Sládkovičovo snov a skutočností 2. časť

Počet zobrazení: 5449

Jedného januárového dňa v roku 2016 vystupujeme na železničnej stanici s názvom Sládkovičovo. Zatiaľ! Staničná budova typická pre naše uhorské časy. Táto železničná trať bola postavená ako jedna z prvých v Uhorsku. Parovlak po nej prešiel už 16. decembra 1850. Pred 165 rokmi a jedným mesiacom! V smere na Bratislavu dodnes stojí jedna zo staničných budov blížiaca sa pôvodnosti...

Sládkovičovo snov a skutočností 1. časť

10_materska_skola.jpgMaterská škola „patronovaná“ ešte pani grófkou Máriou Františkou Kuffnerovou.

Raoulova manželka zomiera ako 43-ročná v júni 1932 a jej miesto obsadzuje sobášom v roku 1934 Tamara Lempicka. Svojrázna, aj podľa mňa – neškoleného estéta – dobrá umelkyňa. Píšu o nej, že bola známa maliarka rusko-poľského pôvodu. Treba podotknúť, že zavítala do nášho južnoslovenského mestečka ešte za života Raoulových rodičov a manželky v roku 1922. Traduje sa, že domáca pani mala určité výhrady a umelkyňu ubytovala v izbách v služobníckom trakte. V každom prípade by si zaslúžila samostatný článok. Snáď niekedy nabudúce. Nielen nadchádzajúce zlé časy, rozpínajúci sa fašizmus a antisemitizmus, ale aj druhá manželka sa podpisujú pod stále silnejšie Raoulovo svetobežníctvo. Svadba sa konala v Zurichu, svadobná cesta smeruje do Egypta. Jeho osobnosť sa odpútava od cukrovaru, na rozdiel od otca nie je ho v miestnom spoločenskom živote cítiť. Činnosť Kuffnerovcov v Dioseku sa skončila. Spolu s manželkou a deťmi (on má dve deti a Tamara jednu dcéru) speňažujú svoje aktíva (predáva účastiny a umenie), dokonca zabezpečia, aby podstatnú časť umeleckej zbierky vyviezli do zahraničia. Vzhľadom na svoj pôvod majú opodstatnené obavy a v roku 1939 emigrujú z Európy do USA. Aj ich deti. Na ich odchode zo žírnych rovín južného Slovenska nič nezmení ani Viedenská arbitráž na základe Mníchovského diktátu a návrat Dioseku do vlasteneckých (prelož maďarských) rúk.

Horká sladkosť preddekrétovej doby (roky 1938 až 1945) a vraj trpkosť národnej a demokratickej revolúcie (roky 1945 až 1948) skončila sladkým životom pre všetkých (roky 1948 až 1989)

18_pomnik_padlym_v_prvej_svetovej_vojne.jpg11_pohlad_na_obrazaren_pri_kastieli.jpg
Pomník padlým v prvej svetovej vojne. Pohľad na obrazáreň pri kaštieli.

Viedenská arbitráž opäť vrátila miestnemu cukru jedinečnú maďarskú sladkosť, avšak od začiatku do nej prisypala Benešove (slovanské) korenie. „Návrat k vlasti“ alias maďarská okupácia sa prejaví aj výstavbou mohutného pomníka padlým v prvej svetovej vojne ako pripomenutie víťazstva historickej maďarskej spravodlivosti. Kuffnerovský „holding“ sa od novembra 1938 „dostáva pod stály tlak maďarských účastinárov a väčšina účastín postupne prešla do rúk maďarských bánk a priemyselných magnátov“. Cukrovar a spol. naďalej funguje, ale mimovýrobné aktivity sú už v znamení vojny, druhej a svetovej (zrod vývarovne, prídelový systém). Vyvrcholili zriadením nemocnice, najprv maďarskej, potom nemeckej, napokon sovietskej.

Pretože akcionári cukrovaru boli prevažne občania Maďarska, boli splnené podmienky na jeho prevod po vojne do vlastníctva štátu. Stalo sa tak na základe rozhodnutia Povereníctva SNR pre poľnohospodárstvo a pozemkovú reformu z 2. mája 1945. Majetok dostal národného správcu. A hoci to znie nacionalisticky a konalo sa to v tieni fungovania tzv. Benešových dekrétoch. Nemá to nič spoločné s antimaďarizmom. Ako ukázal Víťazný február, demokraticky sme „zhabali“ všetky majetky, bez rozdielu národnosti, náboženstva či pohlavia ich majiteľov. Miestni obyvatelia svojou prácou neustále rozvíjali hospodárstvo vzniknuté ešte za cisára pána. Bez ohľadu na Trianon, Viedenskú arbitráž či Benešove dekréty. Kapitál nemá vlasť, kapitál vlastní „iba“ peniaze! Aj v Dioseku či v Sládkovičove!

16_tabula_prichodu_slovakov_na_evanjelickom_kostole.jpgTabuľa príchodu Slovákov na evanjelickom kostole. Dolu: Pamätník národným „bezdomovcom“ na cintoríne.

09b_pamatnik_narodnym_bezdomovcom_na_cintorine.jpgV predfebruárových rokoch došlo k jednej významnej zmene. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom prichádza k presídleniu pár desiatok tisíc ľudí. Tento jemný eufemizmus – výmena je náhradou za neuskutočnené vysídlenie maďarskej národnostnej menšiny po druhej vojne. Na rozdiel od uskutočneného vysídlenia českých i slovenských Nemcov. Do Sládkovičova a jeho okolia prichádzajú Slováci z Dolnej zeme, od Pitvarošu. Prvý transfér dorazil na vlakovú stanicu v 1947. O šesťdesiat rokov neskôr pribudla pamätná tabuľa na túto udalosť na evanjelickom kostole, ktorý si repatrianti (v absolútnej väčšine luteráni) svojpomocne prerobili z maštale a sýpky. Na presuny obyvateľstva sú Maďari mimoriadne citliví a svoje odmietanie akejkoľvek národnostnej zmeny vyjadrili pamätníkom na mestskom cintoríne. Text sa tvári nadnárodne, v jazykových kalkoch po slovensky, nemecky a maďarsky konštatuje „Na pamiatku tým, ktorým nebolo dané, aby odpočívali v rodnej zemi“. Pripomínajú túto skutočnosť došlým Slovákom, vysťahovaným Maďarom a odsunutým Nemcom. Rozlišujú rodnú zem od vlasti. Zaujímavá filozofická otázka. Poznámka k Nemcom. Diosek bol duálny. Veľký a Malý, resp. Maďarský a Nemecký (tento bol bližšie k železničnej stanici). Nemci sa sem prisťahovali z Nemiec za Márie Terézie a Jozefa Druhého. Ich neasimilované pozostatky vysídlili po poslednej (dúfam) vojne. Dnes je 64 percent obyvateľstva mesta slovenských.

Cukrovar i šľachtiteľská stanica sa majú k životu i počas ľudovej demokracie a socializmu. Z vlastivedného hľadiska je zaujímavosťou, že od roku 1969 (do konca socializmu) je vo firemnom názve cukrovaru meno Štefana Majora. Spomínate si na Krvavé Košúty 1931? To bol on, jeden z organizátorov štrajku, bezprostredný spúšťač streľby a ten čo si odsedel za to 16 mesiacov v Leopoldove. Bolo to obdobie prvej globálnej krízy kapitalizmu.


19_planomania.jpgNeviem, či aj toto neskôr viedlo k tomu, že poameričtený barón Kuffner ml. vydal v roku 1951 knihu: „Planomania – capitalism makes sense“ (Planomania: kapitalizmus dáva zmysel). Priznávam sa, že som tento výraz doteraz nepoznal. Nepoznám ani všeličo iné... „Gúgeľ“ mi napísal, že planomania je zriedkavo používaný termín pre morbídny impulz opustiť domov a odhodiť spoločenské obmedzenia. Možno by Sládkovičanom a nielen im stálo za zváženie publikáciu preložiť a vydať.

Osudy Kuffnerovcov – Raoula, jeho druhej ženy Tamary a ich detí počas vojny i v povojnových rokoch sú vynikajúcim námetom na literatúru faktu, ale určite by zniesli aj kritéria Hollywoodu. Koniec koncov niekoľko rokov bývali vedľa v Beverly Hills, ale aj v samotnom Hollywoode, neskôr v Novom Yorku. „Atraktívny“ je aj odchod Raoula z tohto sveta. Zomiera ako 75-ročný cestou z Európy do USA na lodi Liberté v novembri 1961 a pochovali ho do mora... Jeho Tamara zomiera až v roku 1980 ako 78-ročná v Cuernavace v Mexiku a jej dcéra matkin popol na jej želanie a prianie rozsypala ponad kráter sopky Popocatepetl... Skutočne, toto nevymyslí žiaden človek, to dokáže len život!

Cukor (sladkosť) nad zlato alebo záver sladkej slávy v slovenskej réžii (roky 1990 až dodnes)

Dnešné Sládkovičovo upadlo pred vyše dvadsiatimi rokmi do historicko-diabetickej kómy. Zabudlo nielen na sladkú slávu, ale aj na tvorivú činnosť (prácu a podnikanie), ktoré sú základom akýchkoľvek výsledkov. Došlo k opadávaniu omietok starých budov (kaštieľ potrebuje nutne rekonštrukciu, mauzóleum generálnu opravu), strate historickej hrdosti. Ostatných päť, šesť rokov odkrýva svoju slávnu minulosť. Svedčia o tom zborníky: Barón Karol Kuffner z Dioseku a diosecký cukrovar a Kuffnerovský hospodársky komplex. Zmapovanie minulosti tvorí dobrý základ pre jej oživenie v novej kvalite. A ako sa ukazuje, je na čom stavať. Ale rozsah materiálnych statkov z kuffnerovskej minulosti je taký veľký, že si vyžaduje aj veľké peniaze.

08_tabula_na_skole.jpgTabuľa na škole Karola Kuffnera. Dolu: Átrium vysokej školy v Sládkovičove.

Ako na to? To nie je moja parketa. Vychádzať však treba z domácich zdrojov. Prvým je areál opusteného cukrovaru a ostatných stavieb v ňom i na okolí. Bol určený predovšetkým na poľnohospodársku a potravinársku výrobu a na jej personálne zabezpečenie. Pred pár rokmi som videl na veľtrhu cestovného ruchu Slovakiatour prezentáciu Dobrovických múzeí z Česka. Veľkoryso a veľkolepo využilo pôvodný areál výrobných priestorov a stvorilo Múzeum cukrovarníctva, liehovarníctva a repárstva a mesta Dobrovic. Pôvodný text v češtine prekladám nielen do slovenčiny ale aj do slovenského prostredia: „Múzeum vás zoznámi s vývojom výroby cukru, jedného z najvýznamnejších potravinárskych odborov v Slovenskej republike, ktorý sa preslávil a presadil na celom svete. V kombinácii s nadväzujúcimi odbormi – šľachtením a pestovaním cukrovej repy ako suroviny pre výrobu cukru a s výrobou liehu podávajú sládkovičovské múzeá ucelený obraz 15_atrium_vysokej_skoly_v_sladkovicove.jpga informácie, ktoré doteraz v našej republike chýbali. Expozícia histórie mesta Sládkovičovo a okolia vhodným spôsobom doplňuje odborné informácie a zaraďuje ich do širšieho spoločenského kontextu vývoja obyvateľov regiónu.“ Pochopiteľne texty budú aj v maďarčine.

Využime genius loci „sladkovaru“ na obnovenie sladkej výroby a sladkého života Sládkovičanov. Sládkovičovo je v súčasnosti vysokoškolským mestom. Vysoká škola Danubius. Vzdelávací areál má šmrnc, horšie je to s kvalitou výučby. Len sa pozrite na zoznam študijného zamerania: právo, sociálne štúdia, verejná politika... Ako tak rozdávam rady na všetky strany, pridávam aj radu vysokoškolskú. Zamerať výučbu aj na odbor, ktorý by som nazval revitalizácia minulosti. Kvalitní stredoškolskí a vysokoškolskí odborníci na lokálne poľnohospodárstvo, samozásobiteľstvo, stavby vidieka, rekonštrukciu pamiatok aj bez zápisu v zoznamoch akéhokoľvek dedičstva, dokonca aj manažovanie rozvoja vidieka a cestovného ruchu a iné zo života odpozerané smery určite majú budúcnosť. Možno aj štúdium  planomanie , keby som vedel, o čo ide!

Nezanedbateľným vkladom do rozvoja Sládkovičova je aj ľudský a príbehový genofond jeho rodákov či obyvateľov. Zopár mien. Hudobný skladateľ Zoltán Pongácz, predčasne zomrelý spisovateľ Alfons Talamon, po slovensky píšuci Štefan Hudák, akademický maliar Július Lőrincz. Možno bude aj galéria Tamary Lempickej...

Tento sen nie je až taký nerealistický. Spomeňte si, že Karol Kuffner začínal v Sládkovičove pred 150 rokmi na zelenej lúke „len“ s dobrým podnikateľským zámerom. A my máme k dispozícii v Sládkovičove nielen zelenú lúku, ale predovšetkým naakumulované hmotné i nehmotné statky našich predkov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984