Slovenská republika potrebuje nové hlavné mesto

Počet zobrazení: 5513

Prinášame článok, ktorý iste vyvolá viaceré otázniky a možno aj rozhorčené reakcie. Napriek tomu ho uverejňujeme, pretože vo viacerých ohľadoch presne pomenúva cestu Slovenska od jeho samostatnosti po dnes: vecne, bez emócií a obviňovania. Autor v podtitulku v zátvorke uvádza: (námet na celonárodnú diskusiu). Podtitulok sme nedali, pretože Slovo si nenárokuje vyzývať na celonárodnú diskusiu. Napokon autor k nej vyzýva aj v texte článku.

Je nepopierateľnou pravdou, že žijeme v nebezpečnom a chaotickom svete. Denno-denne sme zavalení množstvom katastrofických správ a informácií o ďalších a ďalších teroristických činoch vo svete, nových obchodných vojnách, sankciách....

Politická scéna sa vyznačuje ďalším a ďalším klonovaním tých istých tvárí, ktoré sa nekonečným prestupovaním do nových a nových strán snažia presvedčiť občanov, že iba oni sú tí jediní, ktorí ich môžu zastupovať, aj keď stokrát ukázali, že nemajú na to žiadne vedomosti, odborné predpoklady a, žiaľ, ani charakterové a morálne vlastnosti. Výsledkom je, že od konca 90-tych rokov sú otázky budovania Slovenskej republiky ako suverénneho a zvrchovaného štátu na vedľajšej koľaji a s nimi aj (vy)riešenie základných otázok súvisiacich s existenciou nášho štátu. Veď aj 25. výročie jeho vzniku sme si vlažne, tak slano-nemastne, pripomenuli-nepripomenuli iba v minulom roku, pričom sa viac pripomínalo pokojné rozdelenie bývalej federácie ako vznik samostatnej Slovenskej republiky. Veď štát je – podľa súčasných liberálnych politikov a privatizérov-podnikavcov, zlý vlastník – vlastne dobrý iba na socializáciu strát podnikateľov či poskytovanie daňových prázdnin na jednej strane a privatizáciu ziskov na strane druhej. Súčasne, podľa nich, je povinný pre budovať nové diaľnice pre ich „biznis“, nemocnice, školy, starať sa o dôchodcov, atď. A podľa liberálov sa aj tak nakoniec rozplynieme v európskom „superštáte“. Eurobyrokrati v Bruseli nám už potom povedia, čo potrebujeme a ako máme ďalej postupovať, samozrejme, aby oni boli spokojní...

bratislava_ilu1.jpg
Ilustračné foto: Emil Polák

My „obyčajní“ občania stále ešte žijeme v naivnom presvedčení, že štát má slúžiť predovšetkým vlastným občanom a vytvárať čo najlepšie ekonomické, sociálne, vzdelanostné a kultúrne podmienky pre ich život. A to by malo byť aj základnou povinnosťou poslancov všetkých stupňov. Zvlášť keď dnes mnohí z nich „úspešne“ vykonávajú poslanecký mandát, samozrejme, „v záujme svojich voličov“ od úrovne miest a obcí až po Národnú radu SR. Všade tam pre „blaho“ občanov „využívajú svoje obrovské schopnosti a nekonečné skúsenosti“. Žiaľ, najviditeľnejším výsledkom ich práce sú nekonečné zvady, vzájomné urážky a hlúpe politikárčenie v parlamente, pričom zásadným otázkam rozvoja štátu sa venujú v minimálnej miere. Najviac ich zaujíma, či sú s nimi spokojní ich stranícki šéfovia či tútori doma i v zahraničí...

Preto nás nemôže prekvapiť, že už minimálne dve desaťročia sa Slovenská republika rozvíja bez akejkoľvek dlhodobej koncepcie či štátnej doktríny, teda stanovenia strategických dlhodobých cieľov a nástrojov na ich dosiahnutie, ktoré by boli všeobecne záväzné a v záujme slovenského národa a príslušníkov tu žijúcich národností. Netreba pripomínať, že takýto spôsob rozvoja je jedným zo základných atribútov i charakteristických znakov každého suverénneho a zvrchovaného štátu. Samozrejme, neplatí to pre kolónie a územné celky nižšej úrovne, medzi ktoré určite nechceme patriť. Dôsledná realizácia opatrení obsiahnutých v štátnej doktríne Slovenskej republiky je cestou, ako zabrániť oslabeniu identity slovenského národa, významu rodiny v národnom štáte a suverenity štátu v medzinárodných štruktúrach. Samozrejme, iba vnútorne a politicky stabilizovaný štát, s rovnomerne rozvinutými regiónmi a dobrou dopravnou štruktúrou môže vystupovať aj suverénne navonok a zabezpečiť ekonomickú prosperitu pre svojich občanov. Základom úspešného ekonomického rozvoja štátu by malo byť racionálne využívanie domácich zdrojov vo všetkých regiónoch, vrátane pôdy, surovín, pracovných síl a iných miestnych zdrojov. Éra hospodárskych úspechov založených na budovaní montážnych hál svetových automobiliek u nás prináša mnohé vážne riziká. Ak je vývoj štátu taký neproporcionálny, že na jednom póle dosahuje najvyššie hodnoty v rámci EÚ a na druhom vznikajú „hladové doliny“, občania sú nútení hľadať si zamestnanie v Bratislave, resp. jej okolí alebo v zahraničí a potom strácajú pozitívny vzťah k vlastnému štátu a svojej domovine. Vidíme to u mnohých príslušníkov mladej vzdelanej generácie, ktorí sa v zahraničí po dosiahnutí „konzumného sna“ menia zo Slovákov na „Európanov“, pričom pozabudli, že vzdelanie im bezplatne poskytla ich vlasť – Slovenská republika. V budúcnosti, v prípade krízového vývoja vo svete môže byť pre nich ešte dobrým útočiskom (ostrovom záchrany).

Aj tí, ktorí sa dodnes nemôžu zmieriť s pokojným a úspešným rozdelením bývalej čs. federácie na dva samostatné štáty, museli akceptovať, že Slovenská republika sa po svojom vzniku nezrútila ani po mesiaci, ani po roku, ale úspešne sa zaradila do svetového spoločenstva a dokázala aj ekonomicky prežiť. Občania dokázali pretrpieť aj šokové „reformy“ Dzurindových vlád, ktoré ich ožobráčili a na východe Slovenska vytvorili hladové doliny. Získali sme za ne uznanie západných politikov a nekonečné chvály od zahraničných subjektov, ktoré za symbolické ceny získali naše strategické podniky. Slovensko pripravili o ekonomickú základňu, ktorá mohla aj naďalej vytvárať finančné prostriedky na rozvoj štátu a pokrytie jeho základných funkcií v školstve, zdravotníctve, sociálnej oblasti, vrátane zabezpečenia jeho ochrany, obrany a územnej zvrchovanosti. „Ústretové“ podmienky stanovené EÚ a „diferencované“ dotácie pre poľnohospodárstvo takmer úplne pochovali naše vyspelé poľnohospodárstvo a potravinárstvo i potravinovú bezpečnosť štátu. Hlavní aktéri, ktorí pri tom zohrali rozhodujúcu úlohu, sa už roky vyhrievajú vo vysokých funkciách na bruselskom slniečku...

Práve v tomto kontexte zaráža, že ani po ich odchode a nástupe tzv. pronárodných „ľavicových vlád“, neboli dodnes vykonané základné kroky, ktoré by garantovali pevnosť, súdržnosť, jednotu a strategickú odolnosť štátu v krízových situáciách. V súčasnom chaotickom svete ich nepochybne nemožno v blízkej budúcnosti vylúčiť. Vývoj na Ukrajine ukazuje, že eventuálna kríza, či už politická, vojenská alebo ekonomická, by mohla ľahko ohroziť samotnú existenciu Slovenskej republiky ako samostatného a zvrchovaného štátu.

Aj po štvrťstoročí existencie Slovenskej republiky zostala napríklad nedokončená komunálna reforma, roky sa diskutuje o zlom volebnom systéme, rozdelení kompetencií medzi regionálnou samosprávou a štátnou správou i odbornej príprave a zavedení tzv. definitívy pre zamestnancov štátnej a verejnej správy, atď. Rozumnú reformu potrebuje zdravotníctvo, školstvo, sociálne veci, kultúra a iné oblasti. Reformu, ktorá konečne bude na prospech štátu a jeho občanov, nie stále iba domácich a zahraničných finančných či iných záujmových skupín.

Jednou z úplne nedocenených a nepochopených otázok je aj otázka vybudovania nového hlavného mesta Slovenskej republiky ako suverénneho a zvrchovaného štátu. Pre väčšinu národov je hlavné mesto akousi ikonou, ktorá stelesňuje ten-ktorý národ. Samozrejme, ide o tzv. historické národy, s niekoľko storočí trvajúcou štátnosťou, u ktorých sa hlavné mesto vyvinulo v procese dejinného vývoja, po stáročia spĺňa geografické, historické a kultúrne požiadavky a vyhovuje aj v podmienkach modernej doby. V opačnom prípade, ak doterajšie hlavné mesto z vážnych príčin prestalo plniť potreby štátu, viacero štátov sveta neváhalo vybudovať nové moderné hlavné mesto, ktoré sa stalo symbolom lepšej budúcnosti štátu i štátotvorného národa.

Každý Slovák by si mal vážiť históriu Bratislavy a úlohu, ktorú zohrala v dejinách nášho národa. Otázka metropoly Slovenska – nie hlavného mesta, sa riešila v totálne chaotickom povojnovom období po vzniku ČSR, v roku 1919. Vzhľadom na predchádzajúce pomery v bývalom Rakúsko-Uhorsku a podriadené postavenie Slovákov v ňom nebolo možné túto otázku riešiť komplexne a s výhľadom do budúcnosti. Veď perspektívy jej budúceho postavenia ako hlavného mesta samostatného Slovenska existovali iba v „ríši snov“ a túžob vlastencov. V prvej ČSR sa Bratislava stala pohraničným mestom, ktorého značná časť obyvateľstva maďarskej a nemeckej národnosti sa bránila pripojeniu k novej republike. Už prvé ohrozenie – útok maďarských boľševikov Bélu Kúna na Bratislavu – ukázalo, že vzhľadom na svoju polohu je prakticky bezmocná pred útokmi spoza južnej hranice štátu. Paradoxne najviac bola z druhého brehu Dunaja ohrozená vládna budova, dnes Filozofická fakulta UK v Bratislave. Tento problém opäť vystúpil do popredia počas 2. svetovej vojny, keď sa de facto stala rukojemníkom Nemeckej ríše, čo sa jasne ukázalo aj po vypuknutí Slovenského národného povstania.

Nespornou ekonomickou výhodou Bratislavy je jej poloha na brehu najväčšej európskej rieky Dunaj, čím v časoch minulého režimu získala akýsi prednostný prístup k Západu, najmä k Viedni. Praha i KSČ ani v časoch federácie z pochopiteľných dôvodov rozhodne nemali záujem, aby sa Bratislava rozvíjala ako moderné „hlavné“ mestom štátu so všetkými atribútmi, ktoré k tomu patria. Preto bol dôraz kladený hlavne na budovanie Bratislavských automobilových závodov i iných priemyselných podnikov (rozvoj robotníckej triedy ako protiváhy inteligencie) a bytovú výstavbu. 

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 bolo treba ministerstvá a iné dôležité štátne inštitúcie urýchlene vybudovať „na zelenej lúke“. Väčšina vznikla provizórne, s vedomím, že v budúcnosti bude treba túto otázku komplexne doriešiť a na úrovni doby, čo sa – okrem niektorých výnimiek (NBS, oprava Hradu, dokončenie budovy NR SR) nepodarilo doteraz. Už tri desaťročia trvajú nekonečné patálie so zabezpečením dôstojných sídiel pre prezidenta SR, predsedu vlády SR i predsedu NR SR, ako aj s nevyhovujúcimi budovami súdov a Ministerstva spravodlivosti SR či zlý technický stav budov väčšiny ministerstiev a ústredných úradov štátnej správy. Hádam, je najvyšší čas tieto otázky zodpovedne a komplexne riešiť na úrovni 21. storočia, čím preukážeme svoju štátnu i národnú vyspelosť. Blížiace sa parlamentné voľby poskytujú politickým stranám možnosť, aby predstúpili pred občanov s uceleným programom ich riešenia a prostredníctvom svojich múdrych návrhov a koncepcií sa uchádzali o hlas voličov. Ich (ne)racionálny prístup k ich riešeniu, pochopenie či nepochopenie štátnych záujmov a potrieb, resp. prípadné spochybňovanie a zosmiešňovanie ,by mal občanom ukázať ich skutočnú tvár, ktorá sa skrýva za predvolebnými sľubmi, marketingovými hrami a falošnými maskami!

 

Hlavné dôvody, prečo SR potrebuje nové hlavné mesto:

  1. Strategické a obranné – Bratislava leží na hraniciach Slovenskej republiky, V prípade akejkoľvek krízovej situácie by bola okamžite ohrozená a vystavená útokom agresora, čím by bol ohrozený i samotný štát, pretože tu – na hraniciach štátu, sídli celé jeho riadiace centrum, teda sústreďuje sa zákonodarná i výkonná moc v štáte (štátne úrady, agenda, riadenie štátu). V prípade, keď je hlavné mesto umiestnené v pomyselnom strede štátu, môžu centrálne orgány v prípade ohrozenia zmobilizovať sily na obranu a zabezpečiť prežitie štátu. V prípade Bratislavy by s veľkou pravdepodobnosťou vznikla neriešiteľná krízová situácia, čo potvrdzujú aj historické skúsenosti.
  2. Dopravné – vzhľadom na excentrickú polohu Bratislavy je spojenie s ňou z východného Slovenska i iných vzdialených regiónov časovo náročné a dopravne komplikované. Samotná mesto predstavuje akýsi „lievik“, v ktorom už roky kolabuje všetka vnútorná doprava i spojenie s ostatnými časťami štátu. Je naivné sa domnievať, že po vybudovaní nového dopravného systému sa situácia zásadne a dlhodobo zlepší.
  3. Logistické – Bratislava neplní a nikdy neplnila funkciu skutočného centra Slovenska, čo sa prejavuje aj v tom, že Košice boli vždy aj pre Prahu akýmsi, bližším 2. centrom, čo vždy rozdeľovalo Slovensko aj politicky. Doterajší živelný rozvoj Bratislavy spôsobil existujúce priepastné rozdiely medzi Bratislavou a ostatnými, najmä východoslovenskými regiónmi, čo má negatívny dopad na vývoj celého štátu (nezamestnanosť, hladové doliny, prehlbovanie regionálnych rozdielov, nízka úroveň riadenia, vzájomné odsudzovanie sa...). Podľa generálneho riaditeľa Spoločného výskumného centra Európskej komisie Vladimíra Šuchu „rozdiel medzi najchudobnejším slovenským regiónom a Bratislavou je druhý najväčší v Európe“. V. Šucha varuje: „A pokiaľ nezvládneme regionálne rozdiely, tak sa nám národná a štátna súdržnosť rozpadne, lebo Slovensko je také silné, aký silný je jeho najslabší región!“ Slovenskou absurditou, iste ojedinelou v celosvetovom meradle je, že vysokí štátni úradníci sa sťahujú do susedných štátov, kde si kupujú či stavajú domy (Maďarsko, Rakúsko), čo môže mať v krízovej situácii katastrofálny dopad pre štát i mesto! Aj to svedčí o ich vzťahu k vlastnému štátu i národu!
  4. Ekonomické – Bratislava už v súčasnosti, z hľadiska DPH/obyvateľa obsadzuje popredné priečky v rámci EÚ, kým niektoré lokality na východnom Slovensku jedny z posledných, čo jednoznačne svedčí o absolútne chaotickom, nevyváženom rozvoji Slovenskej republiky. Tieto priepastné regionálne rozdiely v žiadnom prípade nemôžu zmeniť, ani zlepšiť vládne „kozmetické“ balíčky určené na opravu kultúrnych domov, rôzne kultúrne aktivity či budovanie tzv. sociálnych podnikov a podobne. Vyžaduje to zásadnú zmenu v samotnom prístupe a prijatie koncepčných záväzných opatrení, ktorá úplne zmenia ekonomický i regionálny vývoj na Slovensku a zabezpečia jeho proporcionálny rozvoj. Samozrejme, ideálny stav, aby sa všetky regióny vyvíjali úplne rovnako, neexistuje ani v iných štátoch, ale nemožno akceptovať priepastné rozdiely medzi regiónmi, tolerovať neustále prehlbovanie rozdielov medzi nimi, ktoré môže viesť k sociálnym nepokojom alebo vyľudňovaniu zaostalých regiónov.
  5. Vedomie spolupatričnosti a súdržnosti občanov SR – priepastný rozdiel medzi Bratislavou a ostatnými, zvlášť východoslovenskými regiónmi ohrozuje integritu a homogenitu štátu, čo v krízovej situácii môže spôsobiť kolaps celého štátu s nedozernými následkami na osudy celého slovenského národa, ako to ukazuje vývoj na Ukrajine. V zaostalých regiónoch to vedie k rezignácii, všeobecnej apatii (okrem štátnej správy obsadzovanej aktuálne vládnymi stranami) i odchodu vzdelaných a ambicióznych občanov do zahraničia, čo ešte viac prehlbuje úpadok a zaostávanie regiónu. Práve odtrhnutosť spokojného a úspešného života v Bratislave od tvrdej životnej reality v zaostalých regiónoch v mnohom spôsobuje prehlbovanie zaostávania regiónov vo vzdialenejších častiach Slovenska. Najnovšie vyhlásenia „progresívcov“ a „saskárov“ o lenivosti a neschopnosti neúspešných ľudí vytvárajú hrozbu, že po ich eventuálnom nástupe k moci sa môže tento nepriaznivý stav ešte zhoršiť... Nakoniec jasne to potvrdzujú aj velikášske vyhlásenia a prvé kroky nového vedenia Bratislavy a ich neskrývaný pohŕdavý postoj k ostatným, „zaostalým“ regiónom Slovenska.
  6. Z nedávneho exkluzívneho prieskumu spoločnosti ACTLY pre týždenníky MY vyplynulo, že „istú mieru hrdosti“ na svoje hlavné mesto pociťuje „len mierna väčšina Slovákov“, konkrétne 53% obyvateľov Slovenska. Čím ďalej na východ, tým viac vzťah k Bratislave „redne“, pričom na Liptove ju pozitívne vníma okolo 40% a na východe 43%. Svoju „hrdosť“ na Bratislavu ako hlavné mesto vyjadrilo iba 44% mladých ľudí vo veku od 18 do 30 rokov, pričom u nich rozhodujúcu úlohu zohrali ekonomické argumenty – pracovné príležitosti, kariéra, možnosť uplatnenia, čo im chýba v iných regiónoch Slovenska. Podľa sociologičky a riaditeľky pre výskum Tatiany Rosovej ľuďom na Slovensku sa Bratislava spája hlavne s politickými šarvátkami, celebritným luxusom alebo inými témami odtrhnutými od ich životnej reality. Je zarážajúce, že podľa výsledkov prieskumu sa štyria z desiatich obyvateľov Bratislavy s ňou nezrástli natoľko, aby sa cítili byť Bratislavčanmi. Záverom sociologička uviedla, že „malá hrdosť Slovákov na hlavné mesto a negatívne postoje k nemu a jeho obyvateľom by mali byť výzvou pre vedenie Bratislavy a Bratislavského kraja“. S jej názorom iste možno súhlasiť, ale pretože ide o dlhodobý trend a zakonzervované stereotypy myslenia pozitívna zmena zo strany mesta i Bratislavského kraja je ťažko predstaviteľná...

 

Závery:

  1. Slovensko potrebuje nové hlavné mesto, ktoré bude situované v pomyselnom strede štátu, ktoré bude oveľa lepšie dostupné zo všetkých jeho kútov a poskytne rovnaké ekonomické a iné príležitosti pre všetkých obyvateľov štátu. Iba vtedy sa občania stotožnia so svojím hlavným mestom i so štátom. Zaujímavý návrh vznikol koncom 60-tych rokov minulého storočia, aby nové hlavné mesto vzniklo spojením Banskej Bystrice a Zvolena. Obe mestá symbolizujú najslávnejšiu udalosť našich novodobých dejín – SNP, majú výhodnú polohu, pomerne dobré spojenie zo všetkých strán (rýchlostná komunikácia R1, letisko), dobré priestorové možnosti pre rozvoj i zaujímavé dominanty, ktoré by boli ozdobou hlavného mesta (Zvolenský zámok, historické centrá miest, okolité hory) i slávnu slovenskú i celoeurópsku minulosť („Strieborná“ Bystrica, „Zlatá“ Kremnica). Samozrejme, bolo by potrebné stanoviť nové urbanistické smery rozvoja, postupne vybudovať modernú vládnu štvrť a iné dôležité inštitúcie moderného hlavného mesta.
  2. Prvým krokom by malo byť vyvolanie celonárodnej, odborne podloženej diskusie, vrátane ankety o novom (spoločnom) mene nového hlavného mesta, ktoré by nadviazalo na slávnu minulosť oboch historických miest, ale postupne by získalo tvár moderného európskeho hlavného mesta.
  3. Celý návrh rozhodne nesmeruje k akejsi degradácii Bratislavy. Práve naopak, zostala by najväčším mestom Slovenska, s najväčším ekonomickým i kultúrnym potenciálom, ale začala by sa rozvíjať harmonicky, v zdravých medziach, daných prírodnými i dopravnými možnosťami. Zbavila by sa súčasného každodenného náporu tisícov ľudí z iných regiónov, ktorí sem smerujú iba na ústredné úrady štátu či hľadajú prácu. Niektoré inštitúcie by v nej mohli zostať, najmä tie, ktoré majú už teraz vytvorené dobré podmienky (NBS) alebo majú historické väzby na mesto, resp. sú viazané na spoluprácu s Viedňou, Bruselom atď. Dopredu treba upozorniť, že ak by sa isté kruhy v Bratislave pokúsili zosmiešniť či spochybniť už samotnú diskusiu o novom hlavnom meste, iba by tým potvrdili oprávnenosť, opodstatnenosť a naliehavú potrebu vybudovať nové hlavné mesto Slovenskej republiky!
  4. Vybudovanie nového hlavného mesta je záležitosťou minimálne 2 – 3 desaťročí, rozhodne tento proces nemožno urýchľovať, ale je nutné ho premyslene riadiť. Príkladom môže byť obnovenie postavenia Berlína, ako hlavného mesta SRN. Na budúce námietky, že ide o finančne nákladný projekt ,treba uviesť, že už teraz je jasné, že väčšina ministerstiev sídli v budovách, ktoré nevyhovujú súčasným potrebám. Skôr, či neskôr budú potrebovať buď nákladnú generálnu rekonštrukciu alebo zásadné, efektívnejšie riešenie: presun do nových moderných priestorov spĺňajúcich európske štandardy aj z hľadiska bezpečnosti a ochrany (vrátane Úradu vlády SR). V Bratislave sú náklady na pozemky i výstavbu už teraz podstatne vyššie ako na ostatnom Slovensku. V budúcom hlavnom meste treba okamžite zabezpečiť všetky štátne pozemky, budovy a zariadenia, aby sa zabránilo špekuláciám a kšeftom s nimi. Komerčné objekty, ako sú nájomné byty, nákupné centrá, sídla firiem iste zabezpečia domáce i zahraničné podnikateľské subjekty.    
     

(Autor, PhDr. Miloš Bača, historik, bývalý poslanec MsZ v Nitre, dlhoročný pracovník miestnej a regionálnej samosprávy, dlhoročný kronikár mesta Nitry)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984