Reklama
Reklama

Sládkovičovo snov a skutočností 1. časť

Počet zobrazení: 4841

Jedného januárového dňa v roku 2016 vystupujeme na železničnej stanici s názvom Sládkovičovo. Zatiaľ! Staničná budova typická pre naše uhorské časy. Táto železničná trať bola postavená ako jedna z prvých v Uhorsku. Parovlak po nej prešiel už 16. decembra 1850. Pred 165 rokmi a jedným mesiacom! V smere na Bratislavu dodnes stojí jedna zo staničných budov blížiaca sa pôvodnosti.

Sladký nomen, sladký omen

14_biely_dom_vstupne_budovy_cukrovarskeho_komplexu.jpgBiely dom, vstupné budovy cukrovarského komplexu.

Mestečko sa vtedy volalo Diosek. Samozrejme, písalo sa v rozličných latinkových písmenkových mutáciách. Základ tvoria dve maďarské slová. Dió – orech a szeg (sek), ktoré sa ako sloveso prekladá: obrubovať, lemovať, alebo – odkrojiť, odrezať, ukrojiť. A podstatné meno znamená: klinec. Ako insitný hungarista celý výraz prekladám v podobe: orechový klin, (miesto) lemované orechmi alebo tak po našom orechový zásek. Predstavte si tunajšiu krajinu pred tisíc rokmi, rovina, lenivo tečúce vody: Čierna voda, Šárd (odvodené zrejme z maďarského sár (šár) blato, blatistý), váhavý Dudváh. Húštiny plné náletových divých orechov a uprostred cestný brod, dobre kontrolovateľný. Oreším posiatu rovinu kultivovanú mnohými generáciami premenili na úrodný kraj, ktorý v polovici 19. storočia prináša slušné množstvo poľnohospodárskych prebytkov. Aj cukrovú repu a cukor z nej rafinovaný. Na dôvažok osud poslal vtedajšiemu „Orechoseku“ rakúskeho žida Karola Kuffnera z Břeclave, ktorý v roku 1867 postavil tu pri riečke Dudváh cukrovar. Okolo neho postupne vyrástol veľkolepo koncipovaný hospodársky komplex. Prosperoval jeden a štvrť storočia. Prežil dualistické Uhorsko, dvakrát Česko-Slovensko a jedenkrát arbitrážne Maďarsko (mesto s okolím v jeseni 1938 na necelých sedem rokov okupovalo horthyovské Maďarsko). Úspešný viacgeneračný podnikateľský projekt (podobný baťovskému) dorazila do trpkého konca až poprevratová situácia v Slovenskej republike.

17_busta_patrona_mesta.jpgBusta Andreja Sládkoviča.

Orechovo v maďarskej podobe vydržalo do 1948, kedy ho neobišlo poslovenčovanie. Mnohé obce a mestá v tom čase neboli len premenúvané poslovenčením maďarského významu slova, niekedy dostali patrocinium významného Slováka. Neďaleko je Bernolákovo, Matuškovo, o kus ďalej Palárikovo, Hurbanovo či Štúrovo. Dioseku sa ušlo meno po slovenskom štúrovcovi a predovšetkým sladkobôľnom básnikovi Andrejovi Sládkovičovi. Ak by nenapísal nič inšie, ako sú epické skladby Detvan (klasický to epos) a Marína (lyrický epos), tak ho z krásnej histórie ľudstva a tobôž nie slovenskej už nikto nevymaže. Prečo sa Andrejovi dostalo cti jeho menom pomenovať práve uvedené obecné spoločenstvo? Mám svoju teóriu! Výsledný produkt miestneho hospodárstva – cukor bol sladký. Sládkovič v civile bol evanjelický farár a jeho matričné meno znelo Braxatoris. Svoju poetickú prezývku si asi nezvolil náhodou. Latinské slovo braxátor je po našom sládok. Samozrejme, slovo je odvodené od sladu, ale je aj výrazom pre niečo sladké. Nuž a máme tu logicky Sládkovičovo. Alebo to bolo inak? V každom prípade mesto má dokonca pamätnú tabuľu s bustou básnika upomínajúcu na tento fakt. Už dlhé roky. Nie je to samozrejmosť. Spomeňte si na nedávne maďarské šovinistické cvičenia okolo pokusu petrifikovať Štúra v Štúrove.

Prejdime sa súčasným Sládkovičovom z nadhľadu dejín, jeho prťami, chodníkmi, cestami skutočnej či zašlej slávy a pozrime sa, čo z nej zostalo.

Predtrianonská sladkosť alebo hviezdny život Karola Kuffnera (roky 1867 až 1918)

03_maria_mlyn.jpgMária mlyn, dolu byty zamestnancov Mária mlynu.

Prvá a rozhodujúca etapa slávy Sládkovičova vtedy v číro maďarskom háve sa začala v roku takzvaného rakúsko-uhorského vyrovnania. Postavením cukrovaru Karolom Kuffnerom.  Pokračovala jeho postupným budovaním a premenou na „hospodársky komplex“. Stavby cukrovarského areálu a množstvo budov vtedajšieho datovania doteraz stoja. Kľúčovou postavou miestneho zázraku v uhorských rozmeroch je spomínaný Kuffner. Muž, ktorý pretvoril mestečko a seba. Všetko 04_byty_pre_zamestnancov_maria_mlynu.jpgsvoje konanie vedome podriadil trvalému úspechu „podnikateľského projektu“. Od železničnej stanice vedie koľajová vlečka, ktorá obsluhovala väčšinu výrobných objektov. Dodnes môžete obdivovať stavby napríklad Mária mlynu – strojového mlynu. Meno nesie po Kuffnerovej manželke Márii (Františke). V tomto prípade nielen obdivovať, ale aj používať. Funguje aj dnes a s pomocou fondov EÚ sa dokonca rozvíja. V minulom programovacom období EÚ dostal príspevok na „modernizáciu múčneho hospodárstva“. Zamúčili sa správnym smerom. Po takmer dvoch kilometroch železnej cesty prídeme na nádvorie cukrovaru. Dnešný pohľad na samotný cukrovar je smutnejší. Slúži ako výrobný či administratívny priestor rôznorodých firiem, prevádzok a iných obchodných pohybov. Podnikateľská jasnozrivosť Kuffnera vyniká nielen v organizačno-architektonickej symbióze a kvalite stavieb, ale predovšetkým v okolitej pridanej hodnote: vilky riaditeľa, byty vyšších zamestnancov a robotnícke kolónie. Začiatok 20. storočia v našich končinách sa nevyznačoval podobnou starostlivosťou o človeka!

05_vilka_pre_manazera.jpgVilka pre „manažéra“, dolu byty pre úradníkov.

Orieškom na cukrovom koláčiku je samotné sídlo pána podnikateľa – kaštieľ. Staršiu renesančnú kúriu prestavali v roku 1885 na pohodlné sídlo v ekletickej podobe. O kaštieli, záhrade a zadnej bránke vedúcej priamo k výrobnému komplexu sa môžete dočítať v nedávno vydaných publikáciách. My sa pristavíme pri samotnej rodine a „príbehu“ otca úspešnej podnikateľskej ságy. Úspešný mládenec židovského pôvodu nepovažoval svoj pobyt v Dioseku za prechodný. On sa rozhodol tam trvale ukotviť. Nepostrehol som, kde sa zadíval do očí svojej budúcej manželky, ale jej pôvod – neter 06_byty_pre_uradnikov.jpgsalzburgského (soľnohradského) arcibiskupa si vyžiadal od neho vážny konfesionálny obrat: prestúpil na katolíctvo. Jeho manželkou sa v roku 1884 stala grófka a pani Mária Františka (von und zu) Firmianová. Grófovia a slobodní páni z Firmianu si odvodzovali svoj pánsky pôvod z najzápadnejších rakúskych krajov Voralbergu a Tridentska a dokonca z čias 10. storočia. Manželstvo bolo úspešné, v júli 1886 sa narodil dedič rodu, neskorší barón Raoul. A myslím si, bez akýchkoľvek postranných myšlienok, že Karol Kuffner svoj život napĺňal vrchovato. Nemyslel len na kvalitu cukru a príbuznej tovarovej výroby. Založil aj výskumný ústav poľnohospodárskeho zamerania. Isto, slúžil predovšetkým zvyšovaniu zisku komplexu, ale dlhodobý podnikateľský výhľad nie je samozrejmosťou ani dnes. Spolu s manželkou podporoval vzdelávanie, budova materskej školy, ktorej kmotrou bola jeho žena, stojí dodnes a vzdelávaniu slúži neprestajne. Kuffnerovci sa angažovali, povedané dnešným jazykom, aj na úrovni občianskych aktivít v miestnej komunite. Dobročinnosť a duchovný rozmer ich života bol na miestne, a určite aj na regionálne pomery veľmi bohatý. Vyvrcholením spoločensko-kariérneho postupu bolo získanie barónskeho titulu v roku 1904. V roku 1909 dostal od cisára pána „Zlatý kríž s korunkou za občianske zásluhy“. Občianstvo na začiatku minulého storočia sa nosilo tiež!

07_riaditelska_vila.jpgRiaditeľská vila.

Ako všestranná osobnosť sa venoval aj umeniu, najmä jeho zberateľstvu. Umelecká zbierka vysokej kvality bola uložená v obrazárni, osobitne pristavenej ku kaštieľu. Základom bolo veno jeho manželky, čiastočne ju zdedil zo svojej strany, ale aj sám rozširoval. Nebola to len nejaká ledačina. Začítajte sa do state Agóty Vargovej – pomocnej muzeologičky z Múzea krásnych umení v Budapešti, uverejnenej v zborníku o Kuffnerovcoch. Jej pokus o zmapovanie jednotlivých umeleckých diel v zbierke je náročný na čas a priam detektívna práca. Všeličo tam bolo...

Predarbitrážna lepkavosť doby alebo prchavosť života Raoula Kuffnera (roky 1918 až 1938)

Hospodársky komplex zrodený z cukrovej repy zánik Uhorska prežil. Ukázala sa „stvoriteľova“ prezieravosť pri lokalizácii jeho priestorového komplexu. Všetky hospodárske dvory, pomocné a podporné prevádzky zostali v novovytvorenej republike. Pán barón, pardon, občan Kuffner sa prispôsobuje vymenenej moci. Zasadá v správnych radách a významne sa podieľa na práci v podnikateľských zväzoch a organizáciách nového štátu. Jeho fabrika získava aj slovenské pomenovanie „Diosekská hospodárska, cukrovarnícka a liehovarnícka účastinná spoločnosť“. (Pre tých mladších vysvetlenie: Slováci a slovenčina  má od podnikateľských prvopočiatkov sveta výraz účastina, Česi tomu vravia akcia. Ešte aj v prvom federálnom „vydaní“ obchodného zákonníka v jeho texte nájdete rovnocenne sa používajúce slova účastina či akcia. Po vzniku SR sme slovenské slovo účastina vypustili, predsa tí Česi nás nebudú nútiť do slovenčiny...).

Rodinná hrobka Kuffnerovcov, autor 12_mauzoleum_odporedu.jpgMilan M. Harminc.

Starý pán podnikateľ ešte stihne osláviť životné a podnikateľské jubileum a zomiera v roku 1924. Manželka ho nasleduje o dva roky neskôr. Pre mňa je určitým symbolom vzťahu k štátoprávnym zmenám, že jeho syn zadáva zákazku na rodinnú hrobku – mauzóleum slovenskému architektovi Milanovi Michalovi Harmincovi. Tomu Harmincovi, ktorý má na svedomí prestavbu hotela Carlton, budovu Národného múzea či dnešného Ministerstva kultúry v Bratislave. Všetci odborníci tvrdia, že ide o dobrú stavbu mauzólea. Bohužiaľ, dnešný stav hrobky je na zaplakanie.

Mladý (resp. mladší) nositeľ dedičstva (v čase smrti otca má 38 rokov) sa skôr pohybuje vo svete iného než podnikateľského umenia. To tiež niečo stojí. Kuffnerovská umelecká zbierka sa dáva do pohybu, niečo pribúda, niečo odbúda. Repa u cukor nie sú pre neho prvoradé. Buďme však spravodliví, ako píšu odborníci: „Vďaka Raoulovi sa zachovali bohaté poznatky a skúsenosti jeho otca z oblasti poľnohospodárstva, ktoré publikoval (nemecky) v príručke „Základné princípy a spôsoby výroby Diosekskej hospodárskej, cukrovarníckej a liehovarníckej fabriky“. Vedenie spoločnosti ponecháva v zodpovedných rukách odborníkov. Kuffnerovský hospodársky komplex má hospodárstvo aj v neďalekých Košútoch. Krvavé Košúty 1931 s tromi zastrelenými želiarmi akoby symbolizovali časový posun od dobročinnosti k triednemu boju. V máji 1931 zvolali do Košút ľudové zhromaždenie, ktoré si malo vypočuť Štefana Majora, hlavného organizátora štrajku „zemerobotníkov“ v okrese vtedajšieho komunistického poslanca. Četníctvo zhromaždenie rozpustilo a organizátora zatkli. Ľudia začali protestovať, padli výstrely. Na ulici zostali spomínaní traja mŕtvi a niekoľko zranených. Štátna moc z tohto obvinila osobne Štefana Majora. Na jeho obranu vystúpili umelci, akými boli Scotus Viator, Romain Rolland, Maxim Gorkij a iní. Neštudoval som možné súvislosti s hrdinami našej podnikateľskej ságy, ale senátor Štefan Mezo mal na zasadnutí Národného zhromaždenia v Prahe 10. júla 1931 „prirovnať robotníkov v cukrovare k otrokom a Kuffnerovcov nazval nemecko-židovsko-maďarskými zemepánmi a milionármi“.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama