Reklama
Reklama

Slovensko na prahu paradigmatickej zmeny

Počet zobrazení: 5508

R. Michelko2..jpgPrvoradou úlohou intelektuálov je povedať  ľuďom, že žijú v ilúzii  o tom, že sú slobodní. V čase, keď sme na konci dlhovej špirály, ktorá sa tu hromadila viac než 30 rokov a ktorá skôr či neskôr praskne, musíme presadzovať zásadné opatrenia. Minimálne od krízy, ktorá prepukla na prelome rokov 2007 – 2008 sme svedkami neutíchajúcej diskusie o tom, kam speje náš politicko-ekonomický systém. Charakter, hĺbka a systémovosť tejto krízy totiž vyvolali zásadné otázky. Čoraz viac ľudí si konečne uvedomilo, že táto kríza je iná, než boli tie tradičné cyklické krízy, ktoré už po niekoľko storočí priam so železnou pravidelnosťou sprevádzali kapitalizmus. V súčasnosti  nejde o tradičnú cyklickú krízu, keď recesiu po nejakom čase vystrieda konjunktúra a všetko pôjde ďalej, ako to bolo v uplynulých desaťročiach a stáročiach. Nie, dnes sa nachádzame na konci dlhovej špirály, ktorá tu ticho rástla vyše 30 rokov, teda od konca 70. rokov s nástupom reaganomiky a thatcherizmu, teda politiky Washingtonského konsenzu – minimálneho štátu, nízkych daní, ale o to väčších výdavkov na zbrojenie.

Od vypuknutia krízy sa popísali stohy štúdií a analýz, v ktorých najlepšie ekonomické mozgy planéty, laureáti Nobelovej ceny za ekonomiku (Paul Krugman, Joseph Stiglitz, James Tobin, Amartya Sen) a mnohí ďalší detailne popisujú príčiny, prečo sme sa do tejto situácie dostali. Sme teda v stave, keď máme dokonalú diagnostiku toho, kam nás doviedol neregulovaný finančný sektor a vo všeobecnosti systém globálneho kapitalizmu, čo nám však chýba, je účinná terapia tohto stavu. Preto práve terapia alebo inak – vyliečenie sa zo hlbokej systémovej krízy globálneho kapitalizmu je najvyššou prioritou dneška.

Musíme nastúpiť na cestu, ktorá by mala mať za cieľ preskupiť sily v prospech ľudí. Koncepty na reformu kapitalizmu sú rôzne. Predovšetkým však si musíme uvedomiť, že kapitalizmus nie je monolit. Úplné iný je kapitalizmus v Škandinávii, Nemecku, Francúzku  (všeobecne v Európe) než v USA, a úplne inak sa prejavuje, napríklad, na Filipínach či v iných krajinách tretieho sveta, kde  sa za neľudských podmienok masovo zneužíva, napríklad, detská práca.

Samozrejme, existujú aj systémové nemarxistické alternatívy kapitalizmu, ako je Parecon, teda  koncepcia profesora Michaela Alberta – značne utopický koncept participatívnej ekonomiky. Sú však aj realistickejšie koncepty ako, napríklad, Schweickartov koncept ekonomickej demokracie a potom je to, samozrejme, antiglobalistické  hnutie (už so spomínanými konceptmi nobelistov – James Tobin, Amartya Sen, Paul Krugman, Joseph Stiglitz), ktorých riešenia sú realistické. Ich podstata tkvie v tom, že je najvyšší čas  redukovať moc najvplyvnejších ekonomických, predovšetkým, finančných korporácii, ktorých zisky pochádzajú primárne zo sofistikovaných špekulácií, ktoré navyše vytvárajú na trhoch obrovské nerovnováhy, čo okrem iného práve viedlo k dnešnej  hlbokej dlhovej kríze. Opatrenia, ktoré treba prijať, sú všeobecne známe.

Eliminácia daňových rajov. Aj keď sa to možno nezdá, toto opatrenie je veľmi dôležité. Cez tzv. daňovú optimalizáciu sú národne vlády ochudobňované o obrovské prostriedky. Daňová optimalizácia sa stala mnohomiliardovým biznisom, vďaka ktorému prostriedky určené pre spoločnosť končia na súkromných kontách finančných žralokov miesto toho, aby sa podieľali na fungovaní spoločnosti. Je preto nutné, minimálne na celoeurópskej, ale možno neskôr aj celosvetovej úrovni, zásadným spôsobom obmedziť daňové raje. Je absurdné, ak finančná skupina Penta, ktorej vlastníci sú z Čiech a Slovenska a ktorá v podstate celý svoj biznis rozvíja v strednej Európe, má svoj domicil v daňovom raji na Cypre. Podobne daňové raje sa ukázali ako veľmi účinný nástroj, ktorým sa tuneloval Dopravný podnik v Prahe či Finančné riaditeľstvo v Košiciach. Daňové raje totiž okrem optimalizácie zisku majú ešte jeden bonus – dokážu takmer dokonale zakryť vlastnícku štruktúru firiem, čo veľmi uľahčuje veľkú korupciu, resp. umožňuje bezpečné vyplácanie politických špičiek. Nakoniec, na vlastnej koži to pocítila aj nemecká vláda, keď sa prevalil škandál s utajenými kontami nemeckých prominentov v lichtenštajnských bankách. Až po odhalení tohto škandálu sa prišlo na to, o aké obrovské prostriedky bol ochudobnený nemecký štátny rozpočet.

Zamedzenie finančných špekulácii zavedením Tobinovej alebo inej obdobnej  dane, ktorá v značnej miere zdaní špekulatívne finančné transakcie (čím prestanú byť zaujímavé). Tým sa zároveň nepriamo stabilizujú finančné trhy. Skazonosný vplyv finančných špekulácií je všeobecne známy. Bolo to práve investičné bankovníctvo,  ktoré spôsobilo financializáciu ekonomiky, nasalo najlepšie  matematické mozgy, ktoré sa potom venovali komplikovaným finančným inováciám a dnes je situácia taká, že 95 – 98 % hodnoty obchodovaných akcií na svetových burzách nie je krytých tovarmi či službami. Po 40. rokoch takejto ekonomiky sme na konci dlhovej špirály a každému je jasné, že aj v tejto oblasti sme sa dostali na koniec slepej uličky a je nutné urobiť radikálny rez. Nakoniec, kedy by bola lepšia doba na takýto zásah voči bankám ako teraz. Po tom, ako daňoví poplatníci svojimi daňami zachraňovali bankový sektor, si top manažéri vyplatili tučné bonusy, a dokonca tí, ktorí ich priviedli k absolútnemu kolapsu, si vyplatili nepredstaviteľné zlaté či skôr platinové padáky. Situácia došla až tak ďaleko, že dokonca aj Angela Merkelová konštatovala, že investičné bankovníctvo spoločnosti dáva veľmi málo, ale berie si veľmi veľa a je teda najvyšší čas s tým niečo robiť.

Ďalej je nutné zaviesť sofistikované progresívne zdanenie, aby aj tí najbohatší v oveľa väčšej miere participovali na nákladoch spoločnosti. Zároveň bude nutné nastoliť zásadnú diskusiu o pomere v  odmeňovaní top manažmentu a radových zamestnancov. Táto téma je úzko zviazaná s extrémnou polarizáciou v v príjmoch a ukazuje sa ako kardinálny problém. Dnes sme v situácii, keď už neexistuje žiadna racionálna väzba, resp. obhájiteľný pomer  medzi prácou  a odmenou pri odmeňovaní top  manažérov. Kým pred 30.– 40. rokmi bol pomer medzi platom top manažéra a radového zamestnanca 1 : 30, dnes sa to vyšplhalo na absurdných 1 :  600.  To je hodnota, ktoré je nielen extrémne nemravná, ale vo svojej podstate  ohrozujúca sociálny zmier v spoločnosti. Ale podľa neoliberálnej ekonomickej teórie je to v poriadku jednoducho preto, lebo takýto plat vygeneroval trh. A ten, ako vieme,  má vždy pravdu.

Kto z toho teda profituje? Percento, promile či desatina promile najväčších miliardárov? Je najvyšší čas, aby sa jednak riešila spravodlivosť odmeňovania, teda, aby odmena bola v nejakej prijateľnej korelácii so zásluhou odmeňovaného a zároveň, aby sa tí šťastnejší museli vo väčšej miere podieľať na financovaní nákladov spoločnosti. Bude nutné zaviesť stropy na odmeny top manažérov. Ak sú stropy prijateľné u špičkových športovcov, napríklad v NHL či NBA, nevidím dôvod, prečo by nemali byť zavedené aj u top manažérov v investičnom bankovníctve, hedžových fondoch či všeobecne v bankovom sektore.  Nakoniec, čo iné ilustruje zvrhlý charakter našej spoločnosti viac ako platinové padáky top manažérom, dokonca, v štátnych podnikoch. Ako je možné vysvetliť, že  exšéfka Slovenskej pošty Marcela Hrdá dostala za svoje turecké hospodárenie odstupné vo výške 25 ročných platov bežných poštových doručovateľov.

Ďalším príkladom podobnej zvrhlosti je odmena, ktorú si nechali vyplatiť hayekovci za projekt vzorových rozpočtov samospráv. Len na ilustráciu uvediem zopár parametrov: celková suma za projekt 1,3 mil. eur (teda asi 40 mil. Sk); cena za hodinu práce „experta“ 250 eur; cena za webovú stránku 1,4 mil. Sk. Dvaja z týchto „výtečníkov“ (Chren a Švejna) sa neskôr dostali do politiky, a nemali hanbu obhajovať svoje až perverzne vysoké nezaslúžené príjmy. Zároveň však nemali ani najmenší problém s tým, že štátni zamestnanci, napríklad, učitelia majú mesačný plat cca vo výške približne ich dvojhodinovej mzdy. Pri stanovení limitu by sme sa mali inšpirovať sociálnym učením cirkvi, ktorá stanovila, že mravne prijateľné je, aby majiteľ mal maximálne šesťnásobok príjmu svojich zamestnancov. Zároveň by ho to malo motivovať k zvyšovaniu platov svojich zamestnancov, keď spolu s nimi by mohol rásť plat aj jemu.

Ďalším z opatrení by malo byť selektívne zdaňovanie vybraných sektorov. Veľmi dobrým príkladom je porovnanie spoločenského prínosu dvoch veľkých firiem – automobilky Volkswagen a investičnej banky Goldman Sachs. Kým automobilka VW dosahovala predaj vo výške 137 mld. USD, jej zisk bol 1,2 mld. Ak si pritom uvedomíme, že vyprodukovala pridanú hodnotu vo výške 29 mld. USD a zamestnávala 368  500 ľudí, jej zisk bol na úrovni    1 % z tržieb, na zamestnanca to bolo 3 256 dolárov. Takýto zisk aj s ohľadom na potrebnosť a kvalitu jej výrobkov možno hodnotiť ako primeraný. Naopak, investičná banka Goldman Sachs v tom istom roku ako VW dosiahla zisk 13,4 mld. dolárov. To znamená, že vykázala  zisk na jedného zamestnanca vo výške 422 700 dolárov. Takmer celý zisk však vygenerovala z obchodovania, rozumej z veľmi nebezpečných a spoločnosti veľmi málo prínosných špekulácii. Ak si pritom uvedomíme, že nasledujúci rok po svojich rekordných ziskoch bola nútená požiadať verejné rozpočty o sanáciu svojich strát, je jasné, že rovnako zdaňovať oba sektory, teda ten výrobný, ktorý vytvára nespochybniteľné hodnoty a špekulatívny finančný kapitál, ktorý generuje astronomické zisky pre svojich akcionárov takmer bez pridanej hodnoty pre spoločnosť, je viac ako nespravodlivé.

Ďalším z opatrení by malo byť zavedenie ochranných ciel na výrobky z tzv. lacných krajín, ktoré ničia priemysel tzv. vyspelých krajín.  Hlavným cieľom však nie je ochrániť vyspelé trhy pred takýmito importmi, ale tlačiť na takýchto výrobcov, aby dodržiavali základné sociálne štandardy a ďalej nepauperizovali svojich zamestnancov. Ak sa produkčné náklady v celom svete aspoň ako tak nevyrovnajú, bude to trvalo vytvárať nerovnováhu v obchodnej bilancii medzi produkčnými a odbytovými centrami. Klasickým príkladom, kde  takáto nerovnováha spôsobila kolaps celého odvetvia, je textilný priemysel. V produkčných centrách v Ázii majú výrobcovia dotovanú cenu energie a pohonných hmôt, zamestnanci tam nemajú žiadne zdravotné či dôchodkové poistenie, je preto logické, že európsky textilný priemysel takýmto produkčným centrám nemôže konkurovať. Na druhej strane pauperizáciou európskej strednej triedy sme sa dostali  do stavu, keď je európska stredná trieda odkázaná na lacné ázijské exporty.

Stáva sa z toho začarovaný kruh, ktorý treba preťať. Samozrejme, je mi jasné, že niečo také nemôže zaviesť samotné Slovensko. Sme súčasťou EÚ, čo je jednotný ekonomický a colný priestor, ba dokonca si uvedomujem dvojsečnosť podobných opatrení. Nakoniec, východná Európa dlhé roky pôsobí ako oblasť sociálneho dumpingu voči jej západnej časti. Riešenie je jediné. Celá EÚ by mala zaviesť dovozné clá na tovary, pri ktorých nie sú dodržiavané sociálne štandardy. Zvýšením nákladov na prácu v Ázii sa európskym spotrebiteľom zdraží ich spotreba, tento stav však bude dlhodobo udržateľný.

No a v neposlednom rade je to aj otázka ceny surovín, ktoré sú nenahraditeľné. Aj keď to určite nebude populárne, do ceny fosílnych palív treba zakalkulovať aj ich nenahraditeľnosť. Vďaka tomu by sa stimuloval výskum ich trvalo nahraditeľných alternatív. Veľkým negatívom súčasnej civilizácie je jej závislosť na ľahko dostupných a relatívne lacných zdrojoch energie. Je pravda, že obrovská industrializácia a veľký vedecký a civilizačný pokrok bol založený na lacnej rope. Toto obdobie sa viac-menej skončilo v čase prvej ropnej krízy v roku 1973. Dnes je cena ropy relatívne vysoká, ale, bohužiaľ, rozdiel medzi nákladmi na ťažbu a spotrebiteľskou cenou mizne v kapsách špekulantov a obchodníkov s ropou a, samozrejme, tvorí značnú časť príjmov tých najkonzervatívnejších  absolutistických monarchií v Perzskom zálive. Udržiavanie takéhoto stavu spôsobuje aj obrovské morálne škody, lebo Západ je nútený proti vôli obyvateľov týchto ropných monarchií podporovať ich skorumpované a skompromitované diktatúry, lebo tie dokážu (je otázne za akú cenu) garantovať stabilitu v tejto oblasti.  Je teda najvyšší čas, aby sa zisk z používania ropných produktov, povedzme spotrebná daň, primárne presmerovali na výskum energetických alternatív a vybudovanie patričnej infraštruktúry, ktorá ropnú dobu skôr alebo neskôr nutne nahradí.  Zároveň bude nevyhnutné účinne čeliť veľmi vplyvnej ropnej loby, ktorá má, samozrejme, záujem, aby naša závislosť na ropných produktoch trvala čo najdlhšie.

Pritom už mnoho rokov máme odskúšane a fungujúce modely áut na vodíkový pohon a v poslednom čase veľmi akceleruje výskum  vozidiel na báze elektrického pohonu. Stačí už len jediné – vybudovať patričnú infraštruktúru a môžeme v priebehu desaťročia prejsť na post- ropnú ekonomiku. Bohužiaľ, zdá sa, že niečo také je, kvôli už uvedeným okolnostiam (ropná loby, obrovské náklady na infraštuktúru), dnes možné realizovať len ako pilotné projekty v krajinách ako Island alebo v obmedzenejšej miere, napríklad, vo Švédsku, kde majú rok 2030 stanovený ako cieľ vybudovať ekonomiku, ktorá nebude závislá na rope. Dnes sme skôr svedkami veľmi postupnej a relatívne pomalej evolúcie, kde používanie hybridov o niečo znižuje spotrebu, a tým závislosť na rope, ale je to z dlhodobého hľadiska slepá ulička a len predĺži „ropnú agóniu“ západného sveta.

Stojíme pred základnou otázkou, ocitli sme sa vo fáze systémovej krízy kapitalizmu. A je najvyšší čas pokúsiť sa odpovedať na otázku, či je možné tento systém nahradiť niečím iným, alebo je možné ho reformovať. Je možné, aby mal kapitalizmus ľudskú tvár a bol po reforme trvalo udržateľný? Moja odpoveď je, že možno áno, otázne je, či by to potom ešte bol kapitalizmus. Ak by sa teda podarilo účinne zabezpečiť väčšinu spomínaných opatrení (eliminácia daňových rajov, efektívne  progresívne zdanenie, garancie istých sociálnych štandardov práce na globálnej úrovni, odstránenie extrémnej polarizácie v príjmoch, selektívne zdaňovanie vybraných sektorov,  zabránenie vysoko špekulatívnych praktík investičného bankovníctva Tobinovou či inou obdobnou daňou a v neposlednom rade stimuloval výskum trvalo nahraditeľných alternatív k rope) tak  v strednodobom horizonte  5 – 10 rokov by sa smerovanie našej civilizácie mohlo začať obracať z kolapsu smerom k predsa len o niečo priaznivejšej budúcnosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa YaDo
#1
Ján Péter
05. január 2013, 18:57

Nuz.... Ani slovo o potlaceni korupcie v politike

Aj ked bude celkovo zaujimave sledovat pokusy o obmedzenie moci transnacionalov, ktori maju zisky vacsie ako HDP niektorych krajin...

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama