Reklama
Reklama

S lietadlami a vrtuľníkmi z USA koronavírus neporazíme

O širších súvislostiach vládnych návrhov Bezpečnostnej stratégie SR a Obrannej stratégie SR
Počet zobrazení: 1663

Fungovanie matovičovskej vlády vyvoláva čoraz viac otázok. Vzhľadom na chaos, ktorý prináša „najlepšia vláda v dejinách Slovenska“, pričom jej činnosť objektívne komplikuje aj šarapatiaca koronakríza, sa jej riešenie problémov nedarí. Psychicky labilný a čoraz zúfalejší, a zákernejší Matovič z toho obviňuje kdekoho – od smeráckej (ficovsko-pellegriniovskej) mafie, cez neprajníkov (nezmyselne označovaných za fašistov, extrémistov, komunistov a pod.), ktorí sa priečia jeho spasiteľstvu, až po prezidentku a Sulíka aj s jeho SaS.

Zlé jazyky tvrdia, že sa blíži čas, keď Matovič zaútočí aj proti vlastnému OĽANO... Pri jeho nevypočítateľnosti nie je úplne vylúčené ani to, že v nejakej chvíli duševne ťažkého rozpoloženia „zaútočí“ aj sám proti sebe a vzdá sa funkcie premiéra. Ako raz povedal, on tú funkciu vlastne nechcel. Nemohol však sklamať dôveru tých, ktorí ho krúžkovali.
 

Matovičovláda – moci sa držíme najpevnejšie v slovenských dejinách a nenecháme si na ňu nikomu siahnuť

Kríza v spoločnosti sa rýchlo a mnohostranne prehlbuje, a to spôsobuje narastajúcu nespokojnosť širokých vrstiev obyvateľstva s vládou. Tragédia liberálnych demokracií je v tom, že poslanci takých strán, ako sú OĽANO, Sme rodina a Za ľudí (ktorá nemá šance dostať sa opäť do parlamentu) predčasné voľby dobrovoľne neodhlasujú.

Navrhujeme im preto aspoň dočasne zmeniť zavádzajúce názvy ich strán-nestrán, aby korešpondovali s realitou. Mali by znieť Neobyčajní poslanci a osobnosti závislé na poslaneckých kreslách (Matovič), Sme rodina v poslaneckých kreslách (Kollár) a Za poslanecké kreslá (Remišová). SaS zoberieme na milosť, lebo tá je asi v najlepšej politickej kondícii, ale aj tak sa bojí robiť niečo mimo koalície, lebo nevie, či by sa dostala po predčasných voľbách opäť do vlády a teda k moci. Vyhnať túto „matovičovskú hnusobu“ (nevie sa, či neškodí štátu a jeho občanom viac ako koronavírus) z kresiel môže len rozhnevaná ulica, ale kto a ako ju dá dokopy? Nie sú na to šorošovské ani iné judášske groše zo zahraničia a médiá veľmi horlivo manipulujú a zastrašujú národ. A keď by ani to nepomohlo, použijú sa kruté ustanovenia bez primeraného zdôvodnenia nastoľovaného núdzového stavu, ktorý sa dá predlžovať už donekonečna.

Napriek tomu, že občania pociťujú mnohé hrozby, najmä sociálno-ekonomického a zdravotného charakteru, nebolo prekvapením, že vládne návrhy Bezpečnostnej stratégie SR a Obrannej stratégie SR verejnosť, ktorej názory v nich sa neberú do úvahy, vôbec nezaujali. O rozháranosti politickej scény svedčí aj to, že pritiahli menší mediálno-politický záujem, ako to bolo pri týchto dokumentoch v minulosti.
 

O nevyslovenom charaktere bezpečnostno-politických dokumentov na Slovensku ako kapitalistickom štáte

Oba spomenuté dokumenty, ktorých prijatie sa avizovalo v programovom vyhlásení vlády, predstavujú v prvom rade rozsiahle (bezpečnostno-politické) slohové úlohy. Paradoxom je to, že napriek propagandistickým manévrom okolo nich, nie sú určené ani tak pre „domácich“, ale „vysielajú signály“ pre zahraničie.

Od roku 2001, keď bola prijatá prvá slovenská bezpečnostná stratégia, sa jej tvorcovia netajili tým, že sa ňou chcú zavďačiť predovšetkým NATO, do ktorého sme sa usilovali vstúpiť a odvtedy ho zakaždým vychvaľujú do nebies. Zrejme aj pronatovské zameranie, ktoré dnes vidí v Rusku strašidelnú hrozbu, bolo príčinou, že bezpečnostná i obranná stratégia schválené vládou v roku 2017, sa pre odpor jednej z koaličných strán nezaradili na rokovanie NR SR, ktorá ich formálne mala schváliť. Nedošlo k žiadnej tragédii, lebo takéto stratégie majú v politike len všeobecné určenie a proklamatívny charakter, ktorý právne nie je záväzný, hoci sa spravidla rešpektuje.

Doplníme starú marxistickú myšlienku. Zahraničnú politiku určuje politika vnútorná, aj keď môže mať relatívne veľkú samostatnosť. Takže netreba sa báť. Ak je vnútorná politika štátu kapitalistická, nestane sa, že by jeho zahraničná politika išla proti kapitalistickému (západnému, americkému) usporiadaniu sveta, ani keď nemá bezpečnostnú stratégiu „najnovšieho typu“.

Nejde len o už vyše 15 rokov platnú bezpečnostnú stratégiu Slovenska. V Európe to vidíme na neutrálnych štátoch, ktoré sú v EÚ, alebo do nej chcú vstúpiť. Vo svojej zahraničnej a bezpečnostnej politike ani „vlas na hlave NATO neskrivia“. Naopak, tiež ho vychvaľujú a spolupracujú s ním. Dokonca ešte aj Bielorusko, ktoré zatiaľ nejaví prozápadnú orientáciu, v niektorých prípadoch s NATO paradoxne súhlasí.

EÚ pri porovnaní s NATO niekedy pripomína fackovacieho panáka, lebo je zdrojom rôznych útokov aj zo svojho vnútra. Protirečivú realitu vzťahu k EÚ ukázal brexit. Ctihodný Albión odišiel zo „zlej“ EÚ, ale prinieslo to akosi priveľa starostí s trpkou príchuťou a nafúkané reči o novom rozkvete britskej koruny sa ukázali ako pium desiderium. A to sa ešte môže pokúsiť vystúpiť Škótsko zo slávneho Spojeného kráľovstva, čo by monarchiu mohlo aj úplne položiť.

Zvláštna výnimka v Európe je Rusko. Módou sa stalo obviňovať ho takmer zo všetkého zlého na tomto svete. Ironicky povedané, nebolo by čudné ani to, že časť Rusov to začne považovať za pochvalu, keď napriek starostiam, s ktorými štát zápasí, má údajne toľko síl ovplyvňovať vývoj v Európe (i na celom svete) takými rôznorodými spôsobmi.

V tejto súvislosti sa môžeme aj opýtať, kto skôr označil koho za nepriateľa – či NATO Rusko, alebo Rusko NATO. Bez hľadania potvrdenia takéhoto výroku v dokumentoch sme toho názoru, že NATO rozvinulo aj bez okázalého ohlásenia aktivity najmä pri západných hraniciach Ruska, ale aj v postsovietskom priestore, čo Moskva začala vnímať ako ohrozenie. Vtipnou odpoveďou môže byť, že zase to „zlé“ Rusko posunulo svoje hranice k NATO, vtedy, keď bolo do neho prijaté Poľsko a neskôr Estónsko, Lotyšsko a Litva a „chudáčikov“ začalo strašiť a neskôr aj ohrozovať vojenskou silou na svojom území...
 

O formálnej stránke schvaľovania návrhov stratégií vo vláde

Vláda SR schválila 16. decembra dva kľúčové bezpečnostno-politické dokumenty, a to Bezpečnostnú stratégiu SR (predkladateľ minister zahraničných vecí a európskych záležitostí) a Obrannú stratégia SR (predkladateľ minister obrany). Predseda vlády bol poverený predložiť do NR SR návrhy stratégií a obom spomínaným ministrom sa uložilo na schôdzach ich uviesť a odôvodniť.

Stratégie sa posudzovali v skrátenom (ktovie prečo, veď sa chystali už od leta) medzirezortnom pripomienkovaní. K bezpečnostnej stratégii bolo 26 pripomienok (z toho 8 od verejnosti). 3 boli zásadné – 2 od verejnosti a jedna od Združenie bezpečnostného a obranného priemyslu SR – všetky sa akceptovali. K obrannej stratégii bolo 10 pripomienok (z toho 1 bola od verejnosti). Dve pripomienky z ministerstva financií mali zásadný charakter – obe sa akceptovali.  

Zrušilo sa uznesenie vlády SR č. 459 zo 4. októbra 2017 k návrhu Bezpečnostnej stratégie SR a 460 zo 4. októbra 2017 k návrhu Obrannej stratégie SR. Ukážeme na malý detail, ktorý svedčí o chaose vo vláde a na jej rokovaniach. Ak v roku 2017 bol najprv schválený návrh bezpečnostnej stratégie a po ňom návrh obrannej stratégie, ako to vidieť aj na číslach uznesení, na rokovaní matovičovskej vlády bol najprv schválený návrh obrannej stratégie (bod 23) a až po ňom návrh bezpečnostnej stratégie (bod 31). Nepoznáme dôvod tejto skladby bodov na rokovaní vlády, ale obranná stratégia vychádza z bezpečnostnej stratégie, a preto aj formálne by sa mala prvá schváliť bezpečnostná stratégia. Ale to by sme od matovičovlády chceli asi veľa.
 

Príliš proamerickí ministri

Matovič vo vojne, ktorú vedie už s mnohými nepriateľmi, považoval za prioritu boj s hnusobou – koronavírusom s použitím slovenskej atómovej bomby povinného celoplošného testovania. Zvýšené úsilie venoval aj boju proti už spomenutej mafii a snahe naviesť poriadok strašením všemožným spôsobom, takže na zahraničnú a bezpečnostnú politiku mu neostávalo síl a, povedzme si, nemá na to ani mentálne vybavenie.

Ministri rezortov zodpovedných za tieto politiky – minister zahraničia Korčok a minister obrany Naď majú plnú podporu premiéra, najmä po tom, ako sa mu aj tu podarilo vyrobiť viacero matovičovských lapsusov. V ich prípade však ide o také mrzké prípady prezentovania proamerickej a proatlantickej orientácie, aké na Slovensku v týchto rezortoch už dávno neboli. A ktovie, či vôbec niekedy boli...

V prípade Korčoka (*1964) sa divíme, že jeden z najskúsenejších slovenských diplomatov (nastúpil ešte v roku 1992 na Ministerstvo medzinárodných vzťahov SR), ktorý sa po návrate z USA, kde bol od septembra 2018 do apríla 2020 veľvyslancom, stal takto proamerický. Dvakrát zastával funkciu štátneho tajomníka (2002 – 2005 a 2015 – 2018, pričom v rokoch 2017 – 2018 zastupoval ministra M. Lajčáka, ktorý bol predsedom Valného zhromaždenia OSN). Predpokladali by sme, že ako bývalý veľvyslanec v Nemecku (2005 – 2009) a stály predstaviteľ SR pri EÚ (2009 – 2015) bude viac „držať stranu“ EÚ, veď musí vedieť z „prvej ruky“ dosť o tom, ako sa USA správajú voči nej. Pobyt vo Washingtone zrejme urobil svoje. Nič sa nedá robiť „vzor Amerika“ je ešte stále politicky nákazlivý.

Prípad Naďa (*1981) je celkom iný. Po skončení univerzity nastúpil v roku 2004 na ministerstvo obrany, kde sa už v roku 2008 stal riaditeľom kancelárie štátneho tajomníka (D. Duchoňa zo Smeru-SD) a v roku 2010 vo veku necelých 30 rokov generálnym riaditeľom Sekcie obrannej politiky, medzinárodných vzťahov a legislatívy. Od roku 2011 do roku 2013 pôsobil ako diplomat v Stálej delegácii SR pri NATO v Bruseli (podľa médií tam v tom čase  pôsobil aj jeho brat a švagor tam bol šoférom). Potom prešiel do mimovládnej sféry, kde pôsobil v rôzne prepojených organizáciách, ako sú Globsec, Inštitút pre stredoeurópsku politiku a Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku. Od novembra 2018 sa spojil s OĽANO, kde sa stal expertom pre oblasť medzinárodnej bezpečnosti, obrany a spravodajských služieb ako aj tieňovým ministrom obrany. Nič proti jeho kvalifikácii a skúsenostiam (Naďova publikačná činnosť a verejné vystúpenie sú „zaujímavým zdrojom amerinakofilstva“), ale mal viac politického šťastia ako rozumu, podobne ako jeho stranícky šéf Matovič. Volebný úspech OĽANO ho vyniesol do kresla ministra obrany, o ktorom pred poldruha rokom mohol uvažovať len vo sne.
 

Strážcovia atlantizmu na ministerstve obrany

Na Slovensku existuje zvláštna tradícia pôsobenia „strážcov atlantizmu“ – štátnych tajomníkov na ministerstve obrany. Prvýkrát sa objavila vo vláde M. Dzurindu, ktorá nastúpila v októbri 1998. Stal sa ním R. Káčer, ktorý bol v januári 2001 vymenovaný za druhého štátneho tajomníka Ministerstva obrany SR. V čase vrcholiacich príprav na vstup Slovenska do NATO bolo potrebné mať pri ministrovi P. Kanisovi (SDĽ) „atlanticky spoľahlivú“ osobu, ktorá bola zodpovedná za prístupový proces Slovenska do NATO. Z tejto funkcie odišiel za veľvyslanca v USA. Po návrate z USA sa angažuje v transatlantických kruhoch. V júli 2008 ho zvolili za predsedu Slovenskej atlantickej komisie a je i čestným predsedom Globsecu. Bol aj veľvyslancom v Budapešti a tohto roku ho po prestávke matovičovláda vrátila do služieb ministerstva zahraničia ako veľvyslanca v Prahe.

Horšou kapitolou tradície bol kontroverzný predstaviteľ mimovládnych organizácií  Ondrejcsák, ktorý bol v takejto funkcii až dvakrát. Prvýkrát vraj ako nepolitický(!?) nominant (o jeho napojení na SDKÚ však málokto pochyboval) od júla 2010 do marca 2012 za vlády I. Radičovej. Minister Ľ. Galko zo SaS bol z funkcie odvolaný v novembri 2011 a funkciu až do odstúpenia vlády vykonávala z poverenia I. Radičová. Podporu Ondrejcsáka v médiách hlavného prúdu vidieť aj na tom, že podľa Sme z 23. novembra 2011 mal zastupovať ministra on(?).

Vrcholom Ondrejcsákovej kariéry strážcu transatlantickej „čistoty“ bola znovu funkcia štátneho tajomníka ministerstva obrany, tentokrát nominovaného za Most-Híd od septembra 2016 do marca 2020 vo vládach R. Fica a P. Pellegriniho (minister obrany P. Gajdoš za SNS). Neváhal „ideologicky“ kritizovať činnosť ministerstva a viackrát sa vyjadril ostro „proatlanicky“ a rusofóbne, čo spôsobilo napätie vo vládnej koalícii, ale aj reakciu RF. Ondrejcsákovi, ktorý občas tiež javí prvky lability a neistoty, do zahraničnopolitického formátu elegantne diplomatického Káčera chýba príliš veľa. Kompenzuje to rôzne, najmä slovnou agresivitou. Zlé jazyky sa pýtali, kde sa zase zjaví so svojou vášňou zastávať riadiace pozície, aj keď kvôli tomu s pomocou kohosi založí novú mimovládku. Od matovičovlády však dostal darček za pôsobenie v prospech Anglosasov – pozíciu veľvyslanca v Londýne.

Netreba azda ani dodávať, že s príchodom Naďa na ministerstvo obrany sa situácia zásadne zmenila. Žiadneho „strážcu atlantizmu“ na ministerstve momentálne netreba. V prípade potreby sú však pripravené „kádre“ aj v ďalších stranách vládnej koalície. Spomenieme len Valáška (Za ľudí), ktorý naposledy pôsobil v think-tanku Carnegie Europe a je predsedom Výboru NR SR pre európske záležitosti (možno zabezpečuje jeho atlantickú orientáciu).
 

Stručne o obsahu vládneho návrhu Bezpečnostnej stratégie SR

Bezpečnostná stratégia obsahuje okrem úvodu a záveru štyri časti (hodnoty SR a zásady a východiská jej bezpečnostnej politiky, bezpečnostné záujmy SR, bezpečnostné prostredie SR, bezpečnostná politika SR), ktoré sú členené do 96 bodov. Záujmy SR sú rozdelené do dvoch skupín – 8 je životne dôležitých a 20 má strategický charakter.

Spočítať množstvo hrozieb, ktoré sú spojené aj s výzvami a charakterizujú sa v bezpečnostnom prostredí SR, je veľmi ťažké a do ich presného spočítavania sme sa radšej nepustili (je ich tam niekoľko desiatok). Poukazuje sa na to, že „SR je súčasťou euroatlantického bezpečnostného priestoru a svoju bezpečnosť vníma v širšom kontexte. Pri vyhodnocovaní svojho bezpečnostného prostredia berie do úvahy aj tie výzvy a hrozby, ktoré sa týkajú stability a bezpečnosti jej spojencov, sú dôležité v celosvetovom meradle alebo majú dopady na regióny v susedstve euroatlantického priestoru.“

V súvislosti s tým sa vymedzujú tri kontexty: meniaci sa svet (strategický globálny kontext), nepokojné susedstvo (širší regionálny kontext), hrozby a výzvy, ktorým čelíme (národný kontext). Národný kontext obsahuje 14 bodov – fenoménov rôznorodého charakteru.

Oceňujeme premyslený a systémový charakter vládneho návrhu bezpečnostnej stratégie, samozrejme, so silne kritickým akcentom, lebo ide o slohovú úlohu o našom pevnom odhodlaní byť spojencom čoraz viac upadajúcich a rozrušených Spojených štátoch amerických a NATO ako ich nástroja. Žiaľ, EÚ je v tejto vízii sveta len akýmsi dodatkom či prílepkom. Na zamyslenie je v stratégii mnoho formulácií. Poukážeme len na tri z nich.

Prvá formulácia sa týka USA, ktoré sú „strategickým transatlantickým spojencom SR v NATO, s ktorým zdieľame spoločné hodnoty, a s ktorým nás viaže silné historické spojenectvo a záväzok kolektívnej obrany. Naším bezpečnostným záujmom je udržanie vojenskej prítomnosti USA v Európe, ktorá stelesňuje nedeliteľnosť bezpečnosti spojencov na oboch brehoch Atlantiku.“ Možno sa dočkáme od Naďa volania po „Fort America“ na Slovensku podľa poľského vzoru, aby sme tu mali „nasáčkovaných“ amerických supermanov, ktorí v 21. storočí hrdinsky zápasia s neúspechmi vo vojenských operáciách...

Druhá formulácia je velebenie NATO, ktoré sa považuje za historicky najefektívnejšiu politicko-vojenskú alianciu. Pôsobenie Ozbrojených síl SR „v rámci posilnenej predsunutej prítomnosti NATO je prejavom našej solidarity a zároveň súčasťou aliančnej politiky obrany spojencov a odstrašenia protivníka“. Necháme na pokoji, v čom vlastne išlo o historicky najefektívnejší pakt. Trochu ironicky a trochu moralizátorsky dodáme, že radšej my nikoho neodstrašujme v záujme NATO ako nástroja USA, aby sa sme sami niekedy nemuseli báť.

Tretia formulácia zdôrazňuje význam medzinárodného práva, keď dodržiavanie princípov a noriem medzinárodného práva je integrálnou súčasťou úsilia SR „aktívne upevňovať a presadzovať hodnoty slobody, demokracie, právneho štátu, rovnosti, ľudskej dôstojnosti a ochrany všetkých ľudských práv a základných slobôd, vrátane slobody náboženstva, presvedčenia a náboženskej tolerancie“ vo svojej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Aj na inom mieste sa uvádza, že „dodržiavanie zásad a noriem medzinárodného práva a pravidiel správania sa poskytuje základnú ochranu osobitne menším štátom“.

Znie to veľmi pekne, ale zabudli v súvislosti s dvomi vyššie uvedenými formuláciami tvorcovia stratégie na to, čo urobili USA, niekedy aj v spojení s NATO, pri bombardovaní Juhoslávie v roku 1999, napadnutí Afganistanu v roku 2001, invázii do Iraku v roku 2003, porušení bezletovej zóny nad Líbyou v roku 2011 a vo vojne v Sýrii od roku 2014, ale aj inde. Ako je v súlade s medzinárodným právom trumpovsko-pompeovský atentát na iránskeho generála K. Sulejmáního? No a to, ako koná súčasná vláda v súlade s hodnotami „slobody, demokracie, právneho štátu, rovnosti, ľudskej dôstojnosti a ochrany všetkých ľudských práv a základných slobôd“, je výsmechom ducha i litery návrhu bezpečnostnej stratégie a pre občanov prináša viac bezprostredných hrozieb, ako sú popísané v celej časti o bezpečnostnom prostredí SR...
 

Stručne o obsahu vládneho návrhu Obrannej stratégie SR

Obranná stratégie je asi o tretinu kratšia ako bezpečnostná stratégia. Nie sme jazykovedcami, ale si dovolíme poznámku, že aj keď duch obrannej stratégie je podobný ako v prípade bezpečnostnej stratégie, z hľadiska obsahu a štylistiky nie je taký invenčný ani precízny, ale možno to je aj tým, že ide o konkrétnejší text.

Okrem úvodu a záveru stratégia obsahuje dve časti. Prvou je kratšia – východiská obrannej politiky SR, kde sú dve oblasti: strategický kontext a politicko-vojenské závery z hodnotenia bezpečnostného prostredia, ktoré majú spolu 9 bodov. Druhá – obranná politika SR – pozostáva až zo 7 oblastí (základný cieľ, zásady a základný nástroj obrannej politiky, riadenie obrany štátu, výstavba a rozvoj ozbrojených síl, príprava a rozvoj podpory obrany štátu, podpora obranného priemyslu SR, príprava obyvateľstva na obranu štátu a zabezpečenie zdrojov na obranu štátu), ktoré majú spolu 61 bodov.

Jej závery vychádzajú z bezpečnostnej stratégie, neraz ich len v inej podobe opakujú, pričom sa zameriavajú na obranu štátu, ktorá sa chápe v širšom, ako len vojenskom význame. Za základný nástroj obrannej politiky sa považuje systém obrany štátu. Za obranu štátu zodpovedá vláda SR. Na tvorbe a realizácii obrannej politiky sa podieľajú aj NR SR, prezident SR, orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, súdy, prokuratúra, právnické a fyzické osoby.

Stratégia obsahuje viacero výrokov, ktoré nie sú príliš jasné. Uvedieme dva príklady. V bode 35 sa uvádza: „Pripravenosť ústredných orgánov štátnej správy a spravodajských služieb na riadenie a plnenie úloh obrany štátu sa zlepší aj prostredníctvom cvičení krízového riadenia.“ Podobne aj bod 39: „SR zabezpečí včasné rozhodovanie ústavných a štátnych orgánov o opatreniach na úseku obrany štátu v prepojení s rozhodovaním medzinárodných organizácií, a to aj v podmienkach hybridného pôsobenia.“

Nezvyklý, nový pojem je politicko-vojenská ambícia SR, ktorá sa charakterizuje v dvoch bodoch v spojení s pripravenosťou ozbrojených síl na plnenie úloh a kapacitami a spôsobilosťami na ich zabezpečenie. Na plnení politicko-vojenskej ambície SR sa podieľajú aj Vojenská polícia a Vojenské spravodajstvo, čomu sa venuje samostatný bod stratégie.

Špecifické úlohy sa objavujú v súvislosti s podporou obrany štátu, podporou obranného priemyslu a prípravou obyvateľstva na obranu štátu. Položíme len hypotetickú otázku, či tieto úlohy vychádzajú z reálneho hodnotenia problémov a zváženia možností ich riešenia, alebo sú len zbožným prianím tvorcov? Mnohé z toho vyžaduje výrazné zmeny v tejto oblasti a o schopnostiach súčasnej vlády uskutočniť ich, vážne pochybujeme.

Nakoniec, samozrejme, nemožno obísť zdôraznenie potreby splniť sľub zabezpečenia finančných zdrojov v súlade so záväzkami v NATO a EÚ (!!!) na úrovni 2 % HDP od roku 2024. Nie je nám nič známe o tom, že niekedy by sa členské štáty EÚ, najmä neutrálne, k týmto mystickým 2 % boli niekde zaviazali. 

Z hľadiska obsahovej analýzy obrannej stratégie je zaujímavé, že na 11 stranách textu sa v nej uvádza NATO v spojení s EÚ 33-krát. Samostatne sa NATO spomína 17-krát. A o EÚ sa samostatne píše len štyrikrát. Na RF sa priamo poukázalo v oboch stratégiách len raz, ale v bezpečnostnej stratégii sa jeden bod (81) venuje záujmu SR rozvíjať dobré vzájomné vzťahy s RF. Prídavné meno hybridný sa v rôznych súvislostiach použilo v obrannej stratégii šesťkrát a v bezpečnostnej stratégii sa hybridným hrozbám a ich eliminácii venujú dva celé body (36 a 53).
 

Záverom – riziká prílišnej ústretovosti voči Washingtonu

V oboch stratégiách sa spomínajú aj globálne zdravotné hrozby, ale len okrajovo. Je však otázne, či príliš proamerické a pronatovské zameranie oboch dokumentov prispeje k riešeniu tohto i iných problémov, ktoré sú v nich relatívne primerane nastolené.

Najmä v bezpečnostnej stratégii sú uvedené niektoré reálne hrozby a problémy, pričom sa „zamlčuje“, že ich hlavným zdrojom je politika USA a pôsobenie NATO. K diskusii na tému oboch stratégií sa môžeme ešte vrátiť, keď budú schválené v NR SR aj keď si nemyslíme, že v nich dôjde k iným ako kozmetickým zmenám, ak vôbec nejaké budú.

A nakoniec opäť trochu moralizátorsky. Jedna vec sú dokumenty a iná vec praktická politika. Na Slovensku atlantisti stále bedákajú nad výškou vojenských výdavkov. Poukážeme na to, čo sme už uviedli inde. Podľa vyjadrení Naďa ešte z apríla pohltia z niečo viac ako 1,6 miliardy eur tohtoročného rozpočtu asi 1,05 miliardy eur splátky za nákup stíhačiek USA. K tomu, samozrejme, pribudnú ešte ďalšie menšie platby do USA. Kvôli tomu, ale aj v širšom kontexte, sa obávame prílišnej ústretovosti voči Washingtonu, ktorému hrozí čoraz viac bezpečnostných i iných ťažkostí.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama