti na internátoch sa až neskoro večer, keď sa chystali do postelí, dozvedeli nepríjemnú správu. Zbehli teda do internátnej jedálne v pyžamách, aby protestovali.“

     „A to už ako?“ spýtala sa udivene. „To išli v pyžamách a so samopalmi bojovať? Ako Silvester Stalone?“

     „To nie,“ zamrmlal som. „Nespomínam si, že by som videl Silvestra Staloneho v pyžame.“

     „Na tom nezáleží,“ odsekla sestrička. „To som povedala len ako príklad. Môj dedo mi hovoril, že aj on bol v pyžame, keď bola tá revolúcia.“

     „Tak vám to musel opísať. Ja som bol v tom čase v Moskve. Počul som o tom proteste len z rozprávania.“

     „Mňa to nezaujíma,“ povedala s nádychom znechutenia. „Dedo by aj chcel... ale keď začne spomínať, nedá sa zastaviť. Hovorí o tých vašich časoch. A mňa to nebaví...“

     „O tých vašich časoch,“ zopakoval som. „A nie sú to aj vaše časy?“

     Sestrička len ťažko potlačila zívnutie. „Moje časy?“ spýtala sa nechápavo. „Prečo by to mali byť moje časy? Ja mám iné problémy. Ako vyžiť a ako prežiť tieto časy...“

     „Čo vám váš starý otec rozprával o pyžamovej revolúcii?“ spýtal som sa.

     „Môj dedo? Veď vravím, keď začne spomínať, nedá sa zastaviť... Ja som ho počúvala aj nepočúvala. Len tak, zo zdvorilosti...“

     „Čosi ste si museli zapamätať, či nie?“

     „Prečo vás to tak zaujíma?“ odpovedala otázkou.

     „Pretože ma to zaujíma,“ zašomral som potichu. „Chcem počuť aj názor iných...tých, ktorí boli pri tom.“

     Neskôr, po návrate zo štúdií v Moskve, som sa o pyžamovej revolúcii dozvedel viac. Nevedel som takmer nič, alebo len veľmi málo, správy od nás do Moskvy takmer nechodili, alebo len strohé správičky o budovateľských úspechoch. Čo – to sme sa dozvedeli od študentov, ktorí sa vracali z dovoleniek, alebo zo strohých náznakov z listov, ktoré sme dostávali. Až po roku 1958, keď som sa vrátil do Bratislavy a keď už sa o pyžamovej revolúcii prestalo hovoriť (keď sa o nej nemohlo hovoriť!) a keď viacerých študentov vylúčili z vysokých škôl, som sa o tejto udalosti zhováral s Vasilom Biľakom, ktorý bol vtedy na ÚV KSS vedúci oddelenia školstva a kultúry, ale aj s niektorými novinármi, najmä Jánom Čomajom, vtedy bol redaktorom obľúbenej Smeny a o týchto udalostiach písal.

     „Môj dedo bol pri tom,“ prerušila moje úvahy sestrička. „Bol v tom čase v Bratislave, ako mi vravel, býval na internáte, akomsi Suvoráku. Ale on nebol riadny študent. Nemal strednú školu, len taký kurz. Hovorili im prípravkári. Bol robotnícky káder.“

    „Takých bolo veľa,“ podotkol som. „Bol som podobný prípad. Začal som študovať právo, hoci som nemal maturitu. Vtedy sme potrebovali nových ľudí.“

     Prikývla. „Aj môj dedo patril medzi nových ľudí. Snažila som sa ich pochopiť... Starí rodičia boli chudobní. Veľmi, veľmi chudobní! A zrazu, po tom prevrate... kedy to bolo?“

     „Máte na mysli február 1948?“

     „Čo ja viem! Asi áno. Na tom predsa nezáleží...“

     Na tom nezáleží, pomyslel som si. Na čom záleží?

     Sestrička pokračovala. „Nuž teda, po tom februári sa to zmenilo. Iste o tom viete.“

     „Viem,“ zašomral som rezignovane.

     „Dedo odišiel do Bratislavy študovať. To ale bolo neskôr, práve v tom roku, keď bola tá pyžamová revolúcia. Viete, u nás na valale to bola veľká vec! Len si to predstavte... syn chudobného chasníka ide do Bratislavy študovať a bude pán! Nie pán... Súdruh!“

    „Chápem. A čo urobil, keď sa začal protest? Keď sa začala tá... pyžamová revolúcia?“

     „No...ani neviem. Len to si pamätám, že sa mu to nepáčilo. Vravel, že študenti študujú za peniaze robotníckej triedy a tak by mali byť vďační a nie sa to...protestovať.“

     „A viete, kvôli čomu, proti komu... tí študenti protestovali?“

      „Ako to mám vedieť?“ odvrkla. „Nemali sa búriť a hotovo. Študovali za peniaze robotníckej triedy, či nie? Predtým by študovať nemohli. No tak nech čušia.“

     „Tak vám to vysvetlil váš starý otec?“ spýtal som sa.

     „Tak nejako. Nemám dôvod, aby som mu neverila.“

     „Asi mal svoju pravdu,“ pripustil som. „Ale pokiaľ viem, bolo to zložitejšie.“

     „Akože... zložitejšie? Ako to myslíte?“

     Presne si pamätám, ako sme o pyžamovej revolúcii viackrát hovorili s Vasilom Biľakom a potom aj s Jankom Čomajom; všetko ma nesmierne zaujímalo, pretože som mal pocit, že mám medzeru vo vedomostiach, že mi čosi uniklo, kým som bol v Moskve – a že sa krátky odmäk po XX. zjazde sovietskych komunistov predsa len prejavil aj v našich pomeroch. Aj keď, ako som pochopil, pyžamová revolúcia bola spontánna a nemala politické pozadie. No napokon sa z nej stala takmer kľúčová politická udalosť roku 1956.

     V tom roku to ani zďaleka nevyzeralo na to, že prichádza odmäk, že sa odsúdenie kultu osobnosti prejaví v našich pomeroch. Ešte v júli 1956 odsúdili dvoch členov vedenia malej a len formálnej  Strany slobody Vincenta Pokojného a Vincenta Bohuša za trestný čin velezrady na jedenásť rokov! Akoby sa v Moskve nič neudialo, akoby neboli tri roky po Stalinovej smrti... Veď o obsahu tajného referátu o Stalinovi sa dozvedel iba prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný, členská základňa strany sa o ňom dozvedala postupne a reagovala vlažne. Až niekedy v marci 1956 sa diskusia zintenzívnila a veľmi pomaly sa spúšťala vlna kritiky. Do tejto atmosféry nečakane, ako guľový blesk, zasiahla pyžamová revolúcia – hoci jej zárodky boli už v januári 1956, ešte pred XX. zjazdom KSSZ.

     „Myslím to tak, že študenti protestovali proti tomu, aby sa rušili vojenské katedry,“ povedal som. „Vám to nič nehovorí, chápem. Prečo by vás to malo zaujímať?  Ale tých mládencov to zaujímalo. Predstavte si, že chodili každý týždeň na vojenskú prípravu a po skončení vysokej školy mali iba niekoľkomesačnú vojenčinu. No teraz by mali ísť na riadnu dvojročnú vojenskú službu! Po skončení štúdií ešte dva roky na vojenčinu! Komu by sa to páčilo? Veď oni chceli pracovať, zarábať, založiť si rodiny...“

     Sestrička mlčala. Zrejme so mnou súhlasila.

     Na internáte boli v tom čase ubytovaní študenti Právnickej a Filozofickej fakulty UK. Dávali najavo nesúhlas, diskutovali o rozkaze, boli ich takmer tri stovky. Hoci zhromaždenie bolo spontánne, nikto ho neorganizoval, Matej Lúčan, ktorý už vtedy bol vedúci oddelenia propagandy a agitácie ÚV KSS, ho označil za „demonštratívnu schôdzu“ a poslucháči podľa neho „začali organizovať proti opatreniam odpor“.

     Diskusia sa priostrovala. Študenti požadovali, aby sa rozkaz ministra obrany Alexeja Čepičku zrušil, potom začali kritizovať nízku úroveň vyučovania všeobecne a zvlášť prednášok marxizmu-leninizmu, kritizovali hranie sovietskej hymny na záver rozhlasového vysielania, kvalitu stravy a ubytovania v školských internátoch, podaktorí chceli dokonca páliť vojenské uniformy... Na zhromaždenie náhle prišiel kvestor Univerzity Komenského Jaroslav Fila a začal sa študentom vyhrážať represáliami: vypískali ho.

     Ešte v ten istý deň, 17. januára 1956, napísal Anton Blaha, poslucháč práva, petíciu prezidentovi republiky, v ktorej sa domáhal zrušenia rozkazu ministra Alexeja Čepičku. Podpísalo ju dvanásť študentov.

     Moc reagovala postupnými represáliami.

     Študentov predvolávali na výsluchy Štátnej bezpečnosti – Ján Beňo, Ján Matejčík, Štefan Chlústik, Ján Johanides, Jozef Mlynarčík, to sú mená, ktoré som si zapamätal z rozprávania Jána Čomaja. Študenti dostali rôzne tresty, niektorých neskôr dokonca vylúčili zo štúdia. Osobitne sa proti študentom angažoval docent katedry marxisticko-leninskej filozofie Lev Hanzel, predseda internátnej rady Československého zväzu mládeže Jány Guzy a predseda straníckej organizácie na fakulte Pavol Ondrus.

     Pyžamová revolúcia zvýšila napätie na vysokých školách.

     V Prahe sa konalo študentské zhromaždenie 26. apríla 1956 na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity. Študenti boli odvážni: žiadali nezávislé informovanie v tlači odsúdili rušenie zahraničných staníc, chceli, aby mohli nahliadnuť do svojich osobných spisov, odmietali mechanické napodobňovanie sovietskych skúseností, ktoré „citeľne poškodilo náš vzdelávací a najmä hospodársky systém, kritizovali používanie sovietskych štátnych symbolov, zhromaždenie spochybnilo dokonca nadradené postavenie Komunistickej strany a študenti tiež požadovali, aby sa vyšetrili politické procesy a vyhlásila sa amnestia pre politických väzňov.

     Ďalšie požiadavky sa týkali štúdia: zrušiť povinné prednášky, dôraz na individuálne štúdium, obmedzenie výučby marxizmu-leninizmu a ruského jazyka, chceli rozšíriť medzinárodné študentské styky so zahraničím.

     Pripojili sa k nim študenti Pedagogickej fakulty Karlovej univerzity. Aj oni žiadali zrušenie cenzúry, kritizovali Národný front, sovietsku expanziu v oblasti kultúry, pýtali sa, komu vlastne patria uránové bane v Jáchymove, dožadovali sa sprístupnenia nemarxistickej literatúry...

     Vedenie strany však nemala záujem  pokračovať v politickom dialógu a rozhodlo sa pre tvrdý kurz. Antonín Novotný chcel preskúmať zloženie študentstva, zlepšiť politickú prácu medzi študentmi, začali sa čistky aj medzi pedagógmi.

     „Počuli ste aj o študentskom karnevale?“ spýtal som sa po chvíli. „O ňom vám dedo nehovoril? Vraj to bolo veľmi zábavné...“

     Sestrička ožila. „Áno, spomínal majáles a masky... Mňa by to strašne bavilo!“

     „A čo na to váš dedo? Aj jeho to bavilo?“

     „Aj áno, aj nie,“ odpovedala rozpačito. „Vravel, že bolo veselo, ale študenti sa vysmievali tým... no, čo boli pri moci. Teda... akože strane a tak. To sa mu nepáčilo. Veď som vám hovorila, že bol z chudobnej rodiny a bol rád, že môže študovať.“

     Študentská recesia! Karneval zorganizovali študenti Právnickej fakulty a sprievod vyšiel do bratislavských ulíc 12. mája 1956 podvečer. Ján Čomaj mi hovoril, že to bolo na tie časy čosi nevídané: ulice lemovali desaťtisíce ľudí, masky mal obrovský úspech! Sprievod sa uberal tou istou trasou, ako chodievali oficiózne prvomájové sprievody, ale tento neoslavoval, lež kritizoval a pranieroval. Masky a alegorické vozy sa zhromaždili pred Grassalkovičovým palácom – vtedy sa volal Dom pionierov a mládeže – pokračovali po Poštovej na Námestie SNP a po Jesenského k dunajskému nábrežiu. Na čele sprievodu študenti ťahali staré auto s transparentom Cvičná jazda ministerstva školstva, na invalidnom vozíku tlačili dokaličenú postavu, ktorá symbolizovala školskú reformu, skupina študentov bola preoblečená za kostlivcov a niesla transparent: Stravujeme sa v študentských jedálňach... Ďalšia skupina bola v kostýmoch Ku-klux-klanu, niesla šibenicu so slamovým panákom, ktorý sa previnil tým, že udeľoval internáty. Potom kráčali študenti v amerických a sovietskych uniformách: Američania mali za opaskami zbrane, Rusi fľašky s pitralonom a kolínskou. Ďalší niesli truhlu s nápisom Akademická sloboda, iní zas pozliepanú karikatúru rozpadnutej moskovskej Lomonosovovej univerzity a nápis: Sovietsky zväz, náš vzor! Vysmievali sa aj z marxizmu: Základ je pevný, dom sa rúca!

     Ján Čomaj a niekoľko významných publicistov napísali o majálese povzbudivé články.

     V Bratislave a po celom Slovensku sa niekoľko dní nehovorilo o ničom inom tak nahlas a intenzívne ako o študentskom karnevale. Majáles priniesol študentom pocit uvoľnenia a slobody, dovtedy nepoznané a nezažité. Ale vyvolal znepokojenie predstaviteľov Komunistickej strany. Začalo sa hovoriť o „pokusoch reakcie o zneužitie študentov.“

     V tom čase sa dostali do varu aj študenti v Prahe. Aj českí študenti mali podobné požiadavky ako slovenskí, žiadali slobodu tlače, zrušenie cenzúry, obmedzenie vplyvu sovietskych skúseností, odznela aj požiadavka vytvoriť opozičnú stranu mimo rámca Národného frontu... Deklarácia pražských študentov, ktorú neskôr nazvali „pražská rezolúcia“, sa dostala aj na Slovensko. Text rezolúcie vyvesili na nástenke v internáte Mladá garda, väčšina študentov s rezolúciou súhlasila, pretože takmer presne kopírovala ich vlastné názory a požiadavky. Našli sa však stranícki snaživci – boli to pracovníci IV. oddelenia ÚV KSS Sedliak a Chebeň – ktorí osobne prišli na internát a rezolúciu strhli. To študentov pobúrilo. Takmer okamžite sa zhromaždili v jedálni a nielenže podporili pražskú rezolúciu, ale pridávali ďalšie, ešte ráznejšie požiadavky. Oheň protestov sa opäť rozhorel.

     Mocenské orgány sa obávali, aby neprepukla otvorená konfrontácia. Na zhromaždenia vysokoškolákov chodili delegácie robotníkov a snažili sa študentov zastrašiť: veď študujete za naše peniaze! Robotníci nedovolia, aby boli v meste nepokoje! Ján Čomaj mi prerozprával úsmevnú epizódu: na jeden taký študentský míting prišla delegácia robotníkov v starostlivo vyžehlených montérkach, vraj sú z Dimitrovky. Akýsi študent zapochyboval: akí ste vy robotníci? Ukážte dlane, či máte mozole!

     Neboli to žiadni robotníci, ale zrejme nasadení provokatéri... Dlane mali hladké, tie nikdy lopatu v ruke nedržali.

     Antonín Novotný vydal príkaz: „Nepripustiť kravály, zlomiť ich v zárodku, nasadiť milície a robotníkov zo závodov!“ Novotný dokonca pohrozil, že v prípade vypuknutia nepokojov uzavrie vysoké školy! Ako počas protektorátu...

     „Dedo mi o tom rozprával,“ prerušila moje úvahy sestrička. „Ako vravím, bol pri tom. Páčil sa mu karneval, aj masky, ale ako vravel, boli to tí... reakcionári. Chceli pokriviť líniu tej vašej strany. Museli ich potrestať...“

     Aj ich potrestali, pomyslel som si. Aj keď sa študentov zastali niektorí novinári, najmä v Smene a v Kultúrnom živote – L. Mňačko, G. Gryzlov, B. Chňoupek, R. Kaliský, S. Kalný, V. Ferko, J. Čomaj -  opäť sa začali perzekúcie, z vysokých škôl vylúčili ďalších študentov, aj pedagógov. Mňačko jasnozrivo napísal: „Ani v rezolúcii niet takých požiadaviek, ktoré by sa dostávali do rozporu s platnými zákonmi a zdravým cítením nášho ľudu.“ Neskôr som bol prekvapený, kto všetko bol v disciplinárnych komisiách a trestal študentov: Ján Dekan, Andrej Mráz, Miloš Gosiorovský, Karol Laco, Karol Plank, Ivan Kňažko...

     „Tak sme sa od pyžama dostali až k pyžamovej revolúcii,“ povedala sestrička chlácholivo. „Už som vás prezliekla. Ešte vám trochu upravím tvár. No prosím... hneď vyzeráte lepšie!“

     Ako maska, povedal som si. Za masku sa skryje všeličo. Aj pravá podstata povahy človeka, aj pretvárka, pokrytectvo, no aj príležitosť skríknuť, že kráľ je nahý. Maska je rovnakou mierou prejavom zbabelosti ako odvahy, recesie aj zákernosti.

     Bol som aj ja maskou? Mal som ideály, ktoré boli totožné so socializmom. Veril som im. Kto mi to môže vyčítať?

     V roku 1956 sa konal aj II. zjazd československých spisovateľov, ktorý sa – síce opatrne – búril proti dogmatizmu a požadoval väčší priestor pre slobodu tvorby. Akoby sa spisovatelia a študenti dohodli...

     Keďže som bol v tom čase v Moskve, zdalo sa mi, že naša spoločnosť spí. Mýlil som sa.

     Československo bolo v roku 1956 prvou krajinou, kde prepukli občianske nepokoje. Až neskôr, v júni, vypuklo robotnícke povstanie v poľskej Poznani a potom prišli októbrové dramatické udalosti v Maďarsku.

     Komunistická moc si uvedomila, že nemá mládež pod kontrolou a že študenti sa stávajú jej potenciálnymi nepriateľmi. V tom čase to bolo šokujúce poznanie. Ale moc je nepoučiteľná. Tento scenár sa mal v budúcnosti zopakovať.

     „Tak!“ zvolala sestrička. „Vyzeráte skoro ako Ladislav Chudík. Usmievate sa ako on. Toho mám rada. Videla som reprízu, kde hral primára Sovu. Kde sa tak dobre naučil po česky?“

      Zavrel som oči.

     „Môžete si chvíľu pospať,“ počul som jej hlas. „Keď príde návšteva, tak vás zobudím...“

     15)

     Zdalo sa mi, že počujem hudbu. Operu. Miloval som operu. Mal som rád slovenských autorov, Cikkera, Moyzesa, Suchoňa, nadovšetko však Verdiho. Suchoňov Svätopluk! Moyzesov Udatný kráľ! Na premiére Udatného kráľa – bolo to v roku 1967 – som sa zoznámil a vari aj spriatelil s režisérom Branislavom Kriškom. Vravieval: „Veľké umenie musí mať odvahu nepáčiť sa...“

     Branislav Kriška – aj jeho brat Fedor, známy výtvarný kritik a teoretik – mi boli o to sympatickejší, že ich priamym príbuzným bol Vladimír Clementis.  Ich otec bol manželom Clementisovej sestry. Občas sa o tom zmienil, vedel, že som sa pričinil o Clementisovu rehabilitáciu. Nebudem tajiť, dobre mi to padlo.

     Ale dobre mi padli aj početné návštevy operných predstavení. Keď som počúval nádherné árie, priam som sa zžíval s hudbou, ktorá vo mne otvárala iné svety a pocity. Uvoľňoval som sa. Akoby som sa zbavoval napätia, vracal sa k samej podstate, oslobodzoval sa od nánosov a balastu. Bol som sám sebou. Bez pretvárky, bez oficialít.

     Ale keď ma odstavili zo všetkých funkcií a začala sa zlopovestná normalizácia, tajní ma sledovali na každom kroku. Nemohol som sa veľmi ukazovať na verejnosti, nemohol som chodiť do kina, ani do divadla. Ale na premiéru Cikkerovej opery Hra o láske a smrti, ktorú takisto režíroval Branislav Kriška podľa novely francúzskeho spisovateľa Romaina Rollanda, sa mi podarilo dostať. Bolo to v septembri 1973. Prišiel som do divadla ako radový občan, pravda, prekvapenie, takmer zdesenie divákov i hercov bolo obrovské. Zdesená bola najmä Štátna bezpečnosť.

     Hneď na druhý deň sa začalo vyšetrovanie: ako sa Dubček dostal do divadla, kto mu zohnal lístky, prečo prišiel práve na toto predstavenie, aký je v tom symbol... a vôbec – o čom je vlastne tá opera?

     Hra o láske a smrti je príbehom o osudoch ľudí, ktorí verili revolúcii, ale ktorá ich zničila. Mala čosi spoločné aj s mojim osudom.

     Tajní si podali aj šéfa opery Slovenského národného divadla Pavla Bagina a chceli od neho vedieť, o čom je opera, aké texty tam odzneli, čo bolo schválené na Ministerstve kultúry SR a či sa, nedajbože, nespievalo čosi navyše. Bola to normalizačná paranoja.

     Pavol Bagin im dal hrubé partitúry, ktoré by museli tajní čítať vari mesiac; tak sa obmedzili iba na to, či je v textoch niečo závadné, niečo iné, ako odznelo na javisku – pravdaže, Pavol Bagin ani nemusel nič predstierať, pretože nikto v opere nevedel, že prídem na premiéru a nikoho ani nenapadlo, aby v textoch niečo menil.

     Vyšetrovanie však pokračovalo. Štátna bezpečnosť rýchlo prišla na to, že lístky na operu mi kúpil môj príbuzný Emil Orlík, ktorý v tom čase pracoval ako vedúci investičného oddelenia Vysokej školy múzických umení. Emil mi v jednom rozhovore spomenul, ako priamo od Jána Cikkera počul, že ho môj osud inšpiroval pri písaní tejto opery. Ale na Cikkera si Štátna bezpečnosť netrúfla...

     Len tak-tak Emila Orlíka zo školy nevyhodili. Zostal na škole, no celých dvadsať rokov mu nezvýšili plat, nedostal odmenu. Tajní mu pohrozili, že keď mi ešte raz zoženie lístky do opery, tak môže ísť na trh predávať zeleninu...

     Keď nad tým teraz premýšľam, zdá sa mi to neuveriteľné, nemožné, absurdné. Ako to možno pochopiť, ako vysvetliť? Pochopila by to mladá sestrička z východného Slovenska, pochopil by to primár z Prahy?

     Branislav Kriška mi neskôr, keď som už po novembri 1989 mohol do opery SND chodiť slobodne a bez obáv, rozprával, že o incidente v opere sa okamžite dozvedeli v moskovských umeleckých kruhoch. Kriška so skupinou divadelníkov letel do Moskvy na predstavenia popredných moskovských divadiel spolu s ním – okrem iných – aj režisér Tibor Rakovský. Rakovského čakal známy spisovateľ Sava Dangulov a na obede v klube spisovateľov im povedal, že v Moskve sa rozšírila správa o Dubčekovej návšteve opery Hra o láske a smrti...

     Bol som na obnovenej premiére Suchoňovho Svätopluka, keď sa oslavovalo 70. výročie vzniku SND. To už bolo po novembri 1989. Tam bola celkom iná atmosféra. Ľudia ma veľmi rýchlo spoznali a hoci ich nikto nenútil, nikto ma oficiálne neprivítal, začali spontánne tlieskať. Mal som zvláštny pocit: cítil som vďaku, dojatie, satisfakciu, no akosi podvedome som myslel na to, že dlhé, nekonečne dlhé roky som nemohol prejsť ani cez ulicu, aby ma nesledovali tajní. Ktovie, či medzi tými, ktorí mi teraz tak oddane tlieskali, neboli aj moji neprajníci, odporcovia, takí, ktorí radšej prešli na iný chodník, než aby sa mi pozreli do očí.

     Po premiére som sa stretol s režisérom Branislavom Kriškom, bol som ešte plný dojmov, aj z privítania. Chvíľu sme sa zhovárali o predstavení, o slovenskej opere, o našich skvelých sólistoch. Kriška mi naznačil, že Opera SND vycestuje onedlho na zájazd do Edinburgu, na známy škótsky festival a že by som mohol cestovať s nimi ako čestný vedúci. Veľmi sa mi tá myšlienka zapáčila a ihneď som sa rozhodol, že do Edinburgu pocestujem. Škoda, že som napokon do Edinburgu necestoval: začali sa predvolebné mítingy a tie dostali prednosť.

     Teraz to ľutujem. Do Edinburgu už nikdy nepocestujem. Ani s operou, ani bez nej.

    16) 

  Hudbu už nepočujem. Prihovárajú sa mi akési tiché, dôverné hlasy. Sestrička vravela, že ma prídu navštíviť synovia a vnučka. Mali by prísť synovia Pavol s Milanom a najstaršou vnučkou Zuzkou. Už prišli?

     Moja rodina... Ako málo na ňu myslím! A pritom rodina mi vždy bola všetkým. Moja opora, radosť, potešenie, zodpovednosť; tam som čerpal silu, odvahu znášať skúšky, odvahu znášať ústrky a ponižovanie. Nikdy nezabudnem, ako na mňa zapôsobila smrť otcovho brata, strýka Michala: spáchal samovraždu, hodil sa pod vlak, keď sa mu snažili dokázať spreneveru v malom krajčírskom družstve. Bol proti znárodneniu, tak ho falošne obvinili: bolo to v marci 1950. Pravdaže všetky účty a doklady boli v poriadku, kontrola nič nezistila. Ale strýko Michal už bol mŕtvy. Veľká politika ničila drobných ľudí.

     Často sme sa sťahovali, hľadali si nové byty, nových známych, deti nových priateľov.  V júni 1949 mi ponúkli miesto straníckeho pracovníka na Okresnom výbore strany v Trenčíne, mal som sa starať o administratívu a len čo som tam nastúpil, poslali ma na šesťmesačný politický kurz do Harmónie pri Modre. Takmer priamo odtiaľ som musel ísť na vojenské cvičenie záložníkov v armáde do Čiech a keď som sa vrátil z cvičenia, vymenovali ma za prvého tajomníka strany v Trenčíne.

     V októbri 1951 ma opäť preložili, teraz do Bratislavy a tak sme sa znovu museli sťahovať. Začal som pracovať na sekretariáte Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, od roku 1952 som zastupoval dlhodobo chorého predsedu Národného frontu na Slovensku Františka Kubača; mal som s touto  prácou isté skúsenosti, tri mesiace som bol dokonca poslancom Národného zhromaždenia za okres Trenčín. Ale už od januára 1953 sme boli v Banskej Bystrici: povýšili ma do funkcie krajského tajomníka KSS v Banskej Bystrici – bolo to len dva týždne pred smrťou Stalina, o niekoľko dní zomrel aj Klement Gottwald.

     Mal som veľa povinností, takmer celého ma pohltila práca; nie však tak veľmi, aby som si v návale starostí nenašiel čas na rodinu. Banská Bystrica má prekrásne okolie, chodievali sme s deťmi a manželkou na výlety do Nízkych – ale aj Vysokých – Tatier lyžovali sme, vybrali sme sa na dlhé túry rád som zbieral huby, čučoriedky, lesné jahody.

     Navonok sa zdalo, že politická aj hospodárska situácia sa začína stabilizovať. Ale iba navonok. Ľudia museli chodiť do práce, rodiť a vychovávať deti, starať sa o živobytie, tešiť sa aj smútiť, navštevovať divadlá, kiná aj krčmy, zima striedala jar, leto jeseň... Noviny boli plné optimizmu, filmové žurnály kŕmili divákov budovateľskými úspechmi, v rozhlase zneli veselé piesne a častušky... No nad tým všetkým sa ako temné mraky vznášali pochybnosti. Stále prebiehali čistky, napätie v spoločnosti tlelo pod povrchom falošného optimizmu. Ľudia sa neprestávali znepokojovať, nechápali, prečo popravili Clementisa, prečo sa začali likvidačné útoky proti cirkvi, ako a prečo tak čudne zahynul Ján Masaryk, prečo sa dostal do nemilosti Karol Šmidke, prečo sa dostala pod šibenicu Milada Horáková a generál Heliodor Píka – a ďalšie, ďalšie otázky, nejasnosti, pochybnosti... Spoločenská schizofrénia sa rozrastala ako zhubný nádor: na jednej strane nadšenie, radosť z budovania, príťažlivé ideály, ktorým som veril, no na druhej strane bezprávie a násilie, deformácie a skrivodlivosť... Ako sa čosi také dá zladiť, ako dať do súladu realitu a ideály?

     Trápilo ma to, často som nad týmito protirečeniami premýšľal. Keď aj teraz, spätne nad tým uvažujem, zdá sa mi, že kdesi v týchto rokoch – no aj počas pobytu v Moskve – sa vo mne rodilo vnútorné presvedčenie, že tento režim, tento systém je nevyhnutné reformovať, je potrebné ho zmeniť, ak nechce pohltiť sám seba a stratiť sa v dejinách ako nevydarený experiment.

     Po rokoch som si uvedomil, že nemôžeme zmeniť minulosť: ale môžeme zmeniť náš postoj k nej.

     Počujem vnučku? Prihovára sa mi Zuzka? Oslovovala ma: dedino. Aj moji ostatní vnuci. Dedino... Keď len mohli, prišli ma navštíviť a hoci náš dom neustále strážili tajní, deťom ani vnukom návštevu zakázať nemohli. Vnúčence sa hrávali so psami, najprv s mojim veľkým vlčiakom, neskôr so Strelkou, pomáhali mi v záhrade, vážne sledovali, ako orezávam, lebo štepím stromčeky, zostrihávam vinič, kopem medzi hriadkami, alebo niečo majstrujem okolo domu. Snažili sa mi pomôcť, boli dôležití a usilovní, chceli sa mi zapáčiť a ja som ich, pravdaže, podporoval a povzbudzoval, vždy som ich pochválil, aby mali pocit, že sú užitoční a že ich mám rád.

     Často sme sa stretávali aj na chate v Senci, pri Slnečných jazerách, najmä v lete, keď bolo pekné počasie a deti sa mohli kúpať alebo člnkovať; vtedy nám nevadilo, že nás sledujú, dokonca nám to bolo jedno: človek si zvykne aj na to, že mu stále niekto sliedi v pätách, že mu lezú do súkromia a nedovolia, aby sa stýkal, s kým chcel.

     Keď som mohol, chodieval som s vnúčencami na prechádzky, Zuzku som brával aj do Jakubova, na zamrznuté jazero, kde sme sa korčuľovali; aj keď som bol predsedom Federálneho zhromaždenia a Zuzka už bola väčšia, chodili sme na jazero a brázdili sme na korčuliach zamrznutú plochu, až nám štípalo líca a krehli prsty na rukách i nohách.

     Čerstvá spomienka... Pred necelým rokom som v novembri 1991 oslavoval sedemdesiatku. V našom dome na Mišíkovej sa zišla celá rodina, aj niekoľko blízkych priateľov. Chýbala však Anna, moja milovaná manželka. Už nebola medzi nami... Myslel som na ňu, bolela ma jej neprítomnosť, ale bolesť miernili deti a vnúčatá, pocit, že ma obklopujú tí najbližší, že deti a ich deti majú krv z mojej krvi, že budú pokračovaním života...

     Prišli! Synovia Pavol a Milan, vnučka Zuzka. Sestrička mi pomohla, aby som sa posadil, dala mi pod chrbát dva vankúše, uvoľnila hadičky a odpojila infúzie. Vyzeral som ako pacient po ľahšej operácii, ktorý sa nevie dočkať, kedy ho pustia domov. Tvárili sme sa, že to bude v poriadku, že opäť budeme chodiť na dlhé prechádzky, venovať sa chate v Senci, štepiť u nás v záhrade stromčeky, plávať, korčuľovať...

     Hovorili sme o bežných veciach, vyslovovali sme jednoduché vety, prosté slová, ktoré majú v takejto situácii cenu tú najväčšiu: sú pokornou oslavou života.

     Neviem odhadnúť, ako dlho trvala ich návšteva, možno hodinu, možno aj dve. Keď odchádzali, pokúšali sme sa tváriť veselo; no náhle som si s krutou jasnozrivosťou uvedomil, že ich možno vidím naposledy. Izba zostala prázdna. Pootočil som hlavu a zaboril tvár do vankúša, aby vypil slzy, ktoré sa mi drali z očí.

     Nechcel som, aby ma niekto videl plakať.

(Pokračovanie)

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama