Slivkové gule a Zaha Hadidová
V druhú augustovú sobotu bol som na dožinkách a iných oberačkových radostiach, ktoré sa uskutočnili na Turej Lúke – dnes mestskej časti Myjavy. Dožinky a kopanice? Priznám sa, pri rozhodovaní ma najviac priťahovala koštovka páleného. Tá bola, ale koštujte v takej horúčave a s priemerným dôchodkom v peňaženke… Napriek tomu som neľutoval.
Myjavské kopanice sú nádherný kraj najmä pre návštevníka a pocestného. Tamojší domáci si „vychutnávali“ vždy predovšetkým tvrdú prácu pri dorábaní svojho chleba. Neviem, či tá každodenná tvrdosť neprešla aj do kopaničiarskej slovenčiny. Dy, ty, ny, ly. Chvalabohu a štúrovcom, že za základ spisovnej slovenčiny zvolili mäkkosť a pôvab stredoslovenčiny. Čo konkrétnô nás priviedlo na breh rieky Myjavy? Uprostred bývalej dediny majú Gazdovský dvor, kde celoročne „prezentujú tradičné formy života a bývania v myjavskom regióne“ V spomínaný augustový víkend rozšírili priestor i program spomienok na 
kopaničiarske denné radosti. Nielen Gazdovský dvor, ale aj evanjelická fara a uličky, ulice a parčík medzi nimi sa hmýrili poznaniachtivými návštevníkmi. Konali sa Dožinky v Turej Lúke – Poďakovanie za úrodu. Chlieb a hry, poviete si a máte pravdu. Jedno z desiatok a stoviek, ktorými je Slovensko osiate. Väčšinou na dobrej úrovni. Dožinky v Turej Lúke boli pre mňa výnimočné. Predral som sa stánkovým hurhajom, obišiel evanjelický kostolík a došiel som k veľkej otvorenej farskej bráne. A tam – tam som mal zjavenie. Bolo skutočné. Usmievavá krojovaná dievčina a za vahan slivkových gúľ. Stovky slivkových gúľ a gulí. Nie som veľkým priaznivcom bezmäsitých jedál. Tu som „prezrel“. Koštoval, jedol, hltal (opatrne). Srdečne ďakujem všetkým tvorkyniam, ktoré v hĺbke farskej záhrady neúnavne „ocestovávali“ slivky a sádzali ich do vriacej vody. K tomu tri druhy posýpok: maková, orechová, tvarohová. Komplexný zmyslový prežitok, zážitok a pôžitok!
Nezabudol som ani na duchovno. Pri tejto skoro nadpozemskej krme som čítal predkostolný pútač o histórii Turej Lúky. Z prečítaného som si uvedomil, že obec je rodiskom Dušana Jurkoviča, slovenského architekta svetovej triedy. Mám k nemu dobrý vzťah od svojho narodenia na Partizánskej ul. v Bratislave. Môj rodný dom je jeho dielom. Načim mi bolo kuknúť aj na jeho rodisko. Stalo sa. Dom stojí, opravený, omietnutý. Jeho dnešný vzhľad podľa mňa nerobí česť architektonickej, staviteľskej a remeselnej tvorivosti Dušana Jurkoviča. Minulý rok som bol pozrieť jeho vilu v Brne, ktorú moravskí pamiatkari udržujú s veľkou úctou. Trochu tejto inšpirácie spoza západnej hranice by nám na Slovensku prospelo.
Vrátim sa k dožinkám. Zatiaľ som obdivoval prvú časť – Dožinkový jarmok. Kúsok nad obcou, neďaleko Gazdovského dvora, je areál Padelky vybudovaný z európskych peňazí. Trochu nadnesene povedané: miniagrokomplex. Priestor pre predvedenie ukážok žatevných prác (kosenie, mlátenie) výroba dožinkových vencov, malá výstavka poľnotechniky. Konkrétne sme obdivovali motorové hnacie mašiny. A predovšetkým množstvo lákadiel pre malých návštevníkov. Napríklad možnosť zajazdiť si na koni, povoziť sa na koňmi ťahanom voze, využiť netradične, ale v 
súlade s tradíciami koncipované detské ihrisko, zahrať sa so zvieratkami z minifarmy (skôr by som prijal pomenovanie ministatok či minigazdovstvo). Všetko to fungovalo. Pre dospelejších ponúkli gurmánske poľovnícke hody. Na jedálnom lístku som zazrel poľovnícky guláš. Program bol ďaleko bohatší a rozsiahlejší. Píšem len o tom, čo som videl na vlastné oči.
Dušan Jurkovič sa dožil po roku 1945 titulu národný umelec. Jeho dielo vychádzalo z národných, doslova slovenských zdrojov a podnetov, ale vedel byť aj nadnárodný, a pritom v súlade so svetovým pokrokom. Možno práve preto bol svetový, lebo bol národný, slovenský. Jedno z posledných väčších architektonických diel Dušana Jurkoviča bola tepláreň medzi voľakedajšími areálmi Kablovky, elektárňou a zbombardovanou Apollkou v Bratslave. Dokončená bola v roku 1944. Po roku 1989 priemysel bol vytlačený, a to nielen z centra Bratislavy, budova dlhé roky chátrala. Dnes je okolo nej veselý stavebný ruch. Budujú tu jeden z početných parkov, tentoraz nebeský (inak slovensky povedané SKY). Parkom myslia stavbu troch výškových budov až tridsať poschodových, a opakujem slová prospektu, „organického“ tvaru so 700 bytmi. Autorkou je britská architektka Zaha Hadidová, ktorá, bohužiaľ, pred vyše dvomi rokmi zomrela. 
Investori v ponukovom letáku uvádzajú jej slová: „Spočiatku som sa usilovala vytvárať budovy, ktoré by žiarili ako ojedinelé drahokamy. Dnes ich chcem vzájomne prepájať a vytvárať tak novú tvár krajiny v súznení so súčasnou podobou miest a životmi ich obyvateľov.“ Azda preto je do „parku“ zakomponovaná aj tepláreň, ktorá prejde kompletnou rekonštrukciou a bude podľa investičného zámeru „poctou jednému z velikánov slovenskej architektúry Dušanovi Jurkovičovi“. Verme, že do Bratislavy tak prichádza po trištvrtestoročí svetová architektúra hodná Jurkovičovho odkazu.
Slovenská vlastiveda je prekrásna „vedecká“ disciplína. Za jej pomoci je možné „organicky“ cestovať v čase a priestore. Napríklad od slivkových gúľ k nebeským parkom Zahy Hadidovej. Na slovenskom základe dospieť k svetovosti. Koniec koncov slovenské vždy bolo svetové. Slovensko bolo, je a bude súčasť svetovej civilizácie, aj keď často sa k tomu nechce priznať.
Foto: Autor
