Seniorské gamblerstvo

Ešte necelý týždeň (do 15. júna 2015) sú otvorené východy z herní pre viac ako milión našich občanov. Vtedy sa dvere druhého dôchodkového piliera smerom von zatvoria, kúra odvykania závislosti na gamblerstve s finančnou dostatočnosťou v starobe končí. Odvtedy hráči pri každoročnom zúčtovaní budú dúfať, že rozbijú bank bohatej staroby. Niektorí šťastlivci určite áno, ale čo ostatní? Kto ich bude živiť, veď kaníkovské kuviky tvrdia, že nebude dosť ani pre tých v prvom pilieri...

Pred pár dňami sa mi dostalo do rúk zopár starších čísiel dvojmesačníka pre kultúru a dialóg „Listy“. V čísle dva z roku 2011 som objavil príspevok historika Jana Rychlíka: Na co nám je stát? V súvislosti s minulomesačným zrušením hráčskeho dôchodkového piliera v Česku je to mimoriadne jasnozrivé a poučné čítanie. Hneď na úvod udrie na podstatu veci. Pripomína, že pravicové vlády neustále strašia demografickou pohromou – preto je vraj doterajší penzijný systém neudržateľný. „Občania si preto majú sami sporiť na penzie, a to najlepšie tak, že odovzdajú časť svojho platu súkromným penzijným fondom, ktoré najlepšie vedia ako peniaze zhodnotiť.“

Jan Rychlík jednoznačne odmieta považovať starnutie populácie (ja s ním) ako argument proti priebežnému pilieru za dôvodný. Podľa neho populácia žiadnej rozvinutej krajiny dnes nerastie primárne prirodzeným prírastkom obyvateľstva, ale s prisťahovalectvom. Na možné a dnes priam obludné rozmery obáv z migrácie reaguje slovami: Prisťahovalcom z krajín kultúrne kompatibilných s Českou republikou (dodávam aj s našou) nie je treba sa brániť, naopak je potrebné ich úplne zapojiť do systému sociálneho poistenia. A dodáva aj také argumenty, že síce starneme, ale sme aj dlhšie ekonomicky aktívni – dlhšie platíme odvody. A upozorňuje na nezmyselnosť odvodového stropu pre veľkých platiteľov. Tu sa aj ja pýtam nášho ministerstva práce, aj financií a celej vlády, prečo bohatí neplatia viac. Ale drobného platiteľa vieme vyžmýkať až do poslednej finančnej kvapky. Pamätáte si, pred pár rokmi sme zaviedli platbu na zdravotné poistenie dokonca aj z prenájmu nehnuteľnosti...

Podobne Jan Rychlík zvýrazňuje aj neserióznosť úvah o budúcom zhodnotení penzijných úspor v súkromných fondoch. Ale hlavným nedostatkom celej konštrukcie vlastného šetrenia je, že nikto nedokáže ani odhadnúť a o to menej garantovať reálnu hodnotu numerickej sumy, ktorú fondy raz penzistom budú vyplácať. (Pripomínam, jeho slová pochádzajú z roku 2011!) Konštatuje – je historik, hodnota peňazí v priebehu celých dejín neustále klesá.

V ďalšej časti svojho príspevku sa venuje otázke z nadpisu – na čo je nám štát?! Odráža sa od tvrdení (aj na Slovensku častých), občania sa vraj nemajú spoliehať na štát a majú sa o seba postarať sami. A pýta sa: Sme podľa (vtedajšej českej) vlády vôbec oprávnení v niečom sa na štát, ktorému platíme dane a ktorý v prípade potreby máme brániť, spoliehať a niečo od neho žiadať? Následne prejde k historickému exkurzu a čitateľa poučí, že súčasný európsky štát sa vyvinul z neskorofeudálneho štátu, ktorý prevzal viacero funkcií, čo predtým mali feudálni pozemkoví vlastníci či kráľovské mestá. Tento štát postupne preberal starostlivosť o občana do svojej agendy. Na rozdiel od štátov „Západu“ v zámorí, kam odchádzali vysťahovalci s vedomím, že sa musia postarať sami o seba od začiatku až po smrť – nie náhodou bolo sociálne poistenie v USA zavedené až v tridsiatych rokoch minulého storočia a všeobecné zdravotné poistenie nemajú do teraz. Preto J. Rychlík už pred štyrmi rokmi tvrdil: Postarať sa o penzie občanom, ktorí riadne platia sociálne poistenie, je teda povinnosťou štátu a nie samotných občanov a (nieto ešte) ich zveriť súkromným fondom, na ktoré nemá žiaden vplyv a u ktorých ani nie je žiadna garancia, že sa v nich peniaze nestratia alebo ich neznehodnotí inflácia.

Bohužiaľ, tieto jasné argumenty nenachádzajú odozvu ani v našom slovenskom prostredí. Nedostatočnú osvetu preukazuje naše ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Prečo argumentačne a presvedčivejšie nepoukazuje na skutočne gamblerský princíp druhého piliera? Prečo nevyužije krach tohto princípu v Česku, Maďarsku a Poľsku na agresívnejšie vyháňanie ľudí z herne staroby alebo na jeho znárodnenie?  Prečo nám nikto nahlas, verejne a počuteľne nepovie, ako funguje starobné poistenie v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, koľko percent je v prvom, druhom či treťom pilieri, aké majú výsledky? My nepotrebujeme príklady z Čile či Argentíny – úspešné alebo neúspešné – inšpirujme sa z nášho civilizačného okruhu.

Úvodné foto: www.cssd.cz/aktualne/aktuality/2-pilir-1/