Reklama
Reklama

„Slovenská vláda“ – príchod do Prešporka v roku 1919

(100 rokov Slovenska a Bratislavy)
Počet zobrazení: 2543

ÚVOD


Po storočnici vzniku Československej republiky dožívame sa v týchto dňoch aj stého výročia príchodu a privítania „slovenskej vlády“, ako sa v hovorovom slovníku s určitou dávkou slovenského vlastenectva nazýval „minister s plnou mocou pre správu Slovenska“, do Prešporka (vtedy Poszony, Pressburg). Stalo sa tak 4. februára 1919. Odtiaľto začal vykonávať svoju právomoc, ako minister československej vlády, a ako minister riadiaci „slovenskú vládu“. Prešporok sa týmto usídlením „slovenskej vlády“ povýšil fakticky na hlavné mesto Slovenska. Po Žiline, ktorá bola hlavným mestom dva mesiace, presťahovala sa „slovenská vláda“ zo severu Slovenska do Prešporka. Sever a juh Slovenska sa spojili. Rovnako ako jeho západ a východ. Umožnili to českí a slovenskí vojaci, ktorí tým spojili územie Slovenska do jedného celku.
 

I.
 

Vojenské operácie československého vojska v novembri a decembri boli potrebné na to, aby sa Slovensko stalo slobodným územím československého štátu. Priebeh vojenského postupu československých ozbrojených síl na území Slovenska, pod náležitým politickým, zákonným vedením vlády ČSR, sa uskutočnil v dvoch etapách. Politické vedenie tohto vojenského postupu zabezpečovali, podľa štandardnej, neprávnickej terminológie – dve „dočasné slovenské vlády“. Prvá sa vytvorila a prezentovala 6. novembra 1918 v Skalici, resp. tu sa usídlila. V Skalici pôsobila v období od 6. novembra do 14. (príp. do 18.) novembra 1918 a jej členmi boli Dr. Šrobár, Dr. Dérer, Dr. Ivanka a ďalší. Člen tohto orgánu Dr. P. Blaho povolaním lekár a spiritus agens, organizátor slovenského živlu v Skalici, tu pokračoval v plnení jej úloh až do polovice januára 1919. Druhá „dočasná slovenská vláda“ mala od 12. decembra 1918 sídlo v Žiline, odkiaľ sa presídlila 4. februára 1919 do Prešporka. Ústavnoprávne túto „dočasnú slovenskú vládu“ tvoril a predstavoval „minister vlády ČSR splnomocnený pre správu Slovenska“ a jeho štrnásť referentov, ktorý kopírovali svojou vecnou pôsobnosťou štrnásť ministerstiev vlády ČSR v Prahe. Mali plniť ich právomoci na Slovensku ako nástroj na vytlačenie maďarských štátnych orgánov zo Slovenska, ktorého sa nechcela vzdať vláda v Budapešti. Prvá „dočasná slovenská vláda“ sa právne opierala o splnomocnenie, ktoré každému jej členovi ako poslancovi Národného výboru Československa (prvému parlamentu) udelila vláda ČSR individuálne. Druhá dočasná slovenská vláda mala pevný a hlbší právny základ daný zákonom ČSR o mimoriadnych a prechodných právomociach na Slovensku. Obe „dočasné slovenské vlády“ boli orgány československého štátu, ktorý ich vytvoril a poveril právomocami pri výkone tejto činnosti.

Neúspech prvej slovenskej, teda „skalickej vlády“ získať a oslobodiť Slovensko, bol spôsobený tým, že proti nej boli nasadené značné maďarské vojenské sily, ktoré pomerne ľahko vytlačili malý, asi stočlenný oddiel žandárov a dobrovoľníkov, ktoré mala táto vláda k dispozícii, od železničnej stanice a mesta s názvom „Nagyszombat“ (slovensky Trnava) cez Kúty až na územie Moravy (stalo sa tak v období od polovice novembra do konca decembra 1918). A z tohto neúspechu sa muselo vyvodiť poučenie. Vyvodili sa z neho závery – že pre úspešné začlenenie Slovenska do ČSR – sa žiada – a) plné a zreteľné, definovanie medzinárodnoprávneho postavenia Slovenska, jeho právny status; b) zákonná úprava, zákonný základ orgánu československej štátnej moci a správy, ktorý bude politicky viesť toto začlenenie, vrátane jeho práva realizovať nariaďovaciu právomoc; c) organizované, dobre vyzbrojené, primerane početné československé vojsko pre splnenie tejto úlohy – „zaujatia slovenskej vlasti“ Slovákmi a presadenie na jeho území suverenity československého štátu. „Zaujatie vlasti“ bolo výpožičkou s maďarského „hogfoglalás“, ktorý vyjadroval získanie území na Dunaji a Tisze staromaďarskými kmeňmi v 10. storočí a ktorý sa používal pri mileniálnych oslavách tejto udalosti v Uhorsku v roku 1893. Použil ho v tomto kontexte významný slovenský politik Milan Hodža. 

Zákon č. 64/1918 Zb. „O mimoriadnych prechodných ustanoveniach na Slovensku“ bol zákonom o suverenite Československej republiky na Slovensku. Vytvoril pre jej dosiahnutie mimoriadny vládny orgán, a to minister člen vlády ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska. Predstavoval „dekoncentrovaný regionálny vládny orgán“, ktorý svoje splnomocnenia, plné moci vykonával v mene československej vlády prostredníctvom vládnych referentov, vedúcich rezortov na Slovensku. Mimoriadne, najvyššie právomoci („ius imperium“) spočívali v tom, že splnomocnený minister realizoval a dokončil likvidáciu uhorského štátu, uskutočnil derogáciu zákonov a nariadení patriacich k uhorskému monarchistickému štátnemu práva, realizoval rozpustenie všetkých jeho mestských a obecných výborov, t.j. uhorských orgánov verejnej a samosprávnej miestnej štátnej moci. Mimoriadnosť jeho zákonných právomocí ako ministra vlády ČSR na Slovensku spočívala v tom, že po likvidácii, resp. súčasne s likvidáciou uhorského štátu, jeho miestnych orgánov, mal zákonné právo ustanovovať zo svojej právomoci (autoritatívne, samovládne, kvázi diktátorsky) menoval miestne orgány československej štátnej správy (v obciach, mestách a župách), a to komisie a lojálnymi a kompetentnými úradníkmi. Kreoval tým orgány československého štátu na Slovensku a presadzoval a uplatňoval tak zvrchovanosť československého štátu na svojom slovenskom štátnom území.

Dňa 12. decembra 1918, deň potom ako minister Dr. V. Šrobár pricestoval z Prahy do Žiliny, svojím nariadením menoval štrnásť odborných referentov svojho ministerstva, ktorí spolu s ním tvorili akoby kolégium, vládu pre Slovensku. Odtiaľto pochádza aj pomenovanie „slovenská vláda“, Šrobárova vláda či žilinská vláda. Ústavnoprávne to boli orgány československého štátu, ktorý ich vytvoril a poveril právomocami pri výkone tejto činnosti. Slovo diktátor znamenalo „ten, ktorý diktuje“, „ten kto prikazuje“, má univerzálne prikazovacie právo vzťahujúce sa na všetky záležitosti, teda ako hodnostár štátu má právo označované ako „ius imperium“ ktoré na rozdiel od „ius potestas“ sa vzťahovalo aj na prípadné rozhodovanie o živote a smrti človeka. Obdobne ako starorímsky diktátor, odkiaľ bol tento termín prevzatý, bola však táto funkcia dočasná. A obdobne ako on bol ustanovený do funkcie diktátora („magister populus“) v čase vojny, vojnového ohrozenia štátu, celkove za mimoriadnych pomerov pre štát. Zodpovedal za jej výkon. Právomoci ministra boli iba odvodené od ministrov vlády ČSR, boli mu uložené na základe a v rozsahu ich splnomocnenia. Pre slovo splnomocnenie sa používa aj termín plná moc, ktoré evokuje predstavu o všemocnosti, o omnipotencii tohto ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. V realite právnej i faktickej to nebolo tak. Mal právomoci v rozsahu splnomocnenia, ktoré mu dali ministri vlády ČSR, nebol teda všemocný. Pôsobnosť a právomoc tohto ministra sa menila, rozširovala alebo redukovala, podľa toho, koľkými záležitosťami a v akom rozsahu, ho jednotliví ministri poverili vykonať na Slovensku. Výnimkou bolo, že mohol vydávať záväzné „nariadenia“, a to len podľa svojho rozhodnutia, svojím podpisom, t.j. len tým, že ich podpísal.    

Po prijatí zákona č. 64/1918 Zb. o mimoriadnych a prechodných opatreniach na Slovensku, menovaní ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a jeho ministerstva skladajúceho sa z odborných referentov, ďalej zakotvením ustanovení o likvidácii orgánov uhorského štátu na Slovensku a tvorení nových orgánov československej štátnej moci – sa vyriešila aj druhá podmienka, druhý predpoklad nevyhnutný pre úspešné presadenie štátnej suverenity na Slovensku. Splnenie oboch týchto podmienok sa uskutočnilo v podstate časovo paralelne. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska začal úradovať a uplatňovať svoje právomoci v Žiline 12. decembra 1918. Približne v rovnakom čase v Paríži sa vyriešila otázka medzinárodnoprávneho statusu Slovenska, a to nótami F. Focheho a S. Pichona (najvyššieho veliteľa vojsk Dohody a ministra zahraničných vecí Francúzska). Treťou podmienkou úspechu presadenia československej štátnej suverenity na Slovensku bolo zorganizovanie adekvátnej vojenskej sily, československého vojska, ktoré by efektívne sa postaralo o to, aby územie Slovenska, všetky jeho mestá a obce boli v držbe a správe ČSR.

V dňoch, kedy sa sídlom druhej dočasnej slovenskej vlády stala Žilina, nastupovali už útvary československého vojska s náležitým početným a kvalitatívnym vybavením na československé štátne územia na Slovensku. Jadrom týchto síl boli vojaci z československého vojska v zahraničí, konkrétne z Talianska. Postupovali po dvoch zásadných líniách a tretej akoby sekundárnej línii. Po bohumínsko-košickej železničnej trati, zo Žiliny na Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad, Prešov, Košice, ktoré oslobodili 30., resp. 31. decembra 1918. Vytlačili z tohto priestoru, maďarské vojenské jednotky, zrušili tu maďarskú verejnú správu a nastoľovali československú verejnú správu. Minister menoval županov, župani okresných náčelníkov a tí notárov v obciach. Vojenské útvary, ich orgány postupovali v koordinácii a kooperácii s predstaviteľmi ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Realizovali proces úplného zrušenia, likvidácie uhorského, resp. maďarského štátu, kreovali miestne orgány československého štátu v obciach, v mestách a župách, ktoré oslobodzovali a previedli do nových štátnych pomerov. Stredný prúd československého vojska postupoval cez Vlársky priesmyk – Púchov, Trenčín, Prievidza, B. Bystrica a juh stredného Slovenska.

Tretím prúdom bolo československé vojsko, ktoré bojovalo, muselo sa vojensky ozbrojenými prostriedkami presadiť, vyhnať maďarské vojenské jednotky, donútiť ich, aby evakuovali zo Slovenska. Uskutočňovalo sa to na úseku Kúty, Malacky, Zohor, Devínska Nová Ves, (s rozdvojením časti vojska cez Devín), pričom hlavný prúd pokračoval cez Lamač (časť cez Kamzík) do Bratislavy. Hlavnú železničnú stanicu v Bratislave mali v moci úplne kompletne 1. januára 1919 popoludní okolo 14. hodine. Následne ovládli strategické objekty (hlavnú poštu, banku, vojenské kasárne a most, po ktorom ustúpili deň predtým maďarské vojenské jednotky z celou výzbrojou z mesta do Petržalky a most zabarikádovali. Časť týchto vojsk, legionárov s talianskymi dôstojníkmi ako veliteľmi, postupovala ďalej smerom – Galanta, Dunajská Streda, Nitra.

Možno teda zhrnúť, že prvým dňom roku 1919 bolo Slovensko už v československých rukách, v československej  držbe a správe, v prvej etape vykonávanej formou vojenskej správy. Ofenzíva československých vojenských útvarov, ich postup na severe Slovenska ako aj na juhu – v azimute zo západu na východ nebol a nemohol byť ani vojenským obsadením, ani vojenskou okupáciou Slovenska. Československé vojenské útvary vstúpili na svoje štátne územie, na územie, ktoré bolo medzinárodnoprávne uznané za územie Československa. Československý štát nenadobudol teda územie Slovenska vojenským obsadením, okupáciou a pričlenením, ani nedobrovoľnou inkorporáciou (anexiou). K takejto situácii by mohlo prísť jedine v tom prípade, ak by územie Slovenska bolo aj z hľadiska medzinárodného práva územím uhorského alebo maďarského štátu. Uhorský štát zanikol v posledných dňoch októbra 1918 a to dismembráciou (rozpadom), tým, že sa na jeho bývalom štátnom území vytvorili nové národné štáty, alebo sa niektoré územia pričlenili k už jestvujúcemu štátu (Sedmohradsko k Rumunsku, Báčka, resp. Vojvodina a Chorvátsko k Juhoslávii). Maďarský štát medzinárodnoprávne ešte nejestvoval, pretože nebol uznaný štátmi, resp. veľmocami. Vzhľadom na tento právny stav nemohol sa vstup československého vojska hodnotiť ako porušenie teritoriálnej zvrchovanosti, ako  invázia a okupácia územia maďarského štátu, pretože takýto štát vtedy právne neexistoval. Medzinárodnoprávne jestvoval a bol uznaný československý štát a územie Slovenska bolo uznané za jeho štátne územie. Stalo sa tak uznaním ČSR 15. októbra 1918 a v ďalších dňoch potom V. Britániou, Talianskom, Japonskom, aj USA. Československo postupom svojich vojsk a štátnej administratívy na územie Slovenska presadzovalo na ňom svoju štátnu zvrchovanosť a suverenitu. Slovensko sa týmto postupom stávalo aj fakticky tým, čím bolo už právne, štátnym teritóriom ČSR.
 

II.
 

Vstup československých vojsk do Prešporka (1. 1. 1919), jeho oslobodenie sa udialo približne v rovnakých časových súradniciach ako oslobodenie a presadenie československej zvrchovanosti v Prešove a v Košiciach (30. 12. 1918). Týždeň predtým doručili maďarskému predsedovi vlády M. Károlyimu v Budapešti nótu Pichona (za mocnosti Dohody) ktorá vytýčila demarkačnú líniu medzi vojskami ČSR a Maďarska na riekach Dunaj a Ipeľ. Za túto líniu boli povinné sa presunúť maďarské vojská. Územie Slovenska bolo týmto spôsobom vymedzené, po ďalšie bolo pod zvrchovanou vojenskou a politickou mocou československého štátu a po tretie tento skutkový stav, táto fakticita mala aj medzinárodnoprávny základ a zdôvodnenie. Treba však dodať, že podľa príslušnej nóty Pichona to bol dočasný stav, provizórne vymedzenie, až do ďalšieho rozhodnutia Dohodových mocností, resp. do rozhodnutia mierovej konferencie, ktorá y& začínala v Paríži v polovici januára 1919. Na tejto charakteristike, že ide o stav dočasný, provizórny potom stavali, robili rozličné právne konštrukcie maďarské politické sily aj v Prešporku, ako aj maďarská vláda M. Károlyiho.

Po vstupe československých vojsk (1. 1.) do Prešporka československú štátnu správ prevzal a začal vykonávať župan Samuel Zoch. Dňa 6. januára 1919 prevzal administratívnu agendu od doterajšieho župana Z. Jankóa, ktorý túto právomoc vykonával v mene maďarského štátu, príp. ešte už zaniknutého uhorského štátu, pričom maďarskí politici medzi týmito dvomi štátnymi útvarmi nerobili rozdiel. Maďarský štát, ktorý niesol od novembra, resp. od januára 1918 názov Maďarská ľudová republika, považovali za štát, za subjekt medzinárodného a ústavného práva totožný s Uhorskom, s Uhorským kráľovstvom, vrátane nárokov na jeho územia. Župan S. Zoch, rozpustil dovtedajšie maďarské orgány v meste a vymenoval nový orgán štátnej správy, a to správnu komisiu. Nasledovala úloha vytvoriť náležité podmienky pre príchod ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. V. Šrobára, a jeho ministerstva, hovorovo „slovenskej vlády“ do Prešporka, aby sa tu trvale usídlil.
 

III.
 

Štvrtý február 1919 bol historicky prelomový deň pre Prešporok, pre celé Slovensko ako aj ČSR. Do mesta vstúpil v sprievode ďalších ministrov československej vlády, ako aj členov, referentov ministerstva s plnou mocou pre Slovensko – minister splnomocnený pre správu Slovenska, aby sa tu usídlil. Sídlom „slovenskej vlády“ sa stala budova, ktorá dovtedy slúžila miestnemu vojenskému veliteľstvu pri Dunaji, európskej veľrieke a pri moste cezeň. Dlhý čas sa pre túto budovu používalo pomenovanie „vládna budova“. Most Františka Jozefa (dnes „starý most“) pri ktorom bola vládna budova postavená, oddeľoval dva štáty, dva svety, ktoré stáli proti sebe v antagonistickom vzťahu. Dokazovali to zátarasy, barikády na ňom, ozbrojené vojenské stráže s guľometmi. Vojna, vojenský stav ešte pokračoval, nebol ukončený. Nahradzovalo ho krehké prímerie. Pravý breh Dunaja pri Prešporku nepatril ešte Československu. K zmene v prospech Československa došlo v auguste 1919.  

Župan Samuel Zoch – privítal ministra Dr. V. Šrobára (po strastiplnej ceste spôsobenej štrajkom a sabotážou, vrátane podmínovania železničnej trate). Samotný slávnostný vstup do hlavného mesta, prijatie v župnom dome (dnes v historickej budove NR SR), ako aj usídlenie v ministerskej či vládnej budove (dnes Filozofická fakulta UK) sa uskutočnilo bez komplikácií a rušivých momentov. Obdobne aj kultúrne podujatia – koncerty hudobných súborov na Hviezdoslavovom námestí – ako aj vystúpenie opery Národného divadla z Prahy, boli organizačným a usporiadateľským dielom prešporského župana Samuela Zocha a jeho spolupracovníkov. 

Prešporok sa stal sídlom ministerstva pre správu Slovenska (pri porovnaní s návrhmi, aby ním bol Martin, Banská Bystrica či Žilina) najmä z dôvodov politických. Mesto vzhľadom na svoju rozlohu a hospodársky význam bolo predestinované za sídlo vlády Slovenska. Bolo však aj otázkou prestíže, aby práve mesto, v ktorom rezistencia maďarská proti nariadeniu generála Focha dostúpila najvyšší stupeň, prijala do svojich múrov časť vlády Československej republiky. A konečne minister V. Šrobár povedal, že „chcem sídliť v Prešporku aj preto, aby nevzniklo podozrenie, že Československá republika nehodlá trvale obsadiť toto mesto“. Usídlením ministra pre správu Slovenska, ako časti vlády ČSR, dal nový štát aj odpoveď na neustále tvrdenia maďarskej vlády, že československý štát – iba vojensky obsadil Prešporok a nemá právo tu vykonávať civilnú právomoc, ďalej že jeho zvrchovanosť nad mestom je len dočasná, provizórna, resp. že má nad Prešporkom iba relatívnu suverenitu.

Medzinárodnoprávne stanovisko ČSR potvrdila aj nóta Dohodových mocností, ktorú ešte 18. januára 1919 doručili maďarskej vláde v Budapešti. Úradný text nóty znel takto: „Prímerie, ktoré sme podpísali (pozn. rozumej tzv. Belehradské prímerie z 13. novembra 1918), týkalo sa výlučne len frontu východnej armády (na Balkáne) a nemá vôbec žiadny vplyv na neskoršie rozhodnutie spojencov na frontoch iných. Preto štát československý, spojencami uznaný, má právo absolútnej suverenity na teritória, ktoré obsadil už v rozmeroch dočasných hraníc, ktoré sú určené“.

Belehradské prímerie, o ktorom sa písalo v citovanej nóte, uzavrela vláda K. Mihálya s Dohodou, ktorú zastupoval vtedy generál d’Esperey, veliteľ frontu na Balkáne. Prímerie určilo južnú hranicu a právomoci maďarskej vlády, ale neurčilo severnú demarkačnú čiaru. Maďarským vyjednávačom sa podarilo dosiahnuť, že v texte prímeria bolo uvedené, že vláda v Budapešti vykonáva správu na celom svojom severnom území. Vláda K. Mihálya využila neurčitosť tejto formulácie interpretáciou, podľa ktorej mala mať ona právo spravovať aj severné územia bývalého Uhorska, teda aj územie Slovenska. Okamžite po dosiahnutí prímeria s takýmto zavádzajúcim znením, vyslala svoje vojská na Slovensko, aby pacifikovala hnutie za slovenskú národnú slobodu. Potláčala slovenské samosprávy, zadržala v Martine aj predsedu SNR a Matice slovenskej Dr. M. Dullu a tajomníkom ktorým bol K. Medvecký. Stav maďarského vojenského útlaku, represií trval od polovice novembra do konca roku 1918, resp. do príchodu československých vojenských jednotiek. Podľa nóty, ktorú uvádzame, belehradské prímerie sa vzťahovalo len na vtedajších južný front a v žiadnom prípade neplatilo, a nemohlo sa uplatňovať na území Slovenska, ktoré bolo uznané za štátne územie ČSR a opätovne to bolo potvrdené a zdôraznené.

Minister Dr. V. Šrobár k tejto nóte dodal, resp. aplikoval ju na Prešporok týmito slovami: „Ako však z nóty jasne vysvitá, Bratislava prináleží a prináležať bude Československej republike. Je to vec už vyriešená“. Oznámil súčasne, že protest, ktorý podala maďarská vláda proti okupácii Bratislavy z rozkazu vlády Československej republiky, hlavný veliteľ československých  vojsk na Slovensku generál L. Piccione vrátil maďarskej vláde bez poznámky.

Maďarská vláda musela nótu Dohodových mocností zobrať na známosť, ale ju neuverejnila, nepublikovala a neoznámila verejnosti. Chcela využiť neinformovanosť, zatajenie stanoviska Dohody preto, aby udržala najmä maďarskú verejnosť v Budapešti, ale aj a asi najmä v Prešporku v nepravdivej domnienke, v názore, že osud Slovenska a územia Slovenska, ktoré zabralo československé vojsko, nie je ešte právoplatne vyriešený. Podnecovala aj tým maďarské obyvateľstvo a promaďarskú verejnosť v Prešporku, aby demonštrovali, protestovali, konali a vystupovali protičeskoslovensky. Manipulovala s ich vedomím a cítením. A dosiahla tým želaný výsledok, a to pasívnu  rezistenciu týchto obyvateľov pri príchode Dr. V. Šrobára, ministra pre správu Slovenska do Prešporka. Neskôr podnietila aj aktívny odpor pri demonštrácii dňa 12. februára 1919, aktívne konanie, ktoré sa zmenilo na nepokoje, výtržnosti, streľbu aj s krvavými následkami a stratami na životoch a zdraví takto poškodených ľudí, oklamaných ich vládou.

Prenesenie sídla a zakotvenie Prešporka ako sídelného mesta ministra československej vlády splnomocneného pre správu Slovenska, celého jeho ministerstva na brehu Dunaja a pod staroslávnym Bratislavským hradom malo nesporne význam politický, ale aj právny. Právne to bol skutok a udalosť mimoriadnej ústavnoprávnej relevancie. Potvrdil sa tým aj medzinárodnoprávne uznaný stav, že československý štát vykonáva úplnú, absolútnu suverenitu nad mestom Prešporok a že územie Slovenska je štátnym teritóriom ČSR. Protesty, obštrukcie maďarskej vlády spochybňujúce a odmietajúce tento stav, tvrdiace že o štátnej príslušnosti Prešporka rozhodne a musí rozhodnúť mierová konferencia, sa stávali postupne čoraz viac neoprávnenými, nekvalifikovanými. Menili sa na propagačný balast a iredentu. Uvedený dôsledok sa vzťahoval aj na vedomie, názory a postoje predstaviteľov maďarských politických strán, združení a spolkov, aj hodnostárov prešporskej univerzity, ktorí odmietli účasť na privítaní ministra pre správu Slovenska a jeho sprievodu s argumentom, že je to podľa nich údajne predstaviteľ cudzieho štátu, štátu, ktorý dočasne a vojensky obsadil mesto. Politický štrajk štátnych úradníkov v Prešporku a pasívna rezistencia maďarských obyvateľov mesta, mali však nepríjemnú verejnú rezonanciu a vyvolali aj oprávnené obavy o ďalší vývoj v Prešporku.

Hodnotenie tejto udalosti, najmä správania neslovenského obyvateľstva nebolo prirodzene rovnaké, a to z pohľadu predstaviteľov československej vlády ako aj župana S. Zocha. Najkritickejšie hodnotil priebeh a udalosti spojené s privítaní „krajinskej vlády na Slovensku“ v Prešporku minister národnej obrany ČSR Václav Klofáč , ktorý poslal do mesta na toto privítanie dvetisíc Sokolov. Privítaniu dal epiteton – „neblahé skúsenosti posledných dní na Slovensku, osobitný prípad prešporský“ zo 4. 2. 1919. Napísal, že slávnostný vjazd bol zmarený pasívnou rezistenciou a štrajkom maďarských úradníkov a zriadencov, ktorí boli ponechaní dočasne v službách československého štátu. Vyvodil z toho dôsledok, že je nevyhnutná „bezodkladná výmena maďarského personálu – vymenenie maďarských dôstojníkov, všetkých úradníkov a vojakov, ktorí boli ponechaní v našich službách“. A nápravu videl v tom, že „naše životné záujmy vyžadujú, aby sme na Slovensko poslali, a síce čo najrýchlejšie, všetok potrebný personál, hoci aj na účet a ujmu služby v Čechách a na Slovensku. Minister V. Klofáč, napísal tento rozkaz v Prahe, v deň privítania v Prešporku. Pravdepodobne obratom cestoval z Prešporka do Prahy a konal za naliehavej situácie a v neodkladnom záujme, a to tak, že vydal rozkaz, ktorý mal názov: „zaistenie poriadku na Slovensku, výmena maďarského personálu“.

Možno teda dodať, že v príčinnej súvislosti s príchodom ministra V. Šrobára a jeho ministerstva na Slovensko – začal sa vo veľkom rozsahu príchod českého personálu, vojenského, železničiarov, úradníkov na Slovensko. Možno ďalej uviesť, že aj postup župana S. Zocha – prevziať a zachovať v úradnom aparáte doterajších ľudí, narazil na svoje maximá, na strop svojich možností. Konal podľa reálnej situácie a podľa zákona č. 64/1918 Zb. , v súlade s jeho § 1, podľa ktorej „úradníci a zamestnanci bývalého kráľovstva uhorského dočasne (prozatímne) ponechajú sa vo svojich úradoch s doterajšími pôžitkami, ak zložia sľub poslušnosti Československej republike a ak zmocnenec vlády uzná, že zvládajú svoje úlohy“. Ďalšou podmienkou ponechania bolo, že zamestnanec ovládal slovenský jazyk. Nariadenia maďarskej vlády zo 6. novembra 1918 umožňovalo týmto úradníkom, aby zložili sľub či prísahu vernosti novej štátnej moci, ktorej zamestnancami sa stávajú, ale len ak boli k tomu donútení pod hrozbou násilia. Podľa všeobecnej teórie práva, zloženie sľubu pod hrozbou násilia je neplatným právnym úkonom, resp. je tzv. zdanlivým právnym úkonom. Ako nedobrovoľne urobený úkon prísaha danú osobu nezaväzuje, nie je ňou skutočne viazaná. Umožňovalo to takýmto prevzatým úradníkom a zamestnancom, aby sa odklonili od jeho dodržania, sabotovali jeho plnenie, pretože záväzným bol pre nich len pôvodný služobný sľub, prísaha daná uhorskému či maďarskému štátu. 

Jadrom sabotáže, o ktorej písal minister obrany V. Klofáč pri privítaní ministra Dr. V. Šrobára bolo, že nemecké a maďarské robotníctvo, železniční a poštoví zriadenci a úradníci vypovedali všeobecný štrajk. Pod titulom, pod zámienkou hospodárskych požiadaviek v skutočnosti zorganizovali politický štrajk (výhovorkou pre nich bolo, že im vláda ČSR platila menej, ako im platila maďarská vláda, ktorá to robila zámerne pre vytvorenie protičeskoslovenských nálad a postojov). Prešporskí mešťania sa presťahovaním vlády cítili aj národnostne a politicky urazení. Odpor bol dosť badateľný, aj keď nie verejne. Nenávisť nemeckých a maďarských mešťanov proti slovenskej, československej vláde bola hlboko v ich srdciach. Ich dlhodobo živené presvedčenie, že Prešporok je len prechodne, dočasne súčasťou československého štátu a opäť bude maďarským, sa strácalo, zanikalo. Príchod československej vlády ministra V. Šrobára ich presviedčal, že československá štátna moc v Prešporku je trvalý stav.

K protičeskoslovenským postojom prešporského meštianstva sa pridalo aj nemecké a maďarské robotníctvo, zriadenci a úradníci. Vypovedali všeobecný štrajk, ktorý bol však reálne štrajkom politickým, protivládnym. Začal sa 3. februára, pokračoval aj 4. februára pri príchode ministra pre správu Slovenska (bol teda aj proti ČSR). Až 8. februára (teda po týždni) bol zažehnaný, ale až po vzájomnom rokovaní a dohode so štrajkujúcimi, a to za súčinnosti členov československej vlády, teda ministrov – Soukupa, Stanka a Stránskeho, ktorí boli v Prešporku v súvislosti s príchodom ministra V. Šrobára. Maďarské odborové ústredne platili robotníkom a úradníkom v Prešporku aj vysoké podpory v nezamestnanosti s cieľom upevniť ich vzťah k maďarskému štátu a dosiahnuť ich rozkol so slovenskou vládou v Prešporku. V tomto zmysle sa ozvali aj slovenskí sociálni demokrati, odsúdili maďarský postup v Robotníckych novinách.

Presídlenie do Bratislavy a privítanie v meste opísal minister Dr. Šrobár v správe zaslanej predsedníctvu ministerskej rady v Prahe (teda predsedníctvu československej vlády) veľmi priaznivo. Napísal, že vjazd bol slávnostný a dôstojný (na rozdiel od ministra obrany V. Klofáča, ktorý napísal, že vjazd bol znevážený a znehodnotený): vítali ho mnohotisícové zástupy obyvateľstva na uliciach ozdobených prápormi spojeneckých mocností s nádhernými slávobránami. Nestal sa ani najmenší nepríjemný incident. Vítali nás deputácie zo všetkých žúp Slovenska, pozdravili nás na radnici a v župnom dome. Prítomní boli aj vojenskí zástupcovia Francúzska, Talianska, Japonska, ako aj splnomocnený minister Juhoslávie. V. Šrobár konštatoval a kriticky hodnotil, že „deputácie sa nezúčastnila tunajšia maďarská univerzita a sociálna demokracia nemecká a maďarská, ktorí prejavili naprostú nelojálnosť voči ČSR. Dodal, že aj  rektor ako aj šesť demokratických socialistov maďarských a nemeckých ešte pred jeho príchodom boli županom S. Zochom internovanými. Druhého dňa po príjazde boli však všetci prepustení. Až v správe zaslanej predsedníctvu vlády o dva týždne neskôr, 27. februára 1919, uviedol minister Dr. V. Šrobár, podľa najnovších informácií, že ešte dňa 4. februára, „pri príchode vlády do Bratislavy bol na mňa chystaný atentát, slúžka však prezradila skrýšu zbraní prichystaných k atentátu a tak bol týmto znemožnený“.

Hodnotenie udalostí zo 4. februára (z privítania ) zo strany župana Samuela Zocha bolo aj sebakritické. Priznával, že postupoval v Prešporku s tou najväčšou zhovievavosťou a trpezlivosťou, stránil sa všetkého možného, čím by bol mohol vyvolať rezistenciu obyvateľstva. Odpor však podľa župana podnietilo rozhodnutie univerzitného senátu a rozhodnutie Nemeckej sociálnodemokratickej strany (tzv. wittichovej), že tieto nebudú vládu vítať. Uznával dokonca, že nám pomery v Prešporku hrozia uskutočnením prevratu, ak sa rýchle nepostaráme o „odpomoc“. Podstatu situácie vystihol formuláciou, protivníci nám a Dohode chceli dokázať, že Prešporok nechce patriť do československého štátu. Také boli základné politické závery z „privítania“, z pasívnej rezistencie a najmä hospodárskeho a politického všeobecného štrajku prešporského obyvateľstva, ktoré urobil župan S. Zoch. Hrozba bola veľká, bola to hrozba vyvolania protičeskoslovenského prevratu a odmietnutia ČSR.

Pre odvrátenie tejto hrozby, pre zmenu pomerov navrhoval župan S. Zoch priniesť v záujme poriadku v meste a v záujme ČSR isté obete a to: – robotníkom vyplácať károlyiovské príspevky, železničiarom vyplatiť dražobné príspevky a vyrovnať nepomer medzi honorárom českých a bývalých maďarských úradníkov, a po tretie – prepustiť z Prešporka Bareccu (vojenského veliteľa mesta, talianskeho dôstojníka), a Brunnera (veliteľa četníkov) a dokonca navrhol aj odvolať aj sám seba. Župan Samuel Zoch – teda nielen ponúkal svoju abdikáciu, ale priamo žiadal o svoje odvolanie z postu prešporského župana. Uviedol to vo svojej správe s dátumom, s poznámkou – „došlo 9. februára 1919“, t.j. päť dní po príchode ministra pre správu Slovenska do Prešporka. Na ponuku či žiadosť o odvolanie z postu župana však minister Dr. V. Šrobár nereagoval, nestala sa aktuálnou.

Aká bola situácia na Slovensku v čase, keď S. Zoch ponúkal a žiadal o svoje odvolanie z postu župana prešporskej stolice a Prešporku ? Možno predložiť niektoré zhrnutia k tejto situácii:

  1. talianski dôstojníci – sa ukázali nespôsobilými veliť československému vojsku, najmä pre ich prejavované sympatie k Maďarom; vymeniť bolo treba aj taliansky dôstojnícky, veliteľský zbor, ktorý stál na čele československého vojska. – Postupne po poďakovaní boli nahradení francúzskymi veliteľmi, dôstojníkmi, francúzskou vojenskou misiou, a to s účinnosťou od 1. júna 1919;
  2. naliehavá bola žiadosť o vojenské posily, a to – do Prešporka, Lučenca a Košíc – na celú demarkačnú čiaru. Posila do Prešporka bola potrebná aj preto, že „nepriateľ stál od nás len na vzdialenosť asi 300 krokov“ (na druhom brehu Dunaja) a ďalej aj z toho dôvodu, že „obyvateľstvo bolo podnecované maďarskými agentmi a peniazmi k odporu“. Pre Prešporok žiadal posilu jedného pluku. Aj pozdĺž celej demarkačnej čiary bolo pozorované posilňovanie maďarského vojska – a preto generál L. Piccione, stále, ešte taliansky veliteľ československého vojska na Slovensku, žiadal aj posily na túto líniu. Vojenská situácia ČSR bola v januári a februári 1919 komplikovaná aj udalosťami na území Sliezska, intervenciou poľských vojsk, ktoré sa v oblasti Těšína usilovali o zmenu štátnych hraníc.
  3.  Prebratie a zachovanie maďarského personálu – personálu vojenského, ale tiež administratívneho, úradníckeho – v samospráve ako aj v štátnej správe –, ktoré bolo chápané ako provizórne a dočasné (podľa zákona 64/1918 ,Zb. aj podľa ministra V. Klofáča), alebo ako dobromyseľné, v mene predídenia odporu neslovenského obyvateľstva (ako to robil v Pezinku a najmä v Prešporku S. Zoch) sa ukázalo ako konanie, ktoré nebolo v prospech, stability československého štátu. Vymeniť tento personál bolo potrebné. Nahradiť ho mohol, odborne a politicky – iba personál, ľudský faktor, z Čiech a Moravy.

            Výmena prevzatého maďarského personálu vo vojsku, v samospráve a štátnej správe sa musela rozšíriť aj o nahradenie časti štátnych zamestnancov – železničiarov, poštových úradníkov.

4.) Tretia kategória osôb , ktorá vyžadovala výmenu – boli sudcovia, celá oblasť súdnictva. Prípad súdu v Nitre preukázal a vyvolal túto naliehavú potrebu. „V meste Nitra aj následkom obojakého chovania generála Boreaniho samosprávni úradníci a sudcovia zaslali mi písomné osvedčenie, v ktorom protestujú proti okupácii a vypovedajú poslušnosť zákonom Československej republiky;“ napísal župan. Právne a politické tézy maďarskej vlády získali v Nitre, v samosprávnych úradoch, na súde plnú akceptáciu. Konali ako predstavitelia maďarského štátu, ako keby v meste Nitre platila maďarská zvrchovanosť a štátna suverenita. Odmietli uznávať československú vládu, vypovedali poslušnosť zákonom ČSR – a vyhlásili, že budú súdiť v mene Maďarskej republiky. Všetko toto boli už kroky, úkony, ktoré znamenali a možno ich kvalifikovať ako – protičeskoslovenský štátny prevrat v Nitre, ako reštituovanie zvrchovanosti maďarského štátu na tomto území, ako vyčlenenie sa zo suverenity ČSR, odmietnutie aj nerešpektovania medzinárodnoprávnej reality – skutočnosti, že uznaním dočasnej československej vlády mocnosťami Dohody – od 15. októbra 1918 – územie Slovenska bolo nedielnou súčasťou československého štátu. A spolu so sudcami bolo potrebné – všetky úrady obsadiť českými úradníkmi. – Išlo pritom o starobylú slovanskú a slovenskú Nitru. Sudcovia a úradníci v nej boli protislovenskými, protičeskoslovenskými a razantne promaďarskými. Tento prípad Nitry ukazuje aj na celkový stupeň – maďarizácie, maďarskej asimilácie Slovenska, v období vyhlásenia ČSR.
 

IV.
 

Politický odhad vývoja pomerov, doslova prognóza, že v Prešporku hrozí štátny prevrat, obsiahnutý v liste župana Samuela Zocha, ktorý doručili 9. februára 1919 ministrovi Dr. Šrobárovi sa ukázal reálnym. Pomery hodnotil tak, že v meste hrozí protičeskoslovenský prevrat  zo strany  maďarskej väčšiny a sekundárne tiež aj nemeckej – ktorá chce dokázať, že nepatrí do Československa, že jej začlenenie do tohto štátneho útvaru je nelegitímne, že je v rozpore s vôľou týchto národnostných skupín. Súviselo to nie v malej miere  tiež s tým, že táto komunita bola spojená, motivovaná, inštruovaná (aj platená) zo svojej „maďarskej vlasti“. Politologická prognóza župana S. Zocha sa potvrdila, verifikovala v priebehu týždňa, ôsmich dní v podobe udalostí, ktoré sa stali 12. februára 1919.

Verejné zhromaždenie občanov dňa 12. februára 1919 na námestí pred Starou tržnicou sa pôvodne malo začať až okolo 16. hodiny ako povolené zhromaždenie. Hlavným bodom programu na ňom malo byť „Memorandum obyvateľstva mesta Pressburg“, ktoré bolo adresované veliteľstvu spojeneckých vojsk v meste s názvom „Protest proti pripojeniu mesta k ČSR“. Druhým bodom mal byť obsah listiny „Požiadavky vedenia politického štrajku“. Oba dokumenty boli publikované o dva dni neskôr v novinách Pressburger Zeitung v rozsahu dvoch novinových strán. Na zhromaždení však neboli prečítané. Došlo pri ňom totiž, už pred jeho začiatkom, k nepokojom, k napadnutiu a bitiu vojakov. Zranený bol aj vojenský veliteľ mesta, taliansky podplukovníka R. Barecca úderom do hlavy. Nasledovalo zhodenie maďarskej vlajky (zástavy) z okien priľahlých domov. Vlajku sa usiloval vyvesiť na pouličný stĺp (kandeláber) mladý muž, ktorý pri šplhaní s maďarskou zástavou zo stĺpa však spadol. Ako hypotéza sa uviedlo, že údajne zo stĺpa spadol po tom, ako bol zasiahnutý guľkou vystrelenou z námestia. Nebol však zranený smrteľne. Výstrel zaznel aj z niektorého z okolitých bytov. V zhromaždení vznikla panika. Neďaleko idúci československí vojaci, legionári, boli inzultovaní davom a agresia zhromaždených sa stupňovala. Vojakom pribehli na pomoc ich kolegovia. Ozvali sa výstrely, aj streľba zo strojovým pušiek (maschinkverov), teda vlastne „guľometov“. Panika  medzi zhromaždenými sa stupňovala. Nasledoval ich útek do uličiek, do domov a pod brány. Výsledkom týchto nepokojov zo dňa 12. februára 1919 bolo podľa správy, ktorú zaslal veliteľ talianskych spojeneckých vojsk ministrovi obrany ČSR V. Klofáčovi: 8 osôb zabitých a 92 ranených. Z nich 29 osôb bolo ťažko a 63 ľahko ranených. Minister Dr. V. Šrobár uviedol iné príčiny a počty ranených. „Padajúce projektily  z výstrelov pušiek vojakov namierené do vzduchu zranili v odľahlých uliciach 40 osôb, z ktorých 8 zomrelo, 32 bolo zranených, medzi nimi boli vojaci. Jednému legionárovi bola prestrelená ruka“. Zasiahnutých a ranených odviezli do neďalekej Nemocnice milosrdných bratov, kde im poskytli primerané ošetrenie.

Vyvesenie maďarskej zástavy, symbolu maďarského štátu prakticky na hlavnom námestí v Prešporku, ako v právne uznanej časti československého štátu, ktorý tu vykonával absolútnu zvrchovanosť, do ktorého pred niekoľkými dňami vstúpil československý minister pre správu Slovenska, v meste, ktoré sa stalo sídlom tohto ministerstva, bolo závažným protičeskoslovenským a protištátnym konaním. Bol to priamo signál či výzva k vzbure. V meste, v ktorom župan S. Zoch pred desiatimi dňa (2. februára 1919) žiadal vojenského veliteľa mesta, aby v ňom bolo zakázané nosenie iných odznakov ako slovenskej a českej farby, ako aj farieb dohodových štátov, bolo verejné vyvesenie štátneho symbolu štátu, ktorý neuznával presnejšie, chcel zvrátiť tento stav, ktorý posilňoval svoje vojsko na demarkačnej línii a podnecoval obyvateľov úmyselným konaním v mene tohto nepriateľského štátu proti ČSR, a to dokonca vydaním výzvy a prevolania uskutočniť v Prešporku promaďarský štátny prevrat, alebo sa aspoň oň pokúsiť. V tomto kontexte začatia protištátneho prevratu reagovali naň aj na námestí prítomní a následne privolaní československí vojaci. Od zakázaného pokusu vyvesiť štátnu zástavu nepriateľského štátu, volania výziev a hesiel proti československým vojakom, udalosti viedli k zraneniu vojenského veliteľa mesta (R. Bareccu), ktorý stratil vedomie a k streľbe z okna (okien) na námestie, smerom do zhromaždených ľudí. Maďarskí vojaci v Petržalke boli (podľa neskorších informácií) pripravení do piatich hodín obsadiť mesto. Promaďarský prevrat v Prešporku, už vo fakticky hlavnom mesta Slovenska v ČSR, najväčšom meste donedávna Felvidéku, v čase keď už o dva týždne (od 18. 1. 1918) sa mala začať mierová konferencia vo Versailles, mal demonštrovať vôľu obyvateľov mesta alebo minimálne dosiahnuť určitý dôkaz o promaďarskom konaní obyvateľstva mesta. A to o ich manifestáciách, vyhláseniach, aby sa stali súčasťou Maďarskej republiky. Taký mal byť medzinárodnopolitický význam tejto legálnej demonštrácie premenenej na protištátny prevrat, na pokus oň. Hypotézou, skôr odôvodneným podozrením o príčine premeny pokojnej demonštrácie na politické nepokoje, ktoré sa nedištancovali ani od inzultácie československých vojakov a streľby do nich, bolo práve takéto úsilie Maďarska ním organizovaných agentov a provokatérov. Minister Dr. Vavro Šrobár v správe predsedníctvu vlády ČSR o udalostiach napísal aj toto: ako sa ukázalo, mali štrajkujúci robotníci dohovor s maďarským vojskom na južnom brehu Dunaja, ktoré malo súčasne mesto napadnúť. Krátko po streľbe sa zjavil  na dunajskom moste maďarský parlamentár s odkazom, že ak nebude do piatich hodín pokoj, Maďari obsadia mesto. Z toho však zišlo, pretože Maďari boli poučení, že je neprípustné, aby sa miešali do našich záležitostí. Nepokoj v Bratislave trval podľa týchto údajov iba 20 minút. Ulice boli okamžite obsadené vojskom a odvtedy sa nestal viacej, ani v ďalšom období žiadny rušivý prípad. Prehliadkou bolo zistené, že u obyvateľstva zostalo ešte mnoho zbraní“. Tak znela správa ministra Dr. Šrobára.

Župan Samuel Zoch tento incident s krvavými výsledkami videl a hodnotil ako rezultát konaní, ktoré začali dňa 25. januára 1919 rozhodnutím akademického senátu prešporskej Alžbetínskej univerzity, protestom proti obsadeniu Prešporka s právnickou argumentáciou, že ide o „vojenské obsadenie“ a  ČSR nemá podľa konvencie z Haagu z r. 1907 právo prevziať výkon absolútnej suverenity v meste, vykonávať aj civilnú správu. Ďalej že má právo iba prevziať verejné budovy vrátane univerzitných výlučne do správy, nie do vlastníctva. Vzhľadom na to všetko odmietol rektor účasť na privítaní vlády údajne „cudzieho štátu“. Župan dvakrát osobne rokoval so senátom univerzity, zaviazal sa zaistiť, aby aj v nasledujúcom akademickom roku fungovala univerzita ďalej v maďarskej jazyku, sľúbil že sa postará, aby mohli prísť na ňu aj študenti z maďarského územia. Pôvodne univerzita sľúbila účasť na privítaní ministra a rektor Ö. Pölner mal viesť zástupcov prešporských škôl na ňom. Hodnostári univerzity však odmietli účasť pomerne neskoro, až temer pred príchodom ministra listom z 25. januára. Nasledoval dominový efekt. Prejavil sa tým, že členovia prípravného výboru k prijatiu vlády rad radom z neho vystupovali a celé mesto sa začalo odvracať od privítania. „Tento krok univerzity bol začiatkom tej agitácie proti našej vláde, ktorá sa skončila dňa 12 . februára inzultovaním nášho vojska zo strany davu a viedla ku smrti viacerých nevinných obetí. Uzatvorenie univerzity, suspendovanie prednášok, ktoré nariadil župan, malo podľa S. Zocha preventívny účinok proti ďalšiemu zlu. „Veď keď sa univerzitní profesori takto chovali voči našej vláde, čo sa dalo očakávať od ich horkokrvného študentstva“.  

Prípad zhromaždenia s tragickými následkami na živote a zdraví sa podrobne vyšetroval. Nevyhnutné bolo ďalej zmeniť verejnú mienku, postoje promaďarských vrstiev k ČSR a k maďarskému štátu. Slúžili k tomu aj hodnoverné, aj keď zrejme ostro znejúce verejné informácie. Podľa „úradnej správy“ uverejnenej Slovenskou tlačovou kanceláriou v novinách Pressburger Zeitung o demonštrácii v Bratislave dňa 12. februára 1919 bolo oznámené, že československá vláda má v rukách dôkazy, že agentmi budapeštianskej vlády, ktorí boli vyslanými za účelom organizovanie boľševického hnutia do mesta bol vodca prešporských nemeckých robotníkov Paul Wittich a maďarských  Rudolf Chovan. V Robotníckom dome našla polícia dve strojové pušky a náboje. Prehľadávané osoby mali byť skrytými zárodkami (bunkami) pripravovaného puču, proti československému štátu s prísľubom, že vystúpenie robotníkov, ktoré pripravia, bude podporené z Maďarska (priamo aj z Petržalky, ktorá vtedy bola maďarskou, s maďarským vojskom a úradmi. Pri vyšetrovaní polícia zadržala 12 osôb, proti ktorým sa začalo trestné stíhanie. Aktivizovala sa aj československá policajná rozviedka, ktorej sa podarilo odhaliť pripravované maďarské prepady Bratislavy. Jeden z prepadov sa pripravoval na maďarský národný sviatok, na 15. marca 1919. Vlastenecké maďarské cítenie temer polovice obyvateľov Prešporka sa malo vystupňovať. Mala nasledovať „ozbrojená revolúcia“ v Prešporku spojená zároveň s útokom maďarského vojska z protiľahlého brehu Dunaja. Odpoveďou na tento rozmach akcií a podujatí na prepadnutie Bratislavy z pravého brehu Dunaja, ktoré sa mali kombinovať s podnecovaním a získaním prívržencov z radov maďarského obyvateľstva v ňom, k aktívnemu odporu proti ČSR, bola úloha vybudovať „úrady politickej polície v Bratislave a na Slovensku“. Organizovanie úradov politickej polície, označil Dr. Šrobár za „velenaliehavú úlohu“. Aj vývoj medzinárodnopolitických vzťahov priniesol nové údaje a skutočnosti, ktoré ukazovali, že argumentáciu, ktorú používala maďarská vláda, si osvojili a jednoducho reprodukovali organizátori tragického zhromaždenia obyvateľstva mesta v dvoch písomnostiach, prvej s názvom Memorandum, v druhej pomenovanej ako  „Protest proti pripojeniu mesta k ČSR“. 

Do Memoranda a do Protestu sa dostali teda požiadavky klamlivé, zavádzajúce a podvádzajúce. Maďarská vláda zatajila nótu, ktorú je doručili mocností Dohody ešte 18. januára 1919. Mocnosti Dohody v tejto nóte potvrdili absolútne suverénne právo ČSR na územia obsadené československým vojskom, teda uznali, že sa toto absolútne suverénne právo ČSR vzťahuje aj na Bratislavu. Len vďaka zatajeniu tejto nóty Dohody mohlo sa stať, že do Memoranda obyvateľov mesta sa dostali tvrdenia o dočasnej a iba relatívne zvrchovanej moci ČSR nad Prešporkom. Z toho tvrdenia potom v ďalšom dokumente vyvodili aj hodnotiace závery o protiprávnosti pripojenia Prešporka k ČSR. Obsah tejto nóty mocností Dohody publikoval Dr. Šrobár, na plagátoch a v drobnej tlači práve 12. februára 1919, v deň keď došlo k nepokojom aj s krvavými následkami. Včasnejšie publikovanie, najmä rozširovanie a propagovanie nóty mocností Dohody, mohlo pravdepodobne prispieť k tomu, aby sa predišlo týmto nepokojom, alebo došlo k zmierneniu ich prejavov a následkov. Maďarská vláda však o nóte vedela, bola jej doručená, ale neuverejnila ju. Uviedla týmto svojím nekonaním maďarskú verejnosť do omylu, držala ju v ňom a podnecovala ju tým v Prešporku do otvorene násilného konania proti československým orgánom, do konania, ktoré malo zvrátiť, zmeniť prináležitosť mesta k ČSR. Mala na týchto udalostiach svoj podiel zodpovednosti v tej podobe a forme, že vedela, že k takémuto tragickému priebehu demonštrácií v Prešporku môže dôjsť a bola s tým uzrozumená. V tomto zmysle zodpovednosť maďarskej vlády, jej ministerstva zahraničných vecí, ktoré zatajila nótu mocností Dohody, voviedli a držali obyvateľov Prešporka v omyle o skutočnom právnom stave, navyše týchto obyvateľov podnecovali k verejným protestom a konaniam, ktoré sa stali násilnými a mali obete, mali povahu a podobu nepriameho úmyselného konania. Nebola to iba zodpovednosť vo forme a na úrovni vedomej nedbanlivosti, ale úmyselného konania. Maďarská vláda bola uzrozumená s touto zodpovednosťou vyplývajúcou z jej konania, ale zrejme počet mŕtvych a ranených československým vojskom mal pre ňu väčšiu propagačnú váhu. Mohla falošne, farizejsky poukazovať na údajné československé atrocity v Prešporku.

Politický štrajk bol takisto spojený s Memorandom bratislavského obyvateľstva, s protestom proti pripojeniu mesta k Československu. Štrajk začal už 10. februára 1919 prebiehal až do 18. februára 1919. Na požiadavky štrajkujúcich spracoval odpovede Dr. Milan Ivanka, za referát vnútra ministerstva pre správu Slovenska.

Do požiadaviek politického štrajku sa dostalo aj želanie – „nemeckého, maďarského a slovenského obyvateľstva“ –, aby sa prostredníctvom ľudového hlasovania (plebiscitu) realizovalo sebaurčovacie právo v Prešporku. Navrhlo sa požiadať vlády Dohody, aby na riešenie tejto otázky vyslali do Prešporku nestrannú komisiu. Štrajkujúci vyhlasovali, že môžu uznať len takú suverenitu štátu, ktorá je založená na základe ľudového hlasovania (plebiscitu). V rokovaniach so zástupcom ministra pre správu Slovenska štrajkujúci dospeli k záveru, podľa ktorého robotníctvo nemá k československej vláde za týchto podmienok prirodzene dôveru. Za ministerstvo bol daný prísľub, že zašle uvedené údaje spojeneckým štátom Dohody, pričom ich požiada, aby delegovali do Prešporku nestrannú komisiu, ktorá by mala pokračovať v rokovaniach. K uvedeným riešeniam dospeli rokujúci partneri, zástupca štrajkujúcich a ministerstva pre správu Slovenska, ako k dohode zo dňa 11. februára 1919. Uskutočnenie ľudového hlasovania (plebiscitu) v Prešporku, ako aj na Slovensku ako prostriedku riešenia práva tu žijúcich národov na sebaurčenie, riešenia príslušnosti územia a určenie hraníc, bolo jednou z požiadaviek maďarského štátu a prezentovalo sa aj v požiadavkách štrajkujúcich. Československá štátna moc jej predstavitelia nesúhlasili s jeho uskutočnením, resp. ho priamo odmietali. Prezident ČSR T. G. Masaryk sa podľa novinovej správy zo 14. januára 1919 vyjadril k nemu takto: „Ľudové hlasovanie v Uhorsku držím (považujem) za neprípustné, lebo Slovensko je tak utlačené, že nie je v stave politicky samostatne premýšľať“. V odpovedi na tento postulát politického štrajku v Prešporku sformuloval Dr. M. Ivanka ako dôverník ministra pre správu Slovenska iné riešenie, nie konanie plebiscitu, ale pozvanie nestrannej komisie zloženej z predstaviteľov Dohodových mocnosti, ktorí by v rokovaniach o tejto záležitosti pokračovali v Prešporku. Predstavitelia československej vlády pri riešení tejto krízovej situácie v Prešporku postupovali celkove rozhodne, konštruktívne a diplomaticky. Politický štrajk v Prešporku pokračoval až do 18. februára 1919. 

  Dňa 12. februára 1919 minister Dr. V. Šrobár informoval obyvateľstvo Bratislavy o nóte mocností Dohody, ktorú ešte temer pred mesiacom 18. januára doručili maďarskej vláde v Budapešti, ktorú zatajila maďarská vláda a podľa ktorej má „československý štát spojencami uznaný, právo absolútnej suverenity na teritóriá, ktoré okupoval v rozmeroch dočasných hraníc, ktoré sú určené“ (teda tok rieky Moravy, Dunaja, Ipľa, Rimavská Sobota až Užhorod). Priamo touto nótou boli autoritatívne vyvrátené argumenty o protiprávnosti údajného „pripojenia Prešporka k ČSR“ a o relatívnej suverenite tohto štátu na týchto územiach. Obsah Memoranda a Protestu obyvateľstva Prešporka, požiadavky v nich ktoré viedli ku krvavým udalostiam 12. februára – bol tým úplne dezavovaný ako nepatričný, nekompetentný. K mocnostiam, ktoré poslali túto nótu ešte v januári (18. januára), Francúzsku, V. Británii, USA, –sa pripojili v polovici februára aj Taliansko. Dňa 16. februára 1919 taliansky vyslanec v Prešporku odovzdal vyhlásenie v mene talianskej vlády. Podľa tohto vyhlásenia talianska kráľovská vláda považovala mesto Prešporok za „prístavné mesto Prahy“, pretože Taliansko je v spojencom československej vlády“. Formulácia bola do istej miery kuriózna, a to zdôvodnením a argumentmi. Možno povedať, že až posledná veta vyhlásenia mala skutočne náležitú medzinárodnoprávnu relevanciu: podľa nej Taliansko na mierovej konferencie bude zastávať pozíciu, – „aby mesto Prešporok ako najdôležitejší dunajský prístav na území ČSR zostal na jeho území“. Práve  až z tejto vety bolo možné usudzovať, že talianska vláda považuje Bratislavu za súčasť ČSR. Boli to významné a dôležité medzinárodnoprávne akty, ktoré vyvracali maďarské právnické eskamotáže spochybňujúce tento stav, vytvárajúce jej argumentačnú bázu pre ďalšie podnecovanie obyvateľstva, pre jeho manipuláciu za nereálne ciele, škodiace napokon samotnému Maďarsku. Nepochybne to však boli právnické konštrukcie s nebezpečnými  politickými cieľmi.

Československá vláda, minister pre správu Slovenska – odpovedal na ne, celkovou zvýšenou aktivitou propagačnou, rozširovaním pravdivých informácií, odhaľovaním a vyvracaním kamufláži, zintenzívnením práce rozviedky, politickej polície. A ďalším dôležitým bodom tejto práce bolo posilňovanie bezpečnosti, prevencie, efektívnym potláčaním konaní proti československému štátu, jeho režimu a poriadku.

Ani župan Samuel Zoch sa nevyhýbal predebatovaniu tragických udalostí v meste nepriaznivo interpretovaných pre československú štátnu moc. Na žiadosť poslancov mesta zvolal aj dňa 21. februára mimoriadne zasadanie mestského správneho výboru. Jediným bodom jeho programu bolo prerokovanie a zaujatie stanoviska k udalostiam z 12. februára 1919. Podľa referujúceho poslanca maďarskej politickej strany za streľbu a obete boli zodpovední československí vojaci. „Vojsko chce zdôvodniť svoje ozbrojené zasahovanie provokáciou, ale ani závažnosť tejto príčiny nemôže ospravedlniť strašidelnosť pomsty. Vojaci strieľali na občanov aj na vzdialených uliciach... očakával, že československá vláda dôkladne vyšetrí tieto smutné udalosti za spoluúčasti mestskej správnej komisie a po zistení previnilcov týchto udalostí budú primerane potrestaní, primerane ich vine“. Poslanci akoby nepoznali nótu Dohody o suverenite ČSR na tomto území, opakovali slová, že súčasná situácia je podľa právneho stavu interregnom, že rozhodnutiami československej moci došlo k obmedzeniu základných práv, k zatvoreniu maďarskej univerzity, k bezdôvodnému internovaniu občanov mesta, zákazu dovozu tlače, k obmedzenie slobody pohybu systémom pasov a preukazov, k ohrozeniu zásobovania obyvateľstva odvezením mnohých potravín. Na tieto a ďalšie obvinenia odpovedal župan S. Zoch ako predsedajúci na tomto zasadaní s hlbokým pohnutím, ako kňaz, duchovný a teológ. Povedal to aj doslova: „Nie, my sa nesmieme postaviť proti sebe, ale vedľa seba a na seba vzťahujúc opakovať slová proroka Natana: „Ty si to človek“ – nie navzájom na seba poukazujúc, ale ruky obrátiť proti sebe, máme zopakovať – „odpusť mi hriešnikovi“. Žiadam vás vážení páni, aby ste preskúmali svoje správanie podľa tohto princípu. Tým slúžim najlepšie ľudskej spoločnosti a to, čo slúži spoločnosti, je dobrá politika. Lebo teraz nie je hlavnou otázkou, kto to zapríčinil, ale to, že kto zastaví, zabráni zopakovaniu toho. Či terajšie pomery považujeme za definitívne alebo provizórne, do uzavretia mieru môžeme mať len jeden cieľ, nastolenie pokoja. A v tejto chvíli prosím verejnosť mesta o spoluprácu v tomto smere“. V danej chvíli kedy poslanci poznali vinníka (apriórne za neho pokladali československé vojsko a štátnu moc), keby oprávnenosť tejto moci odmietali, chceli sa jej zbaviť – nepostavil sa župan S. Zoch do zásadnej opozície, vyvracaniu ich postojov – ale svoj apel zameral na kresťanstvo v ich dušiach, ľudskosť, sebaspytovanie svedomia, odpustenie – pretože imperatívom života v meste – mohla byť len spolupráca obyvateľov. Nevyvracal ani ich právne stanoviská opakujúce nepravdivé právne názory budapeštianskej vlády, ale zdôraznil: či už stav (status Prešporka) považujeme za definitívny alebo provizórny, do uzavretia mieru, do jeho podpisu na mierovej konferencii musíme mať len jeden cieľ a to nastolenie pokoja.

Reč župana S. Zocha odznela v troch jazykoch poslancov mesta, v slovenskom, maďarskom a nemeckom. Bol to veľký počin v prospech upokojenia pomerov, pokojného spolužitia, proti eskalácii nálad, psychózy nepriateľstva.
 

V.
 

Po neúspešnom a nevydarenom pokuse o štátny prevrat s promaďarským cieľovým zameraním, došlo od 12. februára do marca 1919 k sprísneniu politického a štátneho režimu v ňom. Dosiahol sa však významný postup v slovenskom smerovaní mesta, jeho integrovaniu do československého štátu. Vnútropolitické pomery na Slovensku sa skonsolidovali až v druhej polovici roku 1919. Do tohto obdobia patrí aj druhá etapa výkonu právomoci župana, ktorou bol poverený Samuel Zoch. Koncom marca 1919 prejavom stupňa slovakizácie Prešporka sa stala aj zmena jeho názvu. Na základe a v súlade s právnymi predpismi, nariadením ministerstva vnútra ČSR sa historicky Prešporok (odrážajúci svojimi pomenovaniami jeho historické peripetie; Poszony, Pressburg, Wilsonovo mesto), nadobudol presvedčivé slovenské, štúrovské pomenovanie – Bratislava. Aj miesto výkonu úradu župana nieslo odvtedy nové pomenovanie – bývalé municipiálne mesto, ako hlavné mesto Slovenska sa stalo Bratislavou, a prešporský komitát – Bratislavskou stolicou.

Pre prehľadnosť opierajúc sa o rozhodné skutočností, pôsobenie S. Zocha na poste župana Bratislavskej stolice od približne polovice februára možno rozdeliť na tieto obdobia:

  1. obdobie– od 12. februára 1919 – do marca 1919, t.j. obdobie, v ktoré charakterizuje
  • nariadenie o slovenskom jazyku ako úradnom jazyku,
  • kolkovanie bankoviek, (menová reforma), zavádza sa Kč (koruna československá) a to na základe zákona ČSR;
  1. obdobie – je limitované marcom 1919 do 14. augusta, resp. 31. augusta 1919 do abdikácie – Samuela Zocha z úradu – župana prešporskej župy.

Udalosti v Prešporku z 12. februára 1919 s opísanými krvavými dôsledkami – sa prejavili aj v oblasti právneho poriadku, právneho režimu v Prešporku. Hneď po udalostiach a informácii o nich dňa 12. februára 1919 vyhlásil minister Dr. V Šrobár – stanné právo, (štatárium) pre teritórium Prešporka, Karlsdorfu a Račišsdorfu (Karlovej Vsi a Rače). Podľa nariadenia o štatáriu boli v ňom vyhlásené a vypočítané trestné skutky trestané stanným súdom trestom smrti. Boli nimi: – zločin velezrady, vraždy, zabitia, ťažkého ublíženia na tele, podpaľačstva, lúpeže, krádeže, poškodzovania cudzieho majetku, tiež telegrafu, telefónu, vodovodu, elektrického a plynového vedenia, zločin verejného násilia a zločin poburovania.

Zakazovali sa ďalej schôdze, zhlukovanie sa na uliciach, nosenie akýchkoľvek zbraní, vyvesovanie práporov a nosenie odznakov iných farieb ako republiky Československej a spojeneckých štátov. V nariadení boli ďalej obsiahnuté reštrikcie, zákazy typické pre vyhlásenia a nastolenie výnimočného stavu: domy, hostince, všetky zábavné miestnosti musia byť najneskôr o 19. hodine zavreté. Do hotelov a ich reštaurácií mali prístup len osoby v nich bývajúce. Po 19 hodine sa mohli zdržiavať na ulici len osoby dospelé, ktoré sa riadne legitimujú a tým preukážu svoju totožnosť. Porušenie týchto zákazov sa trestalo ako priestupok a – trestal ho miestny štátny úrad väzením až do 14 dní a peňažitou pokutou až do 20 000 K (korún). Nariadenie o štatáriu žiadalo obyvateľstvo, aby zachovalo úplný pokoj, uposlúchlo pokyny vojska a bezpečnostných orgánov s tým, že akékoľvek zhlukovanie osôb a rušenie verejného poriadku bude bezohľadne potlačené zbraňou.

O niečo neskôr ako za jeden mesiac bolo – stanné právo vyhlásené na celom území Slovenska. Toto stanné právo vyhlásila československá vláda – resp. ministerská rada – a platilo od 25. marca 1919, teda asi týždeň potom, ako v Maďarsku bola nastolená vláda a režim republiky rád alebo sovietskej maďarskej republiky. Stanné právo malo podľa československej vlády, ktorá ho nariadila, zabrániť boľševickým agitáciám medzi obyvateľstvom. Súčasne s vyhlásením štatária ministerstvo národnej obrany nariadilo uzavrieť československé  hranice s Maďarskom ako aj most cez Dunaj v Bratislave. Na moste pôsobili dve kontroly: doterajšia vojenská a nová s názvom civilná policajná kontrola. Opatrenia proti maďarským boľševikom, nielen proti ich konaniu na československom území, ale aj proti rozširovaniu ich myšlienok (propaganda), proti získavaniu prívržencov na území ČSR, boli zo strany československej štátnej moci tvrdé, až drastické.

Bezpečnostná situácia československého štátu a  Bratislavy sa skomplikovala začiatkom júna 1919, kedy smerom na sever postupujúca maďarská červená armáda obsadila tretinu územia Slovenska. V júli 1919 bola v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád a v Košiciach vláda tohto politického útvaru krátky čas zasadala. Za týchto podmienok, a to priamej vojenskej intervencie vojska cudzieho štátu na územie ČSR dňa 4. júna 1919 vydal veliteľ mesta Bratislava vyhlášku o odovzdaní zbraní, o záverečnej hodine pre divadlá a pohostinstvá a o povinnom hlásení sa dôstojníkov bývalej rakúsko-uhorskej armády.

Po poslovenčení názvu mesta, po právnom zakotvení úradného pomenovania mesta na „Bratislava“, pokračoval proces slovakizácie vnútri, v intraviláne mesta. Dňa 10. apríla 1919 vydal Samuel Zoch nariadenie župana o ustanovení úradnej reči – na území mesta Bratislavy a župy bratislavskej ako aj pre jednotlivé obce tejto župy. Urobil tak aj vzhľadom na pestré národnostné zloženie Bratislavskej župy – od Malackého okresu (so záhoráckym nárečím), cez Trnavský okres (s trnavskou bernolákovčinou), cez Senec, Galantu, Dunajskú Stredu s národnostne zmiešaným obyvateľstvom. Popri slovenskej reči sa v maďarskom jazyku podľa nariadenia župana úradovalo: v celom Dunajskostredskom okrese, v celom Šamorínskom okrese, Galantskom okrese, s výnimkou obcí vymenovaných v nariadení a v celom Seneckom okrese s určenými výnimkami. Slovenský jazyk sa stal jazykom úradným, t.j. jazykom štátnych a samosprávnych úradov, jazykom v školách, jazykom súdov. Jazykové právo príslušníkov národnostných menšín, osobitne a na prvom mieste občanov maďarskej národnosti, bolo zákonom zakotvené a zaručené. Zodpovedalo to obsahu vyhlásení župana Samuela Zocha zo 4. januára 1918 o národnostnom programe československej vlády ako aj vyhláseniu o prevzatí moci. Zodpovedalo to duchu J. Kollára „slobody je len ten hodný, kto si ju váži aj u iných“. Samuel Zoch opätovne aj v právnej norme, vo svojom nariadení župana o úradnom jazyku, potvrdil vernosť myšlienky slobody skutkom, pre všetkých.

Po uplynutí dva a polmesiaca, po potrebnej príprave dňa 29. júna 1919 S. Zoch vydal nariadenie župana o premenovaní ulíc, námestí, verejných priestorov a poslovenčení firemných tabúľ v meste Bratislava. Tak Poszony a Presburg dostal nielen historický slovenský názov ale poslovenčené boli jeho ulice, námestia, verejné priestranstvá, firemné tabule – teda to čo tvorí prostredie mesta a jeho jazykovú a národnostnú identitu.

Na začiatku apríla 1919 župan Samuel Zoch informoval vo svojej správe o kladnom postoji Maďarov zo Žitného ostrova k ČSR a o tri týždne neskôr dňa 24. apríla 1919 bolo prijaté aj „Memorandum o pripojení Žitného ostrova k ČSR“, pričom jeho autormi boli minister pre správu Slovenska Dr. V. Šrobár a župan Bratislavskej stolice S. Zoch. Deklarovalo a potvrdzovalo sa tým, že Žitný ostrov je súčasťou územia Slovenska a v rámci neho patrí do Bratislavskej župy. Medzinárodnoprávne aj ústavnoprávne bol Žitný ostrov súčasťou československého štátu od jeho uznania. Potvrdili to aj rozhodnutia štátov Dohody, obsiahnuté v nóte F. Focha a v nóte Pichona ešte z decembra 1918. Memorandum potvrdzovalo. že medzinárodnoprávne rozhodnutia o území ČSR, sú v súlade, so súhlasným prejavom vôle obyvateľstva Žitného ostrova. Sú plne legitímnymi. Preukázalo sa tým, že významná časť obyvateľstva Slovenska a ČSR, obyvateľstva maďarskej národnosti súhlasila s príslušnosťou do Československého štátu, dobrovoľne sa k nemu pripojila. Prehlbovalo a posilňovalo to legitimitu prináležitosti Žitného ostrova do teritória ČSR, medzi obyvateľov a občanov československého štátu. Potvrdila sa tým aj legitimita ústavnoprávnych ustanovení československého štátu, ktoré našli už svoje kodifikované vyjadrenie v komplexnej úprave, v zákone najvyššej právnej sily tohto štátu, a to v roku 1919 v dočasnej ústave a v roku 1920 v ústavnej listine ČSR. Od ústavnoprávnej úpravy sa odvíjala úprava administratívne právna, t.j. administratívne – teritoriálne začlenenie územia Žitného ostrova a jeho obyvateľstva do Bratislavskej župy.    

K udalostiam verejného administratívne – právneho významu obdobne, niekoľkokrát právne pretransformovaným od medzinárodne právnych rozhodnutí, cez ústavnoprávne zakotvenie, až po územne správnu normatívnu úpravu patrí aj oznámenie župana Samuela Zocha, ktoré bolo uverejnené dňa 24. júna 1919 – o štátnej hranici ČSR, ktorú potvrdila mierová konferencia. Znamenalo to plné či úplné právne potvrdenie, že mesto Bratislava patrí československému štátu. Bolo to aj rozhodnutie o príslušnosti obyvateľstva. Rozhodnutie potvrdilo, že obyvatelia Bratislavy sú občanmi československého štátu. Presburg, Poszony – nie je obsadené územie, ale je to Bratislava ako hlavné mesto Slovenska a časť československého štátu. Obyvatelia Bratislavy nestoja, ani nestáli proti okupačnej moci cudzieho štátu. Bola tu československá vláda a československé úrady, ktoré vykonávali štátnu moc, bola to vlastná vláda a vlastné úrady občanov ČSR. Padli tým, ba zrútili sa všetky tvrdohlavo opakované argumenty, že ide o dočasnú okupáciu tohto územia československou štátnou mocou, že táto tu vykonáva iba vojenskú správu, nie civilnú administratívu. Padli tým politické kalkulácie, že Bratislava, Bratislavská župa, ba celé Slovensko bude priznané, alebo uznané za súčasť Maďarského štátu. Nestalo sa tak.

Dňa 12. júla 1919 uverejnila ČTK (československá tlačová kancelária) správu o rokovaniach mierovej konferencie o bratislavskom predmostí. Mierová konferencia potvrdila dočasnú štátnu hranice Československa podľa demarkačnej čiary uvedenej v Pichonovej nóte doručenej maďarskej vláde dňa 24. decembra 1919. Mierová konferencia túto demarkačnú čiaru prekvalifikovala na trvalú štátnu hranicu. Po druhé rozhodnutie mierovej konferencie urobilo aj ďalší zásah do úpravy hranice, a to tým, že urobilo výnimku zo zásady, že hranica bude prebiehať iba stredom plavebnej dráhy Dunaja v tom zmysle, že prijatá línia tejto hranice, plavebná dráhe Dunaja neplatí v prípade Bratislavy, a tu sa hranica rozširuje aj na pravú stranu Dunaja, teda na územie Petržalky a s ňou spojených území.  

Dňa 14. augusta 1919 obsadili československé jednotky aj pravú stranu Dunaja, teda územie Petržalky a ďalšej jej časti. Stali sa tým aj reálne československým predmostím Bratislavy. Operáciou československých vojakov sa dosiahlo, že faktický stav, držba tohto územia bol v súlade s dosiahnutým medzinárodnoprávnym rozhodnutím mierovej konferencie.   

Až do týchto udalostí vykonával Samuel Zoch funkciu župana: prvého československého župana prešporskej stolice a Prešporka. Bol aj prvým slovenským županom Bratislavy, Bratislavskej stolice, plne a nezvratne medzinárodnoprávne patriacej do Československej republiky, do medzinárodnoprávne určeného územia Slovenska a jeho hraníc. Vykonávania tejto funkcie sa vzdal s účinnosťou, ktorá uplynula dňom 31. augusta 1919.

SÚVISIACE: Samuel Zoch – československý župan v Prešporku

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama