Slováci ležiaci v kazašskej zemi

Počet zobrazení: 4649

Poznanie osudov vojenských a iných zajatcov, ktorí po druhej svetovej vojne a po Veľkej vlasteneckej vojne boli, na základe dnes nejasných, ale dobovo pochopiteľných pravidiel umiestnení v táboroch na dnešnom území Kazachstanu, má nielen politický, ale zrejme – a najmä – ľudský a humanitárny rozmer. Navyše ak medzi väzňami boli aj Slováci.....

V súlade s Výnosom prezidenta Kazachstanu № 3443 zo dňa 5. apríla1997 si Kazachstan každoročne 31. mája pripomína „Deň obetí politických represií“. Nebolo tomu inak ani tohto roku.

0_4_hpim6471-min.jpg
 

Na území dnešného Kazachstanu bolo v rokoch 1941 – 1950 niekoľko táborov pre vojenských zajatcov a internované osoby[1]. Konkrétne išlo o zariadenia: Pachta-Aralskij, Balchašskij, Džezganzanskij (tábory č. 39 a 502), Alma-Atinskij, Usť-Kamenogorskij, Spasskij, Aktjubinskij, Gurevskij, Akmolinskij a Leningorodskij tábor (č.347 a č. 528) a Kantaganskij a Kyzyl-Ordinskij tábor.

Z celkového počtu sa 4 tábory nachádzali v oblasti stredného Kazachstanu, krajiny, ktorá je dnes jednou z rozhodujúcich krajín Strednej Ázie.

Konkrétne ide  o nasledujúce tábory, ktoré boli súčasťou systému (súostrovia) GULAG: tábor č. 99 v Spasskom (1941 – 1950), tábor č. 502 v Džezkazgane (jar – jeseň 1945), Balchaškij tábor č.37 (1945 – 1948) a Džezganganskij tábor č. 39 (1945 – 1948).

kazachstan.jpg
 

Zriadenie táborov pre vojnových zajatcov a internované osoby v strednom Kazachstane malo niekoľko dôvodov. Prvý dôvod –  dnešný Kazachstan sa stal surovinovou a metalurgickou základňou vojenského priemyslu Sovietskeho zväzu počas Veľkej vlasteneckej vojny. Bolo potrebné zvýšiť objem ťažby uhlia v baniach v okolí Karagandy a tiež zvýšiť objem metalurgickej produkcie na Balchaši a v Džezgazgane.

Nehľadiac na to, že bol k dispozícii nemalý počet (vynútených) presídlencov, politických väzňov a špeciálne mobilizovaných baníkov a hutníkov, narastajúce potreby vojenského priemyslu pre potreby frontu už nebolo možné zabezpečovať s týmto kontingentom.
 

Lacná pracovná sila
 

Práve deficit lacnej pracovnej sily mali kompenzovať vojenskí zajatci a internované osoby.

Druhým – a nemenej dôležitým – dôvodom bol fakt, že sovietsky systém mal skúsenosť s organizovaním podobných táborov na území Kazachstanu (kde kazašskí súdruhovia nesklamali) zhruba desať rokov pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Na území dnešného Kazachstanu sa nachádzali tri najväčšie tábory v štruktúre GULAGov: А.Л.Ж.И.Р. (Акмолинский лагерь жен изменников Родины – Akmolinský tábor manželiek zradcov vlasti), Степлаг (Степной лагерь – Stepný tábor)Карлаг (Карагандинский лагерь –Karagandský tábor), ktoré poznamenali osudy asi 5 miliónov ľudí.

img_2890.jpg

Len spomenutý tábor Karlag NKVD, ako to vo svojej štúdii uvádza sovietsky historik A.M. Šubin[2], sa rozprestieral na ploche 1 780 hektárov a mal vypracovaný vlastný výrobný systém, štruktúru ochrany a dokonca aj vlastný spôsob zdravotníckej starostlivosti osôb internovaných v tábore.
 

Karlag ako vzor
 

Karlag sa stal „vzorom“ pre organizáciu nových táborov vznikajúcich na území Kazachstanu pre vojenských zajatcov a internované osoby.

Najväčším táborom v Kazachstane sa postupne stal tábor č. 99 „Spasskij“ (Спасскийň), cez brány ktorého ešte v roku 1950 prešlo 66160 vojenských zajatcov a internovaných (iné údaje hovoria o 66.746 väzňoch). Z tohto počtu bolo (podľa dobových archiválií) 29 777 Nemcov, 22 225 Japoncov, 6 740 Rumunov, 1 633 Rakúšanov, 1 208 Poliakov, 1 139 Maďarov, 1 088 Talianov .... a aj 581 osôb z Československa (ako hovorili pracovníci múzea: „... niekedy je ťažké rozlíšiť, kto bol Slovák a kto Čech, pretože na registračných kartičkách je jednoducho uvedené „Čechoslovák“).

img_2899.jpg
 

Tábor č. 99 „Spasskij“ zriadili hneď nazačiatku vojny rozhodnutím námestníka národného komisára vnútorných vecí ZSSR V. Černyšova z 24. júna 1941; tábor vznikol v podstate na báze Spasského oddelenia Karlagu NKVD. Bol 45 kilometrov od Karagandy v priestore vtedajšieho Spasského kombinátu na zušľachťovanie medi.

Neskôr sa vytvorila nová štruktúra tohto tábora. Na základe rozhodnutia  náčelníka Spasského tábora zo dňa 16. septembra 1942, bolo vytvorených 13 štrukturálnych oddelení: kancelária, operatívne oddelenie, politické oddelenie, hospodárske a evidenčné oddelenie, ústredný sklad, finančný odbor, výrobná skupina, sanitárna sekcia, poliklinika, hygienická služba, požiarna služba, ale aj dve výrobné oddelenia a oddelenie pre invalidov.

Toto rozdelenie pretrvalo prakticky počas celej existencie tábora. Po príchode „nových“ vojenských zajatcov sa konala ich povinná administratívno-technická registrácia. Následne sa zoznámili s denným poriadkom (07.00 budíček, 07.00 – 07.25 ranná hygiena, 07.25 – 08.00 ranný rozvod, 08.00 – 09.00 raňajky, 09.40 – 14,00 práca, 14.00 – 15.00 obed, 15,00 – 19.40  práca, 19,40 – 20.40 večera, 20.40 – 22.30 osobné voľno, 22.30 – 23.00 večerná previerka, 23. 00 večierka).


spassk.jpg

V súlade s „Inštrukciou o pravidlách pobytu vojenských zajatcov v táboroch NKVD“ zo 7. augusta 1941, sa vojenskí zajatci mohli voľne pohybovať v rámci tábora a taktiež navštevovať (podľa vlastného uváženia) kultúrne podujatia, samozrejme – v oficiálne určenom čase.

Do konca roku 1944 Spasskij tábor tvorilo jedno oddelenie, no potom sa začalo rozširovanie kapacít – vznikali samostatné oddelenia prakticky po celej Karagandskej oblasti: v meste Temirtau, obciach Saraň, Dubovka, Kok-Uzek. Fedorovka... , pri šachtách Kostneko, Kirov... (podtábory č. 20,26, 31, 22/43...).

Územný a kapacitný vrchol dosiahol Spasskij tábor na prelome rokov 1948/1949. Išlo o 24 táborových podštruktúr, kde bolo internovaných takmer 30 000 ľudí – vojenských zajatcov a internovaných osôb. Pritom vojenskí zajatci bol umiestňovaní oddelene od internovaných osôb.

Podľa oficiálne dostupných archívnych dokumentov táborom v Spasskom počas jeho existencie prešlo, resp. prežilo 5 436 internovaných osôb (1 588 internovaných v roku 1941, 2 231 tzv. “vostočnikov“, a 1 617 internovaných v kategórii „B“).
 

Nešťastní Slováci
 

Ak sa znovu spoľahneme na archívne zdroje (a načo iné?), tak v dobových dokumentoch sa hovorí o 21 Slovákov a Čechov, ktorí boli internovaní v Spasskom tábore č. 99.

Po uzatvorení tábora v lete 1950 bolo celkom repatriovaných 42 527 vojenských zajatcov a internovaných osôb.

Posledný väznený Slovák – Juraj Krevec (nar. 1904) bol zo Spasského tábora repatriovaný 8. mája 1947.

img_2904.jpgCelkom 7 765 vojenských zajatcov a internovaných v Spasskom zomrelo a boli pochovaní v rôznych hromadných hroboch na území dnešnej Karagandskej oblasti, bolo 42 Slovákov. (zoznam v prílohe)

Najmladší, Franc Cebe, ktorý zomrel 21. augusta 1945 mal len 18 rokov. Najstarší Fedor Kostelník (zomrel 23. septembra 1945) mal 44 rokov.[3]

Už od čias rímskeho práva platí, že všetci ľudia sú „slušní“ a iba časť ľudí je „neslušných“. Myslím si, že v kazašskej zemi ležia čestní a slušní muži, ktorých zomlel mlynček naštartovaný Gruzíncom J. V. Stalinom.

Ak budete mať cestu do Kazachstanu, určite zájdite do Karagandy a navštívte komplex v Spasskom.

Ležia tam aj naši....

Autor je vysokoškolský učiteľ

 





Tabuľka:

Celkový počet uväznených v Karlagu bol podľa dobových údajov z Archívu  Karagandskej oblasti[4] nasledujúci:

tabulka_karlag.jpg

Foto: Archív autora

Mapa Kazachstanu

Príloha 1 - 5

karlag_1.jpg
karlag_2.jpg
karlag_3.jpg
karlag_4.jpg
karlag_5.jpg


[1] Text bol spracovaný  na základe láskavej pomoci a podkladov Štátneho archívu Karagandskej oblasti v Karagande
.
[2]ШУБИ , А. М: Карлаг в 40-х годах, In.: Cоветские архивы, 1990, No. 6, с. 30
.[3] Bližšie pozri: https://www.mzv.sk/web/astana/detail/-/asset_publisher/bZtjMy3iNwbo/content/velvyslanec-polozil-kyticu-kvetov-k-pamatniku-slovakov-obeti-stalinskych-represii/10182?p_p_auth=YLJJdORj&_101_INSTANCE_bZtjMy3iNwbo_redirect=%2Fweb%2Fastana%2Fspravy%3Fstrana%3D
9
[4] ГАКО, ф. 410, Д. 35, Л.11, (Štátny archív Karagandskej oblasti)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984