Solženicyn a Ukrajina. Vyprchala už jeho sláva?

Je takým zvykom, že známu osobnosť si pripomíname najčastejšie pri príležitosti narodenia alebo úmrtia. V prípade Alexandra Solženicyna tomu tak dlhé roky nebolo, hlavne nie vtedy, keď ho vypovedali z Ruska alebo keď sa vydavatelia priam pretekali o jeho súhlas, aby Ivan Denisovič alebo Súostrovie Gulag mohli vyjsť z ich dielne. Hlavne v západnom svete nebolo dňa, aby sa v médiách neobjavilo meno Solženicyn, z ktorého sa stal priam symbol boja proti komunizmu. Všetko, čo povedal alebo napísal propaganda dokázala tak spracovať, že z vtedajšieho Sovietskeho zväzu urobila krajinu, v ktorej sú už iba komunisti alebo medvede. Každému bolo jasné, že ak vás nezožerie jeden ľudožrút, tak druhý určite. Zo Solženicyna sa stala vari najväčšia protikomunistická a morálna autorita, akú svet do tých čias nepoznal. Stal sa žiadaným a nenahraditeľným, médiá robili všetko možné preto, aby im neuniklo ani len slovíčko, ktoré vypustil z úst. Zrazu sa však stalo niečo neočakávané a meno Solženicyn sa začalo aj na Západe spomínať čoraz zriedkavejšie.

Začalo to v čase, keď sa tento bradatý Rus usadil v americkom Vermonte a začal si tam stavať svoj veľký rodinný dom. Na toto obdobie si spomína aj vo svojej dvojdielnej autobiografii  Trkalo se tele s dubem. Vtedy si po známosti objednal istú stavebnú firmu, ktorá mu mala dom postaviť. Veľmi rýchlo však stratil všetky ilúzie o amerických zlatých ručičkách, ktoré tak v Rusku obdivoval. Nechávali po sebe špinu, nedokončovali prácu, nedodržiavali termíny, aj dvakrát si nechávali zaplatiť to isté, klamali ho... aj ten najlenivejší mukl v Rusku by sa hanbil za takto odvedenú prácu, napísal. Keď skončili, uzatvoril sa vo svojom panskom sídle, prestal prijímať návštevy a čoraz častejšie sa začal svojimi výrokmi a vyhláseniami pliesť do amerického spôsobu života. Začal obviňovať Západ z lenivosti, materializmu a nedostatku viery. Čo však bolo jeho najväčším hriechom – po rozpade Sovietskeho zväzu začal tvrdiť, že Rusko musí aj naďalej byť svetovou mocnosťou, že vždy bude zasahovať do svetového diania. To už bolo priveľa pre tých, čo chceli Rusko mať rozdrobené a na kolenách. Nečudo, že ho nezdržiavali, keď sa rozhodol vrátiť sa do svojej vlasti. Urobil tak v roku 1994.

Celých 18 rokov žil Solženicyn v emigrácii, osem rokov strávil vo väzení, tri roky v trestaneckom tábore, prešiel mnohými bojiskami druhej svetovej vojny, no ani všetko toto ho nezlomilo. Ostal však zhrozený z toho, ako gazdovali a premrhávali slávu a majetok Ruska vtedajší jeho mocnári – Gorbačov a Jeľcin. Bez akéhokoľvek zaváhania odmietol prijať z ich rúk štátnu cenu, ktorú mu obidvaja ponúkli. Nikdy im neodpustil, ako ľahostajne a nesvedomite sa títo páni zachovali k ruským občanom v Turkménsku, Azerbajdžane, Kirgizsku, Tadžikistane, Kazachstane... v krajinách, v ktorých sa z večera do rána stali nežiaducimi a nenávidenými cudzincami. Nič neurobili pre ich bezpečnosť, napísal vo svojej knihe Rusko v troskách. Čítal som ju v ruštine a niekoľko ukážok z nej aj na internete. Aj do Vermontu mu vraj Rusi písali, ako sa s nimi zaobchádzalo, keď ich vyháňali z domovov, v ktorých sa narodili ich otcovia aj dedovia. Oveľa viac takýchto listov však dostával, keď sa vrátil do Ruska. O násilnostiach, požiaroch a prepadávaní aj na tých najfrekventovanejších miestach, v dopravných prostriedkoch... Utekaj Rus do svojho Ruska, Tiahni, lebo ťa podrežeme... ozývalo sa vtedy zo všetkých strán a úrady k tomu boli ľahostajné. Ostaň tu Rus, budeme potrebovať otrokov, vykrikovali iní...

Ubehli roky a teraz sa deje niečo podobného na Ukrajine s tým rozdielom, že Rusko sa už iba neprizerá, ako sa zaobchádza s jeho krajanmi. Ktovie, ako by sa teraz zachoval Solženicyn, ak by mal posudzovať obsadenie Krymu. Myslím, že by to Putinovi schválil a zobral by na seba v očiach Západu ďalší hriech, podobný tomu, keď prijal z jeho rúk štátnu cenu. On sa vlastne k tomuto dianiu vyjadril už pred rokmi. Daj Boh šťastia Ukrajine na jej ceste k samostatnosti, zaželal jej. Nikdy sa však nezmieril s tým, že Ukrajina získala Krym ako dar od Chruščova a z rozhorčením a úžasom odsudzoval zbavenia sa hlavne Sevastopoľu, ktorý považoval za diamant ruskej statočnosti. Bola to ponižujúca, nesvedomitá a zahanbujúca zrada ruskej histórie, napísal. Čo je však najdôležitejšie, ako uviedol v spomínanej knihe – Rusko nesmie za žiadnych podmienok, v žiadnej podobe zradiť a byť nevšímavé k miliónom Rusov na Ukrajine. Antiruský postoj a poloha tejto krajiny je to, čo potrebujú Spojené štáty. Ďalší dôvod preto, aby nemali Američania Solženicyna radi, ale je to aj vysvetlenie, prečo jeho sláva v ich krajine už vyprchala. Rusko by však v týchto časoch Solženicyna, alebo niekoho podobného s takou veľkou morálnou autoritou potrebovalo. Zdá sa totiž, že na jeho miesto sa tlačia iní proroci a tí Solženicynove predstavy o Rusku nezdieľajú.