Reklama
Reklama

Slovostroj márnosti Ivana Koleniča

Počet zobrazení: 2405

ivan-kolenic.jpgBásnik a prozaik Ivan Kolenič (1965) je od svojho vstupu do slovenskej literatúry, keď debutoval básnickou zbierkou Prinesené búrkou v roku 1986, považovaný za najtalentovanejšieho autora prelomu 20. a 21. storočia. Po básnických knihách sa prejavil výrazne aj ako prozaik a v tejto dvojdomej línii pokračuje jeho tvorba aj v súčasnosti. Svedectvom toho je i nateraz posledná kniha, próza Až do nirvány, Agentúra Signum s.r.o., 2014. Predstavil sa v nej podobným spôsobom ako v predchádzajúcich prozaických knihách, kde na kostre menej výraznej epickej línie využíva asociatívny prúd obrazov, fantazijných predstáv, kokteil metafor, prívlastkov a alúzií, zábleskov krutej i nežnej reality, spomienok, vypätých senzuálne ostrých zážitkov, neraz i drsne či neobvykle nielen eroticky provokujúcich. No v uvedenom titule zasa posunul latku bizarnosti svojej prozaickej výpovede.

Rozprávačom je sám básnik, spisovateľ, prechádzajúci peklom svojho bohémskeho života, pripomínajúcim šialený kolotoč. Pohybuje sa v tomto svete bez sociálneho ukotvenia, od svojej spoločníčky Marty uniká k dílerovi drog, do úbohej ubytovne, potom k svojim príbuzným, neplatiacim za byt nájom a ani iné poplatky, z ktorých mu po bizarnej smrti tety Ruženky samoupálením po exekučnom konaní zostáva na starosti strýko Ondriš. S ním sa dostáva po ďalších krkolomných peripetiách do tajomného penziónu, reagujúc na inzerát o splnení služby erotického charakteru majiteľky Nelidy či vládkyne toho sveta židovky Berty. Toto tajomné zariadenie, ktoré je ťažko nájsť aj najzbehlejším taxikárom, je v podstate obmenou tajomného kaštieľa z predchádzajúcej Koleničovej prózy Morálne pohodlie. Dejú sa tu všetky možné zvrhlosti sveta, z veľkej časti prenášané do internetovej siete. Náš hrdina tu zasa hľadá niečo naozaj úžasné, no v podstate ide len o temné osídla drog, sexu a alkoholu. V tomto v podstate uzavretom kruhu úpie jeho duša, ktorá už stratila všetky ilúzie o zmysle jeho žitia a ergo, i písania. Presvedčil sa o tom o. i. aj v jednom kníhkupectve, kde vôbec o ňom nevedia a nemajú ani jeho knihy... A B. Filan mu tiež šprihol do očí, že kým Filan knižky predáva, on ich rozdáva a nepoznajú ho ani v Prahe...

Kolenič využíva estetiku škaredosti, šoku až hnusu, podriaďuje tomu aj svoju bezhraničnú a bezbrehú fantáziu, jazyk plný imaginácie, bizarnosti a ostrých paradoxov, nečakaných semiotických skokov. Nepochybne sa inšpiroval nielen surrealizmom, dekadenciou, čo už bolo konštatované pri vyššie spomenutom románe, ale aj tvorbou A. Bretona (Nadja), L. Ferlinghettiho (Ona),H. Millera (Obratník Raka), I. D. Lautreamonta (Spevy Maldororove) či J. Weissa (Dům o tisíci patrech). Predviedol opäť literárne bravúrny výkon, v ktorom nezabúda ani na tých zo slovenskej literárnej society, ktorí sú preňho predsa len autoritou i priateľmi, či spriaznenými dušami – Moravčíka, Mitanu, Slobodu, Feldeka, Janovica, Jaroša, blysne sa tu už akoby povinný prvok mladšej súčasnej prózy či poézie – Café u Michala. Jeho slovostroj zapracoval na plné obrátky, fantázia akoby nemala hraníc. Svojsky pretavuje aj rôzne filozofické či medicínske teórie (napr. mozgoškraba S. Freuda), v podstate všetko, či takmer všetko anarchisticky odmieta, nie je v tom len gesto a póza, ale z veľkej miery aj trpkosť zo stretu s hranami každodennej reality. Ak jeho ďalší literárny obľúbenec F. M. Dostojevskij nepíše vo svojich románoch o parádnych uliciach Petrohradu, ani Kolenič neukazuje z Bratislavy to, čo chodia obdivovať turisti. Zobrazuje odvrátenú tvár hlavného mesta (s výnimkou neskutočne honosného penziónu, kde sa uchádza o lásku mladuškej exotickej Malumby), v ktorej možno rozoznať len samú jazvu, vrásku či otvorenú ranu. Je to jeho svet, ktorý už akoby ani nemohol byť inakším.

Jeden z najtalentovanejších autorov súčasnej slovenskej literatúry v tejto knihe zviedol urputný zápas o cestu za niečím, čo by ho mohlo nebodaj i nadchnúť i potešiť. No k naplneniu tohto úmyslu nedochádza, keďže knihu končí slovami: „Na začiatku bolo slovo, na konci je riť. Do ničoty sa vchádza naboso.“ (str. 184). Do nirvány sa však I. Kolenič nedostal a je otázne, či o to vôbec stojí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama