Rok s Ľudovítom Štúrom a so Š/štúrovcami 2

Hurbanovci a Štúrovci v Beckove
 

Pred dvesto rokmi bralisko s impozantným Beckovským hradom ešte obmývali vody Váhu, ktorého koryto neskôr preložili ďalej na západ. Začiatkom 19. storočia sa v tomto poddanskom mestečku narodili dve významné osobnosti, ktorým potom na rodné domy zavesili pamätné tabule.

Prvú umiestnili na fare, kde sa 19. marca 1817 evanjelickému kňazovi Pavlovi Hurbanovi narodil syn Jozef Ľudovít, ktorý po vlasteneckej vychádzke na Devín používal dvojičku mien Jozef Miloslav. Pavol bol prvý v tradičnej rodine mlynárov zo Sobotišťa, ktorému bolo umožnené študovať.

Druhú tabuľu nájdete v Beckove na dome v uličke za evanjelickým kostolom. Venovali ju slávnemu geológovi Dionýzovi Štúrovi, ktorý sa tu narodil 2. apríla 1827. Podobne aj jeho otec Jozef, učiteľ, dostal v rodine prvý šancu získať vyššie vzdelanie – na modranskom gymnáziu. Dionýz bol Ľudovítovi Štúrovi druhostupňový bratranec. Ich starí otcovia Jozef a Pavel boli synovia trenčianskeho súkenníckeho majstra Michala Štúra (1718 – 1776).


Odhalenie pamätnej tabule na rodnom dome Dionýza Štúra v Beckove. 

Keď mal Dionýz dvanásť rokov, presťahoval sa s rodičmi i so staršou sestrou Karolínou do Modry (tmavosivý náhrobník na tamojšom cintoríne patrí jej, nie Ľudovítovej sestre Karolíne). Študoval tam na spomínanom evanjelickom gymnáziu, potom v Bratislave na lýceu a v roku 1844 začal navštevovať viedenskú polytechniku.

Napokon to dotiahol až na riaditeľa Ríšskeho geologického ústavu, no celý čas podporoval národno-emancipačné hnutie Slovákov. Po smrti v roku 1893 zanechal pre chudobných slovenských študentov študijnú základinu 15-tisíc zlatých a svoju písomnú pozostalosť poručil Národnému múzeu v Martine.

Podľa Dionýza pomenovali banské múzeum v Banskej Štiavnici a štátny geologický ústav v Bratislave. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne vo viedenskej štvrti Matzleinsdorf. V roku 2013 tam slovenskí geológovia so svojimi rakúskymi kolegami nechali postaviť nový náhrobný kameň s bustou.

Lýcejná štvrť na Panenskej
 

A už sme sa oslím mostíkom premiestnili do hlavného mesta Slovenska, kde sa Ľudovít Štúr ocitol v roku 1829 po dvoch rokoch štúdií v Rábe, kde predtým chodil do školy najmä kvôli dokonalému zvládnutiu maďarčiny aj jeho starší brat Karol.

Čitateľom je iste známa úspešná Ľudovítova anabáza do bratislavského lýcea, kde pred ním študoval Karol a po ňom mladší brat Samko (na jar 1844 na protest proti odvolaniu brata z miesta zástupcu profesora odišiel so skupinou študentov do Levoče) a už spomínaný najmladší brat Janko. Čo nám pôsobenie Štúrovcov a štúrovcov v dnešnej Bratislave okrem názvom niekoľkých námestí a ulíc pripomína?

Ide najmä o budovu Starého evanjelického lýcea na Konventnej ulici, či presnejšie na zvyšku tejto ulice, ktorý zostal po „veľkorysej“ výstavbe prístupovej cesty na Most SNP začiatkom 70. rokov minulého storočia. Na nej som sa ako stredoškolský brigádnik počas maturitného týždňa podieľal. Demontovali sme domy na súčasnom Hodžovom námestí pred Grassalkovičovým (dnes Prezidentským) palácom, ktorého interiér som poznal z práce pionierskeho literárno-dramatického krúžku i z románu Jar Adely Ostrolúckej. Podľa jeho autora Ľuda Zúbka sa tam na plese hlavná hrdinka zamilovala do Štúra.


Nedôstojné priečelie Starého evanjelického lýcea v Bratislave.

Podľa pôvodných plánov mali asanovať aj lýceum. Takže vlastne môžeme byť radi, že sa vďaka protestom verejnosti zachovala dvojpodlažná budova v klasicistickom štýle so zalomeným pôdorysom. Postavili ju v roku 1783 na návrh Mateja Walcha. Keď tu v roku 1991 nakrúcali televízny seriál Štúrovci, museli oproti nej vztýčiť rozmernú kulisu priečelia starého domu, aby sa vytvorila aká-taká predstava uzavretej ulice.

Stavebník Walch v rokoch 1774 až 1776 vybudoval na susednej Panenskej ulici (pôvodný názov Nunnenpeunt, potom sa volala podľa profesora Mateja Bela, „ozdoby Uhorska“, ktorý na lýceu učil v 18. storočí) v strohom slohu barokového klasicizmu aj Veľký evanjelický kostol, ktorý za čias štúrovcov slúžil nemeckým luteránom, ako i neďaleký Malý evanjelický kostol z roku 1777, kde sa odbavovali služby božie v slovenčine a maďarčine. Samozrejme, na základe cisárskeho nariadenia oba chrámy stáli mimo mestského centra, vchod nemali z hlavnej ulice a museli sa zaobísť bez veže.

Dnes v Starom lýceu sídli Lyceálna knižnica s cennými literárnymi artefaktmi, ktoré sú v správe Ústrednej knižnice SAV. Exteriér je však ošarpaný, nedôstojne počarbaný grafitmi. Hádam pri 250. výročí narodenia Ľudovíta Štúra ju dajú do poriadku.

Do dvojposchodovej klasicistickej budovy Nového evanjelického lýcea na rohu Konventnej a Lýcejnej ulice už štúrovci nechodili, bola vybudovaná až v rokoch 1854 a 1855. V súčasnosti sa v nej nachádza Literárnovedný ústav SAV. V roku 1932 tu osadili travertínovú tabuľu s vytesanými menami 67 významných absolventov tejto školy. Tabuľu navrhol architekt Milan Michal Harminc, ktorý mimochodom projektoval i Nový evanjelický kostol na Legionárskej ulici, vysvätený v roku 1933.


Budova Nového evanjelického lýcea s Harmincovou travertínovou nárožnou
tabuľou s menami najznámejších absolventov školy.

V rámci staršej generácie sú uvedení Ján Kollár, František Palacký, Juraj Palkovič a Karol Kuzmány, v strednej okrem troch bratov Štúrovcov napríklad Samo Chalupka, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Dionýz Štúr, štyria Jankovia: Francisci, Kalinčiak, Matúška a Kráľ, ďalej Andrej Braxatoris (Sládkovič), Štefan Marko Daxner, či Viliam Pauliny-Tóth, z tých mladších Ján Kmeť a Milan Rastislav Štefánik.

Ešte pred rokom 1805 na starom lýceu študoval zakladateľ hontianskej vetvy Štúrovcov Juraj, bratranec Ľudovítovho otca Samuela vo štvrtom kolene, a jeho dvaja synovia Daniel a Karol, narodení v Devičom pri Krupine, a v novej budove lýcea synovia Ľudovítových bratov Karola a Samka.

Inak, škoda, že Panenská ulica, ktorá bola hlavnou tepnou pôvodnej evanjelickej štvrte, je v takom smutnom stave. Niekoľko domov solitérne zreštaurovali, iné zostali ošarpané, v niektorých dokonca straší. Pritom by to mohla byť veľmi milá ulička s kaviarničkami, obchodíkmi a malými galériami. Živo tu bolo iba zopárkrát, keď tu zorganizovali susedský trh.

Sochy, busty a tabule

Pamätnú tabuľu s bronzovým reliéfom Ľudovíta od bratislavského sochára Jozefa Pospíšila nájdeme na opačnom konci Starého Mesta – na začiatku Štúrovej ulice. Netušíme, kedy tú, po niekoľkoročnej rekonštrukcii súčasný primátor Ivo Nesrovnal slávnostne otvorí, ale tabuľu odhalili v roku 1943 pri príležitosti stého výročia kodifikácie spisovnej slovenčiny. Na tejto ulici, ako i na ďalších troch miestach hlavného mesta nedávno zriadili v štýle retro Štúr Cafe, kde okrem kávy na rozličné spôsoby ponúkajú aj akoby domácky upečené torty a zákusky.

Nie na Panenskej, ale na Panskej (kedysi Nálepkovej) ulici sídli Jazykovedný ústav SAV Ľudovíta Štúra. V roku 2006 na priečelí historickej budovy inštalovali Štúrovu bustu od sochára Alexandra Ilečka. Hneď za rohom na Rudnayovom námestí stojí od roku 1937 Pospíšilov pomník venovaný tvorcovi predštúrovskej slovenčiny Antonovi Bernolákovi a kúsok ďalej pri Katedrále sv. Martina sediaca socha umelecky najväčšieho propagátora bernolákovčiny Jána Hollého od akademického sochára Ervína Staníka a architekta Jozefa Huntiera z roku 1981.

Hneď dve pamätné tabule z rokov 1929 a 2006 ako pripomienky na zasadania dolnej komory uhorských snemov v Bratislave, na ktorých sa zúčastňoval v rokoch 1847 a 1848 poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen Ľudovít Štúr, zdobia priečelie súčasnej Univerzitnej knižnice na Michalskej ulici. Prvýkrát verejne vystúpil na sneme 17. novembra 1847. Horná komora pre prelátov a svetských veľmožov rokovala obyčajne v Primaciálnom paláci alebo v Zelenom dome na Hlavnom námestí.

Na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra pri dunajskom nábreží, kde kedysi stál korunovačný pahorok, bolo monumentálne jazdecké súsošie uhorskej kráľovnej Márie Terézie od významného prešporského sochára Jána Fadrusza z roku 1897. To zbúrali českí legionári a slovenskí študenti koncom októbra 1921. O 27 rokov toto dielo vystriedal na 16 rokov pamätník venovaný M. R. Štefánikovi od českého umelca Bohumila Kafku. Tiež sa dočkal skazy. Vernú repliku, no s originálnym levom na pilóne, odhalili 4. mája 2009 na priestranstve pred novou budovou Slovenského národného divadla.


Bartfayovo dielo na Námestí Ľudovíta Štúra pred Redutou.

Moderné bronzové súsošie Ľudovíta Štúra akoby visiaceho vo vzduchu na troch kamenných pylónoch od sochára Tibora Bartfaya a architekta Ivana Salaia vztýčili na bývalom Korunovačnom námestí v roku 1972. Pred piatimi rokmi sme boli svedkami agresívne presadzovaných, no našťastie neúspešných pokusov „ugrofilov“ z Bratislavského okrášľovacieho spolku toto dielo niekam presťahovať a vrátiť sem Máriu Teréziu vytesanú z carrarského mramoru.

Devín, milý Devín...
 

Ešte pred prijatím novej spisovnej slovenčiny píše Štúr elegickú báseň:

Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,
povězže nám, kedy tvoje hradby stály?
Moje hradby stály v časech Rastislava,
on byl mojím pánem, on Slovanstvu hlava...

Dnes je Devín súčasťou Bratislavy. Ale 24. apríla 1836 sa na hrad, relatívne čerstvo zbúraný napoleonskými vojskami, vybral z mesta Štúr so svojimi študentmi po skupinkách, aby neboli nápadní. Po prednáškach o slovanských dejinách a oslavných básňach prijali slovanské krstné mená. Napríklad Štúr –Velislav, Hurban –Miloslav, Jonáš Záborský – Bojislav, Augustín Škultéty –Horislav, Timotej Cochius si celkom zmenil meno na Ctibor Zoch.

Potom mládež zabočila do miestnej krčmy, kde hrozilo, že nebudú mať peniaze na zaplatenie konzumácie a tak Štúr dvoch mládencov poslal do Bratislavy. Podľa inej verzie asistent profesora Palkoviča iba žartoval a dotyčnú sumu sám vyrovnal.

Túto historku pripomína Pospíšilov reliéf, ktorý na zvyškoch paláca Báthoryovcov na strednom hrade slávnostne odhalili 24. apríla 1936. Krátko predtým ako Devín spolu s Devínskou Novou Vsou a Petržalkou na základe mníchovského diktátu v novembri 1938 okupovalo nacistické Nemecko, tabuľu sňali a uschovali u autora diela v Bratislave. Po vojne ju vrátili na pôvodné miesto.


Pospíšilova tabuľa venovaná výletu štúrovcov na Devín v roku 1836.

V auguste 1945 sa na základe iniciatívy povereníka SNR pre školstvo a osvetu Laca Novomeského a jeho priateľa, štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa uskutočnili na hradnom kopci Všeslovanské dni, z ktorých sa stala niekoľkoročná tradícia, až kým slovanskú vzájomnosť nenahradil proletársky internacionalizmus – bez národov Juhoslávie.

Zo štúrovcov má v Bratislave vlastnú sochu Janko Kráľ v najstaršom verejnom parku v strednej Európe v Petržalke nesúcom meno tohto revolučného básnika. Busta J. M. Hurbana ako prvého predsedu SNR od Jána Kulicha víta poslancov a návštevníkov vo vestibule novej budovy parlamentu. Kamenného Sama Chalupu od Pavla Chrťana z roku 1974 možno vidieť z električky v parčíku pri Novom evanjelickom kostole a vysokoškolskom internáte na Bernolákovej ulici.

Pred Slovenskou národnou galériou na Rázusovom námestí stojí pomník štúrovského maliara Petra Michala Bohúňa od sochára Fraňa Štefunka z roku 1952. Na Daxnerovom námestí zase na oválnom stĺpe nájdete bustu Štefana Marka-Daxnera od Karola Lacka z roku 1973. A to je asi tak všetko. Bez Hodžu, Sládkoviča, Bottu...

V centrálnej časti slovenskej metropoly sú síce námestia pomenované po Hodžovi a Hurbanovi, ale bez pomníkov. Na Hurbanovom námestí sa chystalo osadenie súsošia Cyrila, Metoda a Gorazda, ktorí však na modeli pripomínali skôr filmové vesmírne postavičky IT. Preto je zrejme lepšie, že tam zatiaľ nič nestojí.

(Pokračovanie)

FOTOGALÉRIA:

Beckovský hrad a pod ním mestečko, pohľad od východu. V pozadí Biele Karpaty.

Náhrobok Dionýza Štúra na viedenskom cintoríne
v Matzleinsdorfe obnovili v roku 2013.

Eduard Gurk: Príchod korunovačného sprievodu Karolíny Augusty do Dómu sv. Martina
25. septembra 1825. Budova vpravo je dnes sídlom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV.

Hurbanovo námestie na dobovom obraze z prvej polovice 19. storočia.


Ľudovít Štúr na uhorskom sneme, Gejza Salay, 1947.

Dnešná Univerzitná knižnica, v prvej polovici 19. storočia zasadala dolnej komory
uhorského snemu na Michalskej ulici.


Grassalkovičov, teraz Prezidentský palác, do ktorého Ľudo Zúbek situoval preskočenie
iskry medzi Adelou Ostrolúckou a Ľudovítom Štúrom.

Pamätná tabuľa s reliéfom od Jozefa Pospíšila na Štúrovej ulici z roku 1936.

Café Štúr na Panskej ulici.

Interiér Café Štúr na Štúrovej ulici v Bratislave.


Chrťanova busta Sama Chalupku na Radlinského ulici v Bratislave.


Zreštaurovaný trojmetrový pomník Janka Kráľa v petržalskom parku
pomenovanom po ňom je z bieleho mramoru, autori: sochár Fraňo Gibala
a architekt Štefan Imrich, rok 1964.

Devín, hradné ruiny na olejomaľbe Josefa Holzera z roku 1864.

Zvyšky paláca Báthoryovcov na Devíne aj s pamätnou tabuľou.

Devínsky hrad nad sútokom Dunaja a Moravy.

Foto: autor  a jeho archív