Slovenstvo v jeseň 2016 (2.)
Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Knižnica a dokumentačné centrum Slovákov v Maďarsku, Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku a Spoločnosť SlovakUm (čo všetko naši Slováci v Maďarsku majú!) v rámci knižného veľtrhu Bibliotéka pod záštitou Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku 10. novembra 2016 v Bratislave usporiadali výberovú prehliadku svojej knižnej tvorby.
Slovenstvo sa prejavuje národným povedomím. Jeho znakmi sú aktívne prejavy hlásenia sa k slovenskému národu a k hodnotám, ktoré reprezentujú slovenský jazyk, slovenské kultúrne dedičstvo a tradície a kultúrna identita Slovákov. Slovenská kniha ako aj vedecké a umelecké práce písané v slovenčine určite sú prejavom slovenského národného povedomia. To, že realisticky (so štipkou skepsy) hodnotím stav slovenskosti slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku a jeho značnú vzdialenosť od ideálu neznamená, že nevidím aj dobré stránky. Dokladom toho bola tohtoročná prezentácia zahraničných Slovákov a najmä mne blízkych z Maďarska na knižnom veľtrhu Bibliotéka 2016.
Viacero rokov sa Slováci z Maďarska spolu podieľajú a spolu predstavujú v stánku dolnozemských Slovákov. Na prvý pohľad sú agilní najmä Slováci zo Srbska a Rumunska. Slováci z Maďarska sa medzi nimi ani počtom či kvalitou publikácií nestrácajú. Pravidelne sa na veľtrhu „ukazuje“ v dobrom svetle aj Spolok Slovákov z Poľska. Pri pohľade na tohtoročný program hneď v prvý deň 14. novembra 2016 ma zaujali dva hodinové sprievodné programy na pódiu 2 s názvami: Slovenské múzy v Maďarsku – prezentácia krásnej literatúry Slovákov v Maďarsku a Výber z nových knižných titulov Slovákov v Maďarsku – prezentácia odborných publikácií. To som si nemohol nechať ujsť. Ani som to nedovolil.
Najprv k slovenským krásnym múzam stvoreným na Pilíšskom Parnase, či skôr pod ním. Pilíšskym Parnasom myslím vrch Pilíš. Spod jeho veleby pochádzajú literáti a dve knihy, ktoré ma zaujali a najmä ich obsah. Ich autori sú dobre známi aj v širšom slovenskom kontexte mimo Maďarska. A mám radosť, že mám tú česť sa s nimi osobne poznať a tešiť sa z ich tvorby.
Poéziu reprezentoval Alexander Kormoš, ktorý pochádza a žije v Santove na východnom úpätí Pilíša. Pán básnik v najlepších rokoch predstavil knihu s názvom: Večne živý prameň (Básne a preklady). Viac ako 210 strán krásne plynúceho textu vydalo Vydavateľstvo Ivana Kraska z Naďlaku v Rumunsku v edícii Knižnica Dolnozemského Slováka. Nie som literárny kritik, môj súd je len subjektívny. Dúfam, že o to spravodlivejší. Znie: vyjadril aj moje presvedčenie. Formou, ktorú mu závidím a prajem. Využijem slová toho najpovolanejšieho – tamojšieho Slováka a básnika Imra Fuhla (pochádza zo srdca Pilíša, z Mlynkov), ktorý v úvode napísal: „Jeho básne posmeľujú čitateľa na zachovanie kultúrnych hodnôt Slovákov žijúcich v Maďarsku, predovšetkým slovenského jazyka, ktorý je základom a podstatou národ(nost)nej existencie.“ To nie je málo! Začítajte sa do jednej z nich: „Násilne pomaďarčovaní Slováci / pražia fašiangové šišky, / Maďarom núkajú čabianske klobásy / Násilne pomaďarčovaní školáci / dávno stratili rodnú reč, / ani ich rodičia nie sú už Slováci.“
Druhým literátom, ktorý sa predstavil svojou najnovšou knihou Balada o starkej (Drobná próza. Výber.), bol Zoltán Bárkányi Valkán. Ten zase pochádza z obce Kestúc na južných svahoch Pilíša. Niektorí čitatelia Slova si toto meno možno už všimli. Jeho predchádzajúce knihy: Jabloň a Pivnica som zaradil na popredné miesta v minulých anketách Slová o knihu roka. Skúsený novinár bol roky šéfredaktorom týždenníka Slovákov v Maďarsku. Pavol Šenkár napísal o jeho diele v Slovenských pohľadoch: „Poviedky, črty s prvkami esejizujúcich reflexií robia z Barkányiho Valkána, nekaždodenného, jedinečného, osobitného prozaika, hoci v textoch rozpráva o celkom obyčajných, prirodzených veciach života.“ Pekne o autorovi napísané, skutočnosť spisovateľského rozprávania je ešte presvedčivejšia. Čitateľ zo slovenskej strany Dunaja až po prečítaní poviedok pochopí celú zložitosť, protirečivosť slovenských osudov v neslovenskom prostredí, na dovid Slovenska a pritom tak nekonečne ďaleko. Kestúc – bývala to takmer čisto slovenská, banícko-vinohradnícka dedina hneď vedľa Ostrihomu. Na začiatku 20. storočia tam takmer 20 rokov slovensky farárčil Jozef Šrobár, brat Vavra Šrobára. V dedine sa zastavili také osobnosti, ako Jozef Gregor Tajovský či Štefan Janšák. A už v roku 1946 stadiaľ odišli jedni z prvých slovenských presídlencov. Napriek tomu slovenskosť má tam podobný neprajný osud ako v ostatku Krajiny Maďarov. Každodenné zaujaté pozorovanie slovenského života nielen pod Pilíšom, ale i o kus ďalej je azda nevyčerpateľný zdroj tvorby priateľa Barkányiho. Nielen pozorovanie, ale i pochopenie a jeho povýšenie na estetickú kategóriu, pri ktorom sa nestráca všeľudskosť zmyslu života a človečenstvo všednosti. Ešte jedna zaujímavosť. Kniha obsahuje aj maďarské preklady slovenských originálov. Napriek pochopiteľnej dvojjazyčnosti Slovákov v Maďarsku Z. Bárkányi si svoje poviedky v maďarčine vychutnáva z druhej prekladateľskej ruky.
Slováci v Maďarskú majú aj svoj vedecký život. Dlhé roky úspešne pôsobí Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku so sídlom v Békešskej Čabe a môže sa chváliť siahodlhým zoznamom odborných titulov. Viacero z nich do Bratislavy priniesla jeho riaditeľka Anka Kováčová. Z nich ma osobitne zaujala monografia Ľuboša Kačírka: Národný život Slovákov v Pešťbudíne v rokoch 1850 – 1875. Ľ. Kačírek je „nášho“ štátno slovenského pôvodu, ale jeho spolupráca s dolnozemskými výskumníkmi je kvalitná. Letmý pohľad na obsah svedčí, že to bude dobré a nové čítanie. Ani nadpriemerný Slovák veľa toho nevie o našich uhorských dejinách a ešte takých vzdialených… Na druhý deň po prezentácii si listujem novembrové číslo Historickej revue venovanej storočnici úmrtia cisára pána Františka Jozefa a... prezentácia pre moju osobu pokračuje. Úvod(ník) čísla na tretej strany je podpísaný jazykovým a odborným redaktorom – Ľubošom Kačírkom.
Netradične, priam s duchom času predstavila riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Katarína Királyová knihu: Pitvaroš na starých fotografiách. Moderné média sú tým duchom času. Autori, aj potomkovia presídlených Slovákov spred 70 rokov pripravili virtuálnu prehliadku Pitvarošom. Pamätníkom oživili minulosť a súčasníkom umožnili cestu časom. Slovákom z Maďarska zabezpečili digitálnu večnosť.
Slovenské múzy v Maďarsku a nielen pod Pilíšom stále hudú. Verím, že aj naďalej budú húsť! Môj optimizmus mierne nahlodáva veková štruktúra slovenských hudcov...
SÚVISIACE:
Jozef Schwarz: Slovenstvo v jeseň 2016 (1.)
