Reklama
Reklama

Slovenský štát v turbulencii síl histórie

Osemdesiat rokov od jeho vyhlásenia
Počet zobrazení: 1560

Úvod

Robí nám problémy. Aj po uplynutí už viacej ako trištvrte storočia. A to v historickom vedomí slovenskej spoločnosti, dokonca niekedy ovplyvňuje aj politické konanie niektorých občanov aj politikov. Má to však povahu amplitúdy, sínusoidy. Vlna stúpne, upokojí sa a ide do mínusu. Takáto cunami sa zdvihla niekedy pred rokom 1989, stúpala v rokoch pohybu za samostatnú ústavu, zvrchovanosť a v prvých rokoch suverénnej Slovenskej republiky. Dátum vyhlásenia samostatného Slovenského štátu, už nie takzvaného (tzv.) ani klérofašistického, ani nie vojnového, dokonca ako prvej Slovenskej republiky, sa mal stať štátnym sviatkom podľa zákona, ktorý navrhovala v roku 1994 Slovenské KDH, ktoré sa odčlenilo od materského KDH, podľa neho nie dosť národného. Navrhovala to aj Slovenská národná strana. Prezident Slovenského štátu mal byť beatifikovaný ako mučeník podľa návrhu zaslaného do Vatikánu niekedy okolo roku 1988 a vyhlásený za blahoslaveného. Blahorečenie prekazili protiaktivity „starších bratov vo viere“ (židovskej komunity), poukázaním na jeho účasť na slovenskom holokauste.

Pozvanie a účasť prezidenta SR Michala Kováča na polstoročnici vylodenia atlantických spojencov v roku 1994 v Normandii prispeli k tomu, že naša hlava štátu v prostredí monarchovi, prezidentov a premiérov západného sveta spoznala, že títo považujú Slovenskú republiku nie za nástupníčku „vojnového Slovenského štátu“, ale, že jej historická legitimita je daná Slovenským národným povstaním, ktoré ju zaradilo do aliancie protifašistických štátov, demokratických štátov Európy, euroatlantického sveta v najširšej dimenzii od Atlantiku až po Ural.

Záplava protipovstaleckej literatúry uverejňovaná od roku 1990 na Slovensku vnucovala dilematický či antagonistický vzťah medzi „Slovenský štát“ ako vrchol slovenských dejín („štát to je život“ a „dedičstvo otcov“) a Povstanie (bolo trasoviskom, bolo protislovenské, v ktorom vraj Slováci vystúpili proti vlastnému štátu, bolo tiež vraj čechoslovakistické a komunistické). „Slovenský štát“ aj vzhľadom na to, že sme ho predtým nikdy a potom dlho nemali, považovali za nedotknuteľnú historickú sviatosť, paládium (z neba daný mystický talizman, ktorý zaručuje nezničiteľnosť toho, kto ho má, teda aj Slovákov). Vystúpenie proti nemu, najmä Povstanie sa hodnotilo ako svätokrádežné konanie. Realita však bola v značnej miere iná. „Keby mal tento štát iný obsah a bol vedený iným režimom, nehovoriac ani o zámene spojencov, nedalo by sa nič proti nemu zo slovenského stanoviska.“ Tak hodnotilo ilegálne ústredné vedenie slovenských komunistov v júli 1944 politickú situáciu. Podľa nej u poctivých ľudí vznikali veľmi vážne hnutia „vymeniť režim, dať štátu sociálnu náplň, ale štát ponechať“.

Aký to bol teda štát, aký bol jeho režim a akú mal sociálnu náplň? V čom bola zložitosť a protirečivosť jeho znakov a atribútov, ktoré sa zdali akceptovateľné a ktoré boli neprijateľné? Pokúsme sa vyjadriť k tejto téme.
 

1.

Bol vyhlásený v kritickej, doslova dramatickej situácii. Žiadal o to ultimatívne, s hrozbou pohltenia susedmi Slovenska priamo „vodca a kancelár“ Veľkého Nemecka. A to „blitzschnel“. A do jednej hodiny popoludní 14. marca 1939 bolo treba odoslať správu do ríšskeho kancelárstva v Berlíne diaľnopisom, že bol štát vyhlásený a že prijíma aj ponúkanú ochrannú zmluvu (Schutzvertrag) a bude viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku v jednote (v subordinácii v realite) s Ríšou, inak ho nechajú napospas južnému predátorovi. Rozkaz, možno len pokyn, dokonca sa uvádza, že len odporučenie, asi autoritatívne, uviedol do života vtedajší slovenský autonómny snem, ktorý bol zvolený v decembri 1938. Podľa zákona, ktorý prijal snem v tento deň, sa dovtedajší útvar jestvujúci ako autonómna Slovenská krajina v rámci Česko-Slovenskej republiky – vyhlásil „za samostatný a neodvislý Slovenský štát“. Zákon prijali poslanci nie verejným hlasovaním (aklamačne, zdvihnutím ruky či hlasovaním podľa mien), neprijali ho ani tajným hlasovaním (odovzdaním hlasov do volebnej urny), ale hromadným povstaním každého a všetkých poslancov a zaspievaním hymnickej piesne „Hej Slováci“. A táto pieseň sa stala namiesto „Nad Tatrou sa blýska“ jeho štátnou hymnou. Podľa nej sa aj priaznivci slovenského štátu začali volať po roku 1990 názvom „hejslováci“.  

Odtrhol sa, separoval od Č-SR, alebo realizoval právo slovenského národa na sebaurčenie, vyhlásením štátu ? Bol to aj krok z inscenácie A. Hitlera, ktorý prezentoval tento krok Slovenska ako dôsledok neznášanlivosti Čechov, od ktorých on musel ochrániť anexiou nielen sudetských Nemcov, ale od ktorých sa musel odtrhnúť aj pre nich najbližší národ Slováci. Príčinou malo byť to, že Česi vytvorili zdroj nepokojov, anarchie v strede Európy, na dvore nemeckej ríše, od ktorej sa svojou nerozumnosťou odtrhli a vytvorili vraj umelý útvar „Československú republiku“. Veľkonemecká ríša musela tento zdroj údajne vojnového nebezpečenstva  utíšiť vojenskou okupáciou a vyhlásením Protektorátu Böhmen und Mähren 15. marca 1939.

Nemecká ríša zmluvne prebrala ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia. Ríša podnietila vznik tohto útvaru a medzinárodne sa stala jeho protektorom. Pravdou je, že Protektorát Čechy a Morava bol zastretou formou anexie tohto útvaru do ríše a vyhlásená slovenská samostatnosť zase zastretou formou protektorátu. Záväzok zo Zmluvy o ochrane Slovenského štátu s Nemeckou ríšou (23. 3. 1939), to bolo puto, priamo jarmo, ktorým sa podriadila jeho zahraničná a vojenská politika ríši. Prehliadalo sa to tvrdením, že štát je „samostatný a neodvislý“, teda zvrchovaný a suverénny. To bolo prvé, a asi dominantné protirečenie, ktoré dostal vyhlásený Slovenský štát do svojej kolísky, do vienka, dedičné znamenie, patologické a fatálne. Vyhlásený bol právne nie iba ako satelit, ale ako vazal ríše. Zrútil sa spolu s porážkou, bezpodmienečnou a úplnou kapituláciou nacistického Nemecka, jeho odstránením vo vojnovom požiari. Z druhého pólu medzinárodnej politiky, svetovej protihitlerovskej aliancie bol Slovenský štát útvarom právne nejestvujúcim. V podstate od roku 1941 sa v nej presadilo stanovisko, že Československá republika právne nezanikla, že ďalej jestvuje ako subjekt medzinárodného a ústavného práva. Mníchovská dohoda z r. 1938 bola uznaná za neplatnú od samého základu a za neplatné boli uznané aj všetky nasledujúce udalosti, ktoré bolo s ňou v priamej príčinnej súvislosti. Vzťahovalo sa to aj na Viedenskú arbitráž, anexiu územia južného Slovenska horthyovským Maďarskom, ďalej na ustanovenie autonómie Slovenska v rámci Č-SR (6. októbra 1938), a v plnom rozsahu aj na vyhlásenie „Slovenského štátu“. Spojenci (V. Británia, ZSSR, USA) neodpovedali na vyhlásenie vojny Slovenským štátom, pretože právne nejestvoval. Od Teheránskej konferencie (2. 12. 1943), a potom od konferencie na Kryme (február 1945) bolo nespochybniteľné, že oslobodzovaním územia Slovenska sa obnovuje Československá republika, jej suverenita a aj v realite sa potvrdzuje nejestvovanie, ale faktický zánik Slovenského štátu, jeho štátnych orgánov, ústredných i miestnych, vojska (už len Domobrany).

Po väčšinu obdobia svojho jestvovania štát dokázal viesť samostatne a pomerne dobre svoje záležitosti (hospodárstvo, financie, sociálne záležitosti). Preukázalo sa, že v priebehu dvadsiatich rokov po roku 1918 vyrástlo na Slovensku dosť vzdelaných, kvalifikovaných osobností, ktoré sa zapojili do riadenia a správy verejných záležitostí. V tomto pozitívnom vyznení to prijímala aj slovenská verejnosť a pospolitosť s úsudkom, že Slováci sú schopní mať a spravovať svoj štát. Vazalita na nacistickú ríšu sa prejavila len v niektorých historických zlomových momentoch (vyhlásenie štátu 1939, porady v Salzburgu 1940 s úlohu zaviesť slovenský nacionálny socializmus (nacizmus), rasové zákonodarstvo; zaviesť vodcovský systém 1942, osobitne prejavovať „vernosť v zbrani“ pri útoku na Poľsku, potom na Juhosláviu 1941 a vzápätí na Sovietsky zväz s „rýchlou divíziou“ až po Azovské more). Nebolo to bez následkov. Za vojnové atrocity, zločiny proti mieru, vojenské zločiny a zločiny proti ľudskosti museli niesť vinu a zodpovednosť predstavitelia tohto štátu, najvyšší aj miestni. Podľa porekadla s hrubým zrnom platilo – spolu chytení spolu obesení („mitgefangen mit gehangen“).  
 

2.

O štyri mesiace po vyhlásení Slovenského štátu prijal Slovenský snem (24. 7. 1939) najvyšší zákon, ústavu štátu. Podľa svojej preambuly sa zakladala na troch pilieroch: a) teokratickom (moci Všemohúceho), b) na životnom priestore („Lebensraume“), c) na zásade stavovskej (korporatívnej). Aj pri veľkej zhovievavosti bola to rôznorodá, bijúca sa zmes zásad, eklekticizmus. Princíp teokratizmu nemal podobu stredovekej formy štátu (bohovlády), ale spájal sa s osvietenskou prirodzeno-právnou koncepciou práva v chápaní Boha, ako „pôvodcu všetkej moci a práva“. Neplatila teda zásada suverenity (zvrchovanosti) ľudu v tom zmysle, že ľud je zdrojom všetkej moci a jemu sú jej nositelia zodpovední. Nasledovala téza z nacistického myšlienkového arzenálu, a to zásada životného priestoru kombinovaná s ideou o božej vôle v znení, že „slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore tu určenom“. Syntetizovať kresťanskú vieru s nemeckým nacionálnym socializmom (novopohanským učením) bolo vylúčené a nemožné bolo aj ich zladenie. Viedlo to predstaviteľov Slovenského štátu, početných katolíckych duchovných, ktorí sa v službách štátu a v jeho záujme angažovali (z toho vznikol termín „klerikálny fašizmus“) priamo do zatratenia, do neriešiteľných morálnych dilemat. Pozoruhodná je tiež formulácia, že na tomto priestore s pomocou Boha Všemohúceho si slovenský národ zriadil svoj slobodný Slovenský štát. Bola to kresťanská formula práva národa na sebaurčenie, alebo to bolo jej obídenie? Viac v tom bolo verbálne ústavné nadužívanie, preexponovanie Božej všemohúcnosti a pomoci, v nesúlade s úprimnou ľudskou kresťanskou vierou. Tretím pilierom ústavy bola idea o tom, že „Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné sily národa v kresťanskú národnú pospolitosť“. Čerpala z dvoch rozporuplných zdrojov – z katolíckeho sociálneho učenia, z príslušných encyklík pápeža (1891 a 1931), a z Mussoliniho korporatívno-fašistického štátu (resp. z portugalského, rakúskeho a španielskeho vzoru). Malo usmerniť sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín (teda tried, sociálnych skupín). Smerovať to malo k sociálnej spravodlivosti, k všeobecnému dobru, resp. k tomu, čo dostalo názor sociálny zmier. V tomto zmysle to bola odpoveď na kapitalistické antagonizmy (každý proti každému a silnejší víťazí) a marxistický triedny boj. Nesúrodosť prameňov pilierov, zásad štátu, ktoré mali znaky priamo konglomerátu neumožňovali, priamo vylučovali poznať v čom spočíval „duch samostatnosti“. Skôr umožňoval, aby sa o tom viedol zápas, niekedy priamo politický i ústavno-politický boj medzi niekoľkými tábormi či frakciami. Konzervatívnou skupinou staroľudákov (Dr. Tiso, Buday, Sokol)– s kresťansko-stavovskými (fašistickými) hodnotami, a radikálmi (Tuka, Mach) zdôrazňujúcimi nacistickú ideológiu so slovenským národným socializmom (nacizmom). Nasledovali zmeny v ústave – vodcovský systém, stavovské zriadenie. Obe skupiny sa subordinovali pod ochrannú veľmoc. Nasledovali ju na všetkých frontoch svetovej vojny, ich vazalita a kolaborácia vyvrcholila pozvaním nemeckých vojsk proti SNP. Pozvanie cudzích vojsk na vraždenie vlastných občanov, strieľanie antifašistov a demokratov, vypaľovanie a rabovanie dedín a osád podpísal samotný prezident a vodca Dr. J. Tiso.

Iným problémom a protirečením Slovenského štátu bolo a je, aká bola vlastne jeho forma (t.j. sústava jeho najvyšších štátnych orgánov a systém ich vzájomných vzťahov). Podľa ústavy z roku 1939 bol Slovenský štát vyhlásený za republiku, t.j. „Slovenskú republiku“. Tento názov sa však hlbšie a trvale nevžil. S výnimkou oficiálnych dokumentov, názvov, úradných a štátnych podujatí, prednosť malo pomenovanie názov „Slovenský štát“. Prečo to tak bolo ?

Podľa hodnoverných autorov, tvorcovia ústavnej listiny vraj dlho uvažovali o tom, akú štátnu formu dať Slovenskému štátu. Dopracovali sa však iba k dvom možnostiam, v bipolaritnom pomere. Mala to byť buď monarchia alebo republika. Formu štátu podľa nich výlučne určoval status a kreovanie hlavy štátu. Úvahy tvorcov ústavy rezultovali do záveru, že „podľa dnes platného názoru všetko to, čo nie je monarchiou, je republikou“. Svoj úsudok aplikovali tak, že „Slovenský štát podľa daných pomerov nemohol byť iným, ako republikou“. Z tohto poznania, kontextu prijatia rozhodnutia o forme štátu, môžeme uzavierať, že Slovenský štát sa stal a bol republikou iba a práve preto, že nebol monarchiou. A ďalej, že už nebola žiadna ďalšia tretia či štvrtá poznaná forma štátu. Medzi vyhlásenou a reálnou formou štátu bol druhý, zásadný rozpor.

Republikánska forma štátu nie je výhradne a výlučne určená iba statusom hlavy štátu. Historicky republikanizmus (severoamerický, francúzsky) charakterizoval aj adekvátny štátny režim, laický (sekularizovaný) a demokratický, ďalej metódy a kultúru správy štátu. Slovensko sa uzákonilo za republiku, nie demokratickú, nie prezidentskú, ale za republiku s autoritatívnym systémom a stavovským poriadkom, s teokratickým klerikalizmom. Zrušil sa pluralistický stranícky politický systém a zaviedol režim s jednou politickou stranu, monopartajný, a ďalej so stranou štátnou, teda štátostranou. V roku 1942 nasledovalo zavedenie vodcovského systému. Prezident republiky bol dvojnásobným vodcom, vodcom štátu a vodcom strany (HSĽS). Vodcovia (nie lídri) boli aj na úrovni okresov. Od vyhlásenia štátu bolo uzákonené mimoriadne zmocňovacie zákonodarstvo, delegované vláde a prezidentovi štátu. Vláda bola oprávnená vydávať nariadenia s mocou zákona, s podpisom prezidenta. Aj tzv. židovský kódex (1940) bol prijatý ako nariadenie vlády s mocou zákona a signovaním prezidenta. Vláda bola neskôr aj splnomocnená vydávať zákony s najvyššou právnou silou, a to ústavné zákony. V roku 1945 tesne pred odchodom prezidenta a vlády zo Slovenska bol splnomocnený vydávať zákon s relevanciou ústavného zákona aj prezident republiky. Vyjadrovalo to zúfalé úsilie zachovať v nejakej podobe štát, bol v tom autokratizmus. Právo vydávať dekréty s mocou zákona mal aj prezident ČSR Dr. E. Beneš, od roku 1940 v emigrácie v Londýne. Mohol to robiť na návrh vlády ČSR (emigračnej) a so súhlasom Štátnej rady (obdoby parlamentu). Dekréty prezidenta ČSR však museli byť, aby si zachovali účinnosť, schválené po oslobodení dočasným Národným zhromaždením (ratihabícia). Také boli odlišnosti medzi touto legislatívou.

V týchto súvislostiach republikanizmus, ani republikánska forma štátu nebola do značnej miery v kompatibilite so sústavou najvyšších orgánov štátu, ich vzájomnými vzťahmi. Adekvátnejšie pre túto formu štátu by azda bolo, keby ústava namiesto úradu prezidenta republiky poznala iba funkciu vodca štátu a strany. Ľud, národ, resp. široká verejnosť prijala a bola zvyknutá na úrad prezidenta republiky (od roku 1918) a to ústavodarca zohľadňoval, zvažoval a posudzoval to podľa nosnosti „národného ducha“, únosnosti pre verejnú mienku,  ako sa vyjadril V. Tuka, jeden z autorov ústavy. Slovenský štát z hľadiska ústavnoprávneho, forma štátu tým nadobúdala znaky bližšie nerepublikám, ako bolo mussoliniovské Taliansko (ktoré síce bolo kráľovstvom), ale vyvíjalo sa ako vodcovská, stavovská forma štátu. Napokon aj autori ústavy Slovenského štátu rozhodujúce znaky, atribúty formy štátu nevideli v inštitúte prezidenta republiky ako hlavy štátu. Objavili a používali nový politologický výraz (pojem) a to podstatné, „určujúce a hybné sily vtedajšej doby“ a za ne považovali fašizmus (od termínu „fasces“ – zväzok, konkrétne prútov zo starorímskej republiky) a národný socializmus (ideológia nemeckej strany NSDAP). A tie spočívali v novej ideológii obdobia konzervatívnej revolúcie, ktorej atribútmi bolo popieranie kapitalizmu, liberalizmu, demokratizmu, rovnosti ľudí pred zákonom a odmietaní marxistického socializmu (komunizmu). Republikanizmus sa vo svojom celku neprijímal. Odmietal sa ako liberálny republikanizmus a toto odmietanie vyjadrovala ideológia tzv. konzervatívnej revolúcie, presnejšie konzervatívnej kontrarevolúcie, ktorá nastupovala po hrôzach prvej totálnej svetovej vojny, povojnovej biedy, chaosu, periodických hospodárskych kríz, ktoré kulminoval veľkou svetovou hospodárskou krízou v rokoch 1929 – 1933. V tom spočíval materiálny, sociálny prameň konzervatívnej kontrarevolúcie (fašizmu, od roku 1922 v Taliansku, a nacionálneho socializmu („nacizmu“) v Nemecku od roku 1933). Tri milióny nezamestnaných v Nemecku, odkázaných na „žobračenky“, to boli ľudia alfabetizovaní (čítali revolučné brožúrky, prijímali ich idey), mali volebné právo (politické strany ich verbovali, a tak sa v tomto kontexte stali masovými stranami), občania využívali právo zhromažďovacie (nepokoje na uliciach), spolčovacie (volebná propaganda a agitácia), s výsledkami volieb, ktoré otriasali, ničili dovtedy tradičné strany. Dokonca viedli k tomu, že NSDAP získala v Nemecku v roku 1933 najviac hlasov, najviac mandátov v Ríšskom sneme a presadila sa ako vládna strana. Na Slovensku mala HSĽS väčšinu vo voľbách v máji 1938, odmietla však vstúpiť do vlády ČSR. Prispela tým nielen k oslabeniu republiky, ale jej konanie prispelo najskôr k Mníchovu, potom k autonómii Slovenska (6. októbru 1944), a po voľbách do autonómneho snemu v decembri 1938 k jeho ovládnutiu a dňa 14. marca 1939 k úplnej demontáži a deštrukcii Československa. Vyhlásený bol „samostatný Slovenský štát pod ochranou Nemecka“.

Slovenský štát aj napriek názvu v ústave štátu nebol teda republikou, nespĺňal jej znaky. Nebol ani parlamentnou formou štátu, aj keď zákonodarným orgánom bol podľa ústavy Slovenský snem. Rozhodujúcim činiteľom v zákonodarstve bola vláda, ktorá mala byť iba vládnym výkonným orgánom. Trojdelenie štátnej moci netvorilo jej identifikačný znak. Aj keď ústava s osobitnými hlavami o sneme, vláde a súdnej moci – ponúkala a navádzala k tejto charakteristike. Bolo to predstieranie takéhoto stavu, reálne vzhľadom na „ochrannú ríšu“, aj duch ústavy, to bolo nemožné.
 

3.

Oprávnene sa uvažuje v tejto súvislosti o tom, že príčinou neriešenia formy štátu boli úvahy, názory inšpirované  „antimodernistickou kontrarevolúciou“, a teda vo forme štátu nerepublikánskymi či protirepublikánskymi vzormi Portugalska, Rakúska či Španielska. Patrilo medzi ne aj vichystické Francúzsko (vedené maršalom Pétainom, ďalej premiérom Lavalom), ktoré vzniklo ako produkt porážky Francúzska hitlerovským Nemeckom v máji 1940 ako jeho satelit. Vichystické Francúzsko uskutočňovalo tzv. antimodernistickú revolúciu či kontrarevolúciu. Francúzska pravica so svojou mocenskou základňou medzi aristokratmi a v katolíckom prostredí nikdy neprijala republikánske tradície Veľkej francúzskej revolúcie (1789 a n.). Antimodernistická revolúcia nekráčala dopredu, ale podľa svojich inštitútov sa vracala o dvesto rokov dozadu – do „stavovského zriadenia“ (nie však stavy podľa urodzenosti – šľachta, meštianstvo, poddaní –, ale podľa povolania, druhu práce – priemysel, poľnohospodárstvo, slobodné povolania atď. – ,ale „harmonizujúce spoločnosť“ – nie boj individuality, človeka a občana typu a jeho spolkov, politických strán v podobe selekcie, kde silnejší a bohatší vyhráva, ďalej tiež nie marxistický prístup, teda nie „triedny boj“, smerujúci k likvidovaniu súkromno-kapitalistického vlastníctva). Politicky tomuto spoločenskému zriadeniu malo zodpovedať niečo ako „stavovský snem“ a vodca (autoritatívny, resp. autokrat, ale nie absolutistický monarcha). Vichystický režim našiel v tomto prostredí určitú sociálnu a ideologickú oporu. Požadoval návrat k tradičným hodnotám v oblasti kultúry a náboženstva, teda ešte k hodnotám z obdobia osvietenstva (zákon je od Boha, nie od diskreditovaného parlamentu). V plnom rozsahu to znelo: „Ex deo rex, ex rege lex“ („Kráľ pochádza od Boha, zákon pochádza od kráľa“ a spresnime že v tomto období od vodcu). Režim prijal autoritársky spôsob vlády a odmietol demokraciu s pluralizmom politických strán ruvajúcich sa o mocenské štátne koryto, bez záujmu o život ľudu a národa). Svoj politický útvar pomenovali názvom „État de France“ (Štát Francúzsko). Pomenovania „Republika“ odmietli, zatracovali ho. Slovenský štát mal v ňom svoje inšpirácie, dokonca paralely. Do značnej miery sa to prejavilo aj v osude jej protagonistov (Pétaina i Lavala odsúdil francúzsky súd po r. 1945 na trest smrti. Obdobne trest smrti uložil Národný súd J. Tisovi, V. Tukovi. Maršal Pétain, vzhľadom na starobu i zásluhy z I. svetovej vojny, bol amnestovaný). Formami nerepublikánskeho, neliberálneho a korporatívneho štátu s názvom „Estado Novo“ (v Portugalsku) od r. 1930, klerikálne stavovského fašistického štátu v Rakúsku, 1934. Už v priebehu španielskej občianskej vojny v rokoch 1936 – 1939) nebola jasne stanovená republikánska, resp. monarchistická forma vlády vo frankistickom Španielsku a ústavnoprávne normy hovoria jednoducho o „štáte“ (Estado). Dňa 29.septembra 1936 bol generál F. Franco vymenovaný za hlavu „nového štátu“. A tento termín v španielskom jazyku sa stal aj termínom pre formu tohto štátu (Estado Nuovo), ktorá nebola ani monarchistická ani republikánska. Hlava štátu mala právomoci autokratického orgánu, koncentrujúceho všetky právomoci štátu. Priznali mu titul „vodca Španielska a krížovej výpravy“, t.j. krížovej výpravy proti republikánom, Španielskej republike. Iná možnosť ako nepoužiť pre hlavu štátu termín a pojem republikánsky, t.j. prezident, ale názov „šéf štátu“ („Jefe de Estado“), resp. termín „naczelnik Panstwa“ (druhá poľská republika). Hlavou nezávislého štátu Chorvátsko (ktorý vznikol a mal obdobný status útvaru závislého od nacistického Nemecka (1941 – 1945) bol „poglavnik“. Spomeňme, že Mussolini mal hodnosť „caudillo“ (vodca).
 

4.

Za „hybné myšlienky“, „poháňacie motívy“ obdobia prijatia ústavy, to jest za jej materiálne pramene kvalifikoval tvorca ústavy K. Mederly dve skutočnosti: a) autoritu a na nej vybudovaný autoritatívny systém – ako protiklad demokratického režimu. Výslovne odmietol demokraciu so všeobecným volebným právom, ktorej dal meno tzv. sčítacia rovnosť občanov (kvantitatívna). Odmietol aj od nej odvodenú zásadu suverenity ľudu a neuznával ani v plnom rozsahu a vôbec ňou chápanú demokraciu. Uznával v prvom rade autoritu Božiu a autoritu založenú na súhlase občanov. A za druhú hybnú myšlienku označil: b) stavy a stavovské zriadenie namiesto systému politických strán, rozhádaných v trvalom konflikte proti sebe aj v neprospech zamestnaneckých vrstiev národa a živnostníkov. Stavovské zriadenie bolo inšpirované katolíckym sociálnym učením o zmierení práce a kapitálu. Ústavnoprávnym inštitútom pre takéto zmierenie malo byť organizovanie obyvateľstva podľa jeho pracovného, podnikateľského zaradenia, resp. povolania do spoločenstiev, ktoré ústava nazvala stavy. Podľa § 60 ústavy to malo byť šesť stavov: a) poľnohospodárstva, b) priemyslu, c) obchodu a živnosti, d) peňažníctva a poisťovníctva, e) slobodných povolaní, f) verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov. V rámci každého takto zorganizovaného stavu sa vytvorila aj osobitná skupina zamestnávateľov. Stavy mali vytvoriť nový systém generovania, špecifikácie sociálnych, hospodárskych a politických záujmov. Mohli a mali tým nahradiť politické strany ako aj odborové organizácie. Utlmiť a najmä prekonať sociálne, hospodárske a politické konflikty, v ktorých žili po svetovej hospodárskej kríze. Okrem mussoliniovského Talianska sa neuplatnili. Na Slovensku na podnet z Berlína voči nim vystúpili „karpatsko-nemecká“ strana, ktorá odmietala, aby karpatskí Nemci neboli rozdelení medzi stavy. Chcela si udržať svoju silu a postavenie národnostnej sily, ako panujúca skupina, so svojím vodcom Karmasinom, ktorý sa forsíroval ako „miestodržiteľ“ nemeckého führera na Slovensku.

Poslanec snemu Dr. V. Tuka (profesor ústavného práva a filozofie práva) prezentoval ústavu Slovenského štátu vo vzťahu jej protikladov, protirečenia si doterajších (demokratických) zásad – s novými (nedemokratickými) a v ich vzťahu so zásadami stavovskými. Povedal: „Mnoho sa uvažovalo o tom, akého druhu bude naša ústava. Ústava, ktorej návrh predkladáme, nie je ani demokratickou, ani autoritatívnou, táto ústava nie je ani stavovskou, ani socialistickou. Je to republika, ale nie takzvaná prezidentská, ani parlamentná republika a táto ústava nie je – musím užívať cudzie slovo ,völkisch, povedzme po slovensky – ,plemenného‘ rázu.“ Termín „plemenného rázu“ súvisel s plemenitbou, t.j. rozmnožovaním iba „rasovo kvalitnej“ populácie, ktorá spĺňala kritériá „árijskej rasy“. Osnovatelia tohto návrhu sa podľa jedného zo spoluautorov vyhýbali každému doktrinárstvu, počítali s terajšou „politickou nosnosťou slovenského ducha“, nechceli urobiť žiaden unáhlený krok, krok do tmy, ale použili eklektickú metódu, a tak zostavili túto ústavu. Termíny, pojmy, inštitúty ústavy mali byť „únosnými pre slovenský ľud“, jeho mentalitu a inteligenciu, politickú kultúru.

Vojtech Tuka pritom povedal pravdu, ktorú šírili ľavicoví sociálni demokrati už na prelome 19. a 20. storočia a ktorú komunisti kvalifikovali ako úniu monopolov a štátu, ako atribút štátu obdobia imperializmu (finančného kapitálu, kolonializmu, rozdelenia sveta). Pravdou ďalej bolo, že politické strany mali vtedy svoje noviny, časopisy, strany mali v tom období aj svoje banky. Strany mali všelijaké podniky (obchodné spoločnosti), takže strany samotné stali sa akýmisi politickými podnikmi na dodávanie hlasov a na využitie nadobudnutej politickej moci. Údajne preto sa slovenská ústava vzdala demokratizmu, v ktorom vláda vlastne pozostávala z delegátov jednotlivých strán, takže vláda štátu často vyzerala ako nejaký dôvernícky zbor, ako správa nejakého kartelu, ktorý pozostáva z viacerých veľkých podnikov. Výroky, úvahy, ktoré vyslovil Vojtech Tuka pri prijímaní ústavy Slovenského štátu v roku 1939, takéto reflektovanie pomerov vzťahu ekonomiky a politiky možno hodnotiť ako realistické, charakteristické pre politický systém, postavenie a činnosť politických strán v medzivojnovom období. Veľká hospodárska kríza, krach medzinárodných bánk a obchodných spoločností najmä v rokoch 1929 – 1933 nachádzal vyjadrenie aj v kríze vtedajšej parlamentnej forme vlády, v pluralistickom politickom systéme, v krachu legitimity vtedajších tzv. občianskych politických strán. Vývoj kulminoval do osudového boja extrémna fašistická a nacistická pravica contra radikálna komunistická ľavica, pri nerozhodnej sociálnej demokracii (Nemecko). V tomto vývoji nasledovalo logicky ďalej uzákonenie jedinej politickej strany ako štátnej strany po zrušení ostatných politických strán. A tento autoritatívny systém znamenal ďalej podľa prejavu V. Tuku „len toľko, že národ si trúfa zveriť veľkú, takmer neobmedzenú moc jednotlivcom, príp. iba jednému človekovi, lebo národ si je toho vedomý, že disponuje s takým veľkým mravným kapitálom a mravne tak dobre vychovanými občanmi, že na nich môže zveriť tú veľkú moc“.

Takouto rétorikou z „filozofie“ konzervatívnej kontrarevolúcie sa presadzoval namiesto demokratického systému systém autoritatívny, so začlenením každého občana do týchto prirodzených združení vykonávajúcich spoločenské funkcie, s jednou a pritom štátnou politickou stranou, s niekoľkými osobami, ale i s jednotlivcom, ktorému môže národ zveriť veľkú takmer neobmedzenú moc. (Obdoba tohto systému sa v cárskom Rusku nazývala „samoderžavie“). Hlava štátu v tomto stavovskom a autoritatívnom, niekoľkovrstvovom až pyramidálne usporiadanom systéme postavenia jednotlivca, nemala žiadne prerogatívy ani kompetencie hlavy republikánskej formy štátu, teda prezidenta republiky. V štátoch, v ktorých sa uskutočnila táto konzervatívna revolúcia hlavy štátov dostali pomenovanie – šéf štátu, náčelník, poglavnik, vodca. Delegovalo sa mu aj rozsiahle právo vydávať zákony a dokonca ústavné zákony, aj s odôvodnením, že disponujú s vysokým mravným kapitálom. Zdôvodňoval sa tak tento prevod moci na jednotlivca, vodcu, autokrata. Priamo také to bolo v prípade führera, v osobe ktorého sa sústredili právomoci kancelára, hlavy štátu, šéfa exekutívy aj zákonodarcu, oprávneného meniť aj vykonávať zmeny ústavy Ríše .

Fašizmus a jeho teroristickejší variant nacizmus bol plodom, „škaredým“ dieťaťom divokého liberálneho kapitalizmu, anarchistického pluralizmu jeho politických strán, partokracie, ktorá sa vydávala za demokraciu, a to v epoche jeho krízy a zrútenia sa. Mal tento systém nie zlikvidovať, ale napraviť, aby ďalej prežil aj za cenu ďalšej svetovej vojny, nadvlády vyvolených národov nad menejcennými, patologickými ideami o práve na „životný priestor“, právo „krvi a pôdy“ panujúci národ (Lebensraum, Blut und Boden, Herrensvolk).
 

5.

Slovenský ľud a národ sa nestal fašistickým, ani fašizoidným. Oslovili ho v tejto svetovej kríze niektoré idey kresťanského sociálneho učenia s nekapitalistickým a protikapitalistickým znením. Takými boli myšlienky o sociálnej funkcii vlastníctva, o tom, že vykorisťovanie sociálne slabých občanov sa zakazuje a že výška mzdy má byť primeraná pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery. Obsiahnuté boli aj v ústave Slovenského štátu a neboli nahradené ani slovenským nacionálnym socializmom. Liberalistické učenie podľa absolutistického chápania tohto základného ľudského práva znamenalo, že vlastník veci, kapitálu, môže nakladať s predmetom svojho vlastníctva ľubovoľne, bez ohľadu na iné osoby, ich záujem, životné pomery s jediným formálnym limitom, že nemôže robiť, to čo je zákonom zakázané. Výsledkom tohto chápania vlastníctva bola sociálne antagonistická triedna spoločnosť, s triednym bojom a nenávisťou, s politickou vojnou vnútri spoločnosti a štátu. Podľa koncepcie sociálnej funkcie vlastníctva, práva vlastníka už neboli absolútne, výlučné a neobmedzené, ale vlastníctvo malo sociálnu (teda spoločenskú funkciu), bolo ďalej aj povinnosťou, resp. záväzkom majiteľa, nie iba neporušovať zákony, nie s právom robiť všetko okrem toho, čo je zákonom zakázané, ale vlastníctvo zaväzovalo majiteľa narábať s ním nie podľa svojho egoistického, koristníckeho záujmu, nie iba v záujme svojho zisku, ale bol povinný narábať s ním v záujme všeobecného dobra. Bola to koncepcia sociálnej funkcie vlastníctva výrazne nekapitalistická. Kapitalistický systém sa však nezrušil, zostal zachovaný pod fašistickým a nacistickým politickým systémom, zriadením štátu, štátnym režimom. Sociálne chápanie vlastníctva sa však zachovalo a prevzalo aj do štátov obdobia po druhej svetovej vojne, do sociálnych štátov, do útvarov s názvom „všeobecného blahobytu“, dokonca aj do systémov, ktoré majú atribút, že sú to síce štáty s trhovým systémom, ale že sú štátmi sociálne orientovanými. Poznáme to z ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky z r. 1992. Tam je to obsiahnuté v akejsi zmesi chápania vlastníctva liberálnej koncepcie (vlastník môže všetko, okrem toho, čo je výslovne zákonom zakázané), so sociálnou koncepciou (spoločenská funkcia vlastníctva a povinnosť vlastníka nakladať s ním v záujme všeobecného dobra). Poslaním tzv. občianskej spoločnosti, jej zložky námezdne pracujúcich, je usilovať sa o naplnenie jej sociálneho poslania. Rezonujú, alebo platnými sú aj ďalšie ustanovenia z ústavy z roku 1939, že práca je chránená, ďalej, že vykorisťovanie sociálne slabých občanov je zakázané a výška mzdy má byť primeraná pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery. Postliberálna spoločnosť na tendenciu, trend v smere a s cieľom, aby vlastník kapitálu mal v mene a pod titulom ľudských práv presadiť absolútne chápanie vlastníctva, ako právo vlastníka, majiteľa (jednotlivca a najmä obchodnej spoločnosti) užívať, nakladať a disponovať so svojím vlastníctvom bez obmedzenia. Navonok podľa zákona nenakladať s ním spôsobom zakázaným zákonom. V realite sa usiluje optimalizovať svoj zisk, aj spôsobom, ktorým obchádza zákon, ide za jeho hranice, mimo jeho rámca (praeter a secundum legem). Liberalistický prístup, koncepcia a nakladanie s majetkom vytvára v spoločnosti imanentne kriminogénne podhubie, prejavujúce sa konaním nie zlodejov, ale kriminálnym konaním tzv. bielych golierov, daňových podvodníkov, machináciami vo výberovom konaní, porušovaním mzdových, platových práv zamestnancov, predpisov o ochrane ich pracovných práv (výpoveďami, šikanovaním, krátením platu, nevyplatením odstupného a pod.). Sociálna funkcia vlastníctva, spolu s hospodárskymi, sociálnymi právami občana má tieto trendy redukovať, vylučovať, nenechať ich nepotrestanými. Prístup k Slovenskému štátu, Slovenskej republike nemá byť čierno-biely. Má čo povedať aj dnešku, zamestnávateľom, ktorí nedodržujú tieto práva, aj keď sú základnými ľudskými právami.

Ústava z roku 1939 vyhlasovala zásadu, že nikto nesmie byť potrestaný pre chovanie sa, ktoré neporušilo právoplatnú trestnú normu a ktorého trestnosť nebola už vopred zákonom alebo zákonnou normou určená. Klasicky tak zakotvovala nedotknuteľnosť osoby, stíhanie len na základe zákona, za konanie ním vopred zakázané (teda princíp nullum crimen sine lege a zákaz retroaktivity). V realite sa však toto ustanovenie hrubo porušovalo. Trestalo sa totiž nielen za zákonom zakázaný skutok, ale aj bez spáchania konania, za nebezpečnosť osoby pre štátny režim, za politickú príslušnosť, myslenie. Bez akéhokoľvek vypočutia, bez možnosti obrany, bez dôkazov viny, bez rozsudku súdu, iba administratívnym opatrením. Dva týždne po vyhlásení štátu postupne zaistili a uväznili, spolu asi tritisíc osôb na neobmedzený čas v koncentračnom tábore Ilava a v policajných väzniciach dali uväzniť odporcov režimu, t.j. antifašistov, ktorými boli najmä komunisti a sociálni demokrati. Nie za protizákonné konania, ale preto, že patrili k inému náboženstvu a po vydaní židovského kódexu (1941) pre ich rasu, zbavili židov ľudských práv a majetku, neskôr ich umiestnili v koncentračných táboroch (Sereď, Nováky a inde), potom vykonali nútené vysťahovanie židov zo Slovenska(v dvoch etapách v roku 1942 a koncom roku 1944 bolo asi 60 tisíc židov), z ktorých sa vrátilo len niekoľko sto ľudí, kým ostatní zahynuli vo vyhladzovacích táboroch. Po zatlačení SNP do hôr na jeseň 1944 príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) chytali podozrivé osoby, väznili ich, týrali, usmrcovali aj odovzdávali Nemcom. V masových hroboch bolo takto pochovaných viac ako štyritisíc osôb a odvlečených do koncentračných táborov Nemecku bolo spolu asi 30 tisíc ľudí, kde v nich veľmi značný počet zahynul. Podľa údajov v rozsudku Národného súdu bolo do roku 1947 objavených 176 masových hrobov, v nich nájdených 3 723 obetí, z toho 2 792 mužských, 720 ženských a 211 detí. Obete boli vo veku od 4 týždňov do 72 rokov, mnohé mali stopy po hroznom trýznení. Nemecké vojenské jednotky a POHG vypaľovali celé dediny, spaľovali obete za živa v domoch. Páchali sa tým zverstvá, ktoré aj Štatút medzinárodného vojenského tribunálu kvalifikoval ako zločinu proti ľudskosti. Prezident a vodca Slovenského štátu Dr. J. Tiso pozval nemecké vojsko na likvidáciu vojakov a partizánov v SNP a dal súhlas, aby vojensky obsadili celé Slovensko. (Nevie o tom, nechce o tom vedieť doteraz Ústav pamäti národa, ani viacerí akademickí historici, ktorých obľúbenou témou je skúmať, kto pozval v roku 1968 vojská Varšavskej zmluvy). O protipovstaleckých násilnostiach wehrmachtu a gardy Dr. Tiso a ďalší pohlavári štátu vedeli. Preukázalo sa, že prezident a vodca ich nepriamo schvaľoval. Bez najmenších znakov vzrušenia a pohnutia na súdnom pojednávaní pri smutných a otriasajúcich svedectvám o masovom vraždení Slovákov Nemcami bezcitne odpovedal, že výčitky svedomia nemá. Boli to neslýchané zločiny, ktoré volali po prísnej spravodlivosti. Vyšetroval a stíhal ich Národný súd a ľudové súdy. Odplata mala byť náležitá, prekladala sa latinským slovom „retributio“. Podľa tohto slova sa aj príslušné nariadenie (zákon) a súdy označovali ako retribučné.
 

6.

V procese pred Národným súdom v Bratislave bol obžalovaný Dr. J. Tiso, spolu s Dr. Ďurčanským (pôvodne ministrom zahraničia) a  A. Machom (exministrom vnútra). Pojednávanie sa konalo v dňoch 2. decembra 1946 až 15. apríla 1947. Nie zriedka sa v príležitostných publikáciách uvádza, že Dr. J. Tiso bol odsúdený za vlastizradu. Nie je to pravda. Retribučná norma Slovenskej národnej rady (nariadenie č. 33/1945 Zb. o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva, zo dňa 15. mája 1945) zakotvila päť druhov retribučných deliktov a to: trestný čin fašistickej okupácie, trestný čin domácej zrady, trestný čin kolaborácie, trestný čin zrady na povstaní a previnenie fašistického režimu. Národný súd v rozsudku prišiel k záveru, že svojimi činmi uvedenými v obžalobe spáchal trestný čin: a) domácej zrady (podľa všetkých jeho troch odsekov); ďalej b) kolaborantstva (podľa jeho prvých troch odsekov); a ďalej c) zrady na povstaní (podľa všetkých jeho troch odsekov). Trestný čin kolaborantstva spáchal za priťažujúcich okolností. Odsúdil ho na trest smrti povrazom ako hlavným trest a na dva vedľajšie tresty a to stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku obžalovaného.

Tvrdenie, že bol odsúdený na trest smrti pre jeho účasť na „vyhlásení samostatného Slovenského štátu“, nie je tiež pravdivé. Uvedené konanie, resp. skutok definovalo retribučné nariadenie SNR v prvom odseku trestného činu „domáca zrada“. Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu ako štátu slovenského národa bez ďalších znakov a súvislostí by bolo v súlade s medzinárodne uznaným právom národa na sebaurčenie a to na sebaurčenie až do oddelenia a vyhlásenia vlastného národného štátu, teda legitímne. Retribučné nariadenie SNR uznávalo, rešpektovalo legitimitu realizácie takéhoto práva národa. Trestný čin domácej zrady spáchala len tá osoba, ktorá bola „československým štátnym občanom“, ktorá sa svojou činnosťou pričinila o rozbitie Československa, o odstránenie demokratického poriadku, zavedenie fašistického režimu a prispela k utvoreniu Slovenského štátu pod ochranou Nemecka. Trestný čin nespočíval v deklarovaní Slovenského štátu, ale v odstránení demokratického poriadku a zavedení fašistického režimu v tomto štáte a v jeho vyhlásení pod ochranou Nemecka. K vyhláseniu pod ochranou Nemecka došlo prijatím, uzavretím ochrannej zmluvy s Nemeckou ríšou, teda tzv. „Schutzvertragom“. Týmito znakmi objektívnej stránky konania, atribútov vyhláseného slovenského štátu sa tento nielen odlišoval, ale bol nezlučiteľným s vyhlásením štátnosti slovenským národom na základe medzinárodne právne uznaného práva národa na štátne sebaurčenie. Podľa znakov – pričinila a prispela – sa rešpektovalo, že o vyhlásení slovenského štátu rozhodlo viacero faktorov, najmä geopolitických a že konanie slovenských politických činiteľov bolo pričinením sa, príspevkom k dosiahnutiu tohto výsledku. Nie jediným, dominujúcim. Kvalifikovalo sa preto ako trestný čin „domácej zrady“.

Národný súd neuznal a odmietol argumentáciu obžalovaného, jeho obhajoby, že najmä v prípade vyhlásenia Slovenského štátu, ako aj v prípade riešenia židovskej otázky pozbavenia ich práv a majetku a vysťahovania zo štátu, išlo o prípad tzv. neodolateľného donútenia, resp. (podľa platného stavu) krajnej núdze. Znamenalo by to, že tieto konania nie sú trestnými činmi. V prípade „vysťahovania“, deportácie slovenských židov do nemeckých koncentračných a vyhladzovacích táborov sa zistilo a dokázalo, že toto hromadné vysťahovanie sa stalo na základe iniciatívy slovenských vládnych činiteľov. Obdobne aj pred 14. marcom 1939 sa vyhlásenia samostatnosti dožadoval Dr. V. Tuka na návšteve u Hitlera, aj Dr. F. Ďurčanský. Vo februári 1939 nemeckí hodnostári vo Viedni (po anšluse už súčasti ríše) rokovali s Dr. J. Tisom a Dr. F. Ďurčanským spolu s inými o prípravách k tomuto kroku. Hrozba, ultimátum, že Slovensko, ak sa nevyhlási samostatným, neoddelí od Československa, bude rozdelené medzi tri štáty, Maďarsko, Poľsko a Nemecko, bola preexponovaná. Nacistické Nemecko potrebovalo strategicky, aby horthyovské Maďarsko a beckovské Poľsko boli od seba oddelenými štátmi a medzi nimi bol útvar, ktorý by bol jeho spojencom a viacej jeho vazalom, a to pre budúcu vojenskú agresiu proti Poľsku. Umožňovala tiež zdôvodňovať legitimitu odtrhnutia sa od Československa, ktorá by bola protištátnym zločinom proti územnej jednote štátu. Pre Ríšu to bol dôvod pre úplnú okupáciu osamostatnenej českej časti štátu, od ktorého sa odtrhlo Slovensko. Iniciátori a vyhlasovatelia slovenskej štátnej samostatnosti konali pod nátlakom, pod hrozbou sily a jej použitia, ale konali v súlade s vôľou nacistického Nemecka, pod jeho ochranou. Nebolo to konanie, ktoré by spĺňalo znaky konania pod neodolateľným donútením, a preto ich nezbavovalo zodpovednosti za protiprávne konanie. Protiprávnosť nespočívala vo vyhlásení Slovenského štátu, ale v tom, že v ňom odstránili zvyšky demokratického systému a zaviedli fašistický režim podľa nemeckého vzoru a pod jeho ochranou. Vykonávali najužšiu spoluprácu s nacistickou ríšou, podporili jej záujmy tak vo veciach politických a vojenských v prospech uskutočňovania jeho expanzívnych a zločinných svetovládnych cieľov.
 

Záver

Slovenská národná rada prípravou a vedením Slovenského národného povstania, prevzatím zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku, položila ústavno-politické základy slovenskej demokratickej, antifašistickej štátnosti. Usilovala o novú česko-slovenskú republiku, nielen o republiku dvoch rovnoprávnych národov, ale o republiku dvoch národných štátov v Československu: Vytvorenie takej Č-SR považovala na nevyhnutnú podmienku získania slovenskej verejnej mienky pre myšlienku republiky. Dokonca v júli 1944 v odpovedi prezidentovi republiky Dr. Benešovi uviedla, že by sa tento štát neobnovoval v šťastnom znamení, keby Slovensko prichádzalo do neho s pocitom sklamania. A pre SNR by bolo neznesiteľné, ak by v budúcnosti v ktorejkoľvek vrstve slovenského národa by sa s uznaním spomínalo na časy slovenskej „samostatnosti“ a „štátnosti“. Stalo sa tak. A z toho vyplývajú starosti s ideovým a politickým vplyvom Slovenského štátu ako kladnej hodnoty v našich dejinách. Československo zostalo po SNP ešte dvadsaťpäť rokov unitárnym štátom. Federatívne usporiadanie ČSSR v ďalších dvadsiatich rokoch konštituovalo slovenskú republikovú štátnosť. V samostatnej a suverénnej Slovenskej republike sa treba usilovať o ďalšie kultivovanie historického vedomia jeho občanov, spoločenstva. Podľa myšlienky Ľ. Štúra treba, aby sme vedeli odkiaľ prichádzame, kde sme boli, kam sme sa dostali a podľa toho sa so znalosťou rozhodovali o našom ďalšom smerovaní.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama