Reklama
Reklama

Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (3)

Počet zobrazení: 4859
Čitatelia Slova si môžu v lete na pokračovanie prečítať román spisovateľa Ľuboša Juríka skôr, než vyjde tlačou. Navyše, autor sa podujal na experiment, akýsi interaktívny pokus medzi textom a čitateľmi, ktorí sa môžu k jeho textu vyjadrovať, dopĺňať ho svojimi spomienkami, osobnými zážitkami a pod., ktoré by sa potom – podľa zváženia autora – mohli dostať do definitívnej podoby rukopisu.

Svoje pripomienky, spomienky, námety a príbehy posielajte na e-mail: slovo@noveslovo.sk




dubcek_300_prelinanie.jpg

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie

     17)     

Videl som na primárovi, že váha, že sa zdráha, chcel by niečo povedať, na niečo sa spýtať, no zrejme si nie je istý, či môže, či je na to vhodná doba. Keď sa môj zdravotný stav o čosi zlepšil, hneď to využíval a opatrne sa púšťal do rozhovorov, sondoval, či mám náladu, či ma rozhovor neunaví, alebo – aj to som vycítil – či ma nedajbože téma toho rozhovoru neurazí a neodradí. Napokon, nemal žiadny zjavný dôvod, aby so mnou diskutoval o nejakých politických, či hoci aj osobných záležitostiach; okrem tých, ktoré s týkali môjho zdravotného stavu. Pritom však, musím si to priznať, bol som rád, keď otvoril nejakú tému, keď sa – hoci aj zdráhavo – dožadoval vysvetlenia a chcel počuť môj názor, alebo chcel jednoducho vedieť, ako sa udalosti odohrali. Niekedy neboli jeho otázky ani trochu zhovievavé, jeho postrehy boli nepríjemné, až kruté, na hranici únosnosti, či len obyčajnej ľudskej slušnosti.

     Lenže ja som sa ani v najmenšom nehneval, aj keď ma primárove otázky občas vnútorne hnevali, dráždili a obnažovali moje dávne boľačky. Mal som aspoň možnosť uvažovať  o svojom živote, zhodnocovať i prehodnocovať ľudí aj udalosti, pozerať sa na všetky tie tváre a javy inou optikou; optikou tých, ktorí boli tamdolu, ktorí neboli subjektom, lež objektom dejín, tých bezmenných  a nezaujímavých, ktorých mlyn dejín zomlel bez toho, aby o tom vydal svedectvo.

     Primár chodil okolo mojej postele, napravil mi vankúš, pohladil cíp plachty, pozrel sa na prístroje, dolial mi minerálky.  „Už je vám určite lepšie,“ prehovoril napokon. „Váš zdravotný stav sa trochu zlepšil, pravda, ešte sme nič nevyhrali. Ale vidím vám na tvári, ba aj v očiach, že sa vám žiada spoločnosť, že sa vám chce si pohovoriť...“

     „Záleží... o čom,“ prerušil som ho s úsmevom.

     Primár pochopil, že práve mám náladu počúvať jeho otázky a diskutovať; až mu od vzrušenia zrumenela tvár.

     „Viete, vždy ma trápila otázka – a zaiste nie som sám! – ako to bolo s oným smutne známym pozývacím listom,“ povedal stíšeným hlasom. „Kto ho poslal a prečo ho poslal? Aj keď to, zaiste, tušíme... Ba dokonca sa o tom už dávnejšie hovorí. Ale viete vy, ako to bolo naozaj? A čo bolo za tým?“ Nadýchol sa a pokračoval ešte tichším hlasom. „Myslíte si, že Rusi čakali len na takýto list? Alebo si myslíte, či to priam viete... že by prišli, že by nás okupovali aj tak, aj bez listu... pretože mali iné dôvody? Nejaký list sem či tam! Veď tak sa veľká politika nerobí!“

    Počúval som ho pozorne, prekvapene. Zrejme ani len netušil, ako ma tento problém zamestnával a aké boli zjavné i skryté súvislosti tohto činu.

     „To máte tak,“ pokračoval primár, akoby našiel zaľúbenie vo vlastných myšlienkach, „že Brežnev potreboval zámienku, akúkoľvek, aj takú hlúpu, ako bolo nejaké pozvanie od Biľaka, Indru, Koldera a ešte podaktorých. Rusi veľmi dlho zvažovali, kým nás obsadili. Ale dobre vedeli, že to musia urobiť a vedeli to dávno! Nahrávala im aj pozícia Američanov, ktorí mali práve v tom čase dosť svojich problémov a Československo bolo pre nich druhoradé... Ja si dokonca myslím, že im to prišlo vhod! A vy ste do poslednej chvíli verili, že nás neobsadia! Okupácia odviedla pozornosť od Vietnamu... Len my sme boli takí naivní, že sme sa spoliehali na americkú pomoc! Ako Maďari v roku 1956... Na to ste nikdy nepomysleli?“

     Už je to tu, povedal som si v duchu. Tejto téme sme sa nemohli vyhnúť. Keď to vezmeme tak z gruntu, bola to téma kľúčová. A to z viacerých dôvodov. Naozaj som bol taký naivný, ako mi to vytýkali a vytýkajú kritici minulí aj prítomní? Naozaj zohral pozývací list podstatnú úlohu? Boli by nás sovietske vojská obsadili aj bez tohto listu? A okrem toho – aká bola genéza toho listu, prečo ho Biľak aj s ďalšími napísal a napokon odovzdal (vraj na záchode!) generálnemu tajomníkovi Ukrajiny Piotrovi Šelestovi?

     Vlastne som bol rád, že primár s touto témou začal.

     „Dlho sa o tom liste hovorilo,“ prisvedčil som. „Ale nikto ho nevidel a ani nepoznal jeho obsah. Boli však jasné indície, že taký list vskutku jestvuje, že ho Biľak odovzdal Šelestovi za záchode 3. augusta 1968. Ale kde a čo všetko tomu predchádzalo..?“

     Primár ma sústredene počúval.

     „Do Moskvy som prišiel na oficiálnu návštevu už v máji 1990, teda len pár mesiacov po nežnej revolúcii,“ spomínal som. „Bol som vtedy predseda Federálneho zhromaždenia... Vrátil som sa tam, kde v onom augustovom roku šesťdesiat osem tak ponížili... Ako sa história mení! Prijali ma so všetkými poctami, ale nemal som pocit satisfakcie... skôr trpkosti. Pýtali sme sa aj na ten list, ale povedali nám, že ho nemajú, vraj aby sme ho hľadali doma...“

     Primár neveriacky krútil hlavou. „Doma?“

     „Doma! Lenže kde... doma? U koho? Až nedávno, v júli 1992 odovzdal Boris Jeľcin našej vláde kópiu toho listu. Iba kópiu! Ten list, teda jeho kópia, je údajne pravý a kľúčový. List nepodpísalo päť ľudí, ako sa dovtedy myslelo... ale jedenásť!“

     „Jedenásť?“ zopakoval primár. „Ktorí to boli?“

     „Okrem tej známej pätice – Biľak, Indra, Kolder, Švestka a Kapek – aj Barbírek, Rigo, Piller, Hoffmann, Lenárt a Štrougal.“

     „Dobrá zostava,“ zašomral primár.

     „Dobrá,“ prikývol som, pokiaľ mi to hadičky dovoľovali. „V čase normalizácie sa všetci dostali do vysokých funkcií. Systém sa im musel odvďačiť...“

     „Ľudia sa v podstate nemenia,“ podotkol primár. „Kto raz bol, s prepáčením, sviňa, ten ňou zostane. Vasil Biľak stál najprv na vašej strane, aj vám pomáhal! Nespoznali ste, že je pokrytec?“

     „Mal som iné starosti, ako skúmať Biľakovu povahu. Radšej vidím v ľuďoch lepšie stránky ako tie zlé.“

     „To len potvrdzuje, že ste boli naivný,“ povedal primár bez obalu. „Prečo ste nezasiahli? Pokiaľ je mi známe, Biľak sa sťažoval šéfovi komunistickej strany na Ukrajine Šelestovi na pomery v Československu. Vedeli ste o tom?“

     Nechcel som priamo reagovať na primárove poznámky o mojej naivite. Zrejme by som ho nepresvedčil o opaku.

     „Vedel som o tom, že Biľak sa stretol so Šelestom,“ povedal som vecným tónom. „Viem o tom, že už v apríli1968 ho požiadal o stretnutie. Stretli sa v máji.“

     „Lenže vtedy, v apríli, aspoň také sú dobové poznatky, bolo už o invázii viac-menej rozhodnuté! Generál Majorov, v tom čase veliteľ 38. armády a neskôr veliteľ Strednej skupiny vojsk v Československu, dostal pokyn, aby pripravil armádu na okupáciu...“

     „Vidím, že ste dobre informovaný...“

     Primár sa zasmial. „Nie som vôbec informovaný! Čítal som spomienky priamych aktérov, okrem iného aj generála Majorova. Veď som vám povedal, že ma zaujíma všetko, čo súvisí s rokom šesťdesiatosem!“

     „Nemáte však celkom pravdu,“ namietal som, „keď tvrdíte, že už v apríli bolo rozhodnuté o invázii a že onen pozývací list nezohral žiadnu úlohu. To nie je tak! Tento list sa stal dôležitým argumentom jastrabov v Moskve a presvedčil aj samotného Brežneva, ktorý predsa len váhal... A pravdaže, mal aj spätný dosah. Napokon zomkol takzvané zdravé jadro. Tí ľudia, ktorí list koncipovali, mali akúsi zvrátenú intuíciu. Keď sa okupácia prekvalifikovala na akt bratskej pomoci, boli zrazu v práve... a ťažili z toho.“

     Primár chvíľu mlčal, premýšľal. „Ako to teda bolo s pozývacím listom?“ spýtal sa napokon. „Prečo bolo Biľakove stretnutie s tým Šelestom také dôležité?“

     Aj ja som chvíľu mlčal a premýšľal. „Viete... Šelest videl udalosti v Československu inou optikou. Takpovediac, videl ich zblízka. Slovensko je hneď za rohom, Ukrajina je od nás bližšie ako Moskva. Šelest mal veľmi dobré kontakty s Brežnevom a ten ho počúval, veril mu... Šelest sa bál, že naše idey sa chytia medzi ukrajinskými intelektuálmi a študentmi. Na Ukrajine čítali naše noviny, počúvali rozhlas... Bál sa!“ Nadýchol som sa. „Ešte aj na rokovaniach v Čiernej nad Tisou v júli sa vyjadril v tom zmysle... že pozeráme a počúvame vaše rozhlasové a televízne vysielanie, čítame vaše noviny a preto je pre nás na Ukrajine tým urážlivejšie, čo sa deje v Československu, v štáte, ktorý je k nám údajne priateľský. A ak sa nepodniknú rozhodné kroky, tak kontrarevolučné vplyvy budú prenikať na Ukrajinu. Tak to pomenoval!“

     „To ho informoval Biľak?“

     „Nielen Biľak. Šelest mal predsa informácie od ukrajinských agentov KGB a mal dobré kontakty aj na našej strane. Dobre sa poznal s vedúcim tajomníkom krajského výboru strany v Košiciach. Volal sa Ján Koscelanský. Ten bol najprv mojím prívržencom, no potom sa začal báť, obával sa vývoja v Čechách, dokonca Šelesta upozornil, že azda bude potrebné, aby Slováci spolu s bratským sovietskym ľudom opäť oslobodili Čechy... Pravdaže, Šelest tieto názory posielal moskovskému politbyru.“

     Primár nechápavo vrtel hlavou. „Takéto nezmysly! Ako to niekto mohol brať vážne?“

     „V Moskve to brali veľmi vážne,“ odpovedal som. „Tým skôr, že takéto informácie im nahrávali a potvrdzovali ich vlastné názory.“

     „Ale takéto postoje boli u nás ojedinelé!“ protestoval primár. „Ľudia vnímali situáciu inak! Podporovali vás, verili vám...“

     „To áno,“ pritakal som. „Ale nie všetci. Mal som informácie, že Šelest sa v Kyjeve 6. júna stretol aj so slovenským spisovateľom Milošom Krnom. Dostal sa mi skrátená verzia toho rozhovoru.“

     „Tak? O čom sa zhovárali?“

     „Presný prepis, pravdaže, nepoznám. Pokiaľ si spomínam, Krno vcelku presne analyzoval situáciu, keď tvrdil, že jednou z príčin súčasného stavu bola necitlivá politika Novotného. Tá mala vplyv aj na materiálnu situáciu. Ale potom už hovoril ako demagóg. Zlú situáciu vraj zneužívajú nepriatelia strany, agitujú, vplývajú na verejnosť, pomýlili aj robotníkov. Situácia môže viesť až k prevratu.“

     „K prevratu?“ čudoval sa primár.

     „Áno. Krno ponúkal aj riešenia. Zabrániť by mohlo vedenie KSČ, keby bolo principiálne a získalo kontrolu. Druhou alternatívou by mohla byť robotnícka trieda, keby sformovala ozbrojené jednotky. A je tu aj krajné riešenie: intervencia krajín Varšavskej zmluvy...“

     „Tak prosím,“ zašomral primár. „Človek by si myslel, že všetci boli nadšení, že podporovali obrodný proces...“

     „Nie ja, ale vy ste boli naivný,“ povedal som mierne.

     Primár neodpovedal, len sa smutne usmial.

     „Krno si tiež myslel, že u nás dochádza k prenasledovaniu prosovietsky zmýšľajúcich ľudí,“ pokračoval som. „Kritizoval aj mňa, že nie som dostatočne rozhodný. Strana vraj stratila kontrolu nad štátom a bude ťažké získať ju späť.“

     „Vraveli ste, že Biľak sa so Šelestom stretol v máji,“ pripomenul primár.

     „Nebol som, pochopiteľne, pri tom, takže vám presne neopíšem, o čom hovorili. Ale už vtedy sme mali k dispozícii kusé informácie a neskôr sa mi dostali do rúk autentické dokumenty, čiže, ten obraz je pomerne presný...“

    „Vedel o týchto tajných stretnutiach aj Brežnev?“ spýtal sa primár. „Alebo konal Šelest na vlastnú päsť?“

     Zľahka som zavrtel hlavou. „Na vlastnú päsť konať nemohol. Všetko mu vopred Brežnev odsúhlasil. Naopak, Brežnev bol rád, dokonca navrhol, aby Biľak aj s Koscelanským prišli za Šelestom do Kyjeva.“

     „Takže sa stretli v Kyjeve,“ zamumlal primár.

     „Nie. Prvé stretnutie bolo 24. mája v Užhorode. Šelest si dával pozor, aby sa o stretnutí nikto nedozvedel. Biľak aj Koscelanský sa báli, aby ich doma nekritizovali.“

     „V tomto zmysle ich chápem,“ pritakal primár. „Novinári by sa do nich pustili. A nielen novinári. Viete o čom hovorili?“

     „Ako vravím, nebol som pri tom...Prvý rozhovor bol na nejakej chate v Karpatoch a vraj trval celú noc. Na druhý deň už rokovali v Užhorode, v budove oblastného výboru strany. To sa nedalo utajiť.“

     Primár mlčal; nechcel naliehať, aby som hovoril o rozhovore; sám som veľa toho nevedel.

     „Biľak vraj Šelestovi povedal, že som neschopný a nie som ochotný postaviť sa proti pravicovým živlom v strane a štáte. V predsedníctve ÚV KSČ nie je jednota. Biľak navrhol, aby sa na našom území konali manévre sovietskych vojsk, to vraj schladí horúce hlavy. Podľa Biľaka pribúdajú útoky na statočných komunistov, ba nejakých funkcionárov vraj zavraždili. Dokonca žiadal, aby Sovieti poskytli v Užhorode útočište ženám a deťom statočných straníkov, keby sa stalo niečo mimoriadne...“

     „Situácia bola taká vážna?“ spýtal sa primár s nádychom znepokojenia. „Alebo Biľak zveličoval?“

     „Určite zveličoval,“ tvrdil som. „Zveličoval zámerne!“

     „A čo ešte povedal?“

     „Čosi v tom zmysle, že strata Československa pre socialistický tábor by znamenala revíziu vojny a Jaltských dohovorov. Ste naši priatelia nesmiete to dovoliť. My – teda ľudia okolo neho sú pripravení otvorene vystúpiť proti plazivej kontrarevolúcii, aj keby to malo znamenať otvorenú konfrontáciu.“

     „To boli veľmi silné slová,“ poznamenal primár. „A cielené! Sovietskemu politbyru zjavne prišli vhod...“

     „Myslím, že na čosi podobné čakali. Čosi také počuť chceli!“

     „Hm... Šelest situáciu komentoval? Vypytoval sa?“

     „Vyzvedal, na koho sa môžu Sovieti spoľahnúť, kto je zdravé jadro v strane.“

     „Biľak za zdravé jadro zrejme považoval svojich ľudí...“

     „Veľa ich nebolo. Kolder, Janík, Indra, Švestka, Lénart a ďalší. Za pravičiarov považoval Smrkovského, Šika, Kriegla, Cisařa, Slavíka, Prchlíka, Vaculíka, Šimona...“

     „Zväčša Čechov,“ poznamenal primár.

     „Nespomeniem si na všetkých,“ odpovedal som rozpačito. „Nebojte sa, ani mňa nešetril. Označil ma síce za čestného, ale veľmi ambiciózneho. Nie som však politikom veľkého rozmeru. Vraj som apoštolom a zástavníkom pravicových síl...“

     Primár sa usmial. „Svojím spôsobom originálne. Šelest určite o tom rozhovore informoval Brežneva. Vy si myslíte, že to zmenilo postoj politbyra?“

     „Dovtedy váhali,“ pripustil som. „Keď si spomeniete, v máji bol na dovolenke v Karlových Varoch predseda sovietskej vlády Alexej Kosygin. Prišiel vyzvedať, nie sa liečiť. Stretol sa s viacerými členmi vedenia KSČ.  Videl situáciu jasne. Podľa neho nie je v strane a v štáte ľudí s takou obľubou a autoritou ako Dubček, Černík, Smrkovský a Svoboda. Musíme rokovať s nimi a tomu prispôsobiť politiku. Spoliehať sa na nejaké zdravé sily by bolo iluzórne.“

     „Biľak si to nemyslel. Ani Šelest,“ oponoval primár.

     Snažil som sa prikývnuť. „Po Šelestovej správe sa nálada v politbyre zmenila. Kosyginova analýza už neplatila. Na Dubčeka a jeho ľudí sa nemohli spoľahnúť.“

     „Takže... Šelestova správa znamenala obrat. Keby sa Biľak nesťažoval, tak by Sovieti možno inváziu oddialili.“

     „Možno. Ale je to nepravdepodobné. Zámienku by si našli tak či onak...“

     „Stretli sa opäť?“ naliehal primár.

     „Pokiaľ viem, áno. Lenže o tom druhom stretnutí mám iba málo informácií. Takmer žiadne. Prenikli správy, že sa stretli na Balatone, kdesi na Kádárovej súkromnej chate. Biľak bol v tom čase na dovolenke práve na Balatone, tak Šelest, údajne na priame Brežnevove odporúčanie, odletel do Budapešti, tam sa najprv stretol s Kádárom a potom odcestoval na Balaton. Tam sa stretli, to je overené.  Ako vravím, presný obsah toho rozhovoru nepoznám. Môžem sa len domnievať, že Biľak naliehal ešte ráznejšie.“

     „Naliehal na čo?“

     „Na čo?“ zopakoval som. „Zrejme na to, aby Sovieti postupovali razantnejšie, ak nechcem priamo povedať... aby neotáľali s intervenciou. To sú len domnienky. No o čom inom sa mohli zhovárať?“

     „Kedy to bolo?“ spýtal sa primár.

     „Ak ma pamäť neklame, tak mesiac pred okupáciou. 21. júla 1968.“

     Odmlčali sme sa, každý ponorený do svojich úvah.

     „Júl roku osemašesťdesiateho...!“ vzdychol si primár. „Bolo horúce leto... chodievali sme sa s Barborou kúpať a po zotmení sme sa náruživo bozkávali... Len bozkávali! Viac mi nedovolila, no tým ma o to väčšmi rozpaľovala..! Bol som šťastný, bože, neľudsky šťastný...  Zdalo sa mi, že sa v láske vyrovnám bohom... Kdeže sme my mali tušenie, čo sa deje v zákulisí veľkej politiky! Verili sme vám, obdivovali sme vás... priam sme vás milovali!“
     Usmial som sa. „Tuším ste spomenuli, že ste milovali Barboru, Beatles a Dubčeka...“

     Aj primár sa usmial. „Ako vravíte! Ťažko povedať, v akom poradí. Vtedy to bolo na jednej úrovni... aj keď, Barbara o prsia viedla!“

     „O prsia? To je presvedčivý náskok...“

     „Nemohli sme tušiť, že nad pražskou jarou sa zbierajú mraky,“ pokračoval primár. „A tiež sme nemohli tušiť, že pochovajú aj našu lásku...“

     Zháčil som sa. „Čo sa stalo? Rozišli ste sa?“

     Keď primár neodpovedal, podotkol som: „To sa predsa stáva...“

     „Pravdaže sa stáva,“ odvetil primár prudko. „Keby nás neobsadili Rusi, tak sa určite nerozídeme...“

     „Počkajte!“ prerušil som ho. „Nezvaľujte všetko na Rusov a na okupáciu! Ako s nimi súvisela vaša láska?“

     Primár chvíľu mlčal, hľadel na stenu nad mojou hlavou. „Ja viem, viem...“ zašomral, akoby sa chcel ospravedlniť. „Vyzerá to tak, že za všetko môžete vy... Nebyť vás, vašich reforiem, tak vojská nikdy neprídu.“

     „Ak to vidíte takto...“

     „Nie, tak to nevidím!“ zvolal primár. „Len tie nešťastne súvislosti o tom takto hovoria... Barbora bola ešte panna, je to zvláštne, však? Sľubovala mi, že sa mi oddá, už zajtra, pozajtra, potom budeme spolu, nikdy sa nerozídeme... Obaja sme to mysleli vážne.“

     „Naozaj je to zvláštne,“ povedal som s pochopením. „Ale stále nechápem...“

     „Snažte sa pochopiť!“ prerušil ma primár. „Nebola len panna, ale aj židovka! To je zložitá kombinácia... Neoddala sa mi, pretože prišiel 21. august a Praha bola plná ruských tankov. Naše schôdzky prestali, jednoducho museli prestať, náhle som bol v uliciach a keďže som bol medik, celkom spontánne, prirodzene, bez toho, aby ma niekto vyzýval či pobádal... som sám od seba začal pomáhať raneným, jazdil som na sanitke, ošetroval som, ale aj odnášal mŕtvych. Vy ste boli kdesi v zajatí, ja som sa zamazal krvou, ohmatal som okupáciu týmito prstami...“

     Zadýchal sa. Snažil sa upokojiť.

     „Potom v rozhlase začali vysielať áriu z Verdiho opery... Nabucco. Zbor Židov.“

     „Vášnivá hudba!“ povedal som so zaujatím. „Oslobodenie Židov z babylonského zajatia!“

     „Áno. Verdi napísal túto operu v roku 1842. Časom sa táto ária stala pre Židov akýmsi tajným kódom. Zbor Židov...“

     Primár privrel oči, jeho tvár dostala tragický výraz,  začal si pohmkávať a tíško pospevovať. „Va, pensiero sull´ ali dorate, va ti posa sui clivi, sui colli... Del Giordano le rive saluta,  di Sionne le tom atterrate... Oh, ma patria, si bella e perduta!“

     Odvrátil hlavu, možno preto, aby som nevidel, že sa mu spod privretých viečok vykotúľali dva tenké prúžiky sĺz.

     Milujem túto operu, osobitne túto áriu. Považujem ju za jeden z najkrajších výtvorov ľudského génia.

     Primár sa otriasol. „Ach! My Židia vieme byť sentimentálni ako staré kurvy! Ale keď začali vysielať túto áriu, do spevu nám nebolo. Znamenalo to, že pre Židov nastal stupeň najvyššieho ohrozenia. Čiže... odísť, utiecť, zachrániť sa, emigrovať... Kam? Do Izraela, ak nie tam, tak na Západ, kamkoľvek, do Rakúska, Nemecka, Kanady, Austrálie, Ameriky... Kam Židia vždy utekali...“

     Opakom dlane si utrel nos. „Viete pán Dubček, Barbora rada počúvala Helenu Vondráčkovú... pokiaľ viem, vy ste mali radi Martu Kubišovú. Určite si spomeniete na ten úžasný seriál Jaroslava Dietla Pieseň pre Rudolfa tretieho...“

     Trochu v rozpakoch som prikývol; neviem prečo spomenul Martu Kubišovú. Naozaj som ju mal rád. Bol som na vyhlásení Zlatý slávik v roku 1968 – dostala ho Marta Kubišová za pieseň Modlitba pro Martu. „Ať mír dál zústáva s touto krajinou, zloba, závist, zášť, ty ať pominou, ať už pominou...“

     „Spomínate si na ten seriál?“ naliehal primár. „Helena Vondráčková spievala pesničku... Přejdi Jordán, řeku všech nadějí...“

     Akoby som si nepamätal! Žila s tým celá spoločnosť; piesne a hry boli viac ako len piesňami a hrami, symbolizovali naše túžby, boli akýmsi vnútorným posolstvom spoločnosti. Pri obrazovkách sedeli milióny ľudí a stotožňovali sa s hrdinami seriálu. To nás spájalo.

     Primár si opäť začal pohmkávať a pospevovať. „Tak jdi, nebo běž, vezmi nohy na ramena, běž, jsi-li hlava otevřena, radši hneď, radši teď, broď se třeba po kolena, nečekej dál... na to až, krutě padneš za tyrana... Přejdi Jordán, řeku všech nadějí, ona zmyje tvé stopy, i rány ti skropí, tam na břehu druhém rozoráš pluhem tu step a sklidíš svůj chléb. Chvátej , chvátej, vyhnanče z míst, kde si žil, chvátej, chvátej na tisíc mil... Vždyť musí se žít!“

     Preskakoval slová, zrejme si nepamätal celý text pesničky, ani melódiu, ale oddával sa tomu, čo vyslovoval, zžíval sa s obsahom piesne; bolo to viac, ako len pieseň, ako krátkodobý šláger: bol to odkaz, ktorý treba naplniť.

     „Chvátej vyhnanče z míst, kde si žil,“ zopakoval primár slová piesne, akoby recitoval báseň. „Potrebujete jasnejší signál? Nie, Židia nepotrebujú jasnejší signál. Majú v sebe zakódované tisícročné obavy o svoje prežitie. Pre Židov v Československu to znamenalo zbaliť kufre a odísť... Pravda, nie pre každého Žida. Boli takí – a nebolo ich málo – ktorí tak mocne zapustili korene do zeme českej či slovenskej, že už ich nevytrhli. Ale pre Barboru a najmä pre jej rodičov bolo vtedy všetko jasné... Emigrovať!“

     Chápal som. Vedel som, akú lavínu emigrácie spustila okupácia. Státisíce ľudí sa ocitlo na osudových križovatkách. Okupácia zmenila ich život od základov. Slzy, bolesť, plač. A nádej.

     „Do posledného detailu si pamätám ten deň, keď odchádzali,“ pokračoval primár s akousi zaťatou sebaľútosťou. „Barbora mala mladšieho brata Erika a jej rodičia mali wartburg combi,“ hovoril nesúvislo. „Spomínate si na wartburgy?“

     „Spomínam,“ povedal som a snažil som sa, aby môj hlas znel pokojne. „Dvojtakty. Ľudia ich mali radi. Do kombíčka sa toho popratalo...“

     „Áno, áno, tam sa toho zmestilo!“ zvolal primár potešene. „Viete čo všetko tam nastrkali? Ako keď sa sťahujú Turci z Nemecka... Na streche mali nosič a ešte aj tam mali kufre! A zabudol som povedať... Barbora mala aj starú mamu, otcovu matku. Aj tú brali so sebou. Keby ste videli to auto... karikatúra archy Noemovej! Barbora sedela na zadnom sedadle, vtlačená medzi brata a starú mamu. Hľadela na mňa takým zvláštnym pohľadom... ako keď had hypnotizuje žabu. Nepohla viečkami... ani neviem, či ma vnímala. Ktovie, či jej nedali nejaké sedatíva... Bolo hmlisto, už sa schyľovalo k večeru ja som tam stál a bol som ako paralyzovaný. Potom sa wartburg rozrapotal a pohol sa, vo vzduchu bolo zrazu cítiť dym z výfuku. Spomeňte si, ako smrdeli výfukové dymy z dvojtaktov! Tento smrad cítim dosiaľ a keď náhodou prejde okolo mňa takýto veterán, keď je v lufte cítiť tento zápach... stiahne mi hrdlo. Moja spomienka na Barborinu emigráciu je spojená so smradom dvojtaktu... Keď auto prechádzalo popri mne, zdalo sa mi, že chce vykríknuť, že mi chce niečo povedať... skrivila ústa, bola to grimasa, akoby sa zasekla... už neviem, čo mi chcela povedať...“

     Zamĺkol. Ohryzok mu zúfalo poskakoval.

     „Už ste sa nevideli?“ spýtal som sa opatrne.

     Zavrtel hlavou.  „Zomrela veľmi mladá. Vydala sa za nejakého nemeckého obchodníka, mala s ním dve deti. Žili v Mníchove... Napísala mi jednu pohľadnicu z nejakého tábora na juhu Nemecka. To bolo všetko.“ Chvíľu mlčal, potom vzdorovito mykol hlavou. „Lepšie tak! Pochopila, že nemá zmysel sypať soľ do rán... Načo živiť márne spomienky? V čase normalizácie sme si všetci mysleli, že takýto stav bude trvať večne... Aj keby sa Barbora dožila nežnej revolúcie, čo by sme z toho mali? Stretli by sme sa? Padli by sme si do náručia? Vrátili by sme čas?“ Opäť zavrtel hlavou. „Stalo sa... nazvime to – osud! Prešlo zopár rokov a ja som si taktiež založil rodinu. Oženil som sa a tiež mám dve deti. Ale manželstvo sa mi rozpadlo. Akosi podvedome som navždy zostal s Barborou...“

     Pozorne som hľadel na primára, snažil som sa z jeho tváre vyčítať čosi viac, ako bolo obsiahnuté v jeho slovách. Ale už sa ovládol, tvár mal pokojnú, takmer ľahostajnú.

     „Neviem sa zbaviť dojmu, že za to všetko obviňujete mňa,“ povedal som schválne. „Už to medzi nami odznelo viackrát...“

     Primár zľahka pokrčil ramenami. „A nie je to tak?“ spýtal sa vecne. „Kto iný ako vy môže za to, že sem vtrhli Rusi? Nehovorím to ako výčitku! Ale nebyť vášho experimentu s ľudskou tvárou, tak sa to nestane! A ja som mohol chodiť s Barborou, mohol som ju zbaviť panenstva a dosiaľ by som s ňou žil v šťastnom manželstve... Je to ako v rozprávke, však?“

     „Je to ako dialóg z nejakého Kafkovho románu,“ povedal som. „Nemôžete predsa takto uvažovať!“

     „Nie? A prečo? Každé politické rozhodnutie sa tak či onak premietne do života bežného občana, či nie? Ja predsa netvrdím, že vy osobne ste poslali Barboru a jej rodinu do emigrácie. Veď ste ju nepoznali! Ale vaše politické rozhodnutia a činy vyvolali taký stav, že emigrovala! Takže... ste za to zodpovedný!“

     „Na tom sú postavené celé dejiny ľudstva,“ povedal som na svoju obranu. „Od Cézara po Napoleona, od Stalina po Gorbačova. Títo a im podobní takisto ovplyvnili osudy miliónov ľudí. Môžete viniť – povedzme -  Churchilla za to, že posielal pilotov nad La Manche brániť Anglicko? Môže Churchill za to, že tam tisíce zahynuli?“

     „Mali sme na lekárskej fakulte aj predmet marxizmus-leninizmus,“ povedal náhle primár. „Vtedy to bolo samozrejmé, dnes by to bolo smiešne... a nepredstaviteľné! A tam nás učili o úlohe osobnosti v dejinách podľa Marxa. Osobnosti ovplyvňujú dejiny, dejiny ovplyvňujú osobnosti. Alebo tak nejako. Veľa som si toho nezapamätal.“

     Obaja sme sa zasmiali.

     „Ja som na to myslel,“ povedal som po chvíli už vážnym hlasom. „Často som myslel na to, aké budú mať moje – a naše – rozhodnutia vplyv na osudy ľudí. Verte mi, na to som myslel predovšetkým! Aké to boli ťažké rozhodovania! Teraz mi všeličo vyčítajú... že som nebol dosť rozhodný, že som bol naivný... Neboli v mojej koži!“

     „Čo keby sme sa postavili okupačným vojskám na odpor?“ spýtal sa primár nečakane. „Mohli ste vydať pokyn, aby sme sa bránili! Čo by sa stalo?“

     „Podobnú otázku mi takto priamo položil môj tlačový tajomník Oto Kořínek, keď som bol predsedom Federálneho zhromaždenia,“ odvetil som. „A ja som mu odpovedal: Poznal som Rusov. Boli by to bezohľadne utopili v krvi. Keby išlo len o mňa, o môj život, bol by som sa proti nim postavil. Ale nemohol som si vziať na svedomie tisícky manželov, bratov, synov a dcér, ktorí by pri tom zahynuli.“

     Primár síce prikyvoval hlavou, ale nezdalo sa, že som ho presvedčil. „Môj život ste ovplyvnili... nemajte mi to za zlé! Nebyť toho, čo sa udialo v auguste šesťdesiat osem, nebyť vás, tak žijem iný život, v inom svete...“ Zháčil sa, rezignovane mávol rukou. „Už nemá zmysel, aby sme sa k tomu vracali. Hovorili sme predsa o pozývacom liste! A pozrite, kam sme sa dostali...“

     Podvedome som pokrčil ramenami. „To je prirodzené,“ poznamenal som. „Osobné sa vždy prelína s obecným.“

     Primár na to už nereagoval. „Kedy  a kde odovzdal Biľak ten list? A komu?“ spýtal sa.

     „Bolo to pred bratislavskou schôdzkou, 3. augusta,“ povedal som. „Tieto fakty sa dlho tajili, no časom predsa len vyšli najavo. Sovietska delegácia bola po celý čas ubytovaná v odborárskom zariadení Sorea, to je tá budova oproti Lafranconi. Šelest sa s Biľakom dohodol, že sa o ôsmej večer stretnú na záchode, Biľak ale odovzdá list agentovi KGB Savčenkovi... pre istotu. Tak sa aj stalo. Na tom záchode dal Biľak list Savčenkovi v prítomnosti Piotra Šelesta. Savčenko nenápadne posunul list Šelestovi... Medzi pisoármi sa spečatil osud Československa...“

     „Šelest, pravdaže, dal list Brežnevovi...“

     „Myslím, že si Brežnev vydýchol. Konečne mal formálnu zámienku. Politbyro sa malo o čo oprieť...“

     Všetky tieto okolnosti a udalosti sa mi vracajú v spomienkach aj bez primárových otázok. Často som na ne myslel. Aký veľký význam prikladali sovietski vodcovia tomu, aby opodstatnili svoje mocenské rozhodnutie! Spoliehali sa na to, že po uverejnení listu sa verejná mienka prikloní na ich stranu... Ale mená pozývateľov mali byť utajené, Šelest to sľúbil Biľakovi. A sľub dodržal. Napriek tomu sa stalo verejným tajomstvom, kto list napísal, kto ho podpísal a čo obsahoval.

     „Vážený Leonid Iľjič,

     vedomí si plnej zodpovednosti za naše rozhodnutie obraciame sa na Vás s týmto vyhlásením.

      Náš v podstate správny pojanuárový demokratický proces, náprava chýb a nedostatkov z minulosti, ako aj celkové politické vedenie spoločnosti sa postupne vymkli z rúk ústredného výboru strany. Tlač, rozhlas a televízia, ktoré sú prakticky v rukách pravicových síl, ovplyvňujú verejnú mienku natoľko, že živly, nepriateľské strane, sa teraz začínajú zúčastňovať na politickom živote štátu bez odporu verejnosti. Rozvirujú vlnu nacionalizmu a šovinizmu a vyvolávajú protikomunistickú a protisovietsku psychózu.

     Náš kolektív – vedenie strany – sa dopustil radu chýb. Náležite sme nechránili a neuvádzali do života marxisticko-leninské normy straníckeho života a predovšetkým princípy demokratického centralizmu. Vedenie strany už nie je schopné úspešne sa brániť proti útokom na socializmus a nie je schopné organizovať ideologický ani politický odpor proti pravicovým silám. Ohrozená je sama existencia socializmu v našom štáte.

     Politické nástroje a nástroje štátnej moci v našom štáte sú v súčasnosti do značnej miery ochromené. Pravicové sily vytvorili podmienky priaznivé pre kontrarevolučný prevrat.

     V tejto ťažkej situácii sa obraciame na vás, sovietskych komunistov, vedúcich predstaviteľov KSSZ a ZSSR so žiadosťou o účinnú podporu a pomoc všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii. Len s vašou pomocou možno ČSSR vytrhnúť z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie.

     Uvedomujeme si, že pre KSSZ a ZSSR by nebol tento posledný krok na záchranu socializmu v ČSSR ľahký. Preto budeme zo všetkých síl bojovať vlastnými prostriedkami. No ak sa naše sily a možnosti vyčerpajú, alebo keby nepriniesli pozitívne výsledky, pokladajte toto naše vyhlásenie za nástojčivú prosbu a žiadosť o zásah a všestrannú pomoc.

     V súvislosti so zložitým a nebezpečným vývojom situácie v našom štáte vás prosíme o maximálne utajenie nášho vyhlásenia a z toho dôvodu vám píšeme osobne po rusky.

     Indra, Kolder, Kapek, Švestka, V. Biľak.“

     Tak. Dokonané jest. Taký bol obsah listu.

     Pod list sa však podpísalo až jedenásť signatárov: je teda pravdepodobné, že k pôvodným piatim pribudli ešte Barbírek, Rigo, Piller, Hoffmann, Lenárt a Štrougal. Je teda možné, že Biľak odovzdal listy dva – ten druhý ktorý už obsahoval nové mená, zrejme odišiel cez sovietske veľvyslanectvo.

     Ešte aj teraz, po toľkých rokoch, premýšľam nad obsahom tohto dokumentu, snažím sa vžiť do situácie autora, či autorov textu, predstavujem si, ako starostlivo volia slová, vety, myšlienky. Bol som neraz v podobnej situácii, keď sme tvorili zásadné vyhlásenia, ktoré museli osloviť davy ľudí, svetovú verejnú mienku,  ktoré dali do pohybu historické udalosti.

     Až neskôr som sa dozvedel, že Brežnev prečítal tento list komunistickým predstaviteľom Poľska, Maďarska, NDR a Bulharska na moskovskej schôdzke 18. augusta 1968. Tam ich tiež informoval o definitívnom rozhodnutí: vojská Varšavskej zmluvy uskutočnia vojenský zásah v Československu. Vojenská invázia bola požehnaná.

     List však prešiel miernymi úpravami. Úvodné oslovenie „Vážený Leonid Iljič“ sa nahradilo vetou: „Drahí súdruhovia,“ a list mal byť adresovaný ústredným výborom komunistických a robotníckych strán a predstaviteľom ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR. Vypustili tiež posledný odsek, kde autori textu žiadajú, aby sa ich mená zatajili.

     Aj keď sa nikde v liste nehovorí o vojenskej pomoci, Brežnev – podľa stenografického záznamu z onej schôdzky - navrhol a presadil, aby sa v liste uviedlo: „Obraciame sa na vás so žiadosťou o účinnú podporu a pomoc všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii... vrátane vojenských.“

     Vrátane vojenských.

     18)

     Sen sa mi mieša s realitou. Mocné, emotívne, traumatizujúce zážitky z reálneho života sa vplietajú do snov, menia sa na akúsi koláž skutočnosti a fikcie. Mozog má zvláštnu schopnosť oddeliť úlomky života od fikcie, ktoré tieto úlomky podnecujú – a pritom ich nanovo pospájať a zmixovať ako režisér, ktorý experimentuje s filmovými sekvenciami.

     Nikdy sa mi nesnívalo o mojom mŕtvom bratovi, ktorý zahynul v Povstaní. Ani o mojom otcovi, ktorý sa vrátil z Mauthausenu. Ani o strýkovi Michalovi, ktorý sa hodil pod vlak. Ani o prvom synovi, ktorý zomrel na zápal pľúc. Ani o horúčkach, ktoré ma zákerne prepadli v Moskve, keď nás internovali a nútili podpísať potupné Moskovské protokoly. Ani o depresiách na veľvyslanectve v Ankare, kam ma vyhnali v čase, keď už som nebol ničím, keď ma odstavili z politického života.

     Stojím v rade čakajúcich  na zástavke autobusu. Vidím sám seba, akoby som hľadel z balkónu vedľajšieho paneláku. Mám zelený hubertus, poľovnícky klobúčik, v ruke držím ošúchanú koženú aktovku a obedár s polievkou a kapustnicou. Je skoré ráno, je chladno a sychravo, hmla sa kotúľa po uliciach. Čakám na autobus do Pezinka, kde teraz pracujem ako mechanizátor v lesnom závode. Som posledný v rade. Obďaleč, ako obvykle, nenápadne stoja dvaja tajní, ktorí ma nespúšťajú z očí. Sledujú ma neprestajne, kamkoľvek sa pohnem, pozorujú náš dom, sledujú moju ženu aj deti. Už som si na to zvykol.

     Cestujúci stoja pokojne, zvykli si čakať, zvykli si stáť v radách. Na čokoľvek. Nerepcú. Tupo stoja, prešľapujú, chlapi si občas zapália cigaretu. Pripomínajú mi stádo, ktoré už nič nečaká a ktoré stratilo akúkoľvek nádej.

     Jedna staršia žena sa obrátila a neprítomným pohľadom sa pozrela na mňa; chvíľu tak hľadela a náhle akoby sa jej zaostroval zrak a tvár vyjasňovala. Spoznala ma. Šťuchla do suseda a čosi mu pošepkala. Chlapík sa poobrátil a tiež sa na mňa pozrel. Usmial sa. Strčil do mladíka pred sebou. Ten sa neochotne zvrtol, no vzápätí sa tiež usmial; urobil krok, akoby chcel ku mne pristúpiť. Potom sa obracali ďalší, pozerali na mňa, usmievali sa. Stádo tupých a bezmocných ožívalo, preberalo sa z ľahostajnosti a letargie. Nesmelo sa vracala nádej. Náhle mohlo byť všetko inak.

     Z hmly sa vynoril autobus, reflektory rozrážali mliečnu tmu. Dvere sa so syčaním otvorili, bolo vidno, že autobus je prázdny. Rad čakajúcich sa rozostúpil a mlčky naznačoval, aby som išiel prvý. Placho som sa usmial a vykročil som. Vošiel som do autobusu a posadil som sa na sedadlo za vodičom. Aj on sa usmieval.

     Čakal som, že za mnou nastúpia ostatní cestujúci. Nikto sa však nehýbal. Cítil som, že sa boja. Dali najavo, že ma poznajú, že so mnou súcitia, že ma majú radi. Ale nič viac. Na nič iné sa nezmohli. Neverili, že sa tým niečo zmení.

     Do autobusu nastúpili dvaja tajní. Posadili sa na zadné sedadlá. Vodič sa zatváril prísne. Už sa neusmieval. Dvere sa zatvorili. Autobus vyrazil do hmly.

     19)

     Dedinská krčma alebo poľovnícka chata? Neviem to naisto, napokon, to nie je dôležité. Vo vnútri je hlučno, všetky stoly sú obsadené, chlapi popíjajú a pofajčievajú; vo vzduchu je plno dymu, pivných výparov, potu a pachu kolomaže, ktorou je natretá podlaha.

     Chvíľu stojím vo dverách a hľadám voľné miesto. Nikto si ma nevšíma. Celkom v kúte je voľný malý stolík s dvomi stoličkami. Chcem si na vešiak pri stolíku zavesiť pušku, no vtom si uvedomím, že pušku nemám, že som ju musel odovzdať, keď ma vylúčili zo Slovenského poľovníckeho zväzu. Tak si aspoň vyzlečiem poľovnícku kamizolu, prehodím ju cez operadlo stoličky a posadím sa.

     V krčme nikto neobsluhuje, hostia sa obsluhujú sami pri pulte, no pri mne sa vzápätí pristaví krčmár a postaví predo mňa poldecák borovičky a veľké pivo. Nikdy som ktovieako nemal rád tvrdý alkohol, pivo som si vypil iba občas, radšej som si vypil dva-tri deci dobrého vína; ale borovička a pivo akosi patria do tohto prostredia, tak sa ani veľmi nečudujem, ani neprotestujem, snažím sa byť nenápadným, splynúť s prostredím. Prisunul som borovičku pred seba a okraj pohára som utrel dlaňou, ako to robia skúsení pivári. Napil som sa, ale žiadnu chuť som necítil.

     Postupne krčmový hluk tíchol, hlavy chlapov sa nenápadne i nápadne začali obracať ku mne, šepkali si, pokyvovali hlavou, niektorí na mňa ukazovali prstom, mračili sa, alebo usmievali. Na stole mi pribudlo niekoľko pohárikov s borovičkou a ďalšie pivo. Krčmár naznačil, že pitie mi posielajú chlapi.

     Páči sa mi to, usmievam sa. Vždy som bol citlivý na pozornosť ľudí, vážil som si, keď mi prejavovali náklonnosť a dôveru. Cítil som, ako mi ich dôvera vlieva silu, vedel som, že mi veria, že ma podporujú a tým podporujú aj moje reformy.

     Ale ľudia sú nestáli. Čomu včera verili, dnes spochybňujú a potom preklínajú, zajtra na všetko zabudnú.

     Obrazy sa rozmazávajú. Do vratkých dvier sa oprel vietor. Do krčmy vošli dvaja muži v dlhých kabátoch. Sú to moji známi. Tajní.

     Hoci v krčme nebolo voľného miesta, na nízkom pódiu (asi pre muzikantov) zrazu vidím stolík a dve stoličky. Tajní sa nenápadne – veď sú nenápadní – usadia za stolík a objednajú si kofolu, v službe alkohol nepijú. Len tak sedia, občas medzi sebou utrúsia slovko-dve, nikoho nesledujú, nepozorujú, neobťažujú, neprenasledujú, len proste sú, nenápadne sa pripomínajú, bez veľkých gest dávajú najavo svoju všade prítomnosť, prevahu, dokazujú, že majú všetko pod kontrolou; dokonca z nich cítiť akúsi otcovskú láskavosť, prísnu síce, no prísnosť je v našom záujme, musia nás ochraňovať pred nami samotnými.

     Muži tíchnu, ako keď opadáva príliv, klonia hlavy a zhovárajú sa už len ponad poháre, na mňa sa nikto nepozrie, nikto sa neusmieva. Tu sa zdvihne jeden, tu druhý, za stolmi je čoraz viac voľných stoličiek. Krčmár zbiera prázdne poháre. A zrazu je krčma vyľudnená, vietor udiera do dverí, o múry plieskajú okenice. Aj krčmár sa vytratil.

     Sedíme tam len my traja, nerozluční v osude, dvaja tajní a ja.

     20)

     Prebral som sa zo spánku. Alebo ešte spím? Nie, to už nie je sen, ani bdenie. Zreteľne vidím primára, sedí pri mojej posteli a na kolenách drží nejaký časopis. Číta. Kým som si zdriemol a snívali sa mi sny pravdivejšie ako realita, zotmelo sa. Nad hlavou mi svieti neónová žiarivka, občas zabliká, akoby jej dochádzala energia.

     „Spal som?“ spýtal som sa potichu.

     Primár odložil časopis, prikývol. „Chvíľu ste si pospali,“ odvetil.

     „Snívalo sa mi,“ zašomral som. „Také čudné obrazy... Nič som nevravel?“

     Primár chvíľu váhal s odpoveďou. „Čosi ste šepkali, ale dobre som vám nerozumel. Spomenuli ste... čierny kufrík.“

     „Čierny kufrík? O tom sa mi nič nezdalo... Máta ma ako strašidlo!“

     „Už ste sa naň pýtali, keď vás sem priviezli,“ pripomenul primár. „Ak sa pamätám, boli v ňom nejaké dokumenty. Stratili sa?“

     „Asi niekto veľmi chcel, aby sa... stratili,“ podotkol som. „Skôr mi to pripadá, že ich niekto odcudzil. Ukradol!“

     Primár nadvihol obočie. „Aký by mal záujem?“

     „Už som vám o tom hovoril,“ povedal som s nevôľou.

     „Nie, nehovoril,“ namietal primár.

     Ani sa mi o dokumentoch v zmiznutej aktovke hovoriť nechcelo. „Veď asi viete, že som mal ísť do Moskvy svedčiť,“ povedal som po chvíli s nevôľou.

     „Svedčiť? A o čom? Proti komu?“

     „O zákaze činnosti Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Aj o tom, čo bolo príčinou invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Mal byť z toho súdny proces. Niekto sa toho veľmi, veľmi bál...“

     „Čo bolo príčinou invázie?“ zopakoval primár. „Veď to hádam už vieme, či nie? Sám ste o tom hovorili...“

     „Pravdaže vieme, čo bolo príčinou okupácie,“ odvetil som podráždene. „Ale teraz v Moskve, sa malo hovoriť o konkrétnych dokumentoch. A to mohlo byť pre viacerých politikov nepríjemné. V Rusku stále pôsobia vysokí predstavitelia KGB.“

     Primár pokyvoval hlavou; na tvári mu bolo vidno, že ničomu nerozumie.

     „Čo to čítate?“ spýtal som sa, aby som zmenil tému a odľahčil rozhovor.

     Primár ožil. Aj jemu sa uľavilo. „Je to časopis Historická revue,“ povedal bodrým hlasom. „Vždy ma zaujímala minulosť, najmä tá nedávna. A odkedy ležíte na našom oddelení, priam hltám všetko, čo sa týka roku šesťdesiatosem. Práve čítam zaujímavú štúdiu... ako reagovali Američania na vývoj v Československu. Nie je to veselé čítanie!“

     Tiež som ožil; pravda, pokiaľ to bolo v mojom prípade možné.

     „Ako reagovali Američania? O tom sa tiež popísalo! A boli to protirečivé informácie... Vo všeobecnosti prevláda mienka, že vtedajší americký prezident Johnson mal iné starosti, ako sa zaoberať okupáciou Československa.“

     „A nie je to tak?“ spýtal sa primár.

     Keď som neodpovedal, pokračoval.

     „Američania sa na nás vykašlali. Tak ako voľakedy Angličania a Francúzi po mníchovskej dohode. Na tieto témy sme u nás veľmi citliví... Zrada! Na nikoho sa nemožno spoľahnúť... a sami sa brániť nedokážeme.“ Ťukol prstom do časopisu. „Práve som si prečítal úryvky z pamätí sovietskeho veľvyslanca v USA Anatolija Dobrynina. Ten tvrdí, že keď prišiel amerického prezidenta informovať o tom, že vojská varšavskej zmluvy obsadzujú Československo, tak s ním Johnson žartoval a ponúkol mu whisky... Bol to pekný hlupák, tento Johnson!“

     Pokúsil som sa o úsmev. „Nie to si nemyslím... Hlupák nebol. Skôr by som povedal, že Američanom okupácia takmer prišla vhod... hoci ju odsúdili.“

     „Vhod? Ako to, preboha, myslíte?“

     „Američania mali dosť vlastných problémov, najmä vojnu vo Vietname. A zrazu tu bola iná téma! Svetová verejná mienka sa pozerala iným smerom... Na nás!“

     „To si viem predstaviť,“ pripustil primár. „Bolo však naivné sa domnievať, že nám Američania prídu na pomoc...“

     „Počkajte!“ prerušil som ho mierne zvýšeným hlasom. „Prečo si myslíte, že sme čakali pomoc od Američanov? To je ďalší z hlúpych mýtov, ktoré sa vo verejnosti šírili. A tiež to pridáva ďalší argument skeptikom, ktorí o mne tvrdia, že som bol naivný...“

     „Asi máte pravdu,“ pripustil primár neochotne. „Stále predsa platili dohody z Jaltskej konferencie. Československo bolo vo sfére sovietskeho vplyvu...“

     Opäť som ho prerušil. „Nielen to! Johnson mal iné priority! Mal totiž predrokovanú návštevu Moskvy a na rokovaniach s Brežnevom sa malo hovoriť o obmedzení strategických zbraní. Okrem toho, Johnson bol posledný rok vo funkcii prezidenta, nemal vyhliadky, že ho opäť zvolia. Otázka Československa bola pre Johnsona druhoradá. To ale neznamená, že Američania s inváziou súhlasili...Minister zahraničných vecí Dean Rusk okupáciu ostro odsúdil...“

     „To nám bolo prd platné,“ namietol primár. „Americký alibizmus! Dobrynin predsa tvrdí, že Johnsona prišiel informovať o invázii a toho to vôbec nevyviedlo z rovnováhy. Akoby to ani nepočul! Pýtal sa, kedy bude stretnutie v Moskve. Tak ako to bolo?“

     „To tvrdí Dobrynin,“ oponoval som. „Ale Johnsonoví poradcovia hovoria niečo iné...“

     „Čo iné?“ spýtal sa primár útočne.

     „Nechcem Američanom robiť advokáta,“ povedal som zmierlivo. „Nemám na to najmenší dôvod. Musím ale povedať to podstatné: do poslednej chvíli som neveril, že nás sovietske vojská obsadia. Jednoducho som tomu neveril!“

     „Čo z toho vyplýva?“

     „Že čo? Prinajmenšom to, že som neuvažoval o tom, ako by sa zachovali Američania v prípade okupácie! Pochopte to. Takéto úvahy išli pomimo mňa! Nehovoriac o tom, že vojská USA či NATO nemali v úmysle nám pomôcť!“ Zadýchal som sa. „Vy ma obviňujete z toho, že som naivný, ale naivní boli všetci tí rojkovia, ktorí sa spoliehali na podporu Američanov.“

     „Pripúšťam,“ zašomral primár. „Vy ste však vraveli, že Johnsonovi poradcovia hovoria niečo iné. Čo iné? O čom... iné?“

     „Nuž... traduje sa, že Johnson bral Dobryninove informácie na ľahkú váhu, takmer ako čosi podružné. Áno, áno, viem si to predstaviť... Ale jeho poradca Eugene Rostow tvrdí, že keď sa Johnson dozvedel o invázii, bol mimoriadne nervózny. Bol nervózny z toho, že invázia pochová nádeje na rokovania o kontrole zbraní. Obával sa, že Sovieti vtrhnú aj do Rumunska. Vieme o tom, že Američania boli po celý čas veľmi zdržanliví. To len niektorí publicisti, ale aj politici, živili falošnú nádej, že nám pomôžu. My sme o tom vedeli!“

     „Ľudia sa na to tak nejako spoliehali,“ povedal primár nepresvedčivo.

     „Nemali na to dôvod,“ odvetil som. „Američania si dokonca nesľubovali pomoc ani od Bezpečnostnej rady USA, veď Sovieti tam mali právo veta. Ministerstvo zahraničných vecí USA dokonca priamo konštatovalo, že  - najhoršie pre nás by bolo, keby sme vzbudili zdanie, že sa mlčky zaväzujeme pomôcť Čechom! A potom tento Rostow napísal, že akýkoľvek prejav záujmu z našej strany by presvedčil Rusov, že sme za českou politikou a utvrdil by ich v rozhodnutí vyhladiť to nebezpečné kacírstvo tankami...“

     „Aj sa tak stalo,“ zahundral primár. „Ale ako som sa dočítal v Historickej revue, naša vláda v roku 1968 požiadala Spojené štáty, aby v prípade sovietskej vojenskej intervencie nezasahovali. To vraj povedal Walt Rostow, brat poradcu Eugena Rostowa. A tento Walt Rostow bol vtedy riaditeľ Národnej rady pre bezpečnosť USA. Ten si zaiste nevymýšľal! Vy ste o tom vedeli?“

     Prikývol som privretím viečok. „Vedel.  Nebola to iniciatíva predsedníctva strany. Prišlo s tým Ministerstvo zahraničných vecí. Vláda to schválila. V posolstve sa hovorilo, že naša vláda síce nevie, či sovietske vojská vtrhnú do Československa, ale tak či onak, vojna v Európe by bola neospravedlniteľná a NATO nemá zasahovať.“

     „Američanom to zjednodušilo situáciu,“ poznamenal primár. „Sami sme sa rozhodli, aby nám Američania a NATO nepomohli, hoci, oni by to aj tak  neurobili.“

     Otvoril som oči. „Je to tak, ako hovoríte.“

     „Nie je to kapitulantstvo?“ dobiedzal primár. „Vopred sa vzdávame obrany, aj pomoci. A Američanom to vyhovuje!“

     „Stále si myslíte, že sme sa mali brániť?“ spýtal som sa podráždene. „To mohol chcieť iba blázon, iba hazardér! Apelovať na pátos, na bojovného ducha, na statočnosť a postaviť sa proti presile! Nezmysel! To nie je kapitulantstvo, to je triezvy odhad. Niektorí kongresmani kritizovali Johnsona za miernu reakciu USA na inváziu. Nahnevane sa ohradil: „Mali sme tam poslať americké vojská? Vojenská reakcia je vylúčená a okrem propagandistickej kampane sa veľa urobiť nedá!“

     „Takže Američania neurobili nič! Zmohli sa akurát na vyhlásenie, že inváziu odsudzujú.“

     „Nič iné sme ani nečakali,“ súhlasil som.

      Neskôr som sa z dôverných materiálov dozvedel, že Johnson stále dúfal, že sa v Moskve uskutočnia rokovania o obmedzení strategickej výzbroje.  Až Dean Rusk deň po invázii tlmočil Dobryninovi stanovisko Bieleho domu: „Mali by sme znovu starostlivo zvážiť možnosť oznámenia o stretnutí našich čelných predstaviteľov...“ Inými slovami, rozhovory o strategických zbraniach sa kvôli invázii odložili.

     Američania vyčkávali, chovali sa alibisticky, ale z ich pohľadu to bolo pochopiteľné. Spomínam si, že Walt Rostow sa vyjadril v tom zmysle, že USA nepoužijú silu v oblastiach kontrolovaných Sovietmi. „Boli sme rozhodnutí neriešiť problém Európy zbraňami, ale počkať, kým ho vyriešia dejiny. Neboli by sme išli do vojny, aby sme zmenili politické usporiadanie...“

     Zvláštne stanovisko! Počkať, kým problém Európy vyriešia dejiny...

     Dejiny riešili problémy Európy dlho a bolestne. A čas plynul.

     Primár na mne musel vidieť, že už nemám ani chuť, ani síl pokračovať v tomto rozhovore. Zobral časopis a mlčky vyšiel z nemocničnej izby.

     21)

     Ešte stále svietia neónové lampy nad mojou hlavou? Svetlo je mútne, akoby prenikalo cez mliečne sklo. Nie, to už nie sú lampy; nad strechami domov svitá a predmety ostýchavo vystupujú z polotieňov. Zvláštna hodina: už nie je noc a ešte nie je deň. Režisér Ingmar Bergman by povedal – hodina vlkov.

     Chce sa mi ešte spať, ale mozog bdie. Myšlienky sa kotúľajú ako kamienky po ceste. Niektoré zazvonia, iné zapadnú do prachu. Kde je hranica medzi tým, čím by človek chcel byť a čím je naozaj? Predstavy utvárajú naše bytie? Alebo bytie formuje naše predstavy?

     Vždy ma hnevalo, keď mi vyčítali, že som bol naivný. Nespravodlivé. Áno, bol som naivný, ak za naivitu možno pokladať potrebu hovoriť pravdu. Ak je naivné byť čestný. Ak je naivné vravieť dnes to, čo som vravel včera a budem zajtra. Ak je naivné sa nebáť a zastať sa slabých, ukrivdených a ponížených.

     Vlastne majú moji kritici pravdu. Bol som naivný.

     Bol som naivný aj vtedy, keď som súhlasil s tým, aby som prehovoril na pohrebe Karola Šmidkeho.

     Veľmi dobre si pamätám, keď mi zavolal tajomník ÚV KSS Ľudovít Benada, dávny otcov priateľ, aby som hneď za ním prišiel. Sedel som vo svojej kancelárii, čítal som text novej sústavy plánovania hospodárstva podľa sovietskeho vzoru a márne som sa snažil pochopiť jeho zmysel.

     Zišiel som o dve poschodia nižšie a vošiel do Benadovej kancelárie. Hlavou sa mi mihol obraz, keď som sa bol počas vojny pozrieť na otca v nitrianskej väznici; kým som na chodbe čakal na nejaké dodatočné povolenie, aby som mohol s otcom hovoriť, dvaja strážcovia vliekli dobitého a krvavého väzňa. Keď prechádzali okolo mňa, zistil som že ten dobitý väzeň je Ľudovít Benada. Striaslo ma, uprene som hľadel na jeho krvavú tvár; pozrel na mňa, no určite ma nespoznal: sklopil zrak a nechal sa ťahať ďalej. Na kamenej dlážke zostávali po ňom kvapky krvi.

     Benada stál pri okne a hľadel na pustú ulicu: počasie bolo pochmúrne, studený dážď sa miešal s riedkym snehom, na cestách i chodníkoch sa tvorila mazľavá pľačkanica, fúkal nepríjemný, nárazový vietor. Rýchlo sa stmievalo a kde-tu sa už rozsvecovali okná domov ako bludičky. Bolo 17. decembra 1952.

     Čoskoro budú Vianoce, blyslo mi hlavou. Nebudú veselé, ani pokojné. Nedokázal som sa vyrovnať s tým, že 3. decembra popravili jedenásť ľudí v politickom procese s protištátnym centrom Rudolfa Slánskeho, medzi nimi aj slovenského politika Vladimíra Clementisa. Aj keď som strane dôveroval, nevedel som pochopiť, akých hrozných zločinov sa Clementis dopustil aby ho kvôli nim museli obesiť. Bolo to kruté a nezmyselné.

     Benada sa obrátil ku mne, tvár mal unavenú, pod očami kruhy. Mal som chuť sa ho spýtať, čo si myslí o politickom procese so Slánskym, o Clementisovej smrti, ale zdržal som sa; bolo na ňom vidno, že nemá chuť na podobné rozhovory.

     „Mám prosbu,“ povedal namiesto pozdravu a ponúkol mi stoličku. „Pred dvomi dňami zomrel Karol Šmidke, iste o tom vieš.“

     Prikývol som. Karol Šmidke sa priatelil s Benadom, aj s mojim otcom; bol to významný komunistický funkcionár, jeden z hlavných strojcov a organizátorov Povstania, po vojne bol predsedom Zboru povereníkov, neskôr predsedom Slovenskej národnej rady. V roku 1950 ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu a odvolali zo všetkých funkcií; mal však viac šťastia ako Husák, Novomeský, Okáli či Horváth; neobžalovali ho, ani nezavreli do väzenia, tak život dožil na slobode, v ústraní, ale s podlomeným zdravím.

     „Bude mať štátny pohreb,“ pokračoval Benada, „aj keď sa podaktorí funkcionári na ňom nezúčastnia. Boja sa. Chápeš... Aj mňa odhovárali, no ja sa s ním pôjdem rozlúčiť. Musím! Bol nielen priateľ, ale aj rodina, veď môj syn má za manželku jeho dcéru...“

     Mlčal som; nevedel som, kam mieri.

     „Nikto nechce prehovoriť na Šmidkeho pohrebe,“ pokračoval Benada. „Hovoril som s niektorými staršími súdruhmi, ktorí ho poznali. Nechcú. Boja sa.“

     Pozrel priamo na mňa. „Chcem ťa požiadať... aby si ty prehovoril na Šmidkeho pohrebe.“

     „Ja?“ spýtal som sa prekvapene. „Čo ja znamenám? A neviem veru, čo by som mal nad hrobom povedať...“  

     „Poraď sa s otcom. Veď Štefan ho dobre poznal. A ty vieš, aký bol, aké mal zásluhy. Bol to čestný muž, neprávom ho obvinili!“

     Neisto som prikývol. „Pokúsim sa...“

     „Keď budeš mať reč napísanú, daj ju pre každý prípad prečítať Gosiorovskému.“

     „Prečo jemu?“

     „On je ideologický tajomník. Aby si bol krytý. Predsa len... je to háklivá záležitosť!“

     Neochotne som súhlasil. „Neľahká úloha. Ale napíšem to tak, ako cítim...“

     Aj som to tak napísal. Príhovor som zaniesol ideologickému tajomníkovi Gosiorovskému, ako mi Benada navrhol.

    Musel som sa ponáhľať, pretože pohreb mal byť o dva dni; poprosil som tajomníkovu sekretárku, aby mu to pripomenula.

     Upravený príhovor som dostal ešte v ten deň podvečer; bol to však celkom iný text, aký som ja napísal: celé pasáže boli vyškrtnuté, zmenené výrazy, doplnený o časti, ktoré sa len tak hmýrili frázami a banalitami. Hľadel som na slová, snažil sa pospájať vety, no písmenká sa mi rozmazávali, strácali sa, akoby plávali po vode a prepadávali sa pod hladinu. Najskôr som chcel text prispôsobiť pripomienkam, aj som prerobil dva odseky, no zmysel mi unikal, moja predstava o Karolovi Šmidkem sa úplne vytratila, rozriedila sa ako kocka cukru v káve. Okrem toho ma celý deň pobolievala hlava, bol som unavený; mal som za sebou ťažký deň.

     Napokon som si povedal, že nič nebudem meniť. Prečítam nekrológ tak, ako som ho napísal. Nech si Gosiorovský myslí, čo chce, stojím si za tým, čo na pohrebe poviem.

     Na pohreb prišlo pomerne veľa ľudí, ale márne som medzi nimi hľadal vysokých straníckych funkcionárov; Benada mal pravdu: báli sa.

     Začal som hovoriť potichu, no vietor bol silný, dul čoraz mocnejšie, tak som začal takmer kričať, aby ma bolo dobre počuť.

     „Lúčime sa s človekom, ktorý zanechal nezmazateľnú stopu v histórii našej vlasti. Napriek tomu, že najmä v poslednom období nie všetci jeho život a prácu správne pochopili, zaslúži si súdruh Karol Šmidke úctu nás všetkých.“

     Nadýchol som sa. Všimol som si, že na niektorých tvárach sa zračil nesúhlas.

     „Vo všetkých funkciách dôsledne presadzoval záujmy ľudu a jednotu bratských národov Čechov a Slovákov. Pravdivo treba oceniť aj úlohu piateho ilegálneho ÚV KSS, ktorý viedol Karol Šmidke a ktorého členmi boli aj súdruh Husák a súdruh Novomeský.“

     Niektorí prítomní zľahka prikyvovali, viacerí však odmietavo krútili hlavou.

     „História nepochybne dokáže, že súdruh Karol Šmidke patril k najvýznamnejším činiteľom Slovenského národného povstania a že obvinenia voči nemu boli nespravodlivé. Buďme hrdí na ľudí, ako bol Karol Šmidke. Sľubujeme vám, súdruh Šmidke, že historické dielo budovania socialistickej spoločnosti, ktoré ste začali, my dokončíme.“

     Novinár Juraj Spitzer mi ešte na cintoríne povedal, že po tomto prejave bude zemetrasenie. Nič sa však nestalo. Možno Gosiorovský ani nevedel, že som prečítal pôvodný text. Možno vedel, no nechcel zbytočne zasahovať. A možno mal celkom iné starosti.

     22)

     „Dnes vám nedáme večeru,“ povedala sestrička veselým hlasom, akoby mi oznamovala výhru v lotérii. „Zajtra vás budeme operovať. Teraz vám dáme infúziu s výživou. Pite hodne vody.“

     Príjemná predstava, pomyslel som si znechutene. Zajtra ma budú operovať... vraj, pite veľa vody! Veď ani tú vodu mi nemá kto podať...

     „Nebojte sa, určite to dobre dopadne,“ pokračovala sestrička hlasom plným naučeného optimizmu. „Po operácii si pár dní oddýchnete a budete môcť prijímať aj návštevy...“

     „Návštevy?“ spýtal som sa. „Kto ma chce navštíviť?“

     Sestrička zneistela. „No... je ich dosť. Primár hovoril, že vás chce navštíviť prezident Havel a ten druhý... akože sa volá? Zo Slovenska, východniar... tiež  nejaký papaláš.“

     „Michal Kováč? Je predseda Federálneho zhromaždenia. To by ste mali vedieť.“

     „Čosi také, nejaký predseda,“ odvrkla. „Prečo by som to mala vedieť?“

     Neodpovedal som; naozaj, prečo by to mala vedieť?

     „Viem len toľko, že je východniar,“ pokračovala sestrička. „Ale východniarov je v Prahe strašne veľa. Nemôžem všetkých poznať!“

     To je nepriestrelná logika, pomyslel som si. Veď ani ja som nepoznal všetkých okresných či krajských funkcionárov.

     „Tuším ste vraveli, že váš dedo bol stranícky funkcionár,“ nadhodil som, aby som ju prinútil zmeniť tému. „Pre akú oblasť?“

     „On bol na okrese,“ chytila sa sestrička. „Mal na starosti poľnohospodárstvo. Tajomník bol, či čosi také. Vtedy sa zakladali družstvá. Brala sa pôda kulakom, či ako sa volali. To boli tí dedinskí boháči, mali veľa rolí. Združstevňovanie. On mi o tom hovoril, ale mňa to nebavilo, veď som vám to spomínala. Vy o tom nemôžete nič vedieť. Zaujíma vás to?“

     Spozornel som. „Akože o tom nemôžem nič vedieť?“ spýtal som sa podráždene. „Ja že nemôžem vedieť o združstevňovaní? Veď som bol pri tom! Bol som vtedy prvým tajomníkom strany v Banskej Bystrici!“

     „To je ďaleko,“ povedala sestrička a natriasala vankúš. „To nie je východné Slovensko. Na východnom Slovensku bola vtedy bieda, tak mi vravel dedo. Preto museli brať tú pôdu a dávať ju do družstiev. Bohatým brali a chudobným dávali. Ako Robin Hood. Videli ste ten nový film s Kevinom Costnerom o Robinovi Hoodovi? Ten sa mi ľúbi, ten je ako Jánošík.“

     Privrel som oči. Bol by som najradšej, keby už odišla.

     „Bieda nebola len na východnom Slovensku,“ povedal som. „Po vojne bola zlá situácia všade. Museli sme to zmeniť...“

     Prečo jej to vysvetľujem? pomyslel som si trpko. Veď ju to nezaujíma!

     „Dedo mi rozprával, ako nútili roľníkov, aby išli do tých družstiev,“ pokračovala sestrička. „Ale tí nechceli... Deda raz aj zmlátili.“ Zachichotala sa. „A potom zase mlátili a zatvárali chudákov družstevníkov, keď neplnili to...kontinenty.“

      „Kontingenty,“ opravil som ju. „Boli to povinné dávky, ktoré družstvá odovzdávali štátu. Nešťastný nápad! Dávky určovali bez ohľadu na to, aké mali družstvá podmienky... Máte pravdu, podaktorých aj zatvorili...“

     „Vidno, že sa vyznáte,“ podotkla sestrička bez záujmu.

     Vyznám, pomyslel som si trpko. Akoby som sa nevyznal?

     Koncom roku 1952 som sa znovu stretol s Ľudovítom Benadom a ten mi nečakane navrhol, aby som prijal funkciu vedúceho tajomníka strany v Banskej Bystrici. Mal som tridsaťjeden rokov.

     Nemal som veľa času na premýšľanie. Bola to výzva. Lákali ma nové úlohy, ale aj samotná Banská Bystrica. V Bratislave som sa necítil dobre, chýbala mi príroda a priamosť prostých ľudí. Trochu som sa však obával, či zvládnem úlohy, ktoré ma tam čakajú.

     Benada ani nebol veľmi zvedavý na môj názor: súdruhovia už o mne rozhodli, veď som mal v Trenčíne dobré výsledky a v stredoslovenskom kraji sa chystala industrializácia, no najmä sa nedarilo združstevňovanie. Mal som to napraviť.

     Moja manželka sa potešila; ani ona sa v Bratislave necítila dobre. Čakali sme tretie dieťa.

     Do Banskej Bystrici sme odišli v polovičke februára roku 1953; práve v tom čase sa v Prahe konal celoštátny zjazd jednotných roľníckych družstiev, ktorý prijal nové smernice a stanovy pre JRD. Pre mňa to mala byť opora, ako presviedčať roľníkov, aby vstupovali do družstiev.

     Pridelili nám staršiu dvojposchodovú vilku neďaleko rieky Hron. Pri dome bola záhrada a hoci nebola veľká, mali sme z nej všetci radosť. Domovník choval v záhrade sliepky, ja som dostal do daru dva barance a tak spásali trávu a chlapci, Pavol aj Peter, za nimi pobehovali.

     Dobré aj menej dobré, menej dobré i zlé, zlé aj horšie, veľmi zlé i najhoršie... také mám spomienky na Banskú Bystricu. Nová funkcia a nové povinnosti ma vtiahli do takého bláznivého kolobehu, že som v úrade trávil desať až dvanásť hodín, neustále som cestoval, už ani neviem, koľko družstiev som navštívil, s koľkými ľuďmi som hovoril pred žatvou i počas nej, chodil som na kontrolné dni do nových tovární, otváral som prevádzky, odovzdával byty, cesty, úseky železníc. Drobní roľníci sa do družstiev nehrnuli; bol som svedkom nevôle, nechuti, až odporu, podmienky pre družstvá boli ťažké a nedarilo sa im plniť nezmyselne vysoké plány. Počas môjho pôsobenia vo funkcii krajského tajomníka sa dokonca konali súdne procesy s predsedami družstiev, ktorí neplnili kontingenty. Nemohol som im pomôcť. Snažil som sa zmierniť a zreálniť požiadavky na družstvá, no narážal som na nepochopenie funkcionárov na Ústrednom výbore strany, neraz som sa dostal do konfliktu s prvým tajomníkom Karolom Bacílkom.

     Bola to prvá, naozaj vážna funkcia; tam som si vyskúšal, aká je to zodpovedná, náročná úloha. Tam som sa učil hľadať cestu k ľuďom, robiť kompromisy, ale aj byť neústupčivý.

     Najradšej však spomínam na výlety s rodinou do okolia Banskej Bystrice; keď som mal čo len trochu času, tak sme chodievali na dlhé túry, často krát sme boli v Nízkych či Vysokých Tatrách, zbierali sme lesné jahody, čučoriedky, ba aj hríby. Občas som si zahral futbal, čo zakaždým všetkých prekvapilo; krajský tajomník strany je spotený a zablatený na ihrisku! A chová sa ako normálny človek...

      „Môj dedo vravel, že museli byť na roľníkov prísni,“ pretrhla niť mojich myšlienok sestrička. „Inak by nič nedosiahli. Na východe sú tvrdohlaví ľudia. Nedali sa presvedčiť... No dedo vravel, že napokon boli radi, že sa do družstva prihlásili. Nikdy sa nemali tak dobre, ako v družstve!“

     „Viem. Ako vy vravíte... vyznám sa!“

     Dlho sme v Banskej Bystrici nepobudli. Po roku mi na ústrednom výbore strany oznámili, že ma posielajú na štúdiá do Moskvy. A tak sme sa najprv vrátili späť do Trenčína, v auguste roku 1955 som odcestoval do Moskvy.

     „Dám vám pilulku na spanie,“ povedala sestrička a skončila tým debatu o svojom dedovi a o roľníkoch. „Dopoludnia vás budeme operovať...“

     23)

     Zdá sa mi, že pilulka na spanie nezaberá. Spánok neprichádza, bdiem, spomienky sa tlačia do hlavy, neúprosné a nemilosrdné, plné výčitiek a otáznikov. Vzdorujem spánku, ako som voľakedy vzdoroval Bacílkovi a potom Novotnému. Ktovie, prečo mi napadajú práve tieto udalosti, toto krušné obdobie, keď sa veci lámali na samej hrane, keď sa rozhodovalo o mojom osude, ale aj o osude celej spoločnosti. Je to možno tým, že zajtra pôjdem na operáciu, z ktorej sa nemusím prebrať. V takýchto vyhrotených situáciách sa mozog chová nevyspytateľne: akoby sa chránil pred nebezpečenstvom, pred seba deštrukciou, vyplavuje nahromadené negatívne zážitky a tým sa očisťuje.

     Keď som sa vrátil z Moskvy, takmer hneď ma vymenovali za krajského tajomníka strany v Západoslovenskom kraji, čoskoro som sa stal aj členom ústredného výboru KSČ. Opäť v Bratislave! Nasťahovali sme sa do päťizbového bytu pod Slavínom, pod nami bývala rodina tajomníka strany pre poľnohospodárstvo Františka Dvorského, spriatelili sme sa, s ním som neskôr chodieval na poľovačky. Na Bratislavu sme si zvykali len pomaly, akosi váhavo, hoci chlapci si hneď našli kamarátov. Ale už o pár mesiacov sme sa znovu sťahovali: pridelili nám jednoposchodový rodinný dom na Mišíkovej ulici, neďaleko budovy, kde na Hlbokej sídlil ústredný výbor KSS.  Západoslovenský krajský výbor KSS mal sídlo na Žabotovej, rád som chodieval do práce pešo a služobná Tatra 603 aj so šoférom Jožkom Brinzíkom stála pred našim domom, alebo pred budovou na Žabotovej.

     Náš dom na Mišíkovej... Bola pri ňom malá záhrada a či som chcel alebo nie, musel som sa jej venovať. Najskôr len z povinnosti, z nevyhnutnosti – aby sa nemnožila burina, aby sa tých zopár ovocných stromčekov zbytočne nerozrastalo a nevyháňalo neplodné konáre, aby sme niečo vysadili popri plotoch... aby som sa mal kde zamestnať, keď som prišiel domov a potreboval som si vyčistiť mozog, odreagovať sa, popremýšľať o problémoch... Až neskôr, po rokoch, keď som bol úplne odstavený z politiky, sa mi naša záhradka stala ozajstným azylom, útočiskom, kde som sa pokúšal stráviť poníženia a ústrky, ktorými ma častoval Husákov normalizačný režim. Dokonca, ach, dokonca prišla v čase normalizácie k nášmu domu na Mišíkovej francúzska šansoniérka Alice Dona a chcela sa so mnou stretnúť. No ku mne ju nepustili. Nepustili ju tajní, ktorí neprestajne strážili náš dom, strážili mňa, aj všetkých rodinných príslušníkov, kontrolovali tých, ktorí sa k nám chceli dostať. Videl som ju, videl som šansoniérsku Alice Donu, ktorá podišla k domu, k našej záhrade, ona videla mňa, ako orezávam stromčeky, pokývala mi, ja som jej odzdravil... a už ju odvádzali preč, bez pardónu, nemilosrdne ju ťahali od nášho domu. Oveľa neskôr naspievala Alice Dona emotívny podmaňujúci šansón, ktorý sa volá Le Jardiniér de Bratislava... Záhradník z Bratislavy!

     Ale väčšmi ako záhrada ma zamestnávali povinnosti a občas aj vtedajší prvý tajomník slovenských komunistov, na tie časy všemocný funkcionár, dogmatik a konzervatívny stalinista Karol Bacílek. Bol to Novotného človek, bezvýhradne ho podporoval.

     Spočiatku sme vychádzali dobre, či lepšie povediac, nemali sme dôvody na to, aby sme vychádzali zle. Neprichádzal som s ním často do styku; pôsobil na mňa dosť unavene, už sa mu zrejme nechcelo riešiť konflikty a odolávať tlakom. Najradšej sa venoval triviálnym témam, spomínal na roky minulé a žoviálne ohováral funkcionárov. Stretávali sme sa aj na Železnej studničke, kde bolo vzorové Štátne sanatórium pre straníckych funkcionárov: bežní občania tam nemali prístup.

     Chodieval som tam na víkendy s rodinou, chlapci sa bláznili v bazéne, chlapi hrávali futbal alebo volejbal. Občas som si zahral futbal s Colotkom, Janíkom, Šlapkom a ďalšími funkcionármi, no radšej som mal volejbal: niekedy sa pod sieť postavil aj Bacílek, ale dlho nevydržal. Mal veľké pivné bruško a pri hre pôsobil komicky. Rýchlo sa vzdal, išiel si zahrať kolky, alebo mariáš.

     Rád som skákal z päťmetrovej veže do bazéna, bola to moja obľúbená zábava: v Moskve, počas štúdií, som bol členom skokanského družstva, naučil som sa štýlovo čisto skákať do bazéna, rozpažiť ruky, nad hladinou ich spojiť a šípkou sa vnoriť do vody. Tak ma neskôr, v roku šesťdesiatosem, zachytil fotograf, keď som na kúpalisku v Santovke pri Leviciach, skákal z trojmetrovej veže. Fotku vtedy uverejnili nielen naše, ale aj mnohé zahraničné noviny. Bola to senzácia... generálny tajomník ÚV KSČ sa chová ako obyčajný človek!

     To však bolo neskôr.

     O Bacílkovi som vedel, že počas vojny organizoval partizánske hnutie na Slovensku, bol prepojený na sovietsku tajnú službu NKVD. Už po vojne, v roku 1952, sa stal ministrom národnej bezpečnosti: počul som historku, že keď bol Bacílek ako minister na inšpekčnej obhliadke ruzyňského väzenia v Prahe, kde boli v tom čase uväznení aj politickí väzni, v jednej cele uvidel básnika Laca Novomeského. Poznali sa ešte z čias predvojnových, ale aj z povstaleckého obdobia. Novomeský sa vraj začudoval: „Preboha Karol, aj ty si tu?“

     Bacílek nestratil duchaprítomnosť: dal Novomeskému cigarety a odišiel z cely.

     Vedel som o ňom, že sa viac či menej pravidelne stretával so spisovateľom a publicistom, šéfredaktorom Kultúrneho života Ladislavom Mňačkom. Hrávali spolu celé hodiny karty a keďže boli obaja náruživí fajčiari, dym v Bacílkovej kancelárii sa naozaj dal krájať.

     Pripadalo mi to tak trochu zvláštne; Mňačko mal už vtedy povesť odbojného a odvážneho reportéra, Kultúrny život sa stával tribúnou pomerne slobodných názorov, neustále mal ťažkosti s tlačovým dozorom – čiže s oficiálnou cenzúrou – pretože smelo pranieroval vtedy jestvujúce neduhy. Možno to bola Mňačkova taktika: pri kartách a nezriedka aj pri fľaške vodky, sa snažil otupiť Bacílkovu pozornosť, alebo si ho získať na svoju stranu; každopádne bol Bacílek neraz zhovievavý, keď v Kultúrnom živote vyšiel odvážny článok či reportáž, ktoré dráždili cenzorov. Ladislav Mňačko sa kedykoľvek mohol odvolať na Bacílka a na to, že tému pri kartách prediskutovali... Aj keby si vymýšľal!

     Ďalším do partie bol občas aj predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj, po roku 1960 bol podpredsedom vlády v Prahe, keď na čele kabinetu stál Viliam Široký. Mňačko ho použil ako hrdinu svojej slávnej knižky Ako chutí moc: pravda, tá vyšla až v roku 1968 a Strechajov osud tam bol voľne upravený. Mňačko však majstrovsky ukázal, aké má pokušenie moci tragické následky.

     Boli to paradoxy doby.

     Na jednej strane sa upevňovala pozícia starých kádrov, komunistická strana akoby sa navždy zabetónovala do strnulosti, slovník straníckych funkcionárov bol samá fráza a klišé, spoločnosť stagnovala; na druhej strane sa už začínali objavovať nesmelé pokusy zmien,  vzduch akoby sa sýtil nádejou čohosi iného, nového. A lepšieho.

     Ale zamestnávala a znepokojovala ma Novotného reforma Ústavy, ktorá mala nahradiť pôvodnú, prijatú ešte v roku 1948. Nemohol som priamo zasiahnuť do tvorby Ústavy, nemohol som nič pripomienkovať, ani ju otvorene kritizovať. Až neskôr som viackrát otvorene kritizoval niektoré časti tohto dokumentu, o ktorom sa Ludvík Vaculík v roku 1968 vyjadril v tom zmysle – listujem si v Ústave a čudujem sa, aké je to špatné čítanie...

     Naozaj, zlé čítanie. Ústava priam zabetónovala vedúce postavenie komunistickej strany v spoločnosti, čo je možné na papieri, ale v každodennom živote si to postavenie musí strana zaslúžiť, musí sa oň usilovať, musí ho udržiavať podporou prevažnej časti verejnosti. Nechápal som, prečo Ústava do názvu štátu vnáša pojem „socialistický“. Československá socialistická republika. ČSSR. V tom období sme od socializmu boli vzdialení, nespĺňali sme kritériá ani ekonomické, ani spoločenské. Napokon: čo to znamenalo „socialistický“? Neboli stanovené pravidlá, ani normy, nemali sme sa s kým porovnávať. So Sovietskym zväzom, so Zväzom sovietskych socialistických republík?

     Horšie však bolo, že Ústava okliešťovala, priam vygumovala aké–také právomoci slovenských orgánov a inštitúcií. Zrušila Zbor povereníkov, čo bola vlastne redukovaná podoba slovenskej vlády, postavenie Slovenskej národnej rady sa zmenilo na okrajové lokálne združenie takmer bez právomocí, dokonca rušila Správu sociálneho zabezpečenia – všetky kompetencie sa prenášali do Prahy, moc sa centralizovala a slovenské národné záujmy Ústava prakticky ignorovala. Tušil som, že týmto necitlivým rozhodnutím sa bude kríza prehlbovať a budú sa zväčšovať nedorozumenia medzi českým a slovenským národom.

     Často a neraz aj zápalisto som o týchto problémoch diskutoval s ľuďmi, ktorým som dôveroval, s ktorými som sa bližšie zoznámil. Neboli to len politici či funkcionári, tých som mal dosť v úrade; rád som sa stretával s umelcami, novinármi, spisovateľmi, historikmi, ktorým som sa snažil porozumieť a ktorí boli rovnako, alebo aspoň približne rovnako naladení ako ja. A nebolo ich málo.

     Uvedomoval som si, že sú zväčša nespokojní, že sa im stav spoločnosti nepáči, no nemajú ako upozorniť na svoju nespokojnosť bez toho, aby neboli prenasledovaní, či aspoň pokarhaní a zastrašovaní. Už v tomto čase sa začínala vedome, či skôr náhodne, formovať opozícia proti Novotnému a jeho necitlivému prístupu k Slovákom.

     Za tie dva roky, kedy som pôsobil v Bratislave, som si na Bratislavu nielen zvykol, ale postupne si našiel aj dobrých priateľov, o ktorých som sa mohol neskôr oprieť, na ktorých som sa mohol spoľahnúť.  Ale po dvoch rokoch ma celkom nečakane a pre mňa prekvapujúco vymenovali za tajomníka Ústredného výboru KSČ pre metalurgiu, strojárstvo, chemický a stavebný priemysel.

     Museli sme sa presťahovať do Prahy, pridelili nám štátnu vilu v štvrti Bubeneč.

     Opäť iné prostredie, iní ľudia, nová problematika. Do Prahy prišiel s nami môj šofér Jožko Brinzík.

     Musel som sa zoznámiť s veľmi širokým odvetvím, veď tento priemysel bol pre celý štát rozhodujúci, od neho sa odvíjal príjem, na ňom záležalo, aká bude zamestnanosť aká životná úroveň. Len krátko pred mojim nástupom do funkcie prešli tieto odvetvia reštrukturalizáciou, ktorá mala posilniť centralizované riadenie. Myslel som si, že systém je nastavený správne, že je rozumné a nevyhnutné riadiť výrobu z centra a z centra ju aj kontrolovať; ľudia však musia byť kreatívnejší, odvážnejší v rozhodnutiach a musia mať viac flexibility. Časom som však prišiel na to, že sa mýlim; chyba nebolo v ľuďoch, ale v samotnom systéme. Bolo nevyhnutné ho reformovať.

     Systém už nevládal, bol neefektívny, dochádzal mu dych, dostal sa na  hranice a ďalej už nemohol. Závody boli nesamostatné, museli sa riadiť nekvalifikovanými príkazmi z centra, vyrábalo sa do skladov a nie pre reálnu potrebu, chýbala  konkurencia. Hospodárske výsledky sa falšovali, množili sa podvody a krádeže. Problémy sa množili; hospodárstvo sa dostávalo do krízy a s ním aj celá spoločnosť. No zatiaľ nebolo nikoho, kto by to nahlas povedal.

     V apríli 1962 sme museli zrušiť tretiu päťročnicu, pretože nebola nádej, že sa jej ciele naplnia. Ľudia začínali byť nespokojní.

     Kládol som si otázku: ako sa z tejto situácie dostať?

     Ako tajomník ÚV KSČ som sa zúčastňoval na schôdzach sekretariátu i predsedníctva, musel som pravidelne počúvať hodnotenia iných tajomníkov, názory funkcionárov, najmä však generálneho tajomníka a prezidenta Antonína Novotného. Keď som prišiel do Prahy nemal som na Novotného vyhranený názor, stretol som sa s ním dva či trikrát ešte v čase, keď som bol tajomník v Banskej Bystrici; zdal sa mi v celku realistický a pomerne otvorený, hoci nevynikal inteligenciou, nebol osobnosťou, ktorá by dokázala ľudí strhnúť. Najmä však nemal vízie, nemal predstavu ako spoločnosť reformovať; snažil sa čo najdlhšie udržiavať jestvujú status quo a užívať si osobné výhody, ktoré mu funkcia poskytovala. Vedel som o ňom, že pochádzal z chudobnej pražskej rodiny, jeho otec bol murár – už v roku 1921, keď mal sedemnásť rokov! – vstúpil do KSČ. Počas vojny, kedy pracoval v ilegalite, ho gestapo zatklo a poslalo do koncentračného táboru Mauthausen. Po vojne, už v roku 1953 sa stal prvým tajomníkom KSČ.

     Na poradách som sa snažil viac počúvať ako hovoriť, robiť si názory a podľa možnosti sa nepúšťať do sporov. Ale nebolo to vždy možné. Niekedy sa konfliktom s Novotným nedalo vyhnúť.

     Celkom inak som sa ja pozeral na investície potrebné pre Slovensko, ako sa pozeral generálny tajomník. Argumentoval som tým, že Slovensko sa musí spriemyselňovať, že potrebuje nové investície, aby sa mohlo priblížiť k českým krajom. Novotný to nerád počúval, ale nechcel mi otvorene oponovať; a ja som si dával pozor, aby som zostal pokojný, aby som svoje námietky vyslovoval vecne, bez emócií a bez polemického podtextu. Aj napriek tomu bol Novotný podráždený a neraz arogantný: nikto z prítomných sa mu však neodvážil postaviť na odpor. Tušil som, že bude prekážkou akýchkoľvek reforiem.

     Pokúšal som sa otvoriť aj problém kompetencií slovenských národných orgánov, ktoré sa po prijatí novej Ústavy degradovali: to už Novotného rozčúlilo do takej miery, že kričal a naznačoval, že ma z funkcie odvolá.

     Do otvorených konfliktoch s Novotným som sa dostal, až keď som začal presadzovať rehabilitácie obetí z päťdesiatych rokov. Vedel som, že bez rehabilitácií sa neuskutočnia ani reformy, pretože politické zločiny boli ako trauma v spoločenskom vedomí. Najviac som sa zasadzoval o rehabilitáciu slovenských tzv. buržoáznych nacionalistov, ale aj popraveného Clementisa, či slovenských partizánskych veliteľov. Prešlo však niekoľko rokov, kým sa podarili aspoň čiastočné rehabilitácie...

     Občas som mal pocit, že Novotnému sa nechce ísť do otvorených konfliktov a najradšej by mal v predsedníctve pokoj, jednotu názorov a akúsi tichú poslušnosť. Trikrát ma pozval na víkend do rekreačného zariadenia pre najvyšších straníckych funkcionárov; bol to uzavretý, luxusný komplex na priehrade Orlík, neďaleko Prahy. Bolo to pekné miesto pri Vltave, strážené policajnou ochrankou a pravdaže, neprístupné verejnosti. Myslel som si, že tam budeme mať príležitosť neformálne sa pozhovárať a možno sa nám podarí vysvetliť si sporné otázky, či dokonca si nájsť cestu k sebe. Lenže v tomto prepychovom zariadení sa Novotný zapodieval najmä hraním mariášu s vybranými priateľmi - funkcionármi, pričom si čapovali pivo s veľkého sudu, ktorá stál priamo pred Novotného domcom. Pre pozvaných to bola česť, ale ja som o ňu nestál. Keďže  karty nehrávam, radšej som chodieval s deťmi do okolitej prírody na dlhé prechádzky.

     Napätie medzi mnou a Novotným sa stupňovalo a hoci som mu nedal otvorenú zámienku na roztržku, rozhodol sa poslať ma späť do Bratislavy. Na zjazde slovenských komunistov 25. novembra 1962 ma zvolili za člena predsedníctva a tajomníka ÚV KSS. Tak som sa s rodinou po dvoch rokoch vrátil späť do Bratislavy.

     Tie dva roky v Prahe boli pre mňa nesmierne cenné. Zoznámil som sa nielen s náročným prostredím, so zákulisím tej najvyššej straníckej politiky, ale aj s mnohými zaujímavými ľuďmi. Keďže som mal na starosti ekonomické a výrobné odvetvia, stretával som sa s odborníkmi, ktorí mali odvážne, dalo by sa povedať, reformné názory na to, ako niektoré pravidlá meniť. Najmä ekonómovia Oto Šik a Karel Kouba mi pomáhali užitočnými radami a neskôr, keď som sa začiatkom roku 1968 opäť vrátil do Prahy ako generálny tajomník, sa stali blízkymi spolupracovníkmi. Aj priateľmi.

     24)

     Tabletka na spanie zabrala. Spím. Bdiem. Vidím nad hlavou blikajúce neónové lampy, po stenách sa pohybujú tiene, počujem tiché hlasy, ale aj kroky a šuštenie koliesok po linoleu. Vezú ma nemocničnom vozíku. Na operáciu, či po operácii?

     Obrazy sa mi zahmlievajú, zvuky zlievajú. Náhle prestanú hlasy, nepočujem nič. A potom tma, dlhá pokojná tma...

    25)

     Cítim sa dobre. Hlavu mám čistú, organizmus odpočinutý.

     „Spali ste takmer dva dni,“ vraví mi primár s úsmevom. „Potrebovali ste to. Telo bolo ochabnuté. Ale už to bude lepšie. Môžem povedať, že druhá operácia bola potrebná. A bola  užitočná. Musíme dúfať, že váš stav bude stabilizovaný...“

     Musíme dúfať, pomyslel som si. Veď nádej zomiera posledná. Český spisovateľ Jiří Hochman, s ktorým som strávil dlhé a dlhé hodiny pri spisovaní mojich spomienok, chce vydať o mne knihu s názvom Nádej zomiera posledná. Častokrát som používal túto vetu, tak často, že som jej prestal veriť. Mal by som Jiřího Hochmana presvedčiť, aby zmenil titul týchto spomienok. Zatiaľ sám neviem, aký by mal byť titul. Možno on niečo vymyslí. A možno mi niečo napadne.

     „Ako sa cítite?“ spýtal sa primár.

     „Je to lepšie,“ pripustil som. „Budem sa môcť poprechádzať? Nazrieť z okna?“

     „Nuž... radšej ešte ležte,“ odpovedal primár s miernymi rozpakmi. „Zatiaľ sa hýbať nemôžete. Máte poškodenú chrbticu, tá potrebuje stabilitu. Ale už môžete prijímať návštevy. Pravda... ak máte záujem.“

     „Návštevy?“ spýtal som sa. „A kto by ma chcel navštíviť?“

     Primár sa usmial. „Je ich veľa, ale všetkých odmietame. Okrem vašej rodiny a...“

     „A ešte koho?“

     „Chcel by vás vidieť Václav Havel a... predseda Federálneho zhromaždenia pán Kováč.“

     Prekvapene som sa nadvihol na lakťoch; necítil som žiadnu bolesť. „Havel? A Michal Kováč? No... to by som nemal odmietnuť. Čo si myslíte? Zvládnem to?“

     Primár zľahka pokrčil ramenami. „Pokiaľ ide o váš zdravotný stav, tak určite áno. Iná vec je, či si to želáte.“

     „Prečo by som si to neželal?“

     „To ja neviem!“ zvolal primár úprimne. „Neviem, aké sú vzťahy medzi politikmi... Len tak z tlače a z televízie viem, že boli medzi vami nejaké nedorozumenia...“

     „Medzi politikmi sú vždy nejaké nedorozumenia,“ pripustil som. „Aj medzi priateľmi a spojencami. Ale s Václavom Havlom máme viac toho, čo nás spája, ako rozdeľuje. Ja si Václava Havla vážim...“

     „Ja tiež!“ povedal primár zvýšeným hlasom. „Bez neho by sa to tu nepohlo...Bol statočný, odvážny, poznal som ho ako študent ešte pred rokom šesťdesiatosem.“

     „Hm... vážne? Poznali ste ho dobre? Aký bol?“

     „Nemôžem povedať, že som ho poznal dobre,“ namietol primár. „Ak mám byť úprimný, vtedy na mňa veľký dojem neurobil... Bol taký...ako by som povedal? Rozháraný. Nevýrazný. Bohémsky. Prejavil sa až neskôr.“

     „Neskôr,“ súhlasil som. „Až v roku šesťdesiatosem. Vlastne až počas normalizácie. Vy ste sa s ním stretávali?“

     „Do augusta šesťdesiatosem len občas. Potom však, keď nás obsadil boľševik, často. Veľmi často...“

     „Zaujímavé,“ zašomral som. „Je to zvláštne, ako sa ľudské osudy križujú.“

     Primár chvíľu mlčal. „Ľudské osudy sa križujú,“ zopakoval. „Ale na iných úrovniach. Viete, z okna straníckeho sekretariátu vidí človek veci a udalosti inak, ako ten človek z ulice. Ľudia majú nejasné informácie a potom očakávajú viac, ako z tých straníckych tapetovaných dverí môže prísť.“

     Nevdojak som sa usmial. „To máte pravdu. Ale ja som sa vždy snažil, ako sa vraví, poznať potreby jednoduchých ľudí. To mi nemôžte zazlievať.“

     „Neviem to posúdiť,“ povedal primár priamo. „Viem, že vás ľudia mali radi. Milovali vás. Zbožňovali. Ja tiež! Stali ste sa symbolom. Rovnako ako Havel.“

     Nevedel som, čo mám povedať.

     „Václav Havel vtedy nič neponúkal,“ prehovoril nečakane primár. „Ešte nemal predstavu, ako pokračovať. Tá prišla až neskôr. Vtedy chcel iba deštrukciu systému. Mne to nestačilo, aj keď som nemal žiadne politické skúsenosti.“

     „A čo ste chceli?“ spýtal som sa.

     „Neviem to definovať,“ pripustil primár. „Chcel som...iný život, iný svet. Oslovil ma Klub angažovaných nestraníkov. KAN. Iste si spomínate...“

     Spozornel som. „Akoby som si nespomínal! Sovietske politbyro nám KAN vyhadzovalo na oči ako predstaviteľa kontrarevolúcie! To ma teda zaujíma... Prečo ste sa stali členom Klubu? Aké ste na to mali dôvody?“

     Primár pokrčil ramenami. „Ani sám neviem! Vtedy by som sa stal členom čohokoľvek, len aby som našiel nejaké odpovede na moje otázky a  znepokojenie... Aj keď som vám veril a všemožne vás podporoval, nechcel som sa stať komunistom. Nie, to nie, v žiadnom prípade! Aké som mal možnosti? Sociálna demokracia? Pokiaľ viem, neboli ste síce proti vzniku tejto strany, no odhovorili ste Přemysla Janýra a Zděnka Bechyně, ktorí zastupovali sociálnych demokratov, aby chápali zložitú situáciu, aby nenaliehali. Všetko sa mení! Teraz ste práve vy pri zakladaní sociálnej demokracie! Aký paradox!“

     „Je to zložitejšie,“ oponoval som. „Skúste sa vžiť do mojej situácie. Každý takýto krok, teda, každý ústretový krok smerom k pluralizmu, k iným politickým stranám...znamenal pre sovietske politbyro jasný signál, že u nás sa začína presadzovať kontrarevolúcia! Máte pravdu, rokovali sme s Přemyslom Janýrom aj so Zděnkom Bechyně, ich otcovia boli sociálni demokrati. Požiadal som Smrkovského, ktorý bol vtedy predsedom Národného zhromaždenia a Františka Kriegla – on bol predsedom Národného frontu – aby rokovali s prípravným výborom sociálnych demokratov. A oni, Smrkovský a Kriegel, zase požiadali Janýra a Bechyně, aby boli trpezliví, aby počkali, kým sa situácia stabilizuje. A potom... sa uvidí.“

     Primár zavrtel hlavou. „Nič sa neuvidí!“ povedal ostro. „Ako sám vravíte,  je to zložitejšie. Myslím, no možno sa mýlim, že vy ste vtedy nechceli sociálnu demokraciu obnoviť. Neviem, neviem...Veď by to bola pre komunistov silná konkurencia! Okrem toho, medzi komunistami bolo veľa bývalých socanov a tí si naozaj neželali, aby  sa ich bývalá strana obnovila. Nemám pravdu? Napokon, ak sa nemýlim, pokus o vzkriesenie sociálnej demokracie KSČ odmietla!“

     „Nemýlite sa,“ pripustil som. „Prijali sme uznesenie...že odsudzujeme pokusy úzkej skupiny o obnovenie činnosti československej sociálnej demokracie, ktoré sú motivované... a teraz sa pokúsim zacitovať:  snahou rozbiť dosiahnutú jednotu robotníckej triedy a vrátiť sa tak k stavu pred februárom 1948.“

     „Vidno, že si to dobre pamätáte,“ povedal primár uznanlivo. „Ale to môže znamenať, že vás táto otázka znepokojovala. Napriek tomu ste vznik sociálnej demokracie nepovolili!“

     „Len zopakujem, že to nebolo možné,“ odpovedal som podráždene. „Vtedy nie! Boli by sme zmarili naše reformné úsilie už v zárodku! Bola to otázka taktiky aj stratégie...Dokonca aj neskôr, v moskovských protokoloch nás tvrdo nútia: nepripustiť činnosť antimarxistickej sociálnej demokracie! Dokonca aj vtedy, keď už bolo po všetkom, keď sa reformný proces zlikvidoval a začala normalizácia, Husák zaútočil na sociálnu demokraciu. Pamätáte sa na ten nešťastný dokument... Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti?“ Nečakal som na odpoveď. „Aj v Poučení útočia normalizátori na sociálnu demokraciu. Tá mala vystúpiť ako samostatná politická sila a – ako sa tam písalo - v úzkej súčinnosti s predstaviteľmi Socialistickej internacionály mala za úlohu vykonať rozkol robotníckej triedy...“

     „Zmarili ste ho tak či tak,“ zahundral primár rezignovane. „Rovnako aj KAN!“

     „To bol iný prípad,“ namietal som. „Klub angažovaných nestraníkov nebola strana! KAN, to bolo, povediac so súčasným slovníkom, akési občianske združenie, však? Ako ste sa medzi nich dostali?“

     „Vás to zaujíma?“

     „Pravdaže ma to zaujíma,“ povedal som naliehavo. „Všetko ma zaujíma, čo má súvis s rokom šesťdesiatosem. Sám ste povedali, že z okna straníckeho sekretariátu vidno udalosti a veci inak, ako ich vidí človek z ulice.“

     Primár sa usmial. „Takže... ja som ten človek z ulice. Ale zrejme vás sklamem. Nemal som žiadny jednoznačný dôvod, prečo som sa stal členom Klubu angažovaných nestraníkov.“ Opäť sa usmial, akoby spätne hodnotil vlastné mladícke rozhodnutia. „Bola to náhoda. Nenáhodná náhoda! Iste viete, že oficiálny vznik tohto klubu bol na prvom aktíve 5. apríla 1968 v posluchárni Vysokej školy chemicko-technologickej v Prahe. Mal som priateľa, ktorý na tej škole študoval a ten mi pri pive povedal, že sa do klubu chystá vstúpiť a že by to bolo čosi aj pre mňa. Tak sme tam aj s Barborou išli. Ale my sme chodili na všetky možné mítingy, na stretnutia s umelcami, funkcionármi, politickými väzňami... vtedy to vrelo! Prečo by sme nešli na aktív Klubu angažovaných nestraníkov? Viete, už len ten názov sa mi zapáčil... Akosi vystihoval moje rozpoloženie. Nebyť v strane, no napriek tomu sa angažovať!“

     „Tak trochu zvláštne,“ podotkol som.

     „Pre vás možno,“ povedal primár mierne. „Pamätám si, že ešte niekedy začiatkom mája ste na adresu KAN povedali: nepoznám žiadnych takých neangažovaných! Každý, kto sa angažuje, musí robiť politiku. Nie je vylúčené, že určitá časť týchto ľudí sa usilije o sformovanie skutočnej politickej opozície. Áno, tak ste to povedali, hoci na prvomájovom sprievode v roku 1968 vám aj KAN, aj asociácia politických väzňov K 231 vyjadrili podporu...“

     „Na ten prvý máj si veľmi dobre pamätám,“ povedal som potešene. „Bola to ohromná podpora našim reformám! Áno aj KAN, aj K 231 boli v sprievode a dávali nám najavo, že sú s nami... To ma veľmi povzbudilo! Naozaj som bol dojatý...“

     „A napriek tomu ste neprijali predsedu KAN Jana Štěpánka,“ podotkol primár s trpkým úsmevom. „Štěpánek sa sťažoval, že sa pokúšal s vami stretnúť, ale vy ste vraj tvrdili, že o KAN nič neviete... Štěpánek sa dostal iba k vášmu prvému pomocníkovi... A po rokoch, keď sa pomery zmenili – mám na mysli pomery po roku 1989 – ste sa zase vyjadrili, že KAN postupuje k extrémnej pravici pod vedením ľudí, ktorí dnes nemajú ani poňatia o tom, čo rok 1968 vlastne znamenal!“

     „A ja vám tvrdím, že sme vtedy nemohli KAN akceptovať,“ odvetil som trpezlivo. „Znovu opakujem: skúste sa vžiť do našej situácie! Sovietske vedenie len čakalo na to, aby nás mohlo osočovať a napadnúť... a KAN bol dôvodom k ostrej kritike zo strany Brežneva a politbyra. Majte to neustále na pamäti!“

     „Pripúšťam,“ povedal primár rovnako trpezlivo. „Ale podobne ste postupovali aj v prípade politických väzňov, teda K 231, či nie? Viem to presne, pretože v K 231 sa angažoval môj otec. Bola to jeho posledná nádej, že sa dočká spravodlivosti... A on vám tak veril!“

     Vzdychol som si. „Politickí väzni, to bol iný prípad,“ zašomral som. „Bol som predsa zástanca rehabilitácií, bol som úprimne presvedčený, že politických väzňov je nevyhnutné rehabilitovať. Hádam vás o tom nemusím presviedčať... Viem, čo znamená zákon 231 na ochranu republiky z roku 1948! V tom čase odsúdili tisícky väzňov podľa tohto paragrafu...“

     „Môj otec tvrdil, že v K 231 bolo štyridsaťosemtisíc ľudí! To už je sila... Dožadovali sa spravodlivosti. Otec veril, že ste sa na tento Klub pozerali so sympatiami, vraj ste sa aj tak vyjadrovali, pravda, neoficiálne...Ale oficiálne? Odkladali ste schválenie stanov, o ktoré Klub požiadal už 22. apríla. Báli ste sa? Nechceli ste dovoliť ich činnosť?“

     Opäť som si vzdychol, robilo mi to čoraz väčšie ťažkosti. „Niektoré veci sa naozaj ťažko vysvetľujú, niektoré sa nedajú vysvetliť vôbec... Už som unavený z toho, že vám musím vysvetľovať samozrejmosti. A nielen vám! Taký bol názor mnohých pochybovačov, že som bol nerozhodný, váhavý, naivný... Verte mi, že som nebol proti registrácii KAN, či K 231. Nebol som proti tomu, aby sa stali súčasťou verejného, čiže aj politického života. Len som bol opatrný! Sovietske vedenie považovalo práve KAN a K 231 za najväčších exponentov kontrarevolúcie! Stále to nechápete? Počúvate ma... Ešte 18. augusta, teda tri dni pred okupáciou, si Brežnev pozval do Moskvy straníckych a vládnych predstaviteľov svojich satelitov, teda z NDR, Bulharska, Maďarska a Poľska. A tam im povedal, že sme my, teda naše stranícke vedenie, sľúbili obmedziť činnosť organizácií ako K 231 a KAN! Vyslovene menoval tieto dve organizácie. Čo ešte viac vám má povedať? Tlak sovietskych jastrabov bol čoraz väčší... Ako sme mu mali vzdorovať? Čosi vám poviem! Keby boli ľudia z KAN a K 231 trpezlivejší, keby na nás nenaliehali a netlačili, tak by sa veci mohli vyvíjať inak... Vravím: mohli! No nemuseli... Tak či onak, nevyhadzujte mi to na oči!“

     Primár zdvihol obe ruky, akoby tým chcel naznačiť upokojujúce gesto. „Nesmiete sa rozčuľovať,“ povedal mierne. „Veď ja vás neobviňujem... Len pripomínam historické udalosti! To je ten relativizmus...Pohľad z každej strany je iný, často protichodný. Chápem vás! Ja len chcem vedieť čo najviac pravdivých informácií. Ale pochopte aj vy mňa! KAN bola moja aktivita, aj keď som bol iba študentík... A K 231 bola zase aktivita môjho otca, ktorý trpel v koncentráku. Vy ste to ovplyvňovali, hoci ste o nás dvoch nemali ani tušenia...“

     Pozrel som sa na primára, akoby som ho videl prvý raz. „Viete vy, koľko bolo takých ako vy?“ spýtal som sa. „Státisíce, milióny! Celá spoločnosť... Takýmto spôsobom nemôžete uvažovať, veď to by boli všetci rukojemníkmi politických rozhodnutí... Politik musí brať ohľad na mienku ľudí, áno, musí ju rešpektovať, no v rozhodujúcich okamihoch sa musí riadiť vlastným svedomím, aj keď je to proti prevažujúcim názorom verejnosti. Tak to bolo aj prípadoch KAN a K 231. Pozrite... Keby nevtrhli vojská Varšavskej zmluvy, mohli by obe tieto organizácie oficiálne pôsobiť!“

     „Keby...“ zašomral primár. „Keby boli ďalej pokračovali reformy a keby vznikli ďalšie politické strany... tak by komunistov pochovali. Museli by prísť slobodné voľby a v nich by sa uchádzali nové politické strany. Neustáli by ste politickú súťaž!“

     „Prosím vás!“ zvolal som pohoršene. „Ako to môžete tvrdiť? Prečo by sme ju neustáli? Mali sme predsa úžasnú podporu! Pokiaľ viem, nikdy v povojnovej histórii strana nemala takú podporu, ako sme mali my. Na to nech nikto nezabúda! Česi aj Slováci chceli zmenu... a tá zmena, to boli naše reformy! Prečo to silou-mocou spochybňujete?“

     Primár sa zháčil. „Veď ja to nespochybňujem,“ povedal previnilo. „Sám som bol predsa za reformy, za zmeny, za vašu politiku... už som sa vám  jasne vyjadril. Ale po čase by sa mohlo všetko zmeniť, či nie? Nepripúšťate, že iné politické strany by v slobodných voľbách... ak by také prišli!... mohli osloviť voličov? Všetko mohlo byť inak!“

    „Presne tak,“ pripustil som. „A to bolo pre sovietskych šéfov  najväčšie nebezpečenstvo. To nemohli pripustiť. Preto, áno, aj preto nás okupovali...“

     Obaja sme zamĺkli. Obaja sme si uvedomovali, že sme sa zrejme dostali na samú hranicu racionálnych argumentov. A obaja sme vedeli, že cesta k poznaniu nevedie cez vzájomné osočovanie.

     „Chcel som len pripomenúť, aké veľké sklamanie cítili ľudia,“ povedal primár zmierlivo, „keď sa reformy zastavili... a potom skončili. Vy vravíte, aby som sa skúsil vžiť do vašej situácie, do vášho myslenia... Snažím sa, aj vás trochu chápem, hoci je to ťažké a mnohému nerozumiem. Ale skúste to naopak... skúste sa vy vžiť do mysle, do života, do pocitov jednoduchého človeka! Nehovorím o mne, ja som bol mladý, nádej vždy tlela... Ale mal som na očiach môjho otca... Toľko utrpenia, poníženia, sklamania..! Najprv vojna, koncentračný tábor, päťdesiate roky, politické procesy, potom náznak rehabilitácií... a zase koniec nádejí! Nedožil sa spravodlivosti...“ Vzdychol si a zľahka mávol rukou. „Banálne, však?“

     Prekvapene som vzhliadol. „Akože... banálne? Na utrpení nie je nič banálne. To akoby ste povedali, že celé dejiny ľudstva sú banálne... keďže je v nich presila utrpenia. Ale niekto sa musí pokúsiť... dejiny zmeniť!“

     „A to ste mali byť vy,“ povedal primár s miernou iróniou. „Vidíte, ako to dopadlo...“

     „Aspoň som sa o to pokúsil,“ zašomral som.

     Primár sa pousmial. „Videli ste film Prelet cez kukučkino hniezdo?“ spýtal sa nečakane. „Nakrútil ho Miloš Forman podľa geniálneho románu Ken Keseyho One Flew over the Cuckoo´s Nest. Hral tam Jack Nicholson.“

     „Nie, nevidel som.“

     „Je tam jedna scéna... Jack Nicholson chce vytrhnúť z podlahy obrovský žulový blok, aby naštval Veľkú Sestru. Pravdaže, nemá síl... Jednoducho na to nemá síl! Jeho priateľ v tom ústáve... pretože je to psychiatrický ústav... jeho priateľ Náčelník Indián ho nechápavo pozoruje, vie, že to nedokáže! A viete čo mu Jack Nicholson povedal?“

     „Ako to mám vedieť?“

     „To isté, čo vy... Aspoň som sa o to pokúsil!“

     Chvíľu som nechápavo hľadel na primára. „Áno, pokúšal som sa o nemožné,“ pripustil som neochotne. „Je to nezmysel? Veď vtedy som veril, že je to možné. Nechcem tu teraz moralizovať... ale keby sme všetko robili s vedomím, že to nie je možné, tak by sme nerobili nič. Ako ten... Jack Nicholson.“

     Primár neochotne prikývol. „Len či to nie je falošný pátos. Či to nie je naivné.“

     „Aj Havel bol naivný?“ spýtal som sa. „Veď tiež chcel vytrhnúť žulový blok! A jemu sa to podarilo...“

     „Havlova žula bola... zvetraná. Skrutky, ktoré ju držali v podlahe, povolili. Veľká Sestra už nevládala. Pomery sa zmenili. Ten žulový blok... sa rozpadol sám.“

     Chcel som sa spýtať, či sa podobenstvo vzťahuje aj socialistické spoločenstvo, ktoré bolo ako psychiatrický ústav a či namiesto Veľkej Sestry nemal na mysli Veľkého Brata; vtom sa však bez zaklopania otvorili dvere a vošla sestrička.

     „Pán primár,“ povedala namiesto pozdravu, „zase je tu ochranka. Prišli dvaja páni, jedného som videla v telke. Taký malý, šušle... Toho druhého nepoznám. Vraj sú ohlásení, že idú na návštevu. Mám ich pustiť?“

     Primár sa postavil; pozrel na mňa, akoby sa chcel ospravedlniť. „Idem ich privítať,“ zašomral. Potom sa zvrtol k sestričke. „Aby ste vedeli, tí dvaja...Václav Havel bol posledný prezident Československa a Michal Kováč je predseda Federálneho zhromaždenia. Aspoň tie základné veci by ste mali vedieť...“

     Vyšiel z izby a trochu hlučne pribuchol dvere.

(Pokračovanie)

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama