Samuel Zoch – československý župan v Prešporku

(100 rokov slovenskej Bratislavy)
Počet zobrazení: 4947

samuel_zoch_1882-1928.jpgÚvod
 

Pre Slovensko je skôr menej známy ako známy. Osobnosť Dr. Samuela Zocha, evanjelického kňaza pôsobiaceho v Modre, jeho prínos pre oslobodenie, politickú emancipáciu Slovenska sme si pripomenuli v súvislosti s jeho veľkými životnými počinmi v roku 1918. Vynikol ako autor Deklarácie slovenského národa, ktorú predložil na schválenie Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918. Slovenský národ sa podľa nej prihlásil k Československej republike. Pre širšiu verejnosť sa otvorila možnosť a podnet aj vďaka odhaleniu pamätníka na historickej budove SNR a busty na priestranstve Matice slovenskej na všestrannejšie a plnšie poznanie doteraz možno menej známej činnosti Samuela Zocha, a to na pozícii prvého československého župana v Prešporku. Poszony, Prešporok sa v tom čase aj jeho pričinením menil a stal hlavným mestom Slovenska. Dostal menom, ktorý mu dala družina štúrovcov v podobe Brati (a) slava. Stalo sa to pred sto rokmi.
 

I.
 

Celé obdobie činnosti Samuela Zocha na poste župana Prešporskej stolice od polovice decembra 1918 až do 31. augusta 1919 možno pre prehľadnosť, ako aj z hľadiska podstatných zmien, ktoré podmienili obsah a spôsoby výkonu jeho funkcie, pre lepšie poznanie jeho činnosti, rozdeliť na niekoľko období. 

  1. Prvé obdobie trvalo do 4. januára 1919, do vyhlásenia S. Zocha ako župana o prevzatí moci v Prešporskej stolici, Právomoc župana nadobudol ako prvý československý župan úplne originárnym spôsobom, nie odvodene, nie jej prevzatím, odvodením či postúpením od posledného uhorského župana. Uhorský štát už totiž nejestvoval, zanikol spôsobom, ktorý sa právne nazýva rozpadom. Autenticky, s pôvodnou právomocou, odvodenou od československej zvrchovanosti sa ujal úradu župana, v sídle župy, v župnom dome v Prešporku;
     
  2. Druhé obdobie bolo od 4. januára 1919 do 12. februára 1919 ako obdobie uplatňovania opatrení na integrovanie, začlenenie Prešporskej župy ako celku a Prešporku ako jeho sídla do ČSR, do územno-správneho usporiadania tohto nového štátu. Možno uviesť, že toto obdobie malo dve podetapy, a to
     
  3. prvú podetapu od 4. januára 1919 (od reálneho prevzatia úradu župana) do 4. februára 1919;  .j. do príchodu ministra Dr. V. Šrobára do Prešporka – do presídlenia ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska zo Žiliny do Bratislavy, a do súboru zmien a opatrení s tým spojených;
  4. druhá podetapa od 4. februára 1919 – do 12. februára 1919  –do pokusu vtedajších predstaviteľov Prešporka odmietnuť príslušnosť k Československu,  vyjadriť vôľu byť súčasťou maďarského štátu a dosiahnuť úspech v tomto procese. Bolo treba pacifikovať nepokoje, na ktoré sa zmenila demonštrácia týchto politických síl – s cieľovým kontextom urobiť puč, resp. prevrat v Prešporku; vytvoriť skutkový stav na základe ktorého by bolo možné žiadať zmenu štátneho začlenenia Prešporka. 
     

Prvé obdobie – december 1918 až 4. január 1919
 

 Vojenský postup na Prešporok a maďarské právne kľučky
 

V prvom období výkonu funkcie prešporského župana pôsobil a úradoval S. Zoch z Modry. Z kancelárskych miestností svojej evanjelickej fary pracoval pre nový štát. Prevažujúci čas tohto obdobia však strávil priamo v obciach, v mestách na území svojej župy.

Prvým variantom, ako chcel získať Prešporok do československých rúk vojenských ako aj politických bola: a) kapitulácia, vzdanie sa maďarského vedenia mesta a jeho vydanie československému vojsku, patriacemu do spojeneckých ozbrojených síl Dohody, teda – b) ovládnutie mesta nemalo mať vojenskú, ale politickú podobu a charakter.

Dominantným zameraním činnosti župana S. Zocha bolo dosiahnuť, aby Prešporok kapituloval, vzdal sa bez vojenského odporu. Prešporok však mal atribúty „vojenského mesta“. V meste bolo sedem kasární s asi 7 000 vojakmi, teda pomerne silná vojenská posádka. Dostalo posily aj z  Budapešti. Na konci novembra (25.) 1918 vypravili z Budapešti osobitný vlak s piatimi plukmi (regimentmi) honvédov a jedným plukom so strojovými puškami (po nemecky s „maschinkwermi“), teda guľometmi na obranu mesta Prešporok. Navyše z vedúcich kruhov mesta bola vydaná aj výzva, aby sa jeho obyvatelia prihlásili do domobrany. Časť delostrelectva bola dislokovaná na pravom brehu Dunaja, v Petržalke. Prevádzku v Prešporku mala továreň na „patróny“, podľa ktorej táto časť mesta dostala pomenovanie „Patrónka“.  Dôležitými objektmi boli aj petrolejová rafinéria a vodáreň. Produkovala tu aj továreň s hovorovým názvom „dynamitka", teda Dynamit-Nobel (neskôr Chemické závody, po privatizácii „Istrochem“). Možnosťou, ktorá sa proti prichádzajúcim spojeneckým vojskám zvažovala, bola aj alternatíva vyhodiť „Dynamitku“ do vzduchu. Inú možnosť boja poskytovalo 30 kanónov umiestnených  okolo jej objektov a oddiel jazdy, ktorý tu dislokovali.

8_pamatnu_tabulu_s_bustou_autora_deklaracie_slovenskeho_naroda_samuela_zocha_odhalili_na_prieceli_starej_budovy_snr.jpgNa niekdajšom Župnom dome, dnešnej historickej budove Národnej rady SR na Župnom námestí v pondelok 29. októbra 2018 odhalili tabuľu s bustou prvého slovenského bratislavského župana Samuela Zocha.
Foto: Martin Krno

Vláda v Budapešti, vtedy už nie Uhorska, ktoré zaniklo rozpadom, ale Maďarskej republiky (s prívlastkom „ľudová“, podľa názvu štátu z protihabsburského povstania z roku 1849 vyhlásenej L. Košutom v Debrecíne) až do polovice decembra, resp. až do vianočných sviatkov sa usilovala zachovať Prešporok pod maďarskou mocou. V najlepšom prípade ho chcela v tomto stave zachovať natrvalo, minimálne do mierovej konferencie (začala sa v polovici januára 1919 v Paríži). Vyslaním vojska táto vláda verila, že mesto ubráni pred československým vojskom. Dňa 12. novembra 1918 vyhlásila, že Maďarsko sa nenachádza vo vojnovom stave s československým štátom a protestuje proti obsadzovaniu Slovenska a ohrozovaniu Prešporka. Vo vyhlásení bol právnický argumentačný úskok. Československé vojsko uznali mocnosti Dohody za spojenecké vojsko. Ak československé vojsko zaujalo územie na Slovensku, vstúpilo na Slovensko podľa dohody o prímerí, (ktorú vláda Rakúsko-Uhorska podpísala 5. novembra 1918) ako súčasť spojeneckých vojsk, teda oprávnene. Po ďalšie, československé vojsko vstupovalo na Slovensko ako na územie svojho štátu. Vláda M. Károlyiho pokračovala vo vydávaní vyhlásení tohto typu, a to aj začiatkom decembra 1918 (vyhlásenie, že sa mesta Poszony nikdy nezriekne). Vydala dokonca protest proti nóte, aby vyprázdnila demarkačnú líniu, proti stanoveniu jej novej hranice určenej podľa koryta rieky Dunaj a Ipeľ. Urobila tak aj 25. decembra, deň potom, ako jej bola doručená Pichonova nóta (ministra zahraničných vecí Francúzska), ktorá  určila túto líniu.

Maďarská vláda v Budapešti prejavovala v porovnaní s inými porazenými štátmi najdlhšie odpor, odmietanie, teda rezistenciu proti splneniu nót najvyššieho veliteľa dohodových vojsk maršala Ferdinanda Focheho Paralelne a synchrónne s tým maďarské vojenské veliteľstvo v Prešporku dňa 23. decembra 1918 vyhlásilo, že bude bezpodmienečne brániť mesto pred akoukoľvek inváziou údajne „Čechov“, teda československého vojska, aj keď to bolo spojenecké vojsko Dohody.

Maďarskí predstavitelia mesta akoby chceli vytvoriť právo typu fait accompli. Na organizovanom masovom zhromaždení prijali dňa 24. novembra1918 protest proti začleneniu Prešporka do ČSR a usilovali sa dokázať národnostnou štatistikou, že mesto nepatrí do štátu Čechov a Slovákov, pretože v ňom žije iba okolo 11 % obyvateľov slovenskej národnosti. Zaznel aj návrh na pripojenie okolitých obcí s obyvateľstvom hovoriacim po nemecky, a to Devína, Karlovej Vsi, Prievozu a Petržalky k Prešporku. Pripojením týchto obcí by sa percento slovenského obyvateľstva v meste natoľko zmenšilo, že by sa jeho začlenenie do ČSR v zmysle zásad prezidenta USA W. Wilsona stalo nereálnym. Uvedené riešenie s úplným prevládnutí neslovenského obyvateľstva v územne a národnostne zmenenom Prešporku možno teda s istou opatrnosťou vyhodnotiť ako pokus o vytvorenie istej fait accompli, novej a už hotovej skutkovej situácie, ktorá bude mať za následok aj iný právny stav, a to podľa takto vytvorenej situácie. Súhrnne možno postoje a nálady obyvateľstva Prešporka hodnotiť tak, že sa nemohli spriateliť s myšlienkou, že by nemali patriť k Maďarsku. Bolo možné z toho vyvodzovať, že by v prípade pokusov o vojenské obsadenie mesta došlo ku krvavým zrážkam.

Medzi hlasmi protestu proti „pripojeniu mesta Prešporok k „českému štátu“, resp. jeho odtrhnutiu z maďarského štátneho zväzku“ zaznel autoritatívne aj hlas profesorského zboru prešporskej Alžbetínskej univerzity zo dňa 13. novembra. Protestný list podpísaný rektorom Ödönom Polnerom (vo francúzskej transkripcii Edmundom Polnerom) bol zaslaný maďarskému ministerstvu kultu a vyučovania, ďalej predsedovi Maďarskej národnej rady. Tvrdilo sa v ňom, že „český štát“ (ako ho menovali profesori prešporskej univerzity) nemá ani podľa národného princípu, ani kvôli geografickej polohe, ako ani podľa priebehu historickej minulosti žiadne oprávnenie mať mesto Prešporok. Naopak, tieto atribúty vo vzťahu k Prešporku mal podľa nich maďarský štát, a preto si želali, aby maďarská vláda zabránila pripojeniu mesta k „českému“ štátu. Protest profesorov prešporskej univerzity nevynikal ani právnym ani diplomatickým kultivovaným jazykom. Argumentácia univerzity nemala ani adekvátnu medzinárodnoprávnu dikciu, ale bola výlučne politickým protestom. Pre univerzitu a jej profesorov zahanbujúce bolo, že nepoznali a neuznali a ani neuviedli neodškriepiteľnú, objektívnu skutočnosť, a to bytie, jestvovanie slovenského národa a jeho právo na sebaurčenie aj v podobe v spojenia sa s českým národom do československého štátu.

Deň pred podaním protestu prešporskej univerzity bola už publikovaná novinová správa o rokovaní prešporskej deputácie dňa 12. novembra s československým vyslancom vo Viedni Vladimírom Tusarom o príslušnosti Prešporka. Vyjadrenie V. Tusara po dlhotrvajúcom rozhovore bolo nasledujúce: a) Ententa (Dohoda) a česko-slovenská vláda v Paríži sa už pred dávnejším časom dohodli, že mesto Prešporok bude patriť k Česko-slovenskej Republike, preto, b) nie je nutné, aby Česi už teraz mesto Prešporok obsadili, pretože jeho príslušnosť k ČSR k bude na mierovej konferencie v tomto zmysle rozhodnutá.

Maďarská deputácia priamo a osobne a celé vedenie mesta sprostredkovane získalo aj z tejto i keď novinovej správy spoľahlivé a kompetentné informácie o medzinárodnej situácii politickej a právnej, o budúcnosti mesta. Mohli nadobudnúť aj ubezpečenie, že československý postup bude politicky aj vojensky korektný. Maďarské a nemecké politické kruhy v meste však nechceli zobrať na vedomie, že o osude Prešporka sa už rozhodlo a usilovali sa rozličnými nekorektnosťami o zachovanie Prešporka v Maďarsku. Aj podľa protestu prešporskej univerzity, aj podľa protestu prijatom na zhromaždení obyvateľov mesta argumentovaním o neslovenskom národnostnom zložení obyvateľov mesta chceli politicky určujúce kruhy mesta dosiahnuť, aby sa naň ako na mesto s národnostne maďarským obyvateľstvom vzťahoval princíp sebaurčenia národa v súlade s týmto stavom, to jest ako mesta patriaceho do maďarského štátu. Nezohľadňovali a nerešpektovali širší etnický kontext prešporského regiónu a prešporskej župy, v ktorej aj podľa sčítania ľudu z roku 1910 malo národne slovenské obyvateľstvo väčšinu (Slováci 42,6 %, Maďari 41,9 % a Nemci 13,8 % obyvateľstva).

Bola to prvá nekorektná manipulácia s výkladom a aplikáciou novej a prioritnej zásady medzinárodného práva, vytýčenom prezidentom USA W. Wilsonom, a to princípom práva národa na sebaurčenie, práva na vytvorenie a život v národnom štáte. Druhým nekorektným postupom bolo manipulovanie s významným počtom obyvateľov maďarskej a nemeckej národnosti. Prejavilo sa to v projekte vyhlásenia Prešporka za slobodnú autonómnu republiku, v prevládajúcej modifikácii tohto návrhu ako tzv. Wilsonovho mesta (Wilson Stadt). Určitý paradox v tomto návrhu spočíval v tom, že doterajšie akcentovanie mesta – ako „slobodného kráľovského mesta“, teda so štatútom zo stredoveku, malo byť nahradené nie novovekým, ale priamo modernistickým statusom, slobodnou autonómnou republikou, pravdepodobne subjektom medzinárodného práva s pomenovaním Wilsonovo mesto. Možno určitou analógiou pre toto postavenie mohli byť prípady vytvorenia takýchto slobodných miest, ako sa stal  Danzig (Gdansk) a ďalšie mestá podľa mierových zmlúv (1919 – 1920). Druhou dimenziou tohto riešenia mohol byť variant, podľa ktorého, ak sa Poszony nestane súčasťou maďarského štátu, týmto projektom sa dosiahne, aby sa nestal, nebol pripojený ani k Československej republike. Prvý návrh na premenu Prešporku naslobodnú, autonómnu republiku“ podľa modelu niekdajších nemeckých hanzových miest predniesol ako eventuálnu možnosť Dr. Max Fejér na schôdze Radikálnej strany v Prešporku dňa 15. novembra 1918. V decembri 1918 návrh na premenovanie Pressburgu nadobudol určitý stupeň právnej relevancie, tým že transformovanie Pressburgu na „slobodné mesto“ pod novým menom „Wilsonov“, prijalo zastupiteľstvo mesta. Motiváciou a účelom tohto premenovania nie iba pravdepodobne, ale určite nebolo úsilie o jeho zaradenie do československého štátu.

Pravdou je, že s  názvom Wilsonov vystúpili americkí Slováci ešte pred vyhlásením československého štátu, t.j. na začiatku októbra 1918. Asi preto, že W. Wilson bol prezidentom USA, štátu, v ktorom žili a ktorý svojím zástojom prispel k národnej slobode Slovákov a k československej samostatnosti. Požadovaný status mesta ako „slobodného mesta“ sa chápal tak, že nebude patriť do jurisdikcie, pod suverenitu žiadneho štátu, ani maďarského, ani nemeckého Rakúska, ani Československa, že bude mať status medzinárodnoprávne samostatného subjektu. Tak to chápali aj obyvateľa mesta, Pressburg aj Poszony. Názov Wilsonovo mesto začalo však používať aj Vrchné veliteľstvo československej brannej moci, ale i štátne úrady a samospráva. V tomto zmysle sa potom stalo, že v názve mesta istý čas bola rozmanitosť takého charakteru, že to prinášala určitý chaos.

Samuel Zoch na základe osobných skúseností so situáciou na juhozápadnom Slovensku dospel k záveru, že doterajšia maďarská a nemecká politická trieda, ako aj stredná trieda odmieta alebo sabotuje realizáciu sebaurčovacieho práva Slovákov, a presadenie suverenity československého štátu na Slovensku a Slovenska ako jeho uznanej súčasti. Zdôraznil, že tieto vrstvy a sily rešpektujú predovšetkým a dokonca iba moc, iba politickú a vojenskú silu. K jej uplatneniu pristúpilo Vrchné veliteľstvo československej brannej moci (ktoré sa neskôr transformovalo na ministerstvo obrany). Dňa 9. decembra 1918 vydalo „direktívu pre obsadenie Slovenska“, podľa ktorej obsadenie bude uskutočnené „československým národným zborom z Talianska“, teda československými légiami, ktoré pricestovali vlakmi z Talianska. Rozhodnutie vo forme nariadenia maršala F. Focha o evakuovaní maďarských vojsk zo slovenského územia bolo zdôvodnené tým, že Slovensko je považované za teritoriálnu súčasť československého štátu, ďalej že tento štát je medzinárodnoprávne uznaný ako subjekt medzinárodného práva, že je rešpektovaný ako spojenec Dohody, ktorý vojensky, aj krvou sa zaslúžil o jej víťazstvo vo vojne. Pre uplatnenie tohto práva, jeho vymožiteľnosti mal rozhodujúci význam príchod československých légií z Talianska. K dispozícii vďaka tomuto príchodu bola adekvátna vojenská sila pre uplatnenie práva, pre jeho presadenie.

Skutočnosti, udalosti, právne úkony a ich priebeh sa objektívne synchronizovali. Maďarskej vláde bolo doručené Fochovo ultimátum, na územie ČSR prišli jeho légie z Talianska, v Žiline začala svoju činnosť „slovenská vláda“, a to ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, za prešporského župana bol vymenovaný S. Zoch. Postup od Kútov na Malacky, Stupavu začal 33. československý legionársky pluku, ktorý došiel z Talianska. Začali sa prípravy na úplné a konečné obsadenie Prešporka, presadenie československej suverenity v ňom.

Pri rokovaní v Malackách dňa 13. decembra o ďalšej železničnej a poštovej službe predložil kapitán československého vojska maďarskej protistrane nasledujúce požiadavky: 1.) vypratanie mesta Prešporok; 2.) vydanie prešporského vojenského veliteľstva, 3.) zloženie zbraní (kapitulácia); 4.) vydanie munície a železničnej trate. Uvedené požiadavky československého vojenského veliteľa v Malackách, aby maďarské vojsko kapitulovalo, zložilo zbrane a vydalo Prešporok, korešpondovali aj so správou ministerstva zahraničných vecí ČSR o demarkačnej čiare medzi Slovenskom a Maďarskom z 18. decembra s tým, že táto demarkácia má byť na plavebnej dráhe rieky Dunaj. Inkriminovaný návrh ministerstva na novú demarkačnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom na rieke Dunaj súvisel s dvomi nótami Dohody. S  Fochovou nótou (veliteľa vojsk Dohody), doručenou maďarskej vláde 3. decembra 1918. Doručením Pichonovej nóty (ministra zahraničných vecí Francúzska) dňa 24. decembra československé vojenské jednotky nadobudli plné právo, postupovať smerom na Prešporok, vytlačiť z neho maďarské vojská, vojensky ho obsadiť a politicky ho oslobodiť.
 

II.
 

Postup československých vojsk smerom na Prešporok s cieľom obsadiť ho sa začal 30. decembra menšími zrážkami pri obci Marchegg, ktorá vtedy patrila do Uhorska a Prešporskej župy. Vojaci obsadili strategicky dôležitú cementáreň pri Devínskej Novej Vsi a samotnú túto obec. Citeľné straty utrpel nepriateľ v bojoch o Lamač. Na Silvestra zaujali legionári aj pozície na vrchu Kamzík. O tretej ráno padla aj hlavná železničná stanica. Keď sa do Prešporka vracali maďarskí parlamentári (župan Jankó, P. Wittich a podnikateľ Stein), ktorí chceli rokovať s veliteľmi útočiacich síl, pochodovalo už po Štefániinej ulici (dnešnej Štefánikovej) československé vojsko. Obsadili najdôležitejšie vojenské a štátne, resp. verejné budovy, poštu, banku, prístav ako aj prešporskú stranu mosta cez Dunaj. Ozbrojené stretnutia boli iba v okolí Dynamitky a to s maďarskou jazdou. Ostatné maďarské vojsko odišlo presunom po železnici a moste na južnú stranu Dunaja. Po rokovaní nového vojenského veliteľa talianskeho plukovníka R. Barecu (ktorý ubezpečil, že sa vojaci nedopustia násilných činov) s predstaviteľmi mesta (ktorí si naďalej mali plniť povinnosti v oblasti verejného poriadku), vyšla o osemnástej hodine z radnice deputácia s bielou zástavou, aby aj formálne potvrdila, že sa mesto vzdáva československým vojenským jednotkám. „Od 10. hodiny dňa 2. januára 1919 občiansky život nadobudol normálny vzhľad. Správne chovanie vojsk chráni obyvateľstvo a presvedčuje ho o tom, že prišlo k zavedeniu poriadku a k zaisteniu slobody.“ Mesto Prešporok bolo podľa týchto znakov vojensky obsadené. 

Československo nezískalo teda zvrchovanosť nad Prešporkom pokojnou, nenásilnou cestou, odovzdaním správy mesta do rúk nového štátu Čechov a Slovákov. Bolo to vojenské prevzatie a obsadenie Prešporka, ktoré bolo spojené s ozbrojeným bojom, ale menšieho rozsahu. Prešporský župan Samuela Zoch prežíval vojenské obsadenie mesta veľmi emocionálne. Samotné mesto Prešporok obsadila totiž večer 31. decembra 1919 „robotnícka garda“ (regrutovaná z časti organizovaných robotníkov), ktorú viedol mestom vymenovaný „ľudový komisár“ Paul Wittich (centristický či pravicový sociálny demokrat). Wittichova robotnícka garda vládla v meste asi 24 hodín a podľa dokumentov udržiavala verejný poriadok, plnila funkciu ochrany osôb, verejných zariadení a funkciu ochrany majetku. Pravdepodobnej toto prevzatie moci v meste robotníckou gardou vo svojom liste ministrovi Dr. Šrobárovi označil S. Zoch – za „prešporskú revolúciu“ či – pokus o nastolenie „diktatúry“ (pravdepodobne mal na mysli nastolenie „diktatúry proletariátu) a telegrafoval preto okamžite V. Šrobárovi aj generálovi, aby došlo k okamžitému obsadeniu Prešporka.

Obete pri obsadení Prešporka podľa hlásenia veliteľa vojsk, talianskeho generála L. Piccioneho boli takéto: počet zabitých a ranených maďarských vojakov – 5 mŕtvych a 41 ranených – a z radov civilných osôb bolo 15 zabitých. Stalo sa tak v priebehu bojov o ovládnutie Prešporka v týchto miestach: Lamač, Devínska Nová Ves v továrni na cement a v Prešporku. Štyri osoby – z radov tzv. Červenej gardy (radikálnej ľavicovej skupiny) – boli popravené, keď boli zadržané priamo pri lúpeži. Právo priamej exekúcie, zastrelenia na miesto činu, mal a vykonal podľa medzinárodného vojenského práva veliteľ príslušného vojska.

Úplná a bezpodmienečná kapitulácia mesta v podobe jeho vzdania sa a pokojného vydania do správy a zvrchovanosti československého štátu ešte s uhorskou a už v skutočnosti maďarskou mestskou vrchnosťou sa teda nekonala. Nenahradil ju však ani tretí variant – ozbrojená konflagrácia. Došlo k vojenskému boju, ten však nebol bojom plošným, ničiacim, deštruujúcim mesto a jeho obyvateľov. Preukázateľne a nepochybne mala na tom zásluhu veľká diplomatická, sprostredkovávacia práca župana Prešporskej stolice a mesta Prešporok, Samuela Zocha. Viedol rokovania s maďarským županom a vládnym komisárom Z. Jankóom, komunikoval s vojenskými veliteľmi, osobitne s veliteľom 7. divízie generálom G. Borianim, ktorý velil vojenským jednotkám pri oslobodení Prešporka, ďalej s plk. G. Bareccom, ktorý sa stal vojenským veliteľom mesta. Po obsadení mesta nálada obyvateľstva v ňom bola pokojná, resp. podľa župana S. Zocha, „ináče v Prešporku ticho, radosť je veľká nad tým, že je obsadenie hotové. Nemci sa úprimne tešia pádu maďarského panstva a myslím, že to nebude tak príliš ťažká práca spraviť tam poriadok...“. Za seba osobne na konci listu ministrovi Dr. Šrobárovi napísal, že „asi o dva týždne sa budete môcť už do Prešporka nasťahovať“, t.j. že v meste sa môže usídliť minister pre správu Slovenska s celým ministerstvom. Ďalší vývoj ukázal, že bolo potrebných ešte ďalších štrnásť dní, teda celý mesiac, kedy dňa 4. februára 1919 došlo k slávnostnému príchodu a privítaniu tohto ministra. 
 

Druhé obdobie – 4. január až 12. február 1919
 

Druhé obdobie pôsobenia Samuela Zocha na poste župana Prešporskej stolice a Prešporka trvalo od 4. januára 1919 až do 12. februára 1919. Možno ho charakterizovať ako obdobie v prvom rade zosúladenia právneho stavu s reálnym stavom výkonu štátnej moci. Zrušilo sa uplatňovanie maďarskej štátnej moci v Prešporku. Presadila, uplatnila a postupne stále plnšie sa uplatňovala suverenita a zvrchovanosť štátnej moci ČSR. Musela sa však stále brániť a odolávať úsiliu považovať výkon tejto štátnej moci za dočasný, provizórny a neúplný, musela sa brániť pokusom opätovne v Prešporku zaviesť maďarskú štátnu moc. V poradí druhou úlohou predstavovalo uplatňovanie opatrení na integrovanie mesta Prešporok, prešporského komitátu do Slovenska,  na integrovanie do ČSR, do jeho politického, územno-správneho usporiadania.

Prvá etapa činnosti župana Samuela Zochu, úradujúceho už v Prešporku mala dve podetapy a to:

  1. prvú podetapu od 4. januára 1919 (od reálneho prevzatia úradu župana) do 4. februára 1919; t.j. do príchodu ministra Dr. V. Šrobára do Prešporka – do presídlenia ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska zo Žiliny do Prešporku, so súborom zmien a opatrení s tým spojených;
  2. druhú podetapu od 4.februára 1919 do 12. februára 1919, t.j. do pokusu dovtedajších predstaviteľov Prešporka odmietnuť, príslušnosť k Československu, vyjadriť vôľu byť súčasťou maďarského štátu a dosiahnuť úspech v tomto procese až do pacifikovania nepokojov, na ktoré sa zmenila povolená demonštrácia, s cieľovým zámerom urobiť puč, resp. prevrat v Prešporku; vytvoriť skutkový stav, na základe ktorého by bolo možné žiadať zmenu štátnej príslušnosti Prešporka.

     
Župan ČSR v Prešporku a maďarská právna eskamotáž


Obyvateľstvu mesta sa jeho župan Samuel Zoch predstavil dvomi vyhláseniami (resp. deklaráciami) zo dňa 4. januára 1919; vyhlásením o prevzatí moci a vyhlásením o národnostnom programe.   

VYHLÁSENIE O PREVZATÍ MOCI župan Samuel Zoch adresoval celej verejnosti, „obecenstvu Prešporskej stolice a mesta Prešporka!“ Na prvom mieste však jeho adresátom bol slovenský národ. S radosťou a slávnostne v ňom vyjadril, že sloboda slovenského národa je zaistená a ČSR je skutočnosťou. Došlo k straseniu , resp. oslobodeniu, ako sa trochu nadnesene hovorilo, od tisícročného jarma. Národ a všetok ľud získal základné slobody – národnú a občiansku. V deklarácii župan uistil verejnosť o zachovaní základných práv občanov a to a) osobných; – nedotknuteľnosť osoby, obydlia, listového tajomstva, majetku, a b) práv občianskych – sloboda zhromažďovania, sloboda sprievodov, sloboda slova a tlače. Zavedenie slovenského jazyka ako úradného jazyka, úradnej reči bolo esenciou národnej slobody. Pre neslovenské obyvateľstvo sa upravilo úradovanie v maďarskej a nemeckej reči. Obyvateľstvo bolo upozornené aj na ustanovenie zákona o mimoriadnych prechodných opatreniach na Slovensku (zákon č. 64/1918 Zb.) so zdôraznením, že sa očakáva, že každý bude tento zákon disciplinovane dodržiavať. Práve podľa prvého paragrafu tohto zákona župan S. Zoch – oznámil, že rozpúšťa stoličné zhromaždenie, mestské zastupiteľské zbory a obecné výbory (kreované ešte za Uhorska) a potvrdil, že v krátkom čase vymenuje na ich miesto výbory. Krásne tu zneli jeho slová, ktoré boli aj jeho osobným vyznaním, že – „vedenie župy preberať, znamená pracovať pre ľud“. Preberám úrad ako prácu, nie ako vysokú hodnosť; chcem slúžiť, nie panovať. Vyhlásenie o prevzatí moci v Prešporku a v Prešporskej župe československou štátnou správou malo politický význam a súčasne aj právnu relevanciu: potvrdilo a súčasne vyhlásilo, že mesto a celá župa je územím uznaného a jestvujúceho československého štátu a po ďalšie zakotvilo sa v ňom, že v meste a v župe sa presadila štátna zvrchovanosť ČSR, ktorú predstavuje československý župan a československé vojsko ako spojenecké vojsko Ententy (Dohody).

Adresátom VYHLÁSENIA O NÁRODNOSTNOM PROGRAME bolo podľa oslovenia obyvateľstvo Prešporka. Malo však nemecké znenie a župan sa v ňom obrátil priamo a výslovne na nemecky hovoriace obyvateľstvo mesta. Ubezpečil ho o svojej úcte k nemu a jestvujúce obavy o útlaku dementoval aj slovami básnika J. Kollára: „Kto je hodný svojej slobody, musí si vážiť tiež aj slobodu každého iného.“ Podčiarkol, že jazykové práva nemeckého obyvateľstva budú plne garantované a vyplýva to aj z programu a činnosti vlády ČSR. Poukázal aj na zákon o mimoriadnych prechodných opatreniach, ktorý nariaďoval rozpustiť doterajšie župné ako aj mestské zastupiteľstvo, ktoré však v krátkom čase nahradí československým županom menovaný zastupiteľský zbor. Za podnecovanie proti československému štátu ako aj vojsku, a tiež proti úradnému jazyku hrozili podľa vyhlášky župana prísne tresty. 

Župan S. Zoch prevzal správu stolice a mesta, prevzal úradnú agendu Prešporskej župy a Prešporka. Neprevzal však funkciu župana, župné právomoci od doterajšieho župana Z. Jankóa, ktorý bol županom z poverenia maďarskej vlády a bol menovaný na vládneho komisára v mene maďarského štátu, resp. podľa zotrvačného akoby historického vedomia budapeštianskej vlády, v mene uhorského štátu. Uhorský resp. maďarský župan nepostúpil československému županovi svoju funkciu, právomoc a pôsobnosť, nedelegoval mu ju, a ten ju ako právomoc župana cudzieho štátu neprevzal. Československý štát vznikol originárnym spôsobom, nie tým spôsobom, že by jeho suverenita, právomoc jeho orgánov bola odvodená od uhorského (maďarského) či rakúskeho štátu. Ide o formulácie, ktoré musia byť precíznymi, právne exaktnými, aby vyjadrovali podstatu týchto právnych skutočností a zabránili nedorozumeniam ako aj zámerným intrigám, ktoré mohli vyvolať spory o teritórium o právach a slobodách osôb, o majetkových, príp. dlžníckych otázkach. Samuel Zoch bol vymenovaný za župana ministrom Dr. V. Šrobárom, ministrom vlády ČSR plnou mocou pre správu Slovenska. Minister Dr. V. Šrobár ho menoval za župana na základe plnej moci, ktorou ho poverila československá vláda. Župan S. Zoch bol pred vojenským obsadením Prešporka, po ňom, ako aj dňa 6. januára 1919 županom Prešporskej stolice a mesta Prešporok, menovaným vládou ČSR, jej ministrom pre správu Slovenska a v župnom dome v Prešporku „ v mene ČSR preberal správu župy a mesta“. Nepreberal funkciu župana, ani mu funkciu župana neodovzdal doterajší župan Z. Jankóo. Župan už zaniknutého uhorského štátu, resp. župan už jestvujúceho, ale medzinárodnoprávne, víťaznými mocnosťami ešte neuznaného štátu, teda právne ešte nejestvujúceho štátu s názvom „Maďarská ľudová republika“, mu mohol odovzdal iba – „úrad“, príslušnú „agendu“. 

Československé vojsko prevzalo (nie obsadilo, pretože právne župný dom už patril ČSR) stoličný dom dňa 6. januára 1919 o 8. hodine. O pol desiatej prišiel župan S. Zoch a oznámil maďarskému vládnemu komisárovi, že v mene ČSR preberá správu stolice a mesta a žiada, aby mu úrad odovzdal. Na Jankoóvu otázku, či je odhodlaný použiť aj násilie, ak by nechcel dobrovoľne úrad odovzdať, odpovedal S. Zoch, že je to jeho povinnosť. Na to Z. Jankó vyhlásil, že sa násiliu podrobuje, úrad odovzdáva a zaväzuje sa bývať v meste výlučne ako privátna osoba. Nášho župana hneď v prvý deň zaujatia úradu pozdravili mnohé osobnosti, konkrétne aj gróf Josef Zichy, minister vo výslužbe a bývalý župan, ktorý vyhlásil, že „budem slúžiť Vám a Vašej vláde telom i dušou“.   

Obaja predstavitelia dvoch rozličných štátov postupovali pri tomto úkone v súlade a podľa právnych predpisov svojich štátov. Československý župan – a) preberal a prebral správu stolice a mesta; b) žiadal, aby mu ju jej doterajší držiteľ a správca – odovzdal; c) potvrdil, že je odhodlaný použiť aj násilie, ak by mu nechcel úrad dobrovoľne odovzdať a že takéto konanie je jeho povinnosťou. Maďarský župan vyhlásil, že sa „násiliu podrobuje“ a že „úrad odovzdáva“. Aký právny význam mala otázka o tom, či je československý župan odhodlaný použiť násilie, a oznámenie maďarského župana, že „sa násiliu podrobuje“ a úrad odovzdáva?

Maďarská vláda vydala ešte dňa 8. novembra 1918 nariadenie pre verejných zamestnancov, úradníkov štátu a samosprávy na územiach Československa a Rumunska, o ktorých predpokladala, že budú obsadené ozbrojenou a administratívnou mocou týchto štátov. Ukladala týmto svojim verejným zamestnancom, aby zostali na svojich miestach, v príslušných úradoch, „avšak aby prísahu a sľub zložili len v prípade, ak budú k tomu prinútení. Násilím vynútenú prísahu vláda nebude považovať za priestupok voči štátnej občianskej vernosti a voči služobnej povinnosti, pričom dôrazne prízvukuje, že k zloženiu prísahy sa môžu odhodlať len v najkrajnejšom prípade.

Zoltán Jankó ako odchádzajúci maďarský župan si výslovne svojou otázkou vyžiadal od československého župana S. Zocha vyjadrenie, že „použiť násilie, ak by nechcel dobrovoľne úrad odovzdať ... je jeho povinnosťou“. Otázka Z. Jankóa patrila do kontextu maďarského nariadenia zo dňa 8. novembra 1918 a jeho konanie bolo v súlade s ním. Župný dom vojensky obsadilo československé vojsko, právne ho prevzalo do správy ČSR a župan S. Zoch potvrdil že použitie násilia je jeho povinnosťou, ak narazí na odpor. Z. Jankó odovzdal správu stolice a mesta, odovzdal úrad – za okolností, že bol k tomu prinútený pod hrozbou použitia sily, teda možno povedať, že v najkrajnejšom prípade. Inkriminované konanie župana a vládneho komisára Z. Jankóa spĺňalo okolnosti, náležitosti citovaného nariadenia maďarskej vlády, bolo ho možné preto hodnotiť tak, že ho maďarská vláda, jej orgány nebudú považovať za priestupok voči štátnej občianskej vernosti a voči služobnej povinnosti. Z. Jankó konal v súlade s maďarskými právnymi predpismi. Bolo to konanie alibistické, ktorým si vytváral beztrestnosť z maďarskej strany. Po ďalšie, podľa všeobecne uznávaných pravidiel teórie o právnych úkonoch, konanie osoby pod hrozbou použitia sily, je právne absolútne neplatným prejavom vôle, pretože v takomto konaní chýba slobodná vôľa danej osoby, resp. vôľa vôbec. Konanie župana Z. Jankóa za týchto okolností a podmienok bolo absolútne neplatné, t.j. právne perfektným, právne náležitým spôsobom neodovzdal správu Prešporskej stolice a Prešporka československému županovi. Vyvodzovalo sa z toho, že táto stolica a mesto naďalej, bez prerušenia patrí a je súčasťou maďarského štátu. Teda môže sa v budúcnosti usilovať pod týmto právnym titulom aj o jej faktické získanie. V týchto právnych dôsledkoch bol obsiahnutý skutočný význam nariadenia maďarskej vlády adresovaný jej úradníkom – mohli ustúpiť a odovzdať svoj úrad len v prípade násilia a vtedy mali zložiť sľub, prísahu inej štátnej moci, ktorá mala právnu relevanciu – iba „zdanlivej prísahy“, putatívnej či fiktívnej. Prísaha takto zložená (zdanlivá, putatívna) osoby, ktoré ju zložili, nezaväzovala, mohli ju porušiť. Prejavom a dôsledkom takéhoto nezáväzného prístupu k prísahe, k jej subjektívnemu chápaniu ako „zdanlivej prísahe“, prísahe vynútenej, bola dokonca aj pasívna rezistencia a štrajky, ktoré neskôr vyvolávalo maďarské úradníctvo prevzaté do verejnej správy nového štátu. Pasívnej rezistencie ani štrajkov takéhoto charakteru nebolo ušetrené ani Slovensko, ani Prešporok a prešporský komitát. Stalo sa tak onedlho, v čase príchodu ministra Dr. Šrobára (všeobecný štrajk od 2. februára 1919) do Prešporku, a pri demonštrácii dňa 12. februára (pri politickom štrajku, ktorý bol prezentovaný ako hospodársky, ale bol v skutočnosti politickým).    

Ďalším očakávaným variantom, ktorý si mohol sľubovať Z. Jankó, od svojej otázky, ktorým vyvolal oznámenie župana S. Zocha, že bude povinný použiť násilie, ak mu nevydá úrad, agendu a správu dobrovoľne, mohlo byť aj to, že takéto jeho konanie pod hrozbou použitia násilia sa mohlo viazať a podmieniť v tom zmysle, že vydanie župného úradu má iba časovo obmedzenú platnosť, a to dočasnú, ktorá bude platiť iba do mierovej konferencie. Pre Z. Jankóa, maďarského nominálneho abdikujúceho župana, pre predstaviteľov maďarských sociálnych demokratov v meste (tzv. wittichovcov), pre profesorov univerzity neplatilo vyhlásenie župana S. Zocha, že Bratislava je definitívne súčasťou Československej republiky. Aj podľa doslovného znenia Pichonovej nóty odovzdanej Károlyiho vláde v Budapešti dňa 24. decembra 1918, v nej určené hranice (demarkačná línia) boli tieto určené „zatiaľ“ , až do „rozhodnutia mierového kongresu“. Predbežne však treba už teraz zdôrazniť, že ich dočasnosť, prechodnosť a záver že právoplatne môže o tom rozhodnúť iba mierová konferencia sa týkalo určenia, vytýčenia hraníc, štátnych hraníc medzi novými štátmi, resp. predtým už jestvujúcimi štátmi. Československý štát bol medzinárodnoprávne uznaný Francúzskom dňa 15. októbra 1918, a v niekoľkých nasledujúcich dňoch všetkými veľmocami Dohody, teda vojnovými víťazmi. Uznanie obsahovalo imanentne aj uznanie jeho územnej skladby, štruktúry, ktorú tvorili explicitne „Čechy, Morava, Sliezsko a Slovensko“. Slovensko bolo teda uznanou súčasťou právne jestvujúceho československého štátu. Československo bolo uznané za štát a Slovensko bolo uznané za jeho neoddeliteľnú súčasť trinásť dní pred vyhlásením ČSR v Prahe (28. 10.) a pätnásť dní pred prijatím Martinskej deklarácie SNR (30. 10.). Problémom, zostávalo, resp. ešte určitý čas bolo vytýčenie jeho hraníc s Maďarskom, ich uznanie a právne platné zafixovanie, a napokon ich demarkácia ako štátnych hraníc.

Na tento atribút, na túto otázku sa sústredila maďarská štátna (politická) moc a to potom, čo musela uznať, rešpektovať a vyvodiť dôsledky z toho, že nóty Focha a Pichona potvrdili uznanie Slovenska za súčasť ČSR a musela z tohto územia stiahnuť svoje vojsko. Pomáhali jej v tom, vyhlasovaním a zdôrazňovaním tejto otázky ako otvoreného problému, stále neistého, aj predstavitelia nemeckej a maďarskej mestskej správy v Prešporku.

Zástupca mešťanostu (R. Kánya) a tzv. ľudový komisár (Paul Wittich) druhý deň po oslobodení Prešporka (2. januára) československým vojskom, vydali výzvu adresovanú obyvateľom mesta. Oznámili v nej, že protestovali bezodkladne proti obsadeniu mesta a vyjadrili nádej že „demokracia sveta na mierovej konferencii vyriekne o osude ich rodného mesta súd, ktorý upokojí ustarané matere v našom meste“. Veľkými slovami túto výzvu aj ukončili: „Každý nech koná svoju povinnosť: pracovať a zachovávať pokoj.“ Z výzvy predstaviteľov mesta potom vyplývalo, že obsadenie mesta (predstavitelia magistrátu vyšli s bielou zástavou, kapitulačnú listinu odovzdali vojenskému veliteľovi), presadenie československej štátnej suverenity v ňom, považovali : a) za vynútené vzdanie sa, použitím ozbrojenej presily vojsk Dohody, ktoré obsadili (okupovali) všetky dôležité body a úrady v meste; a mesto pod ozbrojenou presilou (kapitulovalo), ale nekapitulovalo dobrovoľne; b) obsadenie mesta (okupáciu) považovali za dočasné, v istom zmysle za protiprávne konanie; c) Prešporok sa tým (podľa týchto autorov) nestal súčasťou československého štátu, o jeho statuse (prináležitosti k príslušnému štátu) mala rozhodnúť až mierová konferencia; d) okupačná mocnosť (ČSR) mohla vykonávať iba vojenskú správu; civilná právomoc (mala) patriť magistrátu. Stanovisko dohodových mocností o tom, že mierová konferencia rozhodne o hraniciach štátov výzva predstaviteľov mesta kvalitatívne a podstatným spôsobom rozšírila. Urobila tak v tom zmysle, že podľa nej mierová konferencia bude rozhodovať aj o území Prešporku, Prešporskej stolice. Predstavitelia mesta tak otvorene v rozpore s pravdou, popierali skutočnosť, že Prešporská stolica mala nesporné historicky autochtónne slovanské korene, z ktorých sa vyvinul slovenský národ. Popierali ďalej, že aj samotná Prešporská župa je z hľadiska národného zloženia jej obyvateľov prevažne slovenská, že významný počet neslovenského obyvateľstva, najmä maďarského sa vyvinul štátne organizovanou maďarizáciou Slovákov, a po ďalšie, že pre právo národa pri uplatnení rozsahu územia sa zohľadňujú faktory etnické a spolu s nimi aj hospodárske, komunikačné, aj vojensky strategické. Ďalším argumentom bola skutočnosť, že slovenský národ sa pri medzinárodnoprávnom uznaní československého štátu vyhlasoval a považoval za súčasť československého národa (nie chápaného jazykov, resp. etnicky), ale za súčasť československého národa ako politického národa a subjektu medzinárodného práva, ktorý svoje sebaurčenie má právo uplatniť aj v priestore Karpát a Dunaja. Československý štát sa konštituoval na základe všeobecne uznanej zásady medzinárodného práva, a to práva národa na sebaurčenie, a to sebaurčovacieho práva československého národa. Politické a ústavnoprávne pojmy a inštitúty – jednotný československý národ, úradný a oficiálny „jazyk československý“ priniesla a zakotvila ústavná listina ČSR z roku 1920 a s ňou súvisiace základné zákony.


Druhá podetapa pôsobenia župana Samuela Zocha v Prešporku
 

Začala  sa 4. februára 1919, dňom, kedy pricestoval do Prešporku minister Dr. Vavro Šrobár a jeho úrad, ktorý niesol pomenovanie „ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska“.

Župan S. Zoch robil rozsiahle prípravy na slávnostný vjazd ministra pre správu Slovenska a ďalších ministrov československej vlády ktorí pri tejto príležitosti pricestovali do Prešporka z Prahy. Príchod bol chápaný a dostal podobu historickej udalosti, ktorá mala byť a bola národným sviatkom, prejavom národnej slobody a štátnej samostatnosti. Obrátil sa na slovenské obyvateľstvo mesta, niektorých jej predstaviteľov. Na podporu privítania „slovenskej vlády“, ako s dávkou eufórie označili túto udalosť, vyzvala „prešporskú slovenskú menšinu“ aj organizácia slovenských sociálnych demokratov (ktorá v tom čase mala asi 212 členov, pričom do jej odborov patrilo 361 organizovaných robotníkov, odborárov). „Prešporská slovenská menšina sa skladala ponajviac z pracujúcich vrstiev. Mala preukázať, že Prešporok bol vo svojom jadre slovenský. Robotnícke noviny napísali, že privítanie vlády musí byť manifestáciou slovenského pracujúceho ľudu, musí byť úplným strasením pút bývalej maďarskej, maďarónskej a protiľudovej politiky. „Slovenskosť Prešporka, socialistickosť Prešporka, musí byť privítaním vlády dokumentovaná.“ Redaktor Ján Minárik 25. januára 1919 oznámil župnému úradu, že v Prešporku začne vydávať periodikum „Nové Slovensko“. Bol to prvý časopis, ktorý sa výrazne exponoval za novú československú politickú a hospodársku orientáciu, za organizáciu slovenského obchodu, živností a spojenie medzi Českom, Moravou a Slovenskom. Do mestskej správnej komisie sa županovi podarilo získať a zapojiť Slovákov. Získal tak Dr. S. Slabeyciusa a aj vedúceho predstaviteľa sociálnych demokratov, E. Lehockého, ktorý bol aj referentom  ministerstva pre správu Slovenska. Do mestskej správnej komisie, ktorú bol S. Zoch oprávnený, podľa zákona č. 64/1918 Zb. po rozpustení municipialného výboru, ako župan ustanoviť, vymenoval 50 členov zo všetkých vrstiev, národností a politických strán. Mešťanostom sa stal Richard Kánya, ktorý bol predtým zástupcom mešťanostu. V správnej komisii mesta boli viacerí bývalí poslanci. Miesto ponúkol aj bývalému hlavnému županovi Z. Jankóovi, ktorí však nereflektoval na post na magistráte. Župan S. Zoch preukázal aj týmto postupom že je mužom konsensenzu, ktorý sa usiluje, o čo najlepšiu spoluprácu s doterajšími politickými silami v meste. Treba však poznamenať, že v tejto komisii mesta boli aj osoby ktoré pôsobili v jeho orgánoch už pred týmto menovaním a ktorých vzťah k československej štátnej moci bol problematickým až provokatívne konfrontačným. V priebehu dvoch týždňov prešli títo nemeckí sociálni demokrati z lojálnej opozície do antagonistickej konfrontácie (4. februára a najmä 12.februára 1919). Župan prevzal aj dovtedajších úradníkov magistrátu, pretože spĺňali odborné podmienky podľa československého zákona. Prvé zasadnutie mestskej správnej komisie sa konalo dňa 1. februára 1919, t.j. tri dni pred príchodom ministra V. Šrobára a jeho sprievodu. Kreovanie správnej komisie patrilo tiež k politickým počinom pre získanie nemeckej a maďarskej väčšiny, pre jej zmierenie sa s novou štátnou realitou. Vedelo sa o tom, že bezprostredne pred príchodom „slovenskej vlády“ chystali maďarskí obyvatelia demonštrácie a atentáty. Pomery ovplyvnila aj situácia na severe Moravy, intervencia poľského vojska s politickým cieľom získať aj moravské Sliezske do poľského štátu. Následkom týchto vojenských akcií na Těšínsku, boli československé jednotky odvolané z Prešporka.. Vojenské sily tu boli oslabené. Poriadkovú službu pri privítaní ministra museli preto prevziať dobrovoľnícke telovýchovné a branné združenia v podobe Sokolov Břeclavi. Do mesta sa podarilo získať aj niekoľko tisíc moravských a českých Sokolov.

Župan S. Zoch pozval do mesta všetkých práve v týchto dňoch novovymenovaných slovenských županov. Vyzval ich súčasne, aby vyslali delegácie na slávnostné privítanie „slovenskej vlády do Bratislavy, čo sídelného mesta Slovenska“. Bratislavským podnikateľom adresoval župan výzvu, aby z príležitosti príchodu vlády do Prešporka robotníkom dali platené voľno. Obyvateľstvo z okolitých obcí a dedín, z celej Prešporskej župy vytvorilo delegácie na privítanie vlády v národných krojoch. Relatívne rozsiahle a rozmanité boli aj podujatia, ktoré mali kultúrny rozmer (hudobné koncerty na verejných priestranstvách). A úplne excelentnou kultúrnou udalosťou s mimoriadnym politickým dosahom pre slovenské a české vzťahy bol fakt, že na žiadosť župana S. Zocha pricestoval súbor Národného divadla z Prahy. Pri privítaní vlády v Bratislave sa uskutočnilo aj niekoľko divadelných predstavení prvého umeleckého súboru ČSR.

Práve tieto organizačné podujatia presvedčili, dokonca odvrátili od možných protičeskoslovenských konaní niektoré neslovenské skupiny obyvateľstva. Dokonca sa uvádza, že viedli aj k prekazeniu pripravovaného atentátu na ministra V. Šrobára. Atentátnik sa vzdal pokusu o uskutočnenie tohto atentátu najmä pri pohľade a pod dojmom veľkoleposti privítania, ako aj početnosti a kvality pripravenej poriadkovej služby, vojakov, polície, ako aj českých a moravských sokolov.

Príchodom ministra Dr. Šrobára (ministra pre správu Slovenska), jeho 14 referentov s aparátom, ktorí boli s dávnou nadšenia pomenovaní ako „slovenská vláda“, sa Prešporok politicky (ešte nie aj formálno-právne) stal Bratislavou, stal sa „sídelným mestom“ Slovenska. Bola to historická udalosť par excelence. Bolo ju treba ubrániť pred štátnym prevratom z vnútorných síl (12. februára 1919), aj pred konaním Maďarskej republiky rád (máj – júl 1919). Prináležitosť k Slovensku danú v tom čase v dôsledku politickej a vojenskej sily, upevniť, prehĺbiť a rozšíriť – na pole hospodárske, sociálne, osobitne kultúrne, jazykové, demografické.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984