Reklama
Reklama

Širšie súvislosti na (ne)perestrojkovú dobu nielen v Novom slove

Počet zobrazení: 1597

Zamyslenie nad knihou Emila Poláka[1] „Ako sme (ne)robili perestrojku. Z diára šéfredaktora 1987 – 1989“.

Keď začal v roku 2019 Emil Polák v internetovom SLOVE uverejňovať výňatky zo svojho denníka z konca osemdesiatych rokov, písomne som ho povzbudil (zrejme nie sám), aby texty pripravil do knižného vydania. Preto som koncom roka 2020 s potešením zobral do rúk dve knihy vydané Klubom Nového slova. Tá diárová, ktorú som očakával, bola doplnená knihou spomienok na Leopolda Podstupku, šéfredaktora Nového slova v rokoch 1968 až 1969 a 1976 až 1984[2]. Obidve knihy sa vzájomne dopĺňajú. Sú dvojčatami. Umožňujú lepšie pochopiť genézu hľadania tváre a kryštalizovania ojedinelej politickej a spoločenskej revue v rokoch 1968 až 1990, ako som v minulosti Nové slovo vnímal. Uľahčujú pochopiť štýl, formu a obsah diárových poznámok Emila Poláka. Ani nie tak pre tých, ktorí túto dobu prežili, ale najmä pre tých, pre ktorých je to len „dejepisné štúdium“.

obalka_poldo.jpge._polak_0.jpg

Kniha Emila Poláka je aj svedectvom, ako sa vtedajšia generácia tridsiatnikov stavala ku stavu slovenskej spoločnosti. Poukazuje, že neprijímala slepo názory vtedajších mocných, ale že sa hlbšie zamýšľala nielen nad svojou kariérou, ale aj nad morálnym, odborným a skutočným charakterom spoločnosti, jej cieľmi, jej interakcii voči blízkemu aj vzdialenejšiemu svetu, jej inštitucionálnym väzbám a postaveniu jedincov vo funkčnom vedení politických a štátnych orgánov. Nielen že popisuje minulé deje, ale snaží sa výňatkami z vtedajšej aj súčasnej publicistiky charakterizovať podstatu hľadania pravdy, informovania o udalostiach, problémoch česko-slovenskej spoločnosti aj v širších súvislostiach. Denné poznámky sú popretkávané sentenciami, ktorými akoby autor poznámok chcel jadrne vyjadriť svoje pocity, hlbšiu podstatu nepochopiteľných úvah a konania vtedajších mocných. To len potvrdzuje, že ožiarení aurou pokroku neboli len chartisti či katolícki disidenti a potrestaní „osemšesťdesiatnici“, ktorí si dnes osobujú byť jedinými pravovernými vykladačmi udalostí týchto rokov. Dokazuje, že vtedajšia atmosféra v slovenskej spoločnosti nebola monokultúrna, bigotne dogmatická, ako to ešte aj dnes mnohí apologéti a novodobí karieristi v posudzovaní tých časov radi používajú. Vtedajšia spoločnosť bola heterogénna vrátane komunistickej strany. Avšak u mnohých prevládala snaha po konštruktívnom riešení a hľadaní pokroku pre celú spoločnosť, nielen pre pár vyvolených. Aj preto doba po prevrate 1989 nebola výslednicou iba hŕstky opovrhnutých po roku 1948, 1956, 1968, ktorých dnes predstavujú ako ideových, ale aj organizačných vodcov novembrových a ponovembrových zmien. Dobre to vyjadril protagonista českej spoločnosti Václav Klaus[3]: „ ... Jestli mě něco stále znovu překvapuje, pak je to úsměvný proces ,rození se‘ nových a nových hrdinů 17. listopadu. Je to možné tím, že se už mnoho zapomnělo (leccos záměrně) a že i pamětníků ubylo...“ Zrejme tak sa píšu dejiny.

Práve preto treba vnímať Polákov diár ako skvost vložený do dejinných procesov v slovenskej spoločnosti na konci dvadsiateho storočia. Vo všetkých súvislostiach v časovej osi, aj pred rokom 1987, ale aj po roku 1990. Najmä preto, aby sa dejiny Slovenska nevykladali len tak, ako to vyhovuje dnešným či budúcim mocným, apologétom, všetko znalým politológom, analytikom, prevracačom kabátov, karieristom, prisluhovačom a zbohatlíkom. Prirodzene zápisky podávajú subjektívne pocity šéfredaktora týždenníka Ústredného výboru KSS a množstvo poznámok sa týka miestností v Bielom dome na Hlbokej v Bratislave, najmä ideologickej oblasti. Udalosti vo vymedzenom časovom rámci boli bohatšie a zložitejšie. Bol to proces rázcestia medzi skostnateným, opatrníckym, mnohokrát dogmatickým nazeraním na civilizačné prúdy nielen na Slovensku. Memoárová literatúra týkajúca posledných 25 rokov minulého storočia, či už ide o spomienky Štrougala, Colotku, Jakeša, Komárka, Lexu, ale najmä svedectvá Gorbačova, Jakovleva, Ligačova, Ševardnadzeho, Jeľcina, Pankina jasne dokumentujú turbulencie a nejasnosti v hľadaní trajektórii na dosiahnutie cieľov, ich fázovania, previazanosti a postupnosti. Odhaľuje únavu a vyhorenie vtedajší politických a štátnických elít Slovenskej republiky, Česko-Slovenska. Mnohí boli gniavení udalosťami po auguste 1968, ich v podvedomí zrejme bolo počuť rachot tankov a lietadiel a vynútený výklad česko-slovenskej jari a ich utilitaristická záchrana na úkor iných, mnohokrát aj dlhoročných priateľov a spolupútnikov. Dovtedajšia pevná konštanta výkladu „reálneho socializmu“ podľa Kremľa strácala svoje dogmatické kontúry každým dňom. Nepomohli ani konzultačné návštevy v Moskve. Tam boj o moc prebiehal ešte nepriehľadnejšie ako u nás. „Bojovník“ Adamec bol skoro tak unitárne čechoslovakisticky naladený ako Beneš či Novotný. Model štátneho podniku z roku 1988 sa po roku ukázal ako nie cesta k rekonštrukcii hospodárstva, zlepšenia jeho konkurenčnej schopnosti na svetových trhoch. Tápanie v hľadaní nových modelov hospodárenia štátu narážalo na impotenciu a rozklad štruktúr RVHP, strach z trhu a z toho plynúcich nových tovarovo-peňažných vzťahov, nefunkčnosť bankového systému, ale aj reštrikčných bariér vo svetovom obchode zo strany hospodársky vyspelého Západu. To všetko boli príliš veľké neznáme pre unavených, vyhorených matadorov dvadsaťročného vládnutia.

Vtedajšie elity sa obávali výsledkov výskumného cyklu prognostických prác z rokov 1984 až 1988 v SAV, ÚML ÚV KSS ako bola Súhrnná prognóza vedecko-technického, ekonomického a sociálneho rozvoja do roku 2010.[4] Odchodom Štrougala a Husáka z politického výslnia upadol aj záujem o uplatnenie prác Prognostického ústavu ČSAV v československej spoločnosti[5]. Zo slovenskej prognózy[6] platia aj dnes, desať rokov po prognózovanom horizonte 2010, tieto vety: „... nová kvalita reprodukčného procesu je charakterizovaná jeho informatizáciou, intelektualizáciou a individualizáciou v podmienkach rastúcej internacionalizácie... nie je potrebné len otváranie okien, dôležitá je kvalita tohto otvárania... Svet bez Slovenska, zdá sa, vyžije, Slovensko bez sveta je odsúdené na chabé živorenie..“ Vidieť, že platí filozofická téza o vývoji po špirále.

Polákov diár z rokov 1987 až 1989 je kvalitným dielom. Hoci sa nečíta ako literatúra faktu, ani memoáre. Na prvý pohľad sú to fragmenty, ktoré vytvárajú leporelový obraz o tom, ako sa rodila naša prítomnosť. Plasticky dokumentuje ako únava, vyhorenie, arogancia, narcizmus, dogmatizmus, intelektuálna prázdnota plodí zaostávanie vedúce ku krachu. Ten, kto sa chce o tom poučiť, nech trpezlivo číta temer 400 strán Polákovho textu. Je to text nielen zaujímavý, ale najmä aj poučný pre našu dnešnú prítomnosť. Zdá, že sme opäť na rázcestí. Vyhorenie jedných je nahradené trúfalosťou, aroganciou a intelektuálnou prázdnotou facebookových machrov. Tiež sú rozhodní. Tak ako vravel Einstein: Tí čo najmenej vedia sú najrozhodnejší. Zdá sa, že nielen u nás na Slovensku.

 


[1] Emil POLÁK: AKO SME (NE)ROBILI PERESTROJKU, Z diára šéfredaktora 1987-1989, CCW/Klub Nového slova, 2020

[2]LEOPOLD PODSTUPKA POVOLANÍM ŠÉFREDAKTOR. Výnimočná osobnosť slovenskej žurnalistiky, zostavila Oľga GÁFRIKOVÁ, CCW/Klub Nového slova, 2020

[3] Václav KLAUS: 30 let cesty ke svobodě ale i zpět, Mladá fronta, 2019

[4] Jozef MARKUŠ a kolektív: Slovensko na prelome tretieho tisícročia, VEDA, Bratislava, 1991

[5] Valtr KOMÁREK: Ohrožená revoluce, BRADLO, 1991

[6] Viď J.MARKUŠ, s. 157, 161

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama