Sociálna revolúcia na obzore?

Počet zobrazení: 3608

V Spojených štátoch amerických sa dejú zvláštne veci – ako vždy. Tento raz nejde o hollywoodske excesy, ale o pouličné strety medzi demonštrantmi a vládnou mocou. To, že médiá zrejme dostali zákaz informovať o týchto aktivitách, neznamená, že už zanikli, že sa vytratili. Prezident USA by zbytočne neposielal vládnych vojakov do niektorých miest (zatiaľ do piatich).

Na začiatku to bol jednoduchý protest proti policajnej vražde afroameričana (po našom černocha). Do týchto protestov sa postupne zapojili aj ľudia s bielou pleťou (po našom belosi). Počiatočné vandalstvá pomaly ustúpili a zostali najmä demonštrácie proti štátnej moci, ale aj proti symbolom štátnosti. Nejde už iba o ničenie sôch významných amerických osobností, ale aj o odmietnutie vypočutia štátnej hymny či povinné pokľaknutie športovcov pred zápasom v USA, ale aj v Anglicku (nie v celej Británii). Aký to má význam? Aké sú možné pokračovania? Ako sa to skončí? A napokon, ako vraveli v antickom Ríme: komu je to na prospech? Ide o premenu podstaty štátu, alebo o jeho rozbitie na menšie útvary? To sú zásadné otázky, ktoré zostávajú stále ukryté pod plachtou.

Takže. o čo ide? Jeden anglický antropológ nazval podobné aktivity ľavicovou revolúciou. Ide o to, že nepokoje nemajú žiadnu teoretickú základňu ani vyjasnený cieľ v politickej oblasti. Preto ide o možný spúšťač sociálnej revolúcie, ale nie je jej jadrom. Keďže podstatná časť demonštrujúcich je z nižších vrstiev, prípadne marginalizovaných vrstiev, je to jednoznačne ľavicové radikálne hnutie, lebo jeho miestne fragmenty. Doteraz iba poukazovali na veľké sociálne rozdiely medzi obyvateľstvom, neprichádzajú so žiadnymi riešeniami, takže je to typická revolta, ale nie revolúcia v pravom slova zmysle.

Americké udalosti by sme mohli prirovnať k Spartakovmu povstaniu otrokov v antickom Ríme. Išlo im o vlastné sociálne postavenie, ktoré ich deklasovalo na veci, s ktorými môže majiteľ ľubovoľne narábať. Vieme, ako toto povstanie dopadlo, nuž nepridali sa k nemu mestské vrstvy, ale otroci ani o ne nestáli – išlo o jednoduchý radikálny protest.

Nemôžeme však dnešné dni prirovnať ani k hnutiu okolo Martina Luthera Kinga – vtedy išlo o jednoznačne černošské hnutie, ale s nejakou filozofickou základňou.

Prítomnosť belochov v súčasných protestných akciách rozširuje záber a tiež obmedzuje násilie zo strany štátu. No neprítomnosť filozofickej základne odsudzuje toto hnutie k zániku, ktorý však môže mať katastrofickú formu a tiež dôsledky. Jednoducho, môže pokračovať brutálnym násilím.

V americkej občianskej vojne, ktorá sa dnes interpretuje ako boj s otrokárskym charakterom USA, bojovali proti sebe dve skupiny belochov a ich sponzormi boli podnikatelia rovnakej farby pleti, no a aj politická „šachovnica“ bola spoločná. Preto bol výsledok neistý. Hnutie Martina Luthera Kinga, ale aj hnutia typu čiernych panterov boli jednoznačne rasovým výbuchom nespokojnosti (menšina stála proti väčšine). Podobne sa to začalo aj dnes – čierni proti bielym. Zapojením sa nejakých belošských skupín však už nestojí menšina proti väčšine, sily sú pravdepodobne dosť vyrovnané. Takže je na štáte, koho podporí a dá mu za pravdu.

Pozoruhodný je postoj viacerých starostov, ale aj guvernérov štátov – neodsudzujú demonštrantov, neobhajujú štát – prečo? Z veľkej miery preto, že nie sú krízovými manažérmi, ale spravidla „marionetami“. Niektorí politici chápu násilnosti ako skvelý nástroj „zníženia“ Donalda Trumpa.

Za pozornosť stojí aj postoj demonštrujúcich voči americkej histórii – ide o váľanie sôch. Je to neúcta k histórii vlastného štátu a čo ďalej? Je potrebné ho nahradiť iným? Vyzerá to tak. Už prvý prezident USA (G. Washington) vlastnil spolu s manželkou desiatky otrokov. Bola to taká doba, otcovia zakladatelia nerátali so zrušením otrokárstva, veď väčšina z nich boli plantážnici a obchodníci. Ani európske koloniálne mocnosti v devätnástom storočí nerušili otroctvo vo svojich kolóniách. Aj po jeho zrušení zdierali domorodé obyvateľstvo a nechávali ho bez vzdelania a bez práva spolurozhodovať o vlastných osudoch.

Každý štát je založený aj na nejakých symboloch – nimi vždy sú aj politické, kultúrne  či morálne osobnosti, napríklad na Slovensku Štúr, Štefánik, ale aj Dubček. Pre Indov je to aj Gándhí, ktorý nemal politickú funkciu, ale sa podieľal na vzniku nezávislého štátu. No a pre všetky európske štáty existujú nejaké osobnosti, na ktoré sú občania hrdí a o ktorých možno povedať, že prispeli k vzniku či rozvoju štátnosti.

No a niektoré osobnosti majú veľký význam aj pre súčasnosť, takže napríklad útoky na sochy Churchilla,či Koneva by určite privítal aj Adolf Hitler a možno by aktérov pozval na obed do svojho „orlieho hniezda“.

Kým pred dvomi storočiami USA prekážali európskym mocnostiam – Britom, Francúzom a Španielom – dnes sa svet bez tohto štátu nezaobíde. Menový systém je postavený na americkom dolári, jeho pád by znamenal celosvetový menový kolaps, krízu a možno svetovú vojnu. Navyše udržiava svoje prvenstvo aj vo svete vedy a vzdelávania. No a pre Slovensko je dôležitou zárukou nulity „mníchovského diktátu"“ Ten štát by sa mal zmeniť, lebo je v hlbokej civilizačnej aj organizačnej kríze, no nemal by „explodovať“.

Sociálna revolúcia je v podstate pokračovaním ľudovej ľavicovej revolúcie. V USA je najviac superboháčov na svete, ale sú aj priepastné sociálne rozdiely. Je tam mnoho ilegálnych prisťahovalcov, ktorí menia civilizačný charakter spoločnosti. No a sú tu dôležité ohniská drogového podnikania. To spolu deštruuje spoločnosť. Vládnutie zlyháva, lebo USA vznikli ako malý štát s 3 miliónmi obyvateľov – teraz ich je 100-krát viac, územie sa tiež giganticky zväčšilo. Organizačné princípy už nie sú veľmi funkčné, v podstate dobiehajú svoju životnosť.

Európa je sociálnym väzením – občania ho nesmú zmeniť. Takže akýkoľvek impulz musí prísť zvonka – okrem USA niet miesta, kde by mohol vzniknúť. Ide o to, kedy? Teraz je tu menšia príležitosť, no asi ide iba o predohru, hlavné dejstvo príde neskôr...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984