„Slovensko čaká skvelá budúcnosť, ak ostane verné svojim bratom Čechom“

(100 rokov slovenskej Bratislavy)
Počet zobrazení: 5141

Pred mesiacom – 1. 1. 2019 som napísal: „Už vidím ten veľkolepý pochod (4. februára 2019) štátnych a verejno-správnych činovníkov z Hlavnej železničnej stanice. Pristavia sa pri buste M. R. Štefánika na začiatku Štefánikovej ulice a na jej konci pri tabuli pripomínajúcej práve príchod čs. vojska na priečelí kníhkupectva Veda. Presne oproti Prezidentskému palácu. Prejdú Suché Mýto a už budú pri Župnom dome (našťastie od konca októbra 2018 sa díva z jeho priečelia busta S. Zocha), kde sú vítaní bratislavským županom a bratislavským primátorom. Slávnostný príchod „predstoročnej vlády“ ukončia pred Vládnou budovou – dnešná Filozofická fakulta UK pri vjazde na električkový most cez Dunaj. Pevne verím, že odhalia veľkolepú pamätnú tabuľu s menami ministra Šrobára a jeho poverencov a v priestoroch tamojšej koncertnej siene dôstojne, kultúrne a slovensky zavŕšia túto výnimočnú dejinnú udalosť.“

srobar_zoch.jpgPríchod Vavra Šrobára (vľavo) 4. 2. 1919 do Prešporka, vpredu Samuel Zoch. Foto: Archív

Karol A. Medvecký v druhom diele svojej práce Slovenský prevrat z roku 1930 na strane 354 píše: „O pol 11. hodine dopoludnia výstrely z diel na hrade umiestnených oznamovaly, že prichádza zvláštny vlak s ministrom Dr. Šrobárom, Fr. Staňkom a Dr. Soukupom. O chvíľočku už bol vlak na stanici a za zvukov hymien sostúpil Dr. Šrobár s ostatnými členmi vlády z vlaku. Bol privítaný búrlivým volaním na slávu. Z peronu sa šlo do staničného salónu, kde pozdravil členov sbor Národného divadla pražského zaspievaním hymien a bratislavský župan Samuel Zoch rečou.“ O sto rokov neskôr v tom istom čase bolo 1. nástupište prázdne, salón zamknutý… Žiadna hudba, žiadne reči, nijaká pripomienka v podobe pamätnej tabule. Miesto by sa našlo, na stene vedľa vstupu do salónu. Elegantné vlajkové stĺpy sú už pripravené.

dscf3216.jpgdscf3230.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dnešná skutočnosť (pondelok 4. 2 .2019) sa trochu odlišovala…

Medvecký pokračuje: „Po uvítaní konala sa prehliadka čestnej roty a na to sprievod uberal sa do župného domu. Na celej ceste od stanice až k župnému domu (…) stál špalier vojska a za špalierom veľké davy ľudstva.  Tu bolo nádherné uvítanie.“ My, dnešní slávitelia príchodu V. Šrobára do Bratislavy sme kráčali relatívne prázdnymi ulicami. V mieste vtedajšej slavobrány medzi dnešným kníhkupectvom Veda a Prezidentským palácom sme sa pristavili pri pamätnej tabuli na počesť oslobodenia a obsadenia Bratislavy 1. 1. 1919 osadenej pred desiatimi rokmi. Položili sme k nej dve kytičky. Pokračovali sme v bezšpalierovej špacírke k župnému domu. Pred 100 rokmi: „V zasedacej sieni župného domu shromaždily sa deputácie obcí (…) aby pozdravily vládu. (…) poslanec Udržal (…) dôrazne vyvrátil tvrdenie, žeby Slovensko bolo popeluškou.  Dnes sme svoji medzi svojimi, rovní medzi rovnými, slobodní medzi slobodnými a staviame na Dunaji hrádzu. Nechceme a nebudeme nikoho utlačovať, ale odrazíme s krvavou hlavou každého, kto by sa chcel vtierať do našich dedín a rušiť slávu Československej republiky a slávu nami všetkými milovanej Slovače. Potom odpovedal krátko minister Dr. Šrobár, vyhlásiac „Slovensko čaká skvelá budúcnosť, ak ostane verné svojim bratom Čechom“… a že „sloboda vniká aj do poslednej chalupy“. Na konci októbra minulého roku na župnom dome pribudla busta Samuela Zocha. Neráta s možnosťou uctievať kyticami či vencami kvetov významné udalosti a osobnosti späté so župným domom. Busta a tabule vysoko, veniec niet kde uchytiť… A nielen tu! Preto sme aspoň v zadumaní s vysoko vztýčenou hlavom postáli pod bustou.

dscf3244.jpg

dscf3248.jpg

„Na toto sa odobrali členovia vlády do vládnej budovy na brehu Dunaja.“ Odobrali sme sa aj my. Na budove dnešnej Filozofickej fakulty UK na Gondovej ulici odhalili na konci lanského októbra pamätnú tabuľu v ten istý deň a takmer v tú istú hodinu ako bustu Samuela Zocha. Iniciátori a tvorcovia sa vyhli (zámerne?) konkrétnym menám, predovšetkým menu Vavra Šrobára. Pamätná tabuľa je osadená na počesť budovy, a nie na pamäť tým, ktorí význam a dejinnosť budovy svojou činnosťou vytvárali a vytvorili. Kádrovanie je večné… Využili sme špáru za tabuľou a vložili do nej ružu s trikolórou s textom pripomienky príchodu Vavra Šrobára pred sto rokmi.

dscf3257.jpg

Naša vlastenecká pochôdzka mala výrazne skromný, takmer intímny charakter. Boli sme v tento deň prví (dúfam, že nebudeme jediní), ktorí si spomenuli, že práve pred 100 rokmi sa zrodila slovenskosť súčasnej Bratislavy. Dovolím si zovšeobecniť: bez 4. februára 1919 by nebola dnešná Bratislava. Azda žiadna Bratislava! A zopár nadšencov menšinového folklóru by možno spievalo: „Prešporská kasáreň krásne maľovanááá...“

Foto: Jozef Schwarz

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984