Reklama
Reklama

Rozhovor s Jozefom Krškom, autorom knihy Chcel by byť Boh kresťanom?

Počet zobrazení: 5022

prometheus.jpgPolice kníhkupectiev na Slovensku sa prehýbajú pod ťarchou „duchovnej“, náboženskej, mystickej a ezoterickej literatúry. Niekde medzi nimi sa občas „hanblivo“ krčí niekoľko kníh, ktoré sú venované trochu inému pohľadu na okolitý svet. Patria do literatúry oponujúcej, skeptickej, humanistickej, v ktorej sa bohovia neadorujú, ale spochybňujú, a v ktorej náboženstvá nie sú vyfarbené vo farbách vzorovej morálky. Jednou z mála kníh, ktorá pribudla na tieto poličky a vzhľadom na svoj väčší rozmer (A4) sa „nekrčí“ ale vytŕča, ba vytŕča dokonca dvakrát, raz svojím rozmerom a druhý svojím obsahom, je kniha Jozefa Krška Chcel by byť Boh kresťanom?

Týmito slovami uviedol internetový časopis Prometheus číslo 1/2013 rozhovor s Jozefom Krškom, ktorý viedol s ním na diaľku, prostredníctvom e-mailovej komunikácie František Jedinák. Rozhovor uverejňujeme v plnom znení, v rubrike Súvisiace je odkaz na recenziu knižky v časopise Prometheus.

Mám vlastnú definíciu dobrej knihy. Je to kniha ktorú môžete otvoriť na ľubovoľnej strane a keď začnete číta, nemáte pocit, že je nevyhnutné začať z prvej strany. Sú to knihy neuveriteľne nasýtené skvelým, čitateľným textom. Dajú sa čítať ako encyklopédia, ale pritom je text hlboký, informatívny, zaujímavý a pravdivý. Takou knihou je pre mňa aj Chcel by byť Boh kresťanom? Ako vznikala, uplynulo veľa času od napísania prvých riadkov po odovzdanie rukopisu vydavateľovi?

- Ďakujem veľmi pekne. Pri takejto príležitosti hovorím, že neexistuje dielo bez chýb; ja len verím, že ich nie je až toľko, koľko ich je v Biblii. Ale zároveň dúfam, že je tam aj zopár pekných myšlienok. Takých, aké sú aj v Biblii...

Nebolo to tak, že som si povedal: napíšeš knihu. Do tohto štádia som dospel postupne. Myslím si, že dôležitá bola už predpríprava v rokoch dospievania. Ako tínedžer som Bibliu otvoril mnohokrát, zakaždým som ju však dal bokom. Zbrzdili ma nič nehovoriace a zdĺhavé rodokmene. „Na preskáčku“ som Bibliu dočítal až v ranej dospelosti, viac-menej povinne, lebo ju považujem za súčasť kultúrneho dedičstva ľudstva a každý vzdelaný človek by ju mal poznať. Aj so zasadením do autorského kontextu – teda toho, ako a prečo jednotlivé jej diela vznikli.

Ale knihu ste po prečítaní Biblie, ako hovoríte „na preskáčku“, hádam nepísali?

J. Krško: To nie. Môj návrat k Biblii spôsobil všade prenikajúci nástup cirkví, predovšetkým katolíckej, po roku 1990. Ak ku koncu bývalého režimu ma až fyzicky boleli reči o tom, ako prebieha reforma, rozvíja sa demokracia, hoci najvyššie stranícke a vládne špičky v objektívne potrebných zmenách videli nepriateľa, tak vôbec sa to nezmenilo po zmene režimu. Len jednu lož nahradila iná. Kdekoľvek ste, ktorékoľvek médium otvoríte, neustále sa ľuďom vnucujú náboženské skúsenosti svätých, najrozličnejšie poučenia a príkazy. A pritom už z predchádzajúcich kontaktov s náboženstvami som vedel, že množstvo svätých je úplne vymyslených, že pramene – a to aj biblické – hovoria niečo úplne iné, ako tvrdí cirkev. Tak som sa k štúdiu prvotných prameňov, ale aj súčasných biblistov a vedcov iných odborov vrátil a začal som si robiť poznámky pre vlastnú potrebu. Toto, samozrejme, popri inej práci, trvalo vyše sedem rokov.

V knihe je veľké množstvo poznámok pod čiarou, ktoré sú však umiestnené neobvykle, na nepárnych stránkach vpravo vedľa textu. Na základe informácie o počte strán (288) som očakával knihu bežných rozmerov s primeraným rozsahom textu. Po jej doručení som však zistil, že má veľký formát – A4 a pri bežnom knižnom formáte by mala takmer 600 strán. Prečo takéto riešenie?

Keď sme s grafickým redaktorom začali hovoriť o formálnom stvárnení textu, prioritne som chcel dobrú čitateľnosť a prehľadnosť. Keďže v rukopise som mal bohatý poznámkový aparát, požiadal som kolegu o také zalomenie strán, aby každá poznámka bola vytlačená na tej dvojstrane, na ktorej na ňu odkazujem. Prijaté riešenie je čitateľsky pohodlné, nevyžaduje vlastne žiadne listovanie v knihe. Myslím si, že autor grafickej podoby knihy Peter Lajčák urobil kus dobrej práce.

Pre koho je kniha prioritne určená? Slovenský čitateľ bez náboženského vyznania sa jej nepochybne poteší (takýchto kníh nie je u nás nadbytok), ten však má s náboženstvom a teda i kresťanstvom spravidla jasno.

Ako som naznačil, rukopis som pôvodne začal písať pre vlastnú potrebu, nemyslel som, že ho zverejním. Preto som o týchto súvislostiach nerozmýšľal, hľadal som pravdivé, overené odpovede na otázky, ktoré prinášal život.

Myslíte, že ju budú čítať veriaci? Predpokladáte, že by kniha mohla prispieť k zmene svetonázoru, opusteniu viery v Boha? Niektorí autori, napríklad Richard Dawkins, sa v súvislosti so svojou knihou Boží blud (The God Delusion) k takýmto ambíciám priznávajú.

Kto ju bude čítať, samozrejme, neviem. Kniha po vytlačení žije svoj vlastný život. Podľa môjho spôsobu myslenia by ju mali čítať predovšetkým veriaci. Mne sa kolegovia v práci smiali, keď som napríklad tvrdil, že sa nemôžem ísť bežkovať, lebo som nenašiel vhodnú literatúru o tomto športe, že si neviem vybrať lyže a pod. Každý z nás niečomu verí, v tomto smere sme všetci veriaci. Ja však o predmete mojej viery chcem vedieť viac. Aj keď chcem nadobudnúť čosi menej dôležité, ako je svetonázor, len nejakú drobnú vec, povedzme fotoaparát, počítač a podobne, venujem tomu pozornosť. Vyhľadám si napríklad recenzie. Čítam predovšetkým tie kritické. Viem, že výrobca ma bude presviedčať: v živote neurobíš lepší krok, ako je kúpa tohto produktu. Bude tvrdiť, že napríklad ponúkané auto je pohodlné, má nízku spotrebu, tichý chod... Ja však chcem počuť druhú stranu – niekoho nezaťaženého. Motoristický časopis, nezávislú skúšobňu atď. Akú objektívnu spotrebu namerali, akú hlučnosť a pod. V náboženských otázkach, kam smeruje vaša otázka, to však akosi neplatí. Tu akoby sa veriaci bál, že sa objaví čosi, čo môže byť proti jeho túžbe. Myslím si, že v našich podmienkach to súvisí s prísľubom večného života a s podozrením ľudí, že to tak nefunguje. Nadväzne na to majú veriaci strach, že sa dozvedia nepríjemnú pravdu. Ak mám odpovedať priamo: neverím, že nejaká kniha urobí z nábožensky veriaceho človeka neveriaceho a ani som takúto ambíciu nemal.

Ale podnietiť človeka zamyslieť sa by mohla...

To áno. Problém je však v tom, že náboženský veriaci okrem toho, čo som už povedal, verí, že už všetko „vie“. Veď s týmto cieľom ho niektoré cirkvi podchytili v ranom detstve, skôr ako mal možnosť začať o veciach premýšľať. V tejto súvislosti pápež Pius X. približne pred sto rokmi znížil vek detí, ktoré môžu pristúpiť k prvému prijímaniu, na polovicu. Zo štrnásť rokov na sedem. Takýto človiečik ešte nevie pochopiť, o čo ide, potom však už obyčajne nespozná alternatívu. Väčšina veriacich nikdy neprečítala ani riadok z textov, ktoré by mali byť základom ich viery. V tejto súvislosti ma istý čas vyrušovali myšlienky, ako to je so školenými, vzdelanými kňazmi. Tí by predsa mohli poznať pravdu, napr. o tom, že Starý zákon nenapísali Hebreji pod dohľadom boha, ale že si prispôsobili, upravili rozprávky starších civilizácií. Preto som si položil otázku: Sú kňazi manipulátori veriacich, alebo aj oni sú obeťou manipulácie? Vychádza mi, že pochádzajú z oboch skupín. Ak by veľká časť kňazov verila v to, čo učia, nemohlo by sa vari v každej farnosti (bolo to tak v každej, kde som doteraz býval) hovoriť o tom, ako rozkrádajú cirkevný majetok, obohacujú sa, o ich nemanželských deťoch a pod. To sú chladnokrvní, vypočítaví manipulátori. Možno sa však pamätáte na prípad, keď Róbert Bezák roku 2010 v Trnavskej arcidiecéze exkomunikoval skupinu kňazov. Táto skupina mladých ľudí je ukážkovou obeťou manipulácie. V rozhovoroch v tlači jej členovia dokonca obviňovali pedagógov na teologickej fakulte, ktorí poslucháčom počas štúdia pravdivo vysvetľovali niektoré zázraky „ľudového katolicizmu“, že sú ateisti a škodliví činitelia. Aj na tomto prípade vidíme, že po istej manipulácii už človek nekriticky berie tvrdenia, nech sú hocijako nezmyselné. Už sa nechce vzdelávať, už pociťuje len potrebu neustále si potvrdzovať vieru, čo ako nepravdivú. A šíriť ju ďalej...

V debate na internetovej stránke Pravdy, kde bola uverejnená informácia o knihe, diskutér s nickom aranybejby napísal: „... By ma zaujímalo, či Jozef Krško má nejaké vierovyznanie, resp. je prívržencom nejakého náboženstva, alebo je ateista, pretože ak by bol ateista, tak v tom prípade vie o duchovne súvisiacom s bohom a vierou veľké prt...“. Čo si tom myslíte?

Že to je veľký problém poznania niektorých ľudí. Tento je „rozhľadený“, lebo nepriamo pripúšťa práva hocijakému náboženstvu. Často totiž býva právo zúžené iba na jedno náboženstvo. Iba ono môže formovať božstvo, vzťah k nemu a podobne. Duchovno ako opak telesna však nie je len záležitosťou náboženstiev, žrecov, ale trebárs aj vied zaoberajúcich sa vedomím, myslením, psychikou človeka a skúmajúcich aj vzťah veriaceho a boha. Alebo aj záležitosťou historikov. Pritom vedec vôbec nemusí byť veriacim. Duchovno patrí k človeku, nie k veriacemu. Práve náboženstvo často vedie k obmedzenosti a netolerantnosti. V knihe spomínam „skromné“ začiatky jedného z najcitovanejších „cirkevných analytikov“ súčasnosti, ktorý svojho času v televíznej relácii povedal, že by nechcel mať za suseda ateistu. Ja som k tomu dodal, že najviac by mu zrejme prekážal taký „podozrivý dobrák“, ktorý sa hlási k nasledujúcej zásade svetového občianstva a hnutia humanistov: „Prestaň sa pýtať, akej národnosti a akej viery je tvoj sused, ale pýtaj sa na jediné – aký je to človek.“ Nuž aj v prípade internetového diskusného príspevku by nám malo byť jedno, akého vierovyznania je autor hociktorého diela, ale mali by sme skúmať, čo hovorí, či to je v záujme človečenstva alebo proti tomuto záujmu.

K už citovanému diskusnému názoru pridal komentár rastic: „Nuž v Arabsku by ho za toto stiahli z kože. Na Slovensku mu svetovládni budú platiť mastnú apanáž ako Hríbovi.“ Čo by ste odpovedali tomuto diskutérovi?

Na takúto diskusiu odpovedať ani netreba. Sám ukázal, ako to má v hlave pomotané.

Odpoveď na otázku z názvu vašej knihy nájde nedočkavý čitateľ na poslednej strane pred zoznamom použitej literatúry. Nebudeme prezrádzať pointu, ale citujeme z posledného odseku: „Ak by existoval Boh, hlásil by sa k ľuďom, ktorí vyznávajú ľudskosť, neubližujú iným...“. Existuje však názor ľudí, ktorí kritizujú náboženstvo, aj sám o tom v knihe píšete, že kresťanský boh je zlý, pomstychtivý a žiarlivý. Nie je tu rozpor?

Nie. Najskôr k charakteristike kresťanského boha. Kto si prečíta Bibliu, musí súhlasiť s názorom, že jej autori vymodelovali boha ako pomstychtivého a žiarlivého, v ľudskom ponímaní ako zlého. To je fakt, ktorý uznávajú aj vzdelanejší veriaci. Napríklad ako žiarlivého kedysi boha charakterizoval aj F. Mikloško. Koniec koncov tvorcovia kresťanských svätých textov dali bohu v jednom z prikázaní takúto charakteristiku samého seba priamo do úst... Nuž a ja v knihe tvrdím, že ak by boh existoval, bol by dobrý. Tým som chcel poukázať na neudržateľnosť kresťanského učenia, ba na jeho škodlivosť. Veď pomstychtivý, žiarlivý, vraždiaci boh (a v pridávaní negatívnych prívlastkov, vychádzajúc pri tom z náboženských textov, by sme mohli pokračovať) nás nemôže priviesť k dobru, k človečenstvu. Ten môj názor na zlý vplyv náboženstiev Biblie na človeka nevyplýva len zo štúdia Starého zákona, kde sú stovky zvlčilostí, ale aj Nového zákona, o ktorom si veriaci – jedine však preto, že ho nikdy nečítali – myslia, že je vrcholom lásky, ľudskosti a dobra. Keď o tom hovoríme, všimnime si hoci krvilačnosť, ktorú pseudonym Lukáš dal do úst Ježišovi: „Ale tých mojich nepriateľov, čo nechceli, aby som kraľoval nad nimi, priveďte sem a pobite ich predo mnou“ (19, 27). Čiže žiadna výchova, láska, odpúšťanie atď.

Ukazuje sa, že časť ľudí náboženskú vieru potrebuje, že nevedia bez nej žiť. O čo ľudskejšia by preto bola trebárs viera na základe predstáv našich predkov v predkresťanskom období o súžití s matkou prírodou? A o čo prínosnejšia pre vzťahy medzi ľuďmi, ale aj pre naše životné prostredie?! Povedzme na spôsob jednoty obyvateľov a prírody na planéte Pandora vo filme Avatar.

Vaša kniha prišla na trh v ideálnom čase. Cirkev sa zmieta v hlbokej kríze, pápež rezignoval na funkciu prvého námestníka Boha na zemi, mám pocit, že ste to takmer predpovedali. Dá sa očakávať, že by v cirkvi začala perestrojka?

Perestrojka je dobrý príklad. Najskôr by som si však dovolil upozorniť, že Benedikt XVI. odstúpením, ktoré mi je inak sympatické, priznal, že bol obyčajným úradníkom. Jeho predchodcovia až do smrti hrali úlohu akože vyvolenca a chránenca Ducha Svätého. Správali sa ako kedysi zbožštení faraóni, ktorí – aby nebolo vidieť, že prírodné zákony sa vzťahujú aj na nich, že sú presne takí istí smrteľníci ako ostatní – skrývali sa za záclonky nosidiel, či v útrobách palácov. Rovnako tak mnohí neskorší pápeži. Benedikt XVI. o. i. pochopil, že v súčasnej ére mediálnej všadeprítomnosti sa nič nedá ukryť a jeho ďalšie zotrvanie na stolci, prípadné zhoršenie zdravotného stavu, by len zväčšilo škodu na beztak poškodenom mene Vatikánu. Spomenuli ste funkciu námestníka boha. Áno, aj Benedikt XVI. prijal fikciu, že ním je. Som však presvedčený, že - keď sa vrátim k predchádzajúcej otázke - pomstychtivý staro- i novozákonný boh by ho (i všetkých ostatných pápežov) musel za domýšľavosť a samozvanosť tvrdo potrestať. Ako aj všetkých tých, čo tvrdia, že voliteľov pri voľbe pápeža vedie Duch Svätý. Z histórie dobre vieme, aké materiálne a nečisté pohnútky viedli k voľbe pápežov – žeby Duch Svätý mal byť práve takýto?

Začína sa teda perestrojka?

Perestrojka... Mladí už asi ani nevedia, o čo išlo. Tak im pripomeňme, že sovietsky politik Gorbačov sa ňou pokúsil zmeniť, obrodiť socializmus v ZSSR a že komunistickí funkcionári v sovietskych satelitoch sa tomu viac-menej úspešne vzpierali. Myslím si, že od Vatikánu skôr môžeme očakávať „reformu“ na úrovni Československa v rokoch 1988-89. V zmysle: škatule, hýbte sa! Ale bez potrebných hlbokých zmien. Ak by však reforma Vatikánu náhodou dosiahla úroveň prestavby v bývalom Sovietskom zväze, tak globálna katolícka cirkev by mohla skončiť rovnako ako spoločenstvo sovietov. Napätie v cirkvi je viditeľné v mnohých smeroch. Je to veľmi nesúrodý spolok. Iné problémy má katolícka cirkev v Európe prázdnych kostolov a iné povedzme v Afrike či Latinskej Amerike. Katolícka cirkev sa od zastavenia postupu reformácie v šestnástom až osemnástom storočí pomalým krokom približuje práve k pozíciám reformovaných cirkví pred uvádzaným obdobím. Aj súčasný stav protestantských cirkví však ukazuje, že ani oneskorená „reformácia“ rímskokatolíckej cirkvi nepomôže. Tým však nechcem povedať – v protiklade k zakladateľom kresťanstva, ktorí podľa Nového zákona tvrdili, že ich súčasníci sa dožijú druhého príchodu Krista – že my sa dožijeme konca rímskokatolíckej cirkvi. Určite nie. Ale predpokladám, že nasledujúce generácie budú svedkami ďalšej lutherizácie rímskokatolíckej cirkvi a prehlbovania krízy kresťanských cirkví vôbec.

Kým sme si vymieňali e-maily tohto diaľkového rozhovoru, tak nám kardináli v konkláve zvolili nového pápeža. Ako vnímate túto voľbu? Mnohí sú nadšení a vidia v novom pápežovi veľkú nádej pre budúcnosť cirkvi.

V hlavných správach istej televízie ukázali deň po úspešnej voľbe „nefalšované“ nadšenie dvoch stareniek z Lendaku zo zvolenia nového pápeža. Redaktor predostrel divákom štylizovanú reportáž, ako spomínané Lendačanky pred 24 hodinami sledovali správy tejto televízie. Počuť, ako hlásateľka v pozadí hovorí, že nevie, kto je zvolený. Staré ženy v centre pozornosti kamery však, žmoliac v rukách ružence, ako v tranze nadskakujú na stoličkách a teatrálne vykrikujú vďaka, vďaka, vďaka... a nech žije pápež! Formálne by takú radosť zrejme neprejavovali, ani keby im narástli nové zuby či odbudlo z pliec aspoň šesť krížikov, a to by bol istotne pádnejší dôvod na radosť. Veď ženičky o budúcom pápežovi nevedeli absolútne nič. Ba, ak im ktosi aj prezradil jeho meno (ukázalo sa, že redaktor divákov zavádzal a reportáž dokrútil dodatočne), aj tak by im nič nepovedalo. Do obdobnej extázy by sa možno dostali, aj keby za pápeža zvolili niekdajšieho študenta kňazského seminára J. Džugašviliho. Ale vráťme sa do reality. Podľa prvých reakcií ľudia od nového pápeža očakávajú, že cirkev obnoví prax prvých kresťanov, cirkev prestane byť odcudzená ľuďom, že sa otvorí, čelom sa postaví k množstvu nahromadených káuz a škandálov atď. A že všetko toto a mnohé ďalšie dal teraz veriacim boh prostredníctvom nového pápeža. Myslím si však, že ak by boh skutočne chcel zmeniť rímsku cirkev na takú, o akej ľudia v prvých reakciách hovorili, na zánik tej súčasnej by zvolil podstatne jednoduchšiu a istejšiu cestu.

Môžete to rozšifrovať?

Prvým kresťanom sa ani v najhroznejších snoch nesnívalo, že ich nasledovníci vybudujú takú inštitúciu, akou je cirkev a jej hlava Vatikán. Mnohí ho dnes považujú dokonca za molocha – mlyn, ktorý dokáže zošrotovať, zničiť všetko, čo sa v katolíckej cirkvi pokúša ísť proti zabehnutým stredovekým postupom. Nový pápež si dal meno František. Údajne sa tým prihlásil k Františkovi z Assisi. Ide o človeka, v životopise ktorého nevieme celkom odlíšiť pravdu od legiend. Všimnime si však aspoň jeden z viacerých skutočných súbojov stredovekého Františka s Vatikánom. Založil rád františkánov. Spolu s bratmi sa usiloval žiť podľa vzoru prvých kresťanov – primerane životnej úrovni väčšiny obyvateľstva. To je teraz sympatické aj na jednoduchom spôsobe života včerajšieho Jorgea Maria Bergoglia, dnešného pápeža Františka. Učenie o apoštolskej chudobe však mamonárskemu Rímu prekážalo. Prostý život, bez okázalostí a hromadenia majetku, je vraj proti bohu. Preto viacero podobných „živlov“ Vatikán vyhlásil za heretikov a organizoval proti ním križiacke výpravy. S vrcholne kresťanským (?) cieľom pobiť ich. Roku 1323 (zhruba sto rokov po smrti zakladateľa) prišlo aj na františkánov. Pápež Ján XXII. ich odsúdil a vyhlásil za kacírov (bulou Cum inter nonnullos).

Samozrejme, pápež František je dnes, v porovnaní so stredovekým Františkom v inom postavení. Teraz je on najvyšší pán, absolutistický vládca nad katolíckou cirkvou. Otázne je, či sa to vôbec dá urobiť: či teoreticky možno byrokraciu poraziť byrokratickými prostriedkami, teda zhora, a potom, či pápež František dokáže postavenie využiť, či moloch nie je silnejší aj ako absolutistický vládca a či pokus premôcť ho nie je len sizyfovským utrpením. Navyše, keď ani mladší Jorge Mario Bergoglia sa nedokázal účinne postaviť vojenskej junte v Argentíne. Povedzme, že ako človek, ktorý už nemá čo stratiť, ale zásadovou politikou by mohol mnoho získať a nezmazateľne sa zapísať do dejín, si nájde vhodných spolupracovníkov a spolu budú chcieť „molocha“ spútať, možno úplne zničiť. Nemusí to ale byť priechodné. Ba čo viac – ak pripustíme čo len zrnko pravdy na početných „konšpiratívnych“ teóriách – nemožno vylúčiť, že to môže byť úplne nepriechodné. Veď pamätáme sa, ako rýchlo zišiel zo sveta pápež Ján Pavol I. Vládol zhruba mesiac (od 26. augusta do 28. septembra 1978). Viacerí autori na základe faktov dávajú jeho smrť do súvislosti s predsavzatím dať do poriadku katolícku finančnú inštitúciu, v ktorej talianska mafia prala krvavé peniaze. Ján Pavol I. sa chystal urobiť zmeny v banke, jednej jedinej z mnohých vatikánskych inštitúcií, a dnes by mal František spustiť radikálny obrat v celej globálnej cirkvi!

Nespochybňujem, že i súčasný František, rovnako ako jeho stredoveký menovec, by sa rád držal námetov obsiahnutých v biblických Skutkoch. Myslíte si však, že – aj keď je cirkevným cisárom – spoločenstvo okolo neho by mu dovolilo podľa vzoru prvých kresťanov, trebárs Jozefa Barnabáša z Cypru, predať cirkvou nazhŕňaný majetok a prostriedky rozdať núdznym?

Nekritické očakávania, spojené s novým pápežom, vzbudzuje u časti ľudí blízkych katolíckej cirkvi. Bude to vraj zásadný prelom (mohli veriaci o niektorom novozvolenom pápežovi hovoriť, že privedie cirkev do úpadku, a koľko takých pápežov bolo!?). Bodaj by to zásadný prelom bol – smerom k ľudskosti, dobru, skutočnej láske k človeku. Rád by som sa však v tejto súvislosti vrátil k „analytikovi“, ktorého som okrajovo spomenul skôr. V týchto dňoch komentoval voľbu pápeža z Ríma. Myslím si, že každý analytik by mal byť nad vecou. Môže však byť nad vecou a vidieť veci triezvo taký „nezávislý odborník“, ktorý človeka s iným názorom neznesie ani len za suseda?

Zvykne sa hovoriť, že džentlmeni sa nepýtajú na výšku platu, politické preferencie a náboženskú vieru. Na druhej strane sme svedkami toho, že kresťania si celkom masovo lepia na automobily rybičku ako neklamný symbol ich náboženského presvedčenia a bežne majú viditeľne na tele retiazku s krížikom, alebo im visí nad volantom zo spätného zrkadielka. Teraz otázka na telo. Ako je to s vami? Kde sa radíte v škále od ateistu, cez agnostika, humanistu až povedzme po skeptika bez náboženského vyznania?

J. Krško: Odpoveď na túto otázku vôbec nie je jednoduchá. Skúsim odpovedať s malým osobným vysvetlením. Každé tvrdenie sa usilujem formulovať presne. Keď sa napríklad dohadujem na stretnutí, poviem, že prídem, ale dodám: ak ma nezrazí električka. Nechcem byť nepresný v maličkostiach, a už vôbec nie v takej veci, ako je svetonázor. Na základe poznania histórie môžem jednoznačne povedať, že Biblia je výsledkom kompilácie (bájí Sumerov, zoroastrizmu atď.) a fantázie, jej náboženstvá sú teda prejavom len a len ľudskej tvorivosti, zjednodušene povedané – sú vymyslené. Vesmír je však mojím osobným poznaním neuchopiteľný, takže na rozdiel trebárs od Alberta Einsteina nemôžem povedať, že tam neexistuje sila, ktorú nepoznám. Neviem to jednoznačne dokázať. Verím Einsteinovi, ale to som na tom rovnako ako povedzme veriaci katolík, ktorý je presvedčený, že Mária bola a zostala pannou. Ani katolík to nevie vysvetliť, len tomu verí. Preto by som sa – aby som zachoval presnosť – charakterizoval, že svetonázorovo sa pohybujem niekde v priestore trojuholníka vytvoreného vrcholmi pomenovanými ateista – panteista – agnostik.

Kurt Vonnegut hovoril: „Moji rodičia a prarodičia boli humanisti, hovorilo sa im tiež voľnomyšlienkari. Takže ako humanista si ctím svojich predkov a Biblia hovorí že je to správne.“ Ako predseda Americkej humanistickej asociácie raz predniesol príhovor na počesť nebohého Isaaka Asimova, ktorý bol predsedom tejto asociácie pred ním. Vo svojej reči pred zhromaždenými humanistami povedal „Isaac je už v nebi“, čím vyvolal búrku smiechu. Považoval to za svoj obľúbený vtip. Neviem, ako by odpovedal na otázku z dotazníka Marcela Prousta: Ak by ste sa ocitli zoči-voči pred pánom Bohom, čo by ste mu povedali?, ale na záver nášho rozhovoru sa to chcem spýtať vás.

To, že tvorcovia Starého zákona vytvorili boha ako osobu, ba dokonca osobu „na svoj obraz“ je krutá daň naivným predstavám starých civilizácií. Ak si zoberieme vesmír, ako ho vykresľujú súčasné všeobecne uznávané a praxou potvrdzované teórie, vychádza nám táto predstava ako nezmysel. Buď nemáme ani len približnú vedomosť o tom, čo je vesmír, alebo ho bytosť s výzorom človeka a zrejme s jeho fyziologickými danosťami a potrebami nemohla stvoriť. V knihe napríklad citujem Stephena Hawkinga, ktorý povedal, že ak by mal vesmír začiatok, mohli by sme sa domnievať, že bol vytvorený stvoriteľom. Keďže však vesmír je celý uzavretý sám do seba, nemá žiadnu hranicu, žiaden okraj, tak nemá ani začiatok, ani koniec. Kde by potom bol priestor pre nejakého stvoriteľa? Takto sa pýta Hawking. A to ani nenarába s takými naivnosťami, akou je podoba (forma) boha zhodná s podobou (formou) človeka. Nadväzne na tvrdenia Biblie by sme sa mohli pýtať, v akom priestore sa pred vznikom vesmíru nachádzala bytosť, na obraz ktorej sme stvorení, čo tam dýchala a podobne. Už počujem, že všetko to je len symbol. Lenže tvorcovia báje to istotne nepovažovali za symbol. Predstava boha ako fyzického predobrazu človeka je obsiahnutá v základnom zákone kresťanskej viery, v podobe nicejsko-konštantínopolského vyznania viery ju potvrdilo nemálo najštudovanejších kresťanských teológov a veriaci na ňu prisahajú i dnes. V modlitbách boha denno-denne usádzajú (rovnako ako si sadáme trebárs do kresla; to znamená, že boh má podľa nich nohy i zadok) a po jeho pravici (má teda ruky) umiestňujú Ježiša. Ak by som sa teda ocitol vo vami uvádzanej situácii, asi by som nevedel povedať nič. Myslím si však, že vzácne v rovnakej pozícii by boli aj veriaci kresťania. Tiež by asi nemali slov. Iba možno z inej príčiny. Mlčali by sme.

Ďakujeme za rozhovor. Dúfajme, že sme neprezradili veľa, ale naznačili dosť na to, aby čitateľ nielen siahol po knihe, ktorej autora sme tu „vyspovedali“, ale aby si ju kúpil, čítal a uložil na dôstojné miesto vo svojej knižnici.

Vyšlo: Prometheus 1/2013, www.prometheus.sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama