Reklama
Reklama

Rozhovory so štátnikom: Peter Colotka

Gabriela Rothmayerová: Z archívu mojej pamäti Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom
Počet zobrazení: 2503

colotka_0.jpgProzaička a publicistka Gabriela Rothmayerová využíva pri svojej spisovateľskej činnosti aj skúsenosti z vysokej politiky, v ktorej pôsobila po roku 1989 ako poslankyňa Federálneho zhromaždenia ČSFR a Národnej rady SR. Uvedené skutočnosti využila aj pri príprave a realizácii svojej najnovšej publikácie Z archívu mojej pamäti Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom (Vydavateľstvo CCW, s. r. o., Bratislava 2021, doslov JUDr. Anton Blaha).

O motivácii k napísaniu tejto knihy autorka uvádza na zadnej strane knihy nasledovné: „Od politického prevratu v novembri 1989 ma priťahujú porazení. Aký bol ich ľudský príbeh? Čím prešli, kým vystúpili na vrchol politickej moci, z ktorého ich čakal strmý pád? Kým sa túžili stať, kým sa skutočne stali? Raz, keď už opadnú vášne, historici budú skúmať, kam ich zaradiť. No ako žijú títo ľudia dnes?“

Na uvedené otázky sa snažila nájsť odpovede v sérii rozhovorov s profesorom Petrom Colotkom, ktorý sa v roku 1969 po prijatí zákona o československej federácii stal predsedom slovenskej vlády a zároveň aj podpredsedom federálnej vlády, ako aj členom predsedníctiev ÚV KSČ a ÚV KSS. No cesta k týmto náročným a zodpovedným funkciám bola pomerne dlhá a náročná. Peter Colotka pochádzal z Oravy, z rodiny, akých bola v tomto kraji väčšina, teda zo skromných pomerov. Tak ako mnohí naši vzdelanci z rôznych oblastí, aj on prešiel skúškou vytrvalosti a dostal sa až na najvyššie poschodia v riadení štátu, oficiálne nazývaným ľudovodemokratickým a následne socialistickým. Vyštudoval právo, tak ako viacero našich špičkových politikov, no neostal len v zajatí suchých paragrafov a zákonov, rozširoval si svoj obzor v oblasti literatúry, výtvarného umenia i hudby, čo je u súčasných politikov, žiaľ, jednoznačná výnimka, rozhodne nie pravidlo.

Gabriela Rothmayerová sa na rozhovory dôkladne pripravila, bola si vedomá toho, že Peter Colotka je človek nielen vysoko inteligentný, rozhľadený, vzdelaný, ale aj dôkladný vo svojich argumentoch i v spomínaní, pretože si pre rozhovory okrem spomienok na neľahké detské a mládenecké roky zvolili tie úseky života, kedy sa začal P. Colotka formovať ako právnik, politik a štátnik. Pred vstupom do politiky pôsobil ako vysokoškolský pedagóg s vysokým odborným i ľudským kreditom. Hodno pripomenúť, že v sérii rozhovorov zohrala veľkú úlohu skutočnosť, že G. Rothmayerová nebola a nie je len špičkovou slovenskou novinárkou, ale bola aj poslankyňou FZ a NR SR, kde pôsobila veľmi aktívne a získala za tie roky značné skúsenosti a prehľad o politickom dianí na javisku i v zákulisí. Na základe uvedeného sa rozhovory často rozvíjali do polôh, kedy P. Colotka spomenul fakty a súvislosti z politického života, ktoré neboli pre bežného smrteľníka známe, či už išlo napr. o jeho prácu v Barnabitskej rehabilitačnej komisii, kedy ho zápisnice z priebehu vykonštruovaných procesov, z výsluchov a výpovedí obžalovaných dohnali až k slzám, alebo zo zákulisia v boji s prezidentom a prvým tajomníkom KSČ A. Novotným jednak o federáciu, ale aj o vedenie strany v kontexte obrodného procesu 1967 – 1969.

Veľký priestor venovali obaja aktéri rozhovorov z pochopiteľných dôvodov udalostiam tesne pred a aj po 21. auguste 1968, keďže to boli naozaj zlomové udalosti. P. Colotka vtedy ako podpredseda vlády ČSSR pendloval medzi Prahou a Bratislavou, konkrétne 21. augusta bol v Bratislave a neváhal vyjsť do ulíc medzi ľudí, na vlastné oči videl a vnímal tie tragické okamihy, ocitol sa na miestach smrti P. Legnera i D. Košanovej. Ide o svedectvá či spomienky z prvej ruky, vždy korektne sformulované a zasadené do kontextu. G. Rothmayerová ako partnerka v rozhovore ponúka ani nie tak otázky ako témy, ku ktorým sa P. Colotka vyjadruje s náležitou hĺbkou a konkrétnosťou. Spomína spoluprácu s G. Husákom, ktorý sa znova dostal do najvyšších politických poschodí, s O. Černíkom, L. Štrougalom, J. Lenártom, ale aj s V. Biľakom či M. Hruškovičom, ktorí v tomto období patrili ku konzervatívnemu krídlu v KSČ, z ktorého mala po okupácii vzísť robotnícko-roľnícka vláda... Vysvetľuje napríklad dosť dôležitú záležitosť, ktorá sa neobjavila v znení zákona o federatívnom usporiadaní ČSSR v roku 1969, o spôsobe rozdeľovania financií medzi ČSR a SSR z pražského federálneho centra, nieto divu, že z tejto skutočnosti vznikli pochybnosti a názory o spravodlivosti prerozdeľovania finančných tokov do rozpočtov oboch republík, nakoľko možnosti tvoriť rozpočty z vlastných zdrojov v oboch častiach ČSSR boli predsa len rozdielne. Až po určitom čase sa aj tento problém podarilo vyriešiť a odstrániť tak prípadné nedorozumenia či zbytočné trecie plochy vo vzájomných vzťahoch.

Ďalšou nesporne zaujímavou témou bolo úsilie dosiahnuť vo Vatikáne, aby bola Slovensku uznaná vlastná provincia, pretože stále sme patrili pod uhorskú cirkevnú hierarchiu. Na podnet P. Colotku a následne vynaloženom úsilí G. Husáka a B. Chňoupka v roku 1977 pápež Pavol VI. rozhodol, že Slovensko bude mať svoju provinciu, na čo údajne G. Husák reagoval slovami: „Keď Rím povie, to na tisíc rokov platí. Keď štát rozhodne, tak to môže byť na sto rokov, ale keď Rím povie, tak to platí, to je viac ako federácia.“ V tomto momente sa natískala otázka, aký názor mal P. Colotka na zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, uzavretou v roku 2004 za druhej vlády Mikuláša Dzurindu, keďže na tento právny akt neboli a nie sú ani zďaleka také súhlasné odozvy ako na ustanovenie vyššie zmienenej slovenskej cirkevnej provincie... P. Colotka tiež spomína svoje dobré vzťahy s umeleckým svetom, keďže sa nevyhýbal návštevám koncertov, filmových a divadelných predstavení či vernisáží výstav, bol zorientovaný aj v literatúre, viacerí slovenskí spisovatelia patrili v podstate k jeho spolupracovníkom, nebol to len M. Válek ako minister jeho vlády, ale aj L. Novomeský či V. Mináč. Patril k vzdelaným a kultivovaným politikom, čo je v dnešnej dobe, žiaľ, jav výnimočný.

G. Rothmayerová knihu ukončila slovami: „Záver chýba. Peter Colotka po našich rozhovoroch napísal svoje pamäti (Vo víre času, 2015; August 1968 a iné spomienky, 2018, pozn. J. Š.), v ktorých použil aj časti z týchto našich stretnutí. Jeho knihy som čítala a rozhodla som sa doplniť ich týmto originálom. Škoda, že sme si toho nemohli povedať viac.“ (s. 196). Napriek týmto slovám možno konštatovať, že sa jej podarilo veľmi hodnoverne prostredníctvom vhodne zvolených tém a otázok priblížiť ľudský a štátnický profil človeka, ktorý vynaložil všetky svoje sily pre neodškriepiteľný rozvoj Slovenska v období od 60-tych rokov po koniec rokov 80-tych.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama