Škodlivosť a nevyhnutná regulácia monopolov

Počet zobrazení: 5216


michelko_hlavicka_75.jpg

Prednedávnom som na stránkach Literárneho týždenníka písal o vyberačoch renty, teda o podnikateľských (zväčša oligarchických) štruktúrach, ktoré si vďaka svojmu (aj politickému) vplyvu nastavia podmienky tak, že ich „podnikanie“ v skutočnosti ani podnikaním nie je, pretože prístup na trh je obmedzený rôznou reguláciou (licenciami) a biznisový model je zase nastavený spôsobom, aby zisk bol istý, rozumej, aby sa premenil v podstate na takmer bezprácnu rentu.

Veľmi podobné postavenie v spoločnosti však majú aj monopoly či oligopoly. Monopoly vznikali v niektorých segmentoch akosi prirodzene, a keďže z definície monopolu pôsobia mimo štandardných trhových síl, je nevyhnutné ich regulovať. Ako typický príklad monopolu môžeme uviesť elektrárne, distribučné siete elektriny, resp. plynárenské podniky či vodárenské spoločnosti. Takmer vo všetkých krajinách vznikali tieto spoločnosti ako štátne v čase, keď sa budovala základná energetická infraštruktúra. A málo sa na tom zmenilo. Dodnes ostali Gaz de France či E.ON Ruhrgas, ruský Gazprom, ale aj Enel, Ruská akciová spoločnosť Jednotný energetický systém (RAO JES), ruský Rosatom či ČEZ štátnymi či pološtátnymi firmami. Z vlastníckej štruktúry potom logicky vyplýva, že vlády, ktoré ich kontrolujú, majú zásadný vplyv na ich cenotvorbu, vďaka ktorej môžu čiastočne presadzovať aj svoju sociálnu či ekonomickú politiku.

Slovensko je jednou z mála krajín, kde to neplatí, alebo neplatilo donedávna. V čase veľkého privatizačného  boomu za prvej a predovšetkým druhej Dzurindovej vlády sa privatizovalo v podstate všetko. A tak prišli na rad aj takzvané strategické (rozumej v slušných spoločnostiach neprivatizovateľné) podniky. Od Mečiarových čias síce platil zákon o neprípustnosti privatizovať majoritný podiel v týchto podnikoch, na prelomenie tohto zákazu našla dzurindovsko-miklošovská kamarila jednoduchý recept. Privatizoval sa „akože“ minoritný podiel akcií (teda len 49 %) ale s manažérskou kontrolou, čo je z princípu absurdné. Logicky to viedlo k bezmedznému drancovaniu týchto podnikov, napríklad Stredoslovenskej energetiky, a. s., ktorú francúzsky akcionár tuneloval cez fiktívne poradenské služby vo výške desiatok miliónov eur (platila ich slovenská dcéra materskému podniku vo Francúzsku s cieľom nenechať na Slovensku formou daní ani cent).

Podobne to bolo pri privatizácii Slovenských elektrární. Tie sa privatizovali už za druhej Dzurindovej vlády (66 % akcií talianskemu pološtátnemu Enelu). Štát sa  v mene dostavby Mochoviec vzdal na dlhé roky dividend,  čo viedlo len k masívnemu predraženiu celej dostavby, k mnohým posunom termínu dokončenia, a tým  v podstate skrytému tunelovaniu.

Pri privatizácii strategických monopolov si treba uvedomiť jeden komický paradox. Terminologicky je v podstate chybné tvrdenie, že išlo o privatizáciu, keďže nadobúdateľmi všetkých strategických podnikov boli vždy štátne či pološtátne firmy. Jednoducho sa prikročilo k tomu, že slovenskú štátnu firmu nahradila nemecká, talianska či francúzska.  Pozrime sa teda bližšie na výsledok takejto „privatizácie“.  

Energetické a plynárenské monopoly v Slovenskej republike zamestnávajú dnes len 3,2 percenta ľudí v odvetví priemyslu, pritom však aj vďaka zlej štátnej regulačnej politike ich tržby predstavujú až 16,6 % celého priemyslu a z koláča celkového zisku všetkých priemyselných podnikov si ukrajujú takmer celú polovicu (48,1 percenta, t. j. 1,23 miliardy eur). Takáto deľba zisku v rámci priemyslu SR je absolútne chorá a škodlivá. V praxi totiž znamená, že niekoľko monopolných rentierov  zamestnávajúcich 11 886 ľudí si osvojí takmer rovnaký zisk ako množstvo podnikateľských subjektov zamestnávajúcich spolu 361 729 ľudí.

Len na porovnanie: hrubá ziskovosť firiem v energetike na Slovensku je skoro trojnásobná ako v Nemecku (na úrovni pridanej hodnoty je tento pomer 21,1 % v SR k 8,2 % v Nemecku). Čo s tým? Prvou možnosťou je zabezpečiť podstatne silnejšiu reguláciu koncových cien pre malo- a veľkoodberateľov. Druhá spočíva v špeciálnom či osobitnom sektorovom zdanení. Samozrejme, systém - tak ako je nastavený dnes – má extrémne negatívny dopad na všetky ostatné priemyselné a nepriemyselné odvetvia – počnúc chýbajúcimi zdrojmi na investície, vedu, výskum a rozvoj, nedostatočnými finančnými rezervami na obdobie krízy až po nízke mzdy, prepúšťanie a vysokú nezamestnanosť.

Veľmi podobné je to aj u oligopolov – napríklad telekomunikačných operátorov či dominantných bánk. Kým pri telekomunikačných operátoroch síce so značným oneskorením, ale predsa začína fungovať konkurencia, či už pri hlasových službách alebo pri poskytovaní širokopásmového internetu, v bankách môžeme stále sledovať ničím neodôvodnený  a ničím nesankcionovaný (konkurenciou či štátnym regulátorom) rast bankových poplatkov, resp. spoplatnenie veľmi kurióznych bankových služieb. Preto sa zdá silná regulácia bankového trhu aj pri korporátnom a retailovom bankovníctve (o investičnom nehovoriac) viac než namieste, rovnako ako špecifické zdanenie tohto segmentu.

Najväčšou a fatálnou chybou sa z hľadiska našich terajších národnoštátnych záujmov ukazuje „privatizácia“ strategických monopolov. V konečnom dôsledku viedla k masívnemu vyberaniu ziskov na strane jednej a k vysokým cenám energií na strane druhej, čo sa zároveň prejavilo na znížení konkurencieschopnosti nášho hospodárstva. Preto treba nájsť dosť politickej odvahy a prijať spomenuté opatrenia.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 27 - 28/20. 8. 2014

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
20. august 2014, 18:08

Skodlivosť monopolov na prostredie trhovej ekonomiky ...vôbec:

Ozaj potrebný a osvetový článok, aby si aj naivná či len oklamaná voličská verejnosť politického "stredu" a takej tej konyervatívnejšej "pravice", (nielen ľavica, ktorá to už vie dávno) uvedomili, že v stredoeuropskej transformácii ekonomík zo socialistických na kapitalistické mal hlavné slovo systém liberálnymi vládami riadeného podvodu.

Pretože republikové a prevažne regionálne hospodárske rezorty boli dôsledne rozkúskované a ponechané osudu "liberálneho trhu", teda vstupu kapitálovo silných spoločností zo zahraničia, čím sa dosiahlo nielen "atomizovanie" výroby a obchodu v mene "konkurencie", ale i likvidácia domácej produkcie a konkurencieschopnosti miestnych podnikov voči globálnej (vtedy vznikajúcej) konkurencii.

Ale súčasne s tým sa rozvinuli procesy "demonopolizácie" veľkého štátneho priemyslu, najmä energetiky, ťažkého strojárstva, metalurgie, dopravných infraštruktúr a telekomunikácií a domáce často celorepublikové podniky boli necitlivo ale dôsledne "rozkrájané" tak, aby sa rozbila dovtedy efektívna a pevná vertikálna i horizontálna štruktúra a bolo možné tieto podniky sprivatizovať kapitálovo silnejšími "konkurentami" zo zahraničia a postupne likvidovať štátny podiel v nich = zasmejme sa! - nadnárodne pôsobiacim a zároveň stále majetkovo štátnym korporáciám  práve ako ENEL Taliansko, Gaz deFrance, Ruhrgas, ale i Deutsche Telecom, a všetkým ostatným = pričom s jasným cieľom : obsadiť na šachovnici globálneho trhu čo najväčší trhový priestor a ťažiť z neho ZISKY (nezabúdajme, že práve tie veľké štátne podniky boli už i dovtedy dobre zainvestované, prešli technologickými dovybaveniami a rozhodne neboli poničené ani "delostreľbou" ani "sociálnymi vzburami", takže po krátkej reštrukturalizácii mohli naplno ťažiť zisk..

Musíme tu spomínať BANKY, ktoré prešli tou istou "demonopolizáciou" v mene šachovnicového obsadenia "políčok" v jednotlivých bývalých socialistických krajinách? O sieťach obchodu, veľkoobchodu, dopravných systémoch ani nehovoriac.

Veľmi dobre to Roman pomenoval. Doplním možno len tým, že "demonopolizácia" cielene viedla u nás k ešte tuhšej monopolizácii, kde už nejde iba o nemožnosť vstupu "nových hráčov" (ako sa dnes modne hovorí, ak sa nejakej dalšej globálnej korporácii podarí ešte na trh vstúpiť),

ale vedie k uzurpovaniu trhu a dokonca k premene "slobodného trhu" v neslobodný z pohľadu zákazíka:

zákazník ako jednotlivec voči korporácii nezmôže nič - už takmer dve dekády jednotlivec v "právnom štáte" nemá šancu na SLovensku i inde vyhrať spor s korporáciou, či už pri dohadovaní o výške faktúry, splatnosti i neprávom účtovanej sumy, pri slobode odpojiť sa či neodoberať, ak "už raz podpísal", ťahá za kratší koniec pri akejkoľvek kvalitatívnej čo kvantitatívnej reklamácii. A to sú miliony "spotrebiteľov" - namiesto nich tu úraduje akýsi "právno=finančný systém", ktorý správne slovami nášho filozofa L.Hohoša označím za protofašizmus = teda ak si raz podpísal, plať a plať vopred, ak sa royhodneš odísť, my ti to poriadne osladíme...

...a uzurpovanie trhu pokročilo i na úrovni veľkopriemyslu: raz si podpísal kontrakt, nepomôže ani úpadok, ani likvidácia... monopol si svoje právo uplatní = aj pred Pánom Bohom (!).

Už len poslednú vetu:

Toto už nie je ani len štátnomonopolistický kapitalizmus = toto už je diktatúra globálneho neokolonializmu. Nie som politik, hovorím to ústami ekonoma.: Firmy ktoré chcú u nás pôsobiť, sa "rodia", "žijú" i "zanikajú" v prostredí tých istých "hráčov" a vystúpiť z takéhoto trhu nemožno. Nepoznajú to len potravinoví prvovýrobcovia...

 

 

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
20. august 2014, 18:15

Bude to drsný príklad:

Ukrajina 2014 : Prezident Janukovyč - štát bol zadlžený u jedných i u druhých, a kedže iný časopriestor a iná planéta neexistuje = bolo to bezvýchodiskové a Janukovyč "sa nerozhodol správne". Ale pretože už boli políčka na šachovnici globálnych hráčov rozdelené a práve že Ukrajina sama dala najavo, že o konkurenčného "tútora" Rusko nestojí, mohlo sa pristúpiť k "akcii" na námesti Majdan - možno mal bzť mrtvz už i Janukovyč.

Globálne korporácie už dnes vedia, ktorá čo bude mať po "ukľudnení" na Ukrajine - len treba ešte trochu "zainvestovať" ...stačí nám, kam sme sa dostali s globálnym kapitalizmom v roku 2014?

Kto bude další?...

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984