Reklama
Reklama

Sociálna revolúcia –
kde si?

Počet zobrazení: 1586

V posledných desaťročiach pozorujeme neustále sa roztvárajúce sociálne nožnice – bohatí bohatnú, chudobní v najlepšom prípade zostávajú na svojom mieste. Deje sa to v jednotlivých krajinách, vrátane bohatých, ale aj v celosvetovom meradle (bohaté a chudobné krajiny). Vývoj viditeľne smeruje k radikálnemu riešeniu, pretože mocní s tým nič nerobia. Strach najbohatších vidno aj z toho, že už niekoľko rokov opatrne vyzývajú americké vlády k zavedeniu vyšších daní pre bohaté vrstvy. No pri ich vplyve na Kongres je zrejmé, že keby to mysleli vážne, už by boli patričné zákony na svete. Ale pre verejnú mienku je dôležité, aby „vcucla“ spomenutý sociálny postoj oligarchov. Nech sa búria proti politikom, ale nie proti boháčom.

V Európe je situácia miernejšia – nemáme takých extrémne bohatých ľudí a navyše Európska únia, to je aj sociálna všehochuť, kde stredné vrstvy Západu by vyzerali ako bohaté vrstvy u nás. No aj tu začína vo verejnej mienke na okraji kvasiť sociálna nespokojnosť, či závisť?

V strednej a východnej Európe zásluhou „divokej“ privatizácie a následne právnej neusporiadanosti vznikli skupinky veľmi bohatých ľudí, no cez špekulácie, a nie ako výsledok usilovnej či vysoko kvalitnej práce. K tomu pribudli priemerní umelci, aj kvalitní športovci, s extrémnymi príjmami. Už sa na Západe ozývajú otázky typu: prečo dostávajú špičkoví futbalisti 1 – 3 milióny eur mesačne? Sú výnimoční, ale nie až tak. Navyše je tu otázka: odkiaľ sa berú stámilióny?

midle_class.jpg
Foto: Donkey Hotey / Flickr

Na druhej strane existuje „sociálna spodina“ – ľudia bez majetku, bez príjmov, bez prístrešia – to je hanba štátu aj Európskej únie, politici tvrdia, ako sa majú občania únie dobre... Štát je zodpovedný za situáciu svojich občanov. Štát má vlastne iba jedno poslanie – starať sa o (diferencovaný) blahobyt vlastných občanov, ak tak nerobí, zlyhal a treba ho opraviť, alebo nahradiť. Popri týchto sociálnych vydedencoch existujú aj nižšie sociálne vrstvy a čo je zarážajúce, aj chudobnejúca stredná vrstva. Pritom práve stredná vrstva je základom štátu. Politici s pomocou médií ju však kultúrne humpľujú, ohlupujú, takže sa jej energia vybíja v útokoch na jednotlivé osoby, čo je zvonka vopred pripravené. Stredné vrstvy teda sklamali vo svojom poslaní. Kto potom urobí nápravu?

Ešte je tu jeden nový faktor chudoby a bohatstva – migranti. Väčšia časť sa zaradila na spodok sociálnej pyramídy, ale malá a „neviditeľná“ časť sa zaradila medzi mafie a to dosť brutálne. Už po rozpade Sovietskeho zväzu pribudla v západnej Európe a v Amerike mafiánska zložka z Východu. Keďže nie je etnicky, ani regionálne spriaznená s novým prostredím, nemá tam korene, nemá žiadne zábrany pri získavania výsad (majetok a územie). Chudobnú časť migrantov na Západe postupne vytesnili (s pomocou imámov) z väčšinovej spoločnosti do špeciálnych mestských zón. Nespokojnosť prisťahovaleckej chudoby je vysoká, občas sa prejavuje, no má rasovo-etnickú povahu, takže sa k nej nikto nepridáva. Bude to tak vždy.

Sociálna revolúcia musí mať nejakú centrálnu ideu, tá v Európe neexistuje. V USA však je prítomná a môže sa znásobiť aj o prisťahovalcov. Vieme, že vážna revolta sa začala aj v devätnástom storočí v Amerike, na počesť obetí je uctievaný 1. máj. Zdá sa, že opäť treba čakať začiatok sociálnych nepokojov za Atlantikom. Napokon aj sociálne nožnice sú tam viac roztvorené. Nespokojných, až radikalizujúcich sa skupín, je v Amerike viac, ak začnú prejavovať svoje postoje radikálnejšie, štát bude mať problémy. Takže sú to: domorodá chudoba, aktuálni prisťahovalci, potomkovia starých prisťahovalcov, černosi, sociálni liberáli (niekedy sa im hovorí socialisti či ľavica), ale aj nespokojné stredné vrstvy a dokonca aj nespokojní konzervatívci (nespokojní s ľahostajným liberalizmom vlád). Americký systém stojí na síce menších súdkoch pušného prachu, zato ich je viac a pri hoci náhodnej súslednosti môžu vyvolať explóziu, podobnú občianskej vojne v 19. storočí.

Neškodná či nehybná Európa iba čaká a bojí sa – z ktorej strany udrie sociálny, alebo politický blesk. Utešuje sa antirusizmom a veľmi opatrnými sľubmi vernosti Spojeným štátom, čo iba odhaľuje akčnú neschopnosť, ktorá je neustále upevňovaná ustráchaným Bruselom (bojí sa o seba, výhody, ktoré dosiahol, nie o Európu). Európske sociálne napätie má tri vrstvy: prirodzený sociálny rozdiel vnútri každej krajiny, sociálne disproporcie medzi bohatým Západom a chudobným Východom kontinentu a už spomenuté sociálne marginalizované postavenie migrantov (legálnych aj nelegálnych). Viditeľne ide o veľmi vzdialené vrstvy, takže sa nemôžu spojiť, naopak, môžu vyvolať snahu politických centier v Bruseli, aj v jednotlivých štátoch, po posilnení svojej moci a tvrdších opatreniach proti protestujúcim skupinkám až politickým stranám. Zdá sa vám, že ide o náznak nedemokracie? Nuž je to tak. Strach mocných sa prejavuje aj v neustálom tvrdení: niet inej alternatívy!! Vždy existuje viac možností vývoja, liberalizmus je filozofiou 18. a 19. storočia, nezodpovedá novej sociálnej situácii a navyše aj tak zostali z neho iba zdrapy, mocní ho dávno roztrhali.

Každá zo spomenutých skupín sociálnych konfliktov môže byť zdrojom vážnych politických nezhôd, smerujúcim k zásadnej zmene. Na konci šesťdesiatych rokov sa o niečo také pokúsili v západnej Európe revoltujúce skupiny stredných vrstiev a študentstva – aj studená vojna však prispela k tomu, že bolo možné obnoviť starý poriadok aj formou útoku na Sorbonu.

Jednotlivé časti Európskej únie majú svoje sociálne problémy a nedokážu spolu komunikovať o ich náprave. Po vojne vznikla Socialistická internacionála s veľkou ambíciou vytvoriť demokratický socializmus, no integračné ekonomické a politické procesy ju odsunuli na vedľajšiu koľaj. Dokáže sa revitalizovať? Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje – socialisti zbohatli, zleniveli a zakorenili sa vo vládnych kreslách.

Paradoxne sa k otázke sociálnej revolúcie približujú konzervatívne skupinky, ktorým sa nepáči vznik oligarchického mocenského systému.

Spomenuli sme, že vzrastá rozdiel medzi bohatými a chudobnými krajinami ako celosvetový problém. Bohatí si vykupujú svoje pozície darmi, korupciou, dotáciami a pod. Bilióny dolárov idú na „pomoc“ chudobným krajinám, no podľa oficiálnych štatistík sa iba 20 percent dostane tam, kde má namierené, ostatné si rozoberú práve bohatí a mocní. Revolta v týchto krajinách má však vždy rasovo-nacionalistický nádych, je to „vzbura“ proti bohatým belochom, turistom, osadníkom, ale nie proti systému, ktorý nekorumpujú títo ľudia, ale vlády z našej civilizácie. Výbuch je však možný a môže mať podobu vojny.

Sociálna revolúcia je nielen nevyhnutná z hľadiska ozdravenia sociálnych systémov, ale tiež ako záchrana pred domácou, ale aj veľkou vojnou. Takže, kde sa začne ozdravný proces a kto bude nositeľom hlavnej myšlienky?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama