Slovensko v strede pelotónu?

Zdá sa, že vrchol pandémie má svet za sebou, a tak sa politici rozhliadajú, kde by mohli zaradiť vlastný štát. Ide o to, že doterajší svetový systém sa už dávnejšie rozpadal a korona ho ešte viac nahlodala. Takže doterajšie postavenie štátov je preč a karty sa rozdávajú nanovo.

V tejto situácii sú možné dva postoje: buď trpezlivo čakať na to, čo zostane a byť vďačný za omrvinky, alebo vyštartovať dopredu. Je to ako v cyklistike – väčšina sa vezie v pelotóne, tí zdatnejší a premýšľavejší uvažujú o úniku. Možno sa im podarí a možno nie celkom. V pelotóne zase môže nastať pád jednotlivca a následne hromadný pád a koniec všetkých ilúzií.
 

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Korona zmrazila aktivity v podstate v celom svete. Je podivné, ale prví sa spamätali Číňania a dokonca zásobujú celý svet jednoduchými rúškami, ale aj sofistikovanejšími prístrojmi – sú užitoční. Chvíľu to trvalo, ale aj v Európe sa niektorí politici zobudili a začali robiť kroky k „vyrazeniu vpred“, odpútaniu sa od pelotónu, k vylepšeniu postavenia vo svete alebo aspoň v Európe. Urýchľujú rozmrazenie spoločnosti, vytvárajú podmienky pre oživenie ekonomiky, ale aj spoločenského života. Tí prví získajú nielen náskok, ale aj pritiahnu ľudí spoza hraníc.

Pomalosť rozhodovania na Slovensku je príznačná, len si spomeňme ako dopadlo vysoké školstvo, Masarykovu univerzitu udržujú v dobrej kondícii Slováci (40 percent študentov je zo Slovenska a slovenské univerzity nemajú dostatok študentov). Aj postgraduanti zostávajú v Česku a „zbierajú skúsenosti“, jednoducho povedané: žijú a pracujú aktívnejšie.

Českí aj rakúski politici sa snažia umožniť oživenie celej spoločnosti, pretože sú si vedomí nebezpečenstva vyplývajúceho zo spánku. Ostatní ujdú dopredu. Slovenskí politici sa vyžívajú vo veľmi dobrých ukazovateľoch o vývoji pandémie, a tak nerobia nič. Potrebné je vytvoriť si rýchlu predstavu o možnostiach rozvoja v nových podmienkach. Niektorí čakajú na zázračné peniaze z Bruselu – budú veľmi prekvapení. Peniaze môžu prísť, ale podobne ako po novembri ´89 – za ničnerobenie a uvoľnenie trhov pre konkurenciu.

Vieme, že výrazne trpí turistický trh. Turistické agentúry určite nebudú mať toľko záujemcov o zahraničie – a čo doma? Česi si to už uvedomili a robia prvé kroky k preorientovaniu občanov na domáce destinácie. Hotely sú prázdne, nemusia tak zostať dlho. Ak nebudú naše „cestovky“ aktívnejšie, Slováci vyrazia na dovolenky do Čiech a Maďarska – napokon prečo nie, no časť by mohla zostať v našich zariadeniach. Potrebné sú však služby a aktívne informácie, ktoré dorazia k ľuďom.

České reštaurácie už ponúkajú svoje služby aj na ulici – v priestore umiestnia stoly 2 metre od seba a po každom zákazníkovi dezinfikujú stoly – ide to. Nastáva čas oteplenia, takže aj túžba po zmrzline či dobrom zákusku – vonku sa už dá posedieť. Vie to aj vláda a hlavný hygienik? Nevidím jeden dôvod, prečo by to nemohlo fungovať takto aj u nás. Teda jeden mi napadá ...

Potrebné je zmeniť zloženie tzv. krízových štábov – mali by mať dve poslania: jedným je záchrana a druhým rázny rozbeh. Ochrana obyvateľstva je na pomerne dobrej úrovni, no treba odblokovať nemocnice, nech robia celé svoje poslanie. Ekonomika sa nesmie spoliehať iba na záchranné peniaze od vlády, tie budú potom chýbať inde. Musí dostať nové impulzy, ako sa prestrčiť v pelotóne na lepšie miesto, ako sa pridať k unikajúcim jednotlivcom.

Zdravotníctvo, ani školstvo sa nesmú spoliehať na geniálne rozhodnutia rezortných ministrov – taký stav nikdy nenastane. Máme zdravotnícke aj pedagogické inštitúcie, ktoré sa majú zaoberať víziami a stratégiami rozvoja, tak nech predložia varianty úniku z pelotónu. Ekonomická sféra sa tiež môže oprieť o podobné inštitúcie, navyše združenia podnikateľov by mali mať svoje strategické útvary, až inštitúcie. No a banky by mali dávať jasné a svietiace impulzy. Odbory by mali v tejto dobe vyvíjať nielen snahu o záchranu, ale poučiť sa zo zahraničia, aj o rozvoji a transformácii pracovného trhu.

No a driemanie politických strán je príznačné – jedna časť je spokojná s mocenským postavením a druhá im závidí, takže tí prví nadúvajú hruď a tí druhí ich kritizujú. Ale kde je vízia najbližšej budúcnosti? Stačí strašenie z úplného kolapsu? Potrebný je obraz možnej pozitívnej budúcnosti a, samozrejme, aj zobudenie občianskej spoločnosti. Nejako sú občianske združenia „zaskočené“, a tak mlčia. Ani ony nebudia verejnosť, pred tridsiatimi rokmi vytvárali peknú (nepravdivú) príťažlivú víziu demokracie, v ktorej si budeme žiť ako v raji, teraz sa schúlili do klbôčka a snívajú svoje sladké sny.

Čakajú všetci kompetentní na to, že nám šikovnejší opäť ujdú a my im budeme skryto závidieť? Každá kríza vytvára aj možnosti transformovaného rozbehu.