Slovenské národné povstanie v poetickej reflexii Mikuláša Kováča

Jedným z autorov neschematického poetického pohľadu na odkaz Slovenského národného povstania (1944) je básnik Mikuláš Kováč, v poézii ktorého sa potvrdzuje téza, že za vyjadrením pocitu alebo vzťahu v básni sa spravidla skrýva reálna motivácia zakotvená v konkrétnom ľudskom čase a neopakovateľnom priestore. Uvedené konštatovanie potvrdzuje v plnej miere tematická ukotvenosť niektorých Kováčových básní v období druhej svetovej vojny, pretože je logickým vyústením otrasných zážitkov z tohto obdobia. V tomto duchu zameraná Kováčova poézia štylizovane vypovedá o autentických skúsenostiach, o detskej vizuálnej pamäti s už dospeláckym hľadaním podstaty. Časť literárnej kritiky, najmä spočiatku, sa domnievala, že tu ide len o literárčinu, o exploatáciu dramatickej témy, teda o demonštráciu vymyslenej poetiky na dramatickom pozadí. Napokon sa ukázalo všetko inak. Chlapčenský Mikuláš Kováč nebol nejakým detským povstaleckým hrdinom. Bol jednoducho chlapec, ktorý si všímal to, čo sa okolo neho dialo, a pretože tomu vo svojom veku nerozumel, pýtal sa a po rokoch básnicky odpovedal – predovšetkým na rovine etickej. Kováčova poézia sa takto najdôslednejšie v tom čase zamerala proti násiliu ako skutočná „obrana stavebnice“ aktívneho humanizmu a úsilia o pravdu, čo vystihol i básnik Štefan Strážay v doslove k vydaniu básnickej zbierky Obrana stavebnice týmito slovami: „Mikuláš Kováč si zo svojich generačných druhov medzi prvými a najdôslednejšie uvedomil a napokon realizoval potrebu spoločensky zúčastnenej poézie“ (1987). Poetickou výpoveďou zdôrazňoval neschematicky odkaz Povstania absentujúci vo vedomí súčasníka cez autentické videnie vtedajšieho sveta, ktoré si podmanili Kováčovu osobnosť a v neskoršom procese tvorby vytvorili epicentrum jeho poetickej filozofie a umeleckého pohľadu na svet.

Trvalým zdrojom inšpirácie Kováčovej občianskej lyriky sa stali teda hlavne zážitky z obdobia SNP, keď po zatlačení do hôr ho strýko Anton spolu s matkou zobral cez Jelenec a Baláže na Kalište. Útočisko tam našli v dome pána Palúcha. Desaťročný Mikuláš tu videl rabovačky a požiare vojenských proviantných skladov, zažil hrdinstvo, ale aj zbabelosť. Po návrate do obsadenej Banskej Bystrice skrývali sa v pivnici istého pána Cibuľu.

Matka so strýkom boli ešte pred vypuknutím Povstania aktívne organizovaní v odbojovej skupine vedenej Michalom Balkom. Mikuláš v tomto prostredí zažil a precítil deportácie, nočné prepady Ústrednej štátnej bezpečnosti, videl protichodné postoje Banskobystričanov a vytušil ich názorovú odlišnosť. Po oslobodení sa mu ďalším zdrojom inšpirácie stali „dokumentaristické návštevy“ pamätných miest so strýkom Antonom. Ten ako člen exhumačnej komisie – fotograf a dokumentarista –, ktorá vyšetrovala zločiny fašistov, brával malého Mikuláša na odkrývanie hrobov obetí povstania v Telgárte, Krupine, Kremničke, na starom vojenskom cintoríne v Majeri a iných miestach.

Autentických zážitkov, ktoré boli „prazákladom životnej skúsenosti“, zmocnil sa v podobe spomienkového poetického záznamu a rozprávačskej básnickej štylizácie. Pracoval s kontrastom, ktorý vznikal analýzou vnemu, jeho prijatím do vedomia a súčasnou konfrontáciou s poznaním. Sprítomňoval všetko podstatné zapísané v pamäti, poukazujúc na prirodzenú detskú zvedavosť: „Mal som oči, oči, v ktorých plávali oblaky, / domy, mestá, zvieratá, staré hodinky rozobrané…“. Vizuálnu pamäť zachytával strihovou technikou filmovej montáže originálnym opakovaním vizuálnych a zvukových motívov. Verše utvárané montážnym postupom z jednotlivých motívov neraz pripomínali filmový scenár.

Strihovou montážou viacerých prvkov je komponovaná aj báseň Starci v krčme zo zbierky O modrej labuti, v ktorej zužitkoval aj spomenuté detské zážitky z pobytu na Kališti na jeseň 1944. Na prvý pohľad vzniká dojem, že tu ide o naratívnu reprodukciu, dokonca dvojitého príbehu. Na jeho utváraní sú funkčne zastúpené aj adaptované „citáty“ z ľudových piesní. Svojím symbolickým významom presahuje táto báseň do monumentality lyrického fragmentu z epopeje sociálnych osudov slovenského národa v minulosti. Básnikova subjektívna neha tu bezo zvyšku splynula s objektívnym poznaním. Báseň sa skladá v podstate zo štyroch diametrálne odlišných komponentov – anekdot a textov ľudových piesní. Od samotného  Kováča sa dozvedáme, že prvú anekdotu o Amerikánovi, ktorý sa nestal „grundátorom“, počul v dospelom veku v pohostinstve a druhá súvisí s detským zážitkom z Kališťa, o čom podáva nasledujúce svedectvo: „Armáda likvidovala veľký sklad, magazín v Jelenci a vyzývala rodákov, aby si zobrali, čo sa im len zažiada a čo sa im hodí. Môj domáci, pán Palúch (pozn.: u ktorého na Kališti bývali), si zobral pol metráka cukru, vliekol ho cez mokrú a tmavú horu, až kým s ním neďaleko svojej drevenice nespadol a nezlomil si nohu. Keď ho žena hrešila, že si nezobral čosi iné, vzácnejšie a potrebnejšie, veď tam mali krásnych vecí od boh sveta, bránil sa. – A čo som mal zobrať, há? Veď soli a petróla máme, nie?“. Cez poznanie týchto inšpiračných zdrojov možno lepšie vnímať odkaz tejto básne i pre súčasnosť.

Na časovej osi prítomnosť – minulosť – budúcnosť s dôrazom nasmerovaným na prvé dve zložky triády s varovným signálom do budúcnosti sa výrazne pohybuje v básni Ružová záhrada zo zbierky Zem pod nohami. Vstup do básne je pre jej neskoršie porozumenie netradičný – cez celkový záber na životom prekypujúcu prírodu bez konkrétneho časového vymedzenia pohľad smeruje do minulosti (obdobie vojny). Predtým čitateľ vidí obyčajný prírodný priestor založený na paradoxe – „Bolo leto, bol máj“. V kolobehu ročných období patrí mesiac máj do jari ako jej reprezentatívna časť. Posunutie do leta zosilňuje však jeho symbolické postavenie zdôrazňujúce lásku v ktoromkoľvek ročnom období a etape života človeka. Idylický obraz založený na zmyslovom vnímaní – „voňali kvety… vtáky nitkami pesničiek zošívali mraky“ – je takto spojený so symbolikou mája. V romantickom vnímaní je máj, povedané po máchovsky „lásky čas“, ale Kováčom vystrihnutý obrázok „z tých čias“ v poslednom verši prvej časti zapôsobí priam ako mrazivý závan: „ale nie čas lásky“. Romantický obraz vzbudzujúci niečo krásne sa razom mení na tvrdú realitu vojnových rokov. „Romantické“ rekvizity „máj“, „kvety“, „mraky“ sa spomínaným doslova chirurgickým zásahom odrazu dostávajú do inej poetickej roviny. Tým autor v poetickom stvárnení naráža na rozpor medzi krásou a realitou. Uvedený paradox mu tu umožňuje pokračovať v budovaní básne na osudovom kontraste: život – smrť. Prvé trojveršie druhej časti filmovým strihom z celkového záberu na prírodu prelaďuje autor svoje básnické videnie na záber lúky cez dva detaily – v druhom verši pohyb detí a treťom učiteľa chytajúceho motýle. Striedanie celku a detailov vytvára obraz založený na výtvarnom umení. Symbolikou farieb mení v podstate klišéovitý obraz „dediny z obrázku“ na tragickú udalosť masového zabíjania. Namiešaním sivej farby sa idylický obraz pripomínajúci idylickosť autentickej poézie mení na popravisko. Zo spojenia „muži v sivom“ sa dá jednoznačne vyčítať prítomnosť vojakov so zbraňou, ktorou stlačením „kohútika“ ukončia život z pohľadu poetického zobrazenia nevinných ľudí.

Účinnosť Kováčovej poézie spočíva v tom, že za zdanlivo publicistickým podaním cítiť tragédiu konkrétneho ľudského osudu. V Kováčovom podvedomí sa pred básňou odvíja na základe vizuálnej pamäti „detský zážitok“ odkrytých hrobov z pamätných miest SNP, a tak v básni si vlastne opakoval zažité. Osobnú životnú skúsenosť konfrontuje s nadosobnou rovinou poznania, do ktorej posúva svoj okamžik života. Intenzita autorského zážitku sa v tomto prípade, povedané s dánskym filozofom Sörenom Kierkegaardom, stala naozajstným zážitkom i pre čitateľa a nadobudla všeobecný filozofický rozmer. Na zachytenie depresívnej atmosféry po odchode vojakov autor účinne využil kontrast dvoch symbolických farieb – bielej a čiernej: „len biela plachta vápna / syčala / prišliapnutá čiernym mrakom“. Dve základné pralátky Kováčovej poézie – zem a slnko – menia farebné ladenie z prirodzeného náteru na „bielu zem“ a „čierne slnko“. Metafora „biela plachtovina vápna syčala“ najmä syntagmou „biele vápno“ interpretačne odhaľuje hromadný hrob ním zasypaný. Priestor je zhora zúžený, ba stlačený – „prišliapnutý čiernym nebom“. Symbolika čiernej farby emotívne znásobuje tragickú udalosť. Vnímanie básnického textu cez takto poeticky zakomponovanú symboliku farieb naznačuje dobrú autorovu orientáciu v ich psychologickom vnímaní.

Kováčovo etické a estetické cítenie vychádzalo zo známej Platónovej triády krásy, pravdy a dobra. V ťažisku tohto trojuholníka nastoľoval existenčné otázky, aby presviedčal o potrebe týchto kategórií pre skutočne humánnu spoločnosť. Okrem princípu paradoxu a kontrastu sa účinným prostriedkom na naplnenie daného predsavzatia stala aj irónia, najmä tzv. sokratovská irónia. Grécky filozof Sokrates ju používal na výchovu svojich poslucháčov k väčšej opravdivosti života. Dokladom je tretia časť básne, ktorá je ozvláštnená netradičnou kreativitou „poetického myslenia“. Nemeckí vojaci po vyvraždení dediny si večer sadnú „za vŕzgavé stoly“ kasárenskej kantíny, aby si vypočuli v husľovom podaní romantickú hudbu Franza Schuberta a relaxovali tak po „dobre vykonanej práci“. Kováč nastolil starý filozofický a etický problém – kto je na tom horšie: kat, či obeť. Celé to vytvára na paradoxoch, napr. človek v prežitom dni spáchal neľudský čin, ale večer ho dojíma romantická hudba: „po tvárach slzy merali dĺžku vrások“. Záver vyznieva jednoznačne ironicky s dvojzmyselným účinkom – smerom k Schubertovi, prípadne i k vodcovi. Kontrapunktnou pointou naplnil zmysel irónie.

V naznačených intenciách je z Kováčovej poetickej reflexie vojny v konfrontácii s mierovým živom mimoriadne práve pre súčasnosť, naplnenú konzumným žitím, báseň Stena z básnického debutu Zem pod nohami (1960), v ktorej sa snúbi Kováčov prenikavý intelekt s nesmiernou citovou zaujatosťou. Zároveň ju možno označiť aj za reprezentatívnu ukážku novej vlny vo vtedajšej slovenskej poézii:

Stena

1

Vyviedli ho
pred bledú stenu.

Nedal si zaviazať oči,
pretože slnko
chcel vidieť do poslednej chvíle.
Keď potom padol,
na bledej stene
kmital
červený graf jeho srdca.

2

My sme už zabudli na tieto scény.
)Strieškami čiapok zaháňame slnko z čela,
lámeme rekordy v jedení a pití,
hovieme si skrátka.

A keď sa občas presýtime,
vravíme:
Choď si ľahnúť kamarát,
si bledý ako stena.

V centre autorovej pozornosti v básni je človek v osudovej chvíli života pred popravou. I napriek hraničnej situácii pôsobí hrdo a nepokorene, lebo si nedal pred smrťou zaviazať oči: „… slnko chcel vidieť do poslednej chvíle" (Kováč, 1985, s. 11). Slnko ako symbol túžby po slobode a živote súvisí s témou, ktorú zjasnieva v lyrickom príbehu pretavenom intelektuálnou zrelosťou do básnickej jednoduchosti. Do procesu chápania motívu slnka v Kováčovom podaní vstupuje povedomie odrážajúce poznatky a skúsenosti z mytologických predstáv o úlohe Slnka vo vesmíre. Napríklad v egyptských mýtoch spracované niektoré zásadné stvoriteľské rozhodnutia boha menom Re – boha Slnka a samo Slnko – sú v analogickom vzťahu s mýtmi o stvorení známymi z rôznych kultúr. Z interpretačného sondovania v Kováčovej poézii vyplýva poznanie, že zo sĺz Reovho oka boli stvorení ľudia rovnakého druhu. Re totiž nechcel vidieť v ľudskom konaní zlo, ale tento božský príkaz napokon porušila vlastná myseľ ľudí. Humanistické memento vôle slnečného boha Re je akoby zašifrované v Kováčovom obraze slnka, ktorým autor potvrdzuje zápas človeka so zlom i v „modernom“ 20. storočí, konkrétne v druhej svetovej vojne. Cez záznam barbarsky násilne pretrhnutého života prechádza básnik voľne do prítomnosti, keď v mierových časoch človek zabúda „na tie scény“ a „strieškami čiapok zaháňame slnko z čela“. Motívom slnka zoživotňuje kontinuitu minulosti s prítomnosťou budovanú na kontraste – otrasná vojnová skúsenosť verzus ľahostajnosť konzumnej prítomnosti. Dvoma zábermi urobenými akoby filmovým strihom upozorňuje na deformovaný život bez historickej pamäti.

Obrazy „človek postavený pred bledú stenu“ a „človek bledý ako stena“ sú esteticky veľmi účinné s doslova etickým dynamizmom, ktorý núti vo vedomí človeka rozhýbať myslenie o hodnotách. Poprava človeka pred stenou síce končí jeho fyzickú podstatu, ale nebytie v tomto prípade paradoxne vynáša do prúdu času silný morálny odkaz, ktorý sa však v prítomnom čase ľahko vytráca z pamäti. Vo filozofickom poňatí sa ukazuje, že zlo už neexistuje ako protiklad dobra, ale že skôr ide o novú neľudskosť – ľahostajnosť, odcudzenie sa životu v sebe. Z hľadiska existencializmu to nesie vážne duchovné nebezpečenstvo pre moderného človeka druhej polovice 20. storočia. Preto si Kováč kladie otázku – ako prekonať prekážky stojace v ceste k bytiu pre seba za danej situácie. Za zdanlivo bežnou hovorovou sekvenciou „... lámeme rekordy v jedení a pití, hovieme si skrátka“ je prítomné sartrovské presvedčenie, že človek vždy stráca zmysel svojho života a stroskotáva, ak konaním nechce získať slobodu. Jej prítomnosť môže existovať len v osobnej angažovanosti. V opačnom prípade človeka niekto manipuluje – robí z neho to, čo v skutočnosti nie je.

Kováč básnickou rečou na podklade racionálnej civilnosti vyjadril hlboké myšlienky existencialistickej filozofie – človek v hraničnej situácii hrdo čelí strate života s pocitom vnútornej slobody na rozdiel od svojich katov. Vo vojnovom stave je vždy prítomný „zákonitý“ proces nezákonného odobratia slobody človeku v záujme cudzích egoistických záujmov. Kováč svojou poéziou naznačuje, že krádež slobody sa môže uskutočniť i v mierovom živote, a to oslabením historickej pamäti, čím sa človek degraduje na pasívneho konzumenta. V tejto súvislosti hodno pripomenúť slová Sokrata (ako antitézu proti materiálnym hodnotám v cieľovom ponímaní), ktorý vyhlásil, že je hrdý na svoju nenáročnosť, pretože ľudia, ktorí majú malé potreby sú blízko k bohom. Pointou vyjadrená rada „Choď si ľahnúť, kamarát, / si bledý ako stena“ nepredstavuje východiskovú tézu na riešenie daného stavu, ale skôr myšlienku aspoň prostredníctvom poézie sa snažiť priblížiť k ideálu.

Mikuláš Kováč, ovplyvnený dielami významných filozofov staršieho i novšieho dáta, upozornil na ohrozenie vnútornej slobody netradične, bez „múdreho“ filozofovania. Sartrovsky nastolil otázku slobody, ktorá sa dotýka človeka ako konkrétnej bytosti. Ani smrť sa jej nemôže dotknúť. Už aj preto nie, že smrť a sloboda sa nikdy nestretnú. Symbolicky povedané, aj Kováčov lyrický hrdina postavený pred „bledú stenu“ je v skutočnosti slobodný. K popravnému aktu zaujíma vlastné stanovisko a vyberá si revoltu: „Nedal si zaviazať oči...“ Bez poetických ornamentov jednoduchým spôsobom vo forme úplne bežného rozprávania Kováč pretavil básnický text do existenciálnej filozofickej reflexie konfrontujúc predovšetkým hodnoty – človek je zabíjaný vojnou, ktorej je sám strojcom a v mierovom živote zabíja konzumnou presýtenosťou v sebe ducha, podstatu, prirodzenú človečenskosť.

Každodenný ľudský život, sústredený na okamžitú slasť neprekračuje horizont prítomnosti, nech už má intelektuálne zameranie alebo podobu zmyslových zážitkov. Je to stav človeka bez schopnosti eticky sa viazať na druhých ľudí. Je to stav anonymity a neosobnosti človeka v ľudskej komunikácii, kde pravda stráca svoju autentickosť. Podobne ako predchodca existencionalizmu S. Kierkegaard i Kováč, ale básnickým jazykom, odkrýva po novom fenomén medziľudskej komunikácie. Pre neho komunikovať znamená vnímať ľudský vzťah, pociťovať ho s bolesťou, zúfalstvom, beznádejou či s radosťou a nádejou. Znamená bezvýchodiskovosť, ale aj šancu, príležitosť byť iný. Cez výjavy života dneška a minulosti interpretuje situácie, v ktorých sa konkrétny, tu a teraz žijúci človek ocitá a komunikuje s recipientom o autentickom zmysle života. Vlastným znepokojením prebúdza v interpersonálnom vzťahu pocit viny človeka modernej doby, rodiacej úsilie o nový a hodnotnejší život. Z tejto vzájomnej podmienenosti a z myšlienkového odkazu básne sa prediera na povrch predovšetkým potreba komunikácie medzi ľuďmi, medzi človekom a vesmírom, zemou, prírodou. Uvedený dialóg zohrávajúci zásadnú úlohu v súčasnom postavení človeka v kozmickom priestore medzi „nebom a zemou“ sa v Kováčovej poetickej výpovedi napĺňa dialektickou triádou: vonkajší objektívny svet, tvorca (subjekt) a recipient (prijímateľ).

Báseň vybudoval kompozične v duchu Heglovej filozofie uplatnením dialektickej triády na spomínanom dramatickom napätí medzi minulosťou a prítomnosťou. Tento základný ideový princíp nie je v príbehu predimenzovaný, ale účinnosť dosahuje v pár veršoch konštatovaniami, za ktorými je protiklad myšlienkový – o hrdinstve a o pohodlí.

V básni Stena má triáda racionálnu podobu v obidvoch častiach. V prvej dvojveršie „vyviedli ho / pred bledú stenu“ je tézou, voči ktorej trojveršie „nedal si zaviazať oči, / pretože slnko / chcel vidieť do poslednej chvíle“ je antitézou. Oproti prítomnému času (citované dvojveršie), keď ešte chýba poznanie uvedenej akcie, posúva sa dej na časovej osi späť. Tieto časové roviny sa spájajú v štvorverší „keď potom padol, / na bledej stene / kmital / červený graf jeho srdca“, ktoré je syntézou prítomného s minulým a súčasne z hľadiska kategórie času víziou do budúcnosti. Na prvý pohľad pesimistickej (ostala krvavá škvrna), ale súčasne optimistickej vykúpením v zmysle morálnej očisty. Paradoxne ide teda o optimistickú tragédiu človeka, lebo „... červený graf jeho srdca“ symbolizuje dialektiku zániku a vzniku života.

Syntetizujúci záver prvej časti básne Stena sa logicky stáva východiskom pre nový, trojdielny myšlienkový reťazec. Pretože „syntéza“ tu zákonite speje k „téze“ a po nej nasleduje nová „antitéza“. Kováč uvedený reťazec v myšlienkovom výraze uplatňuje veľmi dôsledne. Verš „my sme už zabudli na tie scény“ vyjadrený v prítomnosti je zároveň nepriamou výzvou na ostražitosť do budúcnosti. Esteticky to potvrdzuje veršom „strieškami čiapok zaháňame slnko z čela“, čo spoločne ako vyslovená téza vstupuje do antitézy dvojverším „lámeme rekordy v jedení a pití / hovieme si skrátka“. Toto zistenie svojou sémantikou predstavuje tvrdú kritiku súčasného životného štýlu, založeného na konzumnom bytí. Uvedená téza a antitéza vyúsťujú do syntézy v záverečnom štvorverší: „a keď sa občas presýtime, / vravíme: / Choď si ľahnúť, kamarát, / si bledý ako stena“. V tomto obraze básnik prostredníctvom konkrétnej osoby vyjadril ľudsky platnú existencionálnu otázku bytia, alebo nebytia človeka.

Pri tematicky osnovaných básňach z obdobia SNP Kováč videl, že človek prítomnej chvíle obklopený konzumom sa ocitá v strachu pred nedávnou tragickou minulosťou. V jej konfrontácii s prítomnosťou umožňuje vyjadriť sa človeku ako kultúrnej bytosti k samému sebe, pretože cez dejiny sa dozvie viac o tom, čím v skutočnosti je. Každodenný život konfrontovaný s otrasnými vojnovými obrazmi v takto koncipovanej poetickej výpovedi nasmeroval k etickému apelu nielen pre súčasnosť, ale najmä budúcnosť s cieľom napomôcť k priznaniu sa ľudstva k vlastným chybám. V opačnom prípade i budúcnosť bude ohrozená vytváraním falošných, iluzórnych a často aj nebezpečných iracionálnych predstáv.

Uvedený čiastkový pohľad do básnických reflexií Mikuláša Kováča tematicky zviazaných s touto kapitolou moderných slovenských dejín nám jednoznačne potvrdzuje jeho konštatovanie, že „… SNP malo v prvom rade zmysel mravný, bolo aktom mravnej očisty národa, ktorý sa proti alebo presnejšie mimo vlastnej vôle ocitol na opačnej strane historickej Pravdy, Spravodlivosti a Práva“ (Rozhovory s priateľmi, rukopis).

Ďalšie články: JÚLIUS LOMENČÍK