Spor o Slovensko – právnický a politický

(Sto rokov po)
Počet zobrazení: 5778

Úvod
 

Právne postavenie Slovenska sa po tom, ako maďarská vláda M. Károlyiho uzavrela s veliteľom vojsk Dohody (východného, resp. balkánskeho frontu) prímerie v Belehrade platné od 13. novembra 1918, dostalo do akoby dvojakého statusu, vzájomne sa vylučujúceho. Voči sebe boli tieto postavenia v pozícii kontra: buď, alebo. Maďarská vláda protestovala u československej vlády proti, podľa nej protiprávnemu porušovaniu jej územnej integrity československými ozbrojenými oddielmi, ktoré zaujali pozície na západnom Slovensku (Skalica, Holíč, Trnava). Vláda ČSR, vedená Dr. K. Kramářom, protestovala naopak proti tomu, že maďarská vláda neevakuovala, nestiahla svoje vojenské sily z jej územia, zo Slovenska, ktoré je súčasťou právne uznaného československého štátu. Stručne povedané, spor bol v otázke, komu patrí Slovensko ?

„Spor z tohto vzniknutý bol právne veľmi vážny, politicky obtiažny a nebezpečný. Stál nás mnoho práce, bojov, nepríjemností a obáv,“ uviedol v pamätiach Dr. E. Beneš. Od 15. októbra 1918 už vystupoval ako minister zahraničných vecí ČSR. Od tohto dátumu až do polovice decembra 1918 vykonal Dr. Beneš mimoriadnu diplomatickú prácu v Paríži a to pri rokovaní s hodnostármi Dohody a Francúzska, vojenskými a diplomatickými. Výsledkom rokovaní bolo, že rozťal túto situáciu povahy politického a právneho gordického uzla. Od 13. novembra do 24. decembra 1918 prebiehalo vlastne právne a politické zápolenie o Slovensko, doslova právnická bitka o územie a krajinu medzi Tatrami a Dunajom. Ako k nej došlo, aký mala priebeh a aké boli jej rozhodnutia?
 

I.
 

Československý štát bol vyhlásený v Prahe Národným výborom československým dňa 28. októbra 1918. V Budapešti sa 30. októbra 1918 uskutočnila tzv. astrová revolúcia (podľa kvetov, ktoré sa kládli na hroby v dňoch pamiatky na zosnulých, vtedy najmä státisícov padlých vojakov). Zástupy v meste zvrhli vládu dovtedajšieho Uhorského kráľovstva. V nepokojoch nahnevaní maďarskí vojaci, ktorí trpeli v bojoch na frontoch, kde zanechali telá svojich kamarátov, zabili z pomsty, podľa nich, pôvodcu týchto krvavých jatiek, vtedajšieho dlhoročného premiéra Š. Tiszu. Vytvorila sa nová vláda z predstaviteľov Maďarskej národnej rady, vláda vedená premiérom Mihály Károlyiom. V literatúre sa usudzuje, že práve tieto udalosti v hlavnom meste prispeli k tomu, že 30. októbra 1918 maďarské ozbrojené sily v Turčianskom Svätom Martine nezasiahli proti slovenskému národnému zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade, ktorá prijala v ten deň Deklaráciu Slovenského národa. SNR v nej vyhlásila aj právo slovenskej vetvy československého národa na sebaurčenie. Vzápätí bol poverený Dr. Ivan Dérer, aby vyhotovenie Deklarácie slovenského národa zaniesol do Prahy a odovzdal ho do rúk Národného výboru Československého, čo sa aj stalo. Práve toto konanie možno  považovať za úkon, kedy sa oba prejavy vôle oboch politických a ústavnoprávnych orgánov spojili, a to Národného výboru v Prahe, ktorý vyhlásil, uzákonil zriadenie československého štátu, a Slovenskej národnej rady, ktorá prijala a vyhlásila Martinskú deklaráciu.

Historicky dôležitá je tiež udalosť, ktorú uviedol premiér M. Károlyi v telegrame (2. 10.), ktorý poslal Slovenskej národnej rade do Martina. Za všetky krivdy proti Slovákom bola podľa premiéra zodpovedná „stará, historická, hriešna trieda“. Bola to pravda, ale nie úplná. V odpovedi do Budapešti predseda SNR Dr. Matúš Dula a spoluautor Dr. Milan Hodža poďakovali za pozdrav a napísali, že to bolo prvýkrát v dejinách, čo sa politická inštitúcia maďarského národa takto bratsky obrátila na predstaviteľku slovenského národa. Posledná veta tohto telegramu, že SNR verí na dobré vzťahy v budúcnosti, sa chápala a bola myslená tak, že tieto dobré vzťahy budú už mať len relevanciu medzinárodných vzťahov, vzťahov medzi slovenským a maďarským národom, ktoré už budú patriť do iných štátov. M. Károlyi však presadzoval program ich života v jednom štáte.

Po astrovej revolúcii sa v Budapešti uskutočnilo zhromaždenie ľudu, na ktorom sa vyhlásilo, že Maďarsko už nie je kráľovstvom, ale republikou s názvom Maďarská ľudová republika (14. novembra) Ten prívlastok – „ľudová“ – pochádzal ešte z obdobia Lajosa Košútha, ktorý v kalvínskom kostole v Debrecíne v  apríli 1849 vyhlásil v rámci protihabsburskej revolúcie Maďarsko za republiku a dokonca „ľudovú republiku“. Pri premene z kráľovstva na republiku sa v novembri 1919 už nezúčastnili zástupcovia, predstavitelia národností patriacich predtým do Uhorska (teda Chorváti, Rumuni, Srbi, Ukrajinci, Slováci), boli tam iba predstavitelia za maďarský ľud, maďarský národ. Z toho sa robil záver, že títo zhromaždení obyvatelia už nemohli vyhlásiť Uhorskú republiku ako mnohonárodný štát a že uhorský štát zanikol a nový štát je už  výlučne štátom maďarského národa a ľudu, že je to maďarský štát, Maďarská republika.

Na území ktoré bolo dovtedy centrom Uhorska, sa tým vytvoril nový štát, a to Maďarská republika. Stalo sa tak na základe a podľa  zvrchovaného prejavu vôle maďarského ľudu. Druhou rozhodujúcou skutočnosťou pre takýto záver a hodnotenie boli prejavy sebaurčovacieho práva nemaďarských národov, ktoré sa v tomto prelomovom, historickom období rozhodli realizovať svoje právo na sebaurčenie, a to tak, že sa stali súčasťou iného štátu ako uhorského, resp. maďarského. Chorváti sa stali súčasťou Juhoslovanského štátu (vtedy s názvom Kráľovstvo Srbov, Hrvatov a Slovincov), tak isto konali aj Srbi vo Vojvodine (Bácske). Ďalej Rumuni zo Sedmohradska (dovtedy Uhorsko) – sa rozhodli vstúpiť do Rumunského kráľovstva, a Slováci v Deklarácii slovenského národa sa prihlásili k Československému štátu. Znamenalo to, že Uhorský štát, územie uhorského štátu, zanikol jeho rozpadom – a tým medzinárodne a ústavnoprávne zanikol uhorský štát. Zostalo územie, ktoré bolo obývané kompaktne a súvisle obyvateľstvom maďarského národa a na tomto území sa vytvoril národne homogénny maďarský štát . Treba dodať že to bol nový štát, nový subjekt medzinárodného práva. Nebol to už uhorský štát, ktorý zanikol, ale bol to maďarský štát, ktorý vznikol, ustanovil sa a to v revolučnom vystúpení a pohyboch maďarského ľudu, v období od konca októbra do začiatku novembra 1918. Mal tiež nedávno sto rokov rovnako ako Československý štát. S väčším historickým oduševnením sa oslavuje tisíc rokov, resp. tisícsto rokov štátu ako sto rokov? Maďarsko, jeho štátna reprezentácia, štátna ideológia a doktrína vychádza a trvá na tom, že Maďarský štát, Maďarsko je totožné s uhorským štátom, Uhorskom. Z tohto mylného stanoviska sa potom vyvodzujú aj práva a nároky územné voči iným národom a štátom. Komplikácie tu robí aj lingvistika. V maďarskom jazyku sa používa a maďarský jazyk pozná iba jeden termín, jedno slovo, identické slovo – pre uhorský štát ako aj maďarský štát – a týmto slovom je slovo „Magyaroszág“, pre Uhorsko aj pre Maďarsko. Termín Magyaroszág – Maďarsko, sa dá prekladať a prekladá sa aj ako Uhorsko. Pravda je však taká, že Maďarsko, maďarský štát si mal pripomenúť, ale nepripomenul 100. výročie svojho ustanovenia, rovnako ako si to pripomínal československý štát. Ale Uhorsko, uhorský štát mal už milénium, teda tisíc rokov. To však nebol výlučne štát Maďarov. Dokonca väčšina obyvateľov v ňom boli Nemaďari.

Vďaka národným revolúciám a vznikom národných štátov v roku 1918 vznikol aj samostatný, suverénny maďarský štát a jeho územie určila a garantovala mierová zmluva podpísaná v paláci Trianon, neďaleko Versailleského paláca. Je v rozpore s právom, ak sa tvrdí, že Maďarsko stratilo tri pätiny územia a dve tretiny obyvateľov podľa Trianonu. Nestratilo ani kilometer štvorcový. Náležité by bolo tento historický a právny omyl napraviť aj sebaterapiou národného vedomia. Duševné traumy bolia viac ako telesné, najmä ak boli spôsobené a udržiavajú sa kolektívnym sebapoškodzovaním historického a právneho vedomia.


II.
 

Problém, čo je územie Uhorska, resp. maďarského štátu, a čo je územie Slovenska ako Československého štátu, tu bol už v čase, keď československé vojenské jednotky, skôr ozbrojená skupina, vstúpili v prvých dňoch novembra 1918 a to v priestore Holíč, Skalica, Trnava a na severe na Kysuciach, cez Vrútky a Kraľovany. Vstup ozbrojených „českých jednotiek“ (útvarov) vraj na územie severného Uhorska považovala maďarská vláda za intervenciu, za protiprávny útok na územie iného štátu, jeho okupáciu. Pohrozila, že sa voči nemu bude brániť adekvátnymi prostriedkami právnymi a vojenskými. Takúto diplomatickú nótu vydal maďarský premiér M. Károlyi 11. novembra 1918. Slovensko bolo podľa M. Károlyiho stále severným Uhorskom. A vstup vojenského útvaru na Slovensko, vyhlásenie slobody pre slovenský národ a československého štátu na zhromaždení ľudu v Skalici 6. novembra 1918 bolo podľa maďarskej vlády agresiou, narušením nedotknuteľnosti jeho územia.

Aj takéto hodnotenia, povedzme „pluralistické“, boli možné. Zdá sa, že to vyplývalo aj z nadobudnutého vzdelania predtým „urodzeného pána grófa“ ako jurátora (teda právnika), ktorý sa už prestal vystupovať ako šľachtic, stal sa liberálom a občanom a mal blízko k socialistom. Obdobne ako príčinou útlaku a asimilácie Slovákov v Uhorsku nebol maďarský štát, jeho zákony, školstvo, celé zriadenie, ako to vyhlasoval M. Károlyi, ale podľa neho príčinou bola iba „stará maďarská a hriešna vládnuca trieda“, teda iba aristokrati a oligarchovia. Analogicky prezentoval predseda jeho vlády aj nový štát, Maďarskú ľudovú republiku. Medzinárodný politický program a postoj tejto republiky bol podľa maďarského premiéra takýto: 

  1. my sme nová vláda, demokratická, republikánska; nenesieme zodpovednosť za monarchistické vlády uhorských grófov, ktorí viedli vojnu a boli v nej porazení;
  2. nové štáty podľa neho môžu vzniknúť nie ich vyhlásením domácimi odbojovými silami – ale až mierovou konferenciou;  
  3. rovnako aj hranice nových štátov sa dohodnú a určia až na mierovej konferencii, po vojne;
  4. dovtedy územie bývalého Uhorska, vrátane Horného Uhorska spravuje a bude spravovať maďarská vláda, prostredníctvom svojich štátnych orgánov, t.j. vojska, žandárov, úradníkov verejnej správy.

Tieto slová a vety boli vyslovené koncom novembra 1918. Pritom  mierová zmluva s Maďarskom bola podpísaná až 6. júna 1920 v zámku Trianon a ratifikovaná (schválená parlamentmi štátov zmluvných strán a podpísané hlavami štátov až koncom novembra 1920. Znamenalo by to, že ešte dva roky po vyhlásení československého štátu  by Slovensko spravovali maďarské vojenské a administratívne sily vyznačujúce sa vrchnostenským násilím, útlakom vôbec. Maďarské ozbrojené sily, úrady, by takto podľa programu maďarskej vlády z novembra 1918 odišli z územia Slovenska, opustili by ho najskôr na Vianoce 1920, možno  a to nebolo isté, až po uplynutí  dvoch dlhých rokov. Maďarská vláda súčasne žiadala mocnosti rozhodujúce na mierovej konferencii v Paríži, aby sa na Slovensku konal plebiscit, teda ľudové hlasovanie. Obyvatelia Slovenska mali v plebiscite odpovedať na otázku, do ktorého štátu chce Slovensko a Slováci, všetci obyvatelia patriť. Vzhľadom na stupeň odnárodňovania Slovákov, kultúrnej, sociálnej  ubitosti našich dedov a pradedov, biednych roľníkov pánmi veľkomožnými, nie je ťažké retrospektívne sa domnievať, ako by dopadol plebiscit, aký by bol jeho výsledok, najmä ak by sa hlasovanie konalo za prítomnosti maďarského úradníctva a žandárov.

Maďarská Károlyiho vláda opierala svoje stanovisko o uzavreté belehradské prímerie s vojskom Dohody, ktoré vyhlásili 13. novembra 1918. Právnická ekvilibristika pánov z vlády v Budapešti bola taká veľkolepo tvorivá, že oznamovali obyvateľstvu aj susedným štátom, že uzavretím prímeria štáty Dohody uznali maďarský štát ako nový nástupnícky štát po Uhorskom kráľovstve a urobili aj ďalšie doslova salto mortale, a to v tom zmysle, že oznámili, že vraj nový štát, Maďarská ľudová republika, nie je porazeným štátom vo vojne, ale neutrálnym štátom. Znenie belehradského prímeria, ktoré neurčilo demarkačnú čiaru pre maďarské vojsko na severe bývalého Uhorska vyložili tak, že podľa tohto prímeria má maďarská vláda právo spravovať celé jeho severné územie, teda aj Felvidék, t. j. Slovensko. Na základe tohto výkladu na územie Slovenska vyslala maďarské vojsko, ktoré kruto potláčalo národné oslobodzovacie hnutie, najmä na dedinách priamo strieľali tých, ktorí odmietali patriť do Maďarska. Nasadili tu spolu vojskom, žandármi aj notárov, okresných náčelníkov a županov. Vykonávali tu doslova trestné expedície voči, resp. československým silám.

Spomenuté programové stanovisko maďarskej vlády malo viaceré roviny. Prvé sa od pravdivého výroku (nie sme vláda grófov) rozvinulo do ideologickej nabubralosti a vyústilo do alibizmu (nie sme zodpovední ako štát za vojnu) a priamo do klamstva, že sme nie porazený, ale neutrálny štát. Tézy o tom, že nový štát vzniká a jeho hranice určuje až mierová konferencia, atakovali vlastne československý štát. Prvé tvrdenie, že nový štát vzniká až výrokom mierovej konferencie, platilo pre pomery koncom 19. storočia, keď rozhodnutím mierových konferencií vznikol napríklad bulharský a srbský štát. V dôsledku veľkej ruskej revolúcie z roku 1917 a vyhlásení prezidenta USA W. Wilsona novou zásadou medzinárodného práva, ktorá sa presadila ako všeobecne platná, sa stal princíp práva národa na sebaurčenie až do vytvorenia svojho štátu. Sebaurčovaciu vôľu národa teraz už netvorili veľmoci, ale veľmoci túto vôľu potvrdzovali. Nebolo to však nedôležité. Iný bol právny stav pri určení štátneho územia, štátnych hraníc nových štátov. Prevládal tu ešte stále názor, že to patrí do kompetencie mierovej konferencie, a že rozhodnutie mierovej konferencie nemá iba potvrdzovací či deklaratórny význam, ale význam konštitučný. Osobitne závažná bola však situácia spojená s výkladom a uplatňovaním belehradského prímeria. Interpretovala a aplikovala sa aj tak, že mocnosti Dohody priznali maďarskému štátu právo držať a spravovať severné územie bývalého a už zaniknutého Uhorska. Ako keby mu priznali právo, aby na Slovensku uplatňovalo svoju brachiálnu silu maďarské vojsko, úradníctvo teda, aby sa tu uplatňovala právomoc maďarskej vlády. Bol by to súčasne veľký zásah do suverenity ČSR, ktorá by tým nemala právo na územie Slovenska minimálne do rozhodnutia mierovej konferencie. Ustanovenia belehradského prímeria boli v rozpore až priamo vylučovali postavenie ČSR ako nového štátu, ktoré bolo uznané veľmocami už 15. októbra 1918. Štáty tvoriace Dohodu ho uznali už vtedy s výslovným výrokom, že jeho teritoriálnou súčasťou sú územia – Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska (!). Toto protirečenie medzi medzinárodným uznaním ČSR, výslovne s územím Slovenska, a ustanovením belehradského prímeria, podľa ktorého Maďarsko malo administratívnu právomoc na Slovensku, bolo treba riešiť a vyriešiť. Pri vyriešení tejto medzinárodnoprávnej komplikácie sa vyznamenal v Paríži Dr. E. Beneš, a vo vlasti Dr. K. Kramář – predseda vlády ČSR.

Súčasne s týmto právnym sporom, sporom o územie Slovenska, sa vykryštalizoval aj ďalší spor, a to právny problém o otázke prináležitosti Prešporka. Spochybňovalo sa, či už bolo rozhodnuté, že Prešporok patrí do ČSR a či Československo tu bude vykonávať úplnú zvrchovanosť, alebo o jeho štatúte sa rozhodne až na mierovej konferencii v Paríži. V tomto prípade a dovtedy by československé vojsko, ktoré oslobodilo Prešporok na nový rok 1919, a ktorému velili talianski dôstojníci, bolo iba v pozícii vojenského okupanta. Civilnú správu mali naďalej vykonávať maďarské orgány mesta. Uvedené otázky sa museli riešiť a riešili v záujme nového československého štátu, ale primárne v záujme a v prospech Slovenska, príslušníkov slovenského národa.

Na riešení vo svoj prospech pracovala a podnikala kroky aj maďarská republikánska vláda. Kombinovala násilie a represie voči slovenským, národne aktívnym konaniam v obciach na Slovensku s politikou sľubov, ponúk možno reálnych, ale najmä typicky aristokraticky, či veľkopansky pokryteckých. Pre členov vedenia Slovenskej národnej rady poslala maďarská vláda do Zvolena aj mimoriadny vlak, s vagónmi luxusne zariadenými na úrovni vozňov uhorského kráľa. Zo Zvolena v ňom cestovali predseda SNR Dr. M. Dula, Dr. Medvecký, Dr. Bazovský a ďalší. V Budapešti ich ubytovali v „päťhviezdičkovom hoteli“ a tu sa k nim pripojil aj Milan Hodža, ktorý sem bol vyslaný československou vládou na vyriešenie finančných otázok. Predstavitelia SNR rokovali s maďarským ministrom pre národnosti. Rokovania vyústili do prísľubu, že Slovensko môže mať, resp. bude mať v novom maďarskom štáte postavenie autonómie s právomocami tzv. impéria, t.j. politickej autonómie, ktorá bude mať zákonodarnú kompetenciu na Slovensku. Rokovanie sa ukončilo 30. novembra 1918. 
V kontexte invázie maďarských vojenských jednotiek na Slovensko po 14. novembri 1918 ich represálií, ako aj na druhej strane úsilia o vstup československých jednotiek sa uskutočnilo aj rokovanie M. Hodžu s maďarským ministrom obrany. Dňa 3. decembra 1918 dosiahli dohodu o demarkačnej čiare medzi maďarskými a československými vojenskými silami. Maďarskí vojaci sa mali stiahnuť z územia Slovenska na juh za túto čiaru a tým by skončilo prenasledovanie slovenských občanov. Podľa dohodnutej demarkačnej línie, ktorá viedla hlboko do slovenského etnického územia, okrem Prešporka maďarskej strane mali patriť všetky mestá na juhu Slovenska (od Nitry cez Levice, Lučenec a Košice). Celkove to bolo rozsiahlejšie územie Slovenska v prospech maďarských vojenských síl, ako získal M. Horthy o dvadsať rokov (2. 11. 1938) od Ribentropa a Ciana podľa Viedenskej arbitráže. Bolo to zdržiavanie, úsilie predísť krvipreliatiu na dedinách. Tak zdôvodnil toto svoje konanie M. Hodža. Čakali sme na príchod našich vojakov, legionárov z Talianska. Nechceli sme ďalšie „trestné expedície“ na Slovensku. Ako nebezpečné paktovanie, dokonca vedenia SNR proti Československu, ktorým hrubo porušili aj výlučnú právomoc vlády ČSR rokovať so zahraničím, s cudzími štátmi, tak to pochopili a posudzovali toto konanie SNR a Dr. Hodžu členovia Slovenského klubu v Národnom zhromaždení a to Dr. V. Šrobár, Dr. I. Dérer a ďalší. Znepokojilo to čiastočne aj zahraničie a zasiahla československá vláda.  Predseda vlády K. Kramář odvolal M. Hodžu z Budapešti. Demarkačná čiara nenadobudla platnosť. Obdobne ako sľúbená autonómia z Budapešti. Príčina bola príliš jasná. Slovensko nie je súčasťou maďarského štátu. Týmito udalosťami došlo však k nedorozumeniu s časťou SNR, ktorá rokovala o autonómii Slovenska v rámci Maďarska. Prejavilo sa to následne aj politickou nevraživosťou, politickým súperením medzi jednoznačnými stúpencami československého štátu, ktorí dostali aj epiteton „čechoslovakisti“, a medzi tými osobnosťami, ktoré sa aj v rámci ČSR orientovali autonomisticky a SNR tu mala mať isté štátoprávne postavenie. Politickú nedôveru Dr. V. Šrobára voči vedeniu SNR možno vytušiť aj za jeho rozhodnutím, ktorým ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska vydal nariadenie o zrušení SNR začiatkom januára 1919. Zdôvodnil ho tým, že Slovensko, slovenský národ má svoju vládu a parlament vo vláde ČSR a v Národnom zhromaždení – a dvojvládie –, v ktorom by partnerom bola SNR, nie je v súlade s týmto právnym stavom. Vo vzťahu k zahraničiu, k iným štátom, teda aj maďarskému štátu môžu za ČSR vystupovať a konať len tieto orgány štátu. Československé vojsko je súčasťou vojsk Dohody a o demarkačnej čiare medzi nimi a vojskami nepriateľského štátu, teda aj Maďarska, môže rozhodnúť len najvyššie velenie Dohody, a to maršal F. Foch a orgány týchto štátov; pred začiatkom mierovej konferencie takto konať bolo poverené Francúzsko a jeho minister zahraničných vecí Pichon. Následne sa aj takto postupovalo.  


III.


V  novembri 1918, približne od jeho polovice, sa zviedol na najvyšších fórach Francúzskej republiky (ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vojny) a na najvyššom vojenskom veliteľstve Dohody uskutočnil aj veľký právnický boj, resp. zápas o medzinárodnoprávne postavenie Slovenska. Podnietili ho rozsiahle politické, diplomatické a vojenské aktivity maďarskej vlády. Proklamácia predsedu vlády o invázii a okupácii Uhorska československým vojskom z 11. novembra, intervencie aj u vysokých predstaviteľov dohodových štátov, vrátane prezidenta USA Woodrowa Wilsona. Všetko to podnietilo tento právny zápas. Predmetom sporu bola otázka právnej relevancie belehradského prímeria, ďalej právneho jestvovania, resp. zániku uhorského štátu, ako aj právne zistenie, či Maďarská ľudová republika vyhlásená 14. novembra 1918 nadobudla, alebo nenadobudla medzinárodnoprávnu subjektivitu. Osobitne spornou témou bola otázka, či stále platí doterajšie ustanovenie medzinárodného práva, že nový štát (konkrétne aj československý štát) vzniká až rozhodnutím mierovej konferencie a či táto má aj výlučné právo určiť hranice nového štátu. A napokon či až do rozhodnutia mierovej konferencie o vzniku nového štátu a do určenia jeho hraníc, dovtedajší suverén, vykonáva správu nad územím, ktoré doteraz patrilo jemu, a ktoré sa má stať územím nového štátu. Práve tento posledný problém bol kardinálnym problémom celého sporu, ktorého riešenie záviselo od posúdenia a rozhodnutia právneho významu belehradského prímeria, teda prímeria, ktoré uzatvorilo Maďarsko s generálom Franchetom d'Esperey, veliteľom východnej armády Dohody. Uvedená armáda postúpila z Bulharska, ktoré kapitulovalo, cez Srbsko na južné hranice Maďarska.

Maďarská vláda interpretovala belehradské prímerie ako uznanie maďarského štátu, ako uznanie integrity Uhorska spojencami víťaznej Dohody a ako dôvod proti vojenskému ovládnutiu Slovenska československým vojskom a štátnymi úradmi. Situáciu komplikovala skutočnosť, že predseda vlády Francúzska Georges Clemenceau dal generálovi na dohodnutie osobitného prímeria súhlas. Ale v telegrame mu zdôraznil, že sa prímerie nemá dotýkať žiadnych politických otázok. V tomto zmysle relatívne nevýznamné ustanovenie, že sa zatiaľ ponecháva pod správou maďarských úradov celé uhorské územie (okrem Chorvátska a Slavónska), vyložila maďarská vláda tak, že územie Slovenska je uznané za jej teritoriálnu súčasť. Vyvodzovala z toho ďalej, že tu má právo vykonávať správu, môže z neho ako agresorov či okupantov vojensky vytlačiť československé vojsko a aj represívne zasiahnuť proti Slovákom, ktorí sa prejavili v obciach a mestách ako priami prívrženci ČSR, ako osoby, ktoré tento štát uvádzali na Slovensku do života.

Od druhej polovice novembra až do prvej dekády decembra 1918 Dr. Beneš už ako minister zahraničných vecí medzinárodnoprávne uznanej ČSR mal v Paríži každodenné diskusie, intervencie, výklady a rokovania s vojakmi a politikmi. Menovite na francúzskom ministerstve zahraničných vecí, aj u ministra Stephena Pichona, predsedu vlády Georgea Clemenceau a maršála Ferdinanda Focha, najvyššieho veliteľa vojsk Dohody. Rokoval aj s predstaviteľmi Veľkej Británie a USA. Poukázal aj na nevyhnutné následky maďarskej akcie, ktorými by bol skôr či neskôr nový vojnový konflikt. Medzinárodnoprávne uznanie vzniku československého štátu Francúzskom už 15. októbra 1918 (a do 24. októbra všetkými mocnosťami Dohody) obsahovalo aj uznanie, že teritoriálne ho tvoria „krajiny české a slovenské“, ktorých politické záležitosti vedie „dočasná národná vláda“, ktorá ako taká vstupuje oficiálne do styku so Spojencami, ako vláda predstavujúca práva „samostatného československého národa“. Podľa tohto uznaného územného rozsahu ČSR by sa jej uznanie dostalo do vylučujúceho sa vzťahu s ustanovením belehradského prímeria. Podľa maďarského výkladu tohto prímeria bola totiž ním uznaná aj územná integrita uhorského (maďarského) štátu, ako aj právo spravovať a vykonávať zvrchovanosť nad územím Slovenska. Dva právne úkony urobené Dohodou si odporovali, vylučovali sa. Pri rokovaniach Dr. Edvard Beneš zistil, že jestvovali určité rozpory medzi dohodovými vojakmi a politikmi. Po pomerne zložitých, dlhotrvajúcich rokovaniach, vyjasňovaní názorov, prevážilo stanovisko politikov. Po zvážení ho prijali aj vojaci, francúzske ministerstvo obrany a vojenské velenie Dohody. Vyjadrilo ho v príslušných diplomatických nótach, Fochovej z 3. decembra a Pichonovej z 21. decembra 1918.

Premisou pre konkrétne závery mocností Dohody bola nasledujúca právna konštatácia. „Maďarská ľudová republika“ (Károlyiho) nebola právne uznaná žiadnym štátom Dohody a teda medzinárodne nejestvovala. Maďarská vláda nemala preto status vlády právne uznaného a jestvujúceho štátu, ale podľa medzinárodného vojnového práva mala status tzv. lokálneho orgánu, ktorý nebol oprávnený uzatvárať dohodu o prímerí. Francúzsko, ktoré jednalo v mene Spojencov jednoznačne a dôrazne vyhlásilo:

  1. Mihály Károlyi nie je a nebol uznaný za reprezentanta ani Uhorska, ani za predstaviteľa maďarského štátu. Pre Spojencov tento totiž ešte neexistoval, pretože spojenci vôbec nijako doteraz neuznali ani štát a vládu maďarskú;
  2. prímerie s Károlyim právne neexistovalo nielen pre Spojencov, ale právne nejestvovalo vôbec. Platné bolo prímerie (pre už bývalé, teda zaniknuté) Rakúsko-Uhorsko uzatvorené v Padove, 3. novembra 1918, ktoré platilo naďalej pre územia tejto ríše, aj pre územie Uhorska, ktoré sa medzitým oddelilo od tejto monarchie a transformovalo sa na maďarský štát vyhlásený za republiku, ktorý ale právne pretože nebol uznaný, zatiaľ nejestvoval;
  3. právne nejestvujúcim prímerím nebola, ani nemohla byť žiadnym spôsobom uznaná integrita Uhorska (Mihály Károlyi z neho vyvodzoval nepoctivé konzekvencie, najmä extenzívnym výkladom článku 17 belehradského prímeria);
  4. ustanovenia v právne nejestvujúcom prímerí konkrétne o tom, že Maďarsko bude ďalej samotne administrovať (vykonávať správu) na území Uhorska (aj tzv. severného Uhorska, teda Slovenska) boli neprijateľnými aj preto, že boli v rozpore s duchom a literou dohôd a dohovorov o uznaní Československého štátu.

Najzávažnejším argumentom však bolo, že Spojenci uznali štát československý, a tým fakticky i právne nemohla jestvovať a neexistovala integrita Uhorska. A Československo ako štát právne jestvoval od jeho uznania Francúzskom od 15. októbra 1918 a patrilo k nemu, podľa výslovného znenia tohto uznania aj územie Slovenska (zatiaľ bez vymedzenia hraníc). Maďarská vláda sa usilovala dosiahnuť právnu zmenu, alebo návrat k uznaniu jej právnej axiómy, že nový štát vôbec právne vzniká, jeho územie a hranice sa zásadne a výlučne určujú len na základe rozhodnutí mierovej konferencie a na nej uzavretých medzinárodných zmluvách. Do presadenia tohto stanoviska ako záväzne platného sa usilovala maďarská diplomacia celou svojou iniciatívou, komunikáciou a kontaktmi s predstaviteľmi štátov dosiahnuť tento výsledok. V období približne od 11. novembra do 3. Decembra, resp. až do 21. decembra sa pokúsila dosiahnuť tento zvrat vo vývoji medzinárodného práva, ktoré sa prijatím a uplatňovaním zásady sebaurčenia národov demokratizovalo. (Usilovala sa o to aj rokovaniami s predstaviteľmi Slovenskej národnej rady o navrhovanej autonómii Slovenska, resp. podľa nej o tzv. impériu, po ďalšie uzavretím dohody o demarkačnej čiare uzavretej s Dr. Milanom Hodžom). Rezultát novej maďarskej diplomacie po dočasnom páde aristokratických uhorských diplomatov sa nedosiahol, bol zvrátený. Celá táto problematika viedla k rozhodnutiu a rozťatiu tohto gordického uzla nebezpečného pre Slovensko. Viedla k tomu, že štáty Dohody zaujali zásadné stanovisko.

Štáty Dohody ako víťazné štáty po uzavretí prímeria s Rakúsko-Uhorskom, ako aj Nemeckom (3. novembra a 11. novembra 1918), mali prijať kvalitatívne nové rozhodnutie s medzinárodnoprávnou silou precedensu, v  dvoch kardinálnych záležitostiach: definovania skutočností, ktorými sa konštituuje štát; a definovania podmienok pre určenie územia nového štátu, pre definovanie jeho štátnych hraníc. Zánik habsburskej monarchie bol spojený so vznikom nových štátov, ktoré sa konštituovali nie podľa tzv. historického práva, nie podľa dynastického práva, nie podľa rozhodnutia veľmocí na mierovej konferencii, ale podľa práva príslušného národa, práva národov, na štátne sebaurčenie. Právnický spor, medzinárodnoprávny zápas o Slovensko o jeho štátnu identitu, o jeho územie a hranice, viedol aj k zmenám v medzinárodnom práve, k jeho demokratickému posunu.

Rozhodnutie štátov Dohody do istej miery vytvorilo, ale v podstatnej miere potvrdilo už kreovaný medzinárodnoprávny stav, jeho platné súradnice s konštatáciou, že Československo ako štát právne jestvuje. A ďalej, že Slovensko je československým štátnym teritóriom od vzniku ČSR. Československé vojenské jednotky takto vstúpili na svoje štátne územie, teda oprávnene a regulárne v súlade s medzinárodným právom. Odmietli sa tvrdenia vlády Mihálya Károlyiho, že vstup československých vojsk na Slovensko bol inváziou, agresiou a okupáciou. Odmietnutie obvinenia z týchto deliktov vyplývalo aj z právneho stanoviska, že Slovensko nie je súčasťou maďarského štátu. Viedlo k rozhodnutiu, že maďarský štát nie je oprávnený svojimi vojenskými útvarmi chrániť územnú integritu Uhorska (Maďarska). Odmietlo a neuznalo sa aj jeho údajné právo, s ktorým operoval, že maďarský štát bude spravovať Slovensko až do mierovej zmluvy (vojensky a administratívne právne), ktorá rozhodne s konštitutívnymi účinkami o statuse Slovenska. Neprijalo ani návrh, aby sa o Slovensku konal plebiscit. Naopak záverom bolo, že maďarské vojsko a administratívne úrady protiprávne pôsobia na československom štátnom teritóriu, teda na Slovensku. Maďarské vojská sú preto povinné opustiť (evakuovať, resp. vypratať) územie Slovenska, ktoré je územím Československa.

Dvomi diplomatickými nótami predstaviteľom Dohody sa vyriešili uvedené právne problémy. Prvou bola nóta najvyššieho veliteľa spojeneckých vojsk maršala Ferdinanda Focha, ktorá bola doručená maďarskému premiérovi v Budapešti dňa 3. decembra 1918. Maďarskú vládu v nej vyzýval, aby bez odkladu odvolala svoje vojsko zo slovenského územia. V poradí druhým diplomatickým zákrokom bola nóta ministra zahraničných vecí francúzskej republiky Stephena Pichona, z 21. decembra 1918, ktorá bola doručená premiérovi Mihályovi Károlyimu dňa 24. decembra v Budapešti. Právne mimoriadnym ustanovením v nej bolo, že francúzska vláda usúdila, že československý štát musí mať na základe uznania, ktoré sa mu dostalo od spojeneckých štátov až do rozhodnutia mierového kongresu ako svoje hranice, doterajšie hranice historických provincií Čiech, Moravy a rakúskeho Sliezska. Čo sa týka Slovenska, jeho hranica musela byť stanovená takto: Dunaj, od dnešnej hranice Uhorska až k rieke Ipeľ, odtiaľ tok rieky Ipeľ až k mestu Rimavská Sobota, potom priama čiara od západu k východu až k rieke Uh a odtiaľ potom tok rieky Uh (na sever) až ku hranici Haliča.

Územie Slovenska tak získalo, historicky prvýkrát, svoje vymedzenie. Historicky prvý raz boli určené jeho medzinárodnoprávne záväzné hranice. Mali dočasnú platnosť. Mierová konferencia (kongres mieru) mala o nich rozhodnúť s definitívnou a záväznou platnosťou. Dosiahol sa tak určitý významný posun aj v medzinárodnom práve vôbec. V spore o Slovensko dali štáty Dohody za pravdu československému stanovisku, jeho právnej téze, ktorú zastával v tomto spore, že o vzniku a jestvovaní československého štátu rozhodli medzinárodné uznania spojeneckých vlád. Právna téza, svojho druhu „petit“, formulácia čoho sa ČSR ako sporná strana v tejto kauza domáhala, nadobudla záväznosť, stala sa právom. Platila v tom zmysle, že toto právo už nepatrilo výlučne a výhradne kongresu mieru (mierovej konferencii), ako to bolo doteraz. Mierová konferencia  rozhodovala o vzniku nového štátu s konečnou platnosťou a to o jeho právnom jestvovaní. Ale toto rozhodnutie mierovej konferencie nemalo už konštitutívne atribúty v tom zmysle, že by až ním vznikol nový štát. Rozhodnutie mierovej konferencie nemalo konštitutívnu právnu relevanciu, ale relevanciu deklaratívneho, resp. potvrdzujúceho významu. Po ďalšie medzinárodnoprávnym úkonom dohodových vlád o uznaní dočasnej československej vlády (15. až 22. októbra 1918) sa určovali aj hranice štátu vzniknutého z takéhoto z uznania. Kongres mieru (mierová konferencia) mal právo ich zmeniť, resp. rozhodnúť o nich definitívne, s konečnou platnosťou. Uvedenými závermi sa inkluzívne, imanentne rozhodlo o tom, že mierová konferencia už nebude rokovať o zásadnej otázke Slovenska, jeho štátnej príslušnosti ani o jeho území. Celkove dejinne výnimočná pre Slovákov, excelentným významom pre slovenský národ je formulácia obsiahnutá v nóte Stephena Pichona, že „hranice československého štátu na Slovensku sa určujú, vyznačujú podľa historických hraníc slovenskej krajiny“. Slovensko malo teda hranice ustanovené podľa dvoch kategórií, podľa ktorých sa určovali štátne hranice, a to hranice prírodné a prirodzené a hranice historické. Bola to formulácia právne významná a excelentná, výnimočná pre dejiny Slovenska a Slovákov, bola pre nich zadosťučinením, satisfakciou. Slovensko má hranice historické (!) a súčasne prirodzené (!).

Československý štát na území Slovenska tak dostal, mal medzinárodnoprávne (zatiaľ predbežne) určené hranice, a to južné a východné hranice Slovenska. Hranice ČSR takto vymedzené sa stali aj demarkačnou líniou, za ktorú bolo povinné ustúpiť maďarské vojsko, po výzve generála d'Esperay, ktorý vydal v súlade s nótou francúzskeho ministra Stephena Pichona. Zhrňujúco možno takto konštatovať, že sa vyriešila druhá podstatná záležitosť, predpoklad pre riešenie právneho postavenia Slovenska, pre jeho medzinárodnoprávnu prináležitosť k ČSR.
 

IV.
 

Maďarská vláda M. Károlyiho stála na stanovisku, ktoré bola vyjadrené v koncepcii „neobmedzenej dispozičnej právomoci mierovej konferencie“. Mierová konferencia, nie samotné národy mala podľa nich, podľa tejto koncepcie rozhodnúť o tom, či príslušný národ bude mať alebo nebude mať svoj vlastný národný štát, či sa pripojí k inému národu, spojí sa s ním do spoločného, resp. do jednotného štátu. A súčasťou tejto právomoci mierovej konferencie bolo imanentne aj určenie štátnych hraníc tohto nového národného štátu.

Vláda M. Károlyiho týmto postojom, právnymi argumentmi odmietala prijať nový medzinárodnoprávny stav, ktorý sa vytvoril najmä v priebehu druhej polovice októbra 1918, aj ako rezultát národnooslobodzovacieho boja československého, juhoslovanského aj rumunského, ale aj poľského ľudu. Uvedený nový právny stav vytvorilo uznanie československej vlády a československého štátu západnými veľmocami (po 15. októbri 1918). Uznaním československej vlády implicitne bolo Slovensko  uznané za súčasť československého štátu. Právne už Slovensko nepatrilo do Uhorského kráľovstva aj preto, že uhorský štát prestal právne jestvovať. Nóta prezidenta USA W. Wilsona z 18. októbra a odpoveď ministra zahraničných vecí J. Andrássyho na ňu znamenala právne jednak kapituláciu Rakúsko-Uhorska a po ďalšie, začiatok procesu jeho rozpadu, t. j. zániku oboch monarchii, ktoré habsburské dvojštátie tvorili, teda aj zánik Uhorského kráľovstva. Pre Uhorsko ako súčasť reálnej únie s Rakúskom platili tiež ustanovenia prímeria z 3. Novembra, ktoré podpísali v Padove predstavitelia Dohody s Rakúsko-Uhorskom, ktoré platilo aj pre Zalitavsko. Vznikom národných štátov, ČSR, Rumunska, Juhoslávie, približne od 28., 30. októbra zanikol uhorský štát, podľa medzinárodného práva spôsobom, ktorý sa volá rozpadom. Na území, ktoré tvorilo jadro zaniknutého (historického) Uhorska, ktoré obýval prevažne maďarský národ, sa vytváral transformáciou nový štát už maďarského národa, ktorý bol aj konštituovaný a vyhlásený, po abdikácii kráľa Karola IV. ako nezávislá Maďarská ľudová republika, dňa 16. novembra 1918. Postavenie, status aj mesta Prešporok bol určený, resp. vyplýval z týchto faktorov medzinárodných vzťahov.

ôvodní predstavitelia, ešte stále podľa nich mesta Poszony, a to zástupca mešťanostu (R. Kánya) a tzv. ľudový komisár (Paul Wittich) druhý deň po oslobodení Prešporka (2. januára) československým vojskom, vydali výzvu adresovanú obyvateľom mesta. Oznámili v nej, že protestovali bezodkladne proti obsadeniu mesta a vyjadrili nádej, že „demokracia sveta na mierovej konferencii vyriekne o osude ich rodného mesta súd, ktorý upokojí ustarané matere v našom meste“. Veľkými slovami túto výzvu aj ukončili: „Každý nech koná svoju povinnosť: pracovať a zachovávať pokoj.“ Z výzvy predstaviteľov mesta potom vyplývalo, že obsadenie mesta (predstavitelia magistrátu vyšli s bielou zástavou, kapitulačnú listinu odovzdali vojenskému veliteľovi), presadenie československej štátnej suverenity v ňom, považovali: a) za vynútené vzdanie sa, použitím ozbrojenej presily vojsk Dohody, ktoré obsadili (okupovali) všetky dôležité body a úrady v meste; a mesto sa pod ozbrojenou presilou (kapitulovalo), nekapitulovalo však dobrovoľne; b) obsadenie mesta (okupáciu) považovali za dočasnú, v istom zmysle za protiprávnu; c) Prešporok sa tým nestal súčasťou československého štátu, o jeho statuse (prináležitosti k príslušnému štátu) rozhodne až mierová konferencia; tvrdili ďalej, že d) okupačná mocnosť (ČSR) vykonáva iba vojenskú správu; civilná právomoc patrí magistrátu. Stanovisko dohodových mocností o tom, že mierová konferencia rozhodne o hraniciach štátov výzva predstaviteľov mesta kvalitatívne a podstatným spôsobom rozšírila. Obsahovala stanovisko, že mierová konferencia bude rozhodovať aj o území Prešporku, prešporskej stolice.

Na rozdiel od tohto stanoviska tvrdíme, že Prešporok mal nesporné historicky autochtónne slovanské korene, z ktorých sa vyvinul slovenský národ, ďalej že aj samotná prešporská župa bola z hľadiska národného zloženia jej obyvateľov prevažne slovenská. Významný počet neslovenského obyvateľstva, najmä maďarského sa vyvinul štátne organizovanou maďarizáciou Slovákov, a po ďalšie, že pre právo národa pri uplatnení rozsahu územia sa zohľadňuje aj faktory etnické, ale aj hospodárske, komunikačné, aj vojensky strategické. Ďalším argumentom bola skutočnosť, že slovenský národ je súčasťou československého národa ako politického národa a subjektu medzinárodného práva, ktorý svoje sebaurčenie má právo uplatniť aj v priestore Karpát a Dunaja.

Protest proti obsadeniu, resp. právnou terminológiou, proti okupácii, tentoraz prešporskej univerzity a jej zabraniu ako majetku československému štátu, podal ako prvý, rektor prešporskej univerzity Dr. Ödon Pölner (v maďarskom jazyku, vo francúzskom sa podpisoval menom Edmond Polner) dňa 10. januára 1919. Názov mesta, v ktorom sídlila Alžbetínska univerzita aj vo francúzskom texte verbálneho protestu, rektor uviedol v znení ako Poszony, teda po maďarsky. Svoju argumentáciu a právnu odôvodnenosť svojho protestu zakladal a opieral na  ustanoveniach medzinárodného vojnového práva pozemného, konkrétne na „Dohovore o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny“, ktorý bol uzavretý na II. haagskej mierovej konferencie v roku 1907 a účinnosť nadobudol v januári 1910. Rektor prešporskej univerzity Ödon Pölner sa výslovne dovolával ustanovení článkov 55 a 56 tohto dohovoru (konvencie), ktoré patrili do oddielu s názvom „Vojenská moc na obsadenom nepriateľskom území“.

Podľa ustanovenia článku 55. citovaného dohovoru „okupačný štát má sa pokladať len za správcu a užívateľa verejných budov, nehnuteľností, lesov a pôdohospodárskych závodov, ktoré patria nepriateľskému štátu a sú v obsadenom území. Má podstatu týchto majetkov (statkov) zachovávať neporušenú a spravovať ju podľa pravidiel o požívacom (užívacom) práve“. Za okupačný štát považoval rektor E. Polner v prípade Prešporka v januári 1919 československý štát. Prešporskú univerzitu, jej budovy pokladal za verejné budovy, ktoré patria Maďarsku, ako nepriateľskému štátu a sú na obsadenom (okupovanom) území. Územie mesta Prešporok kvalifikoval rektor E. Polner vlastne ako územie maďarského štátu, ktorý československý štát ako nepriateľský štát obsadil. Z tejto premisy robil pán rektor záver (konklúziu) že československý štát – je iba správcom a užívateľom budov prešporskej univerzity.

Ustanovenie ďalšieho článku dohovoru z Haagu z roku 1907 a to článku 56 znelo: „Majetok obcí a ústavov venovaných bohoslužbe, dobročinnosti, vyučovaniu, umeniu a vede, treba aby patril štátu, a nech je pokladaný za súkromné vlastníctvo. Každé zabavenie, úmyselné zničenie alebo porušenie podobných ústavov, historických pamiatok alebo umeleckých a vedeckých diel je zakázané a musí byť potrestané.“ Budovy prešporskej univerzity sa nachádzali na území právne jestvujúceho československého štátu, ktorý presadil a uplatnil svoju zvrchovanosť na svojom uznanom štátnom území. Súčasťou uplatnenia a presadenia zvrchovanosti štátu na území mesta Prešporok bolo, že československý štát tu uplatnil aj svoje vlastnícke právo k verejným budovám a zariadeniam, ktoré sa stali jeho majetkom. Budovy a zariadenia prešporskej univerzity, ktoré od 28. októbra 1918 sa stali eo ipso (originárnym spôsobom) majetkom ČSR, by mohli zostať vo vlastníctve maďarského štátu jedine v tom prípade, že by boli vyňaté z československej jurisdikcie. Nemali a nenadobudli však takýto status.

Dňa 8. januára 1919 komisia poverená vládou ČSR a ministerstvom vyučovania predložila županskému úradu v Prešporku správu – pre informáciu o stave prešporskej univerzity, zároveň komisie zabavovacej (konfiškačnej) v mene československej vlády. Komisia vyhlásila, že dňom 8. januára 1919 celá univerzita a všetko jej zariadenie prechádza do majetku československého štátu. Podľa zápisu v správe sa profesori fakulty právnickej a filozofickej až na niektoré výnimky zachovali chladne, prejavovali pritom presvedčenie, že obsadenie Prešporka je dočasné („prozatímní“) a oni uznajú len definitívnu úpravu prostredníctvom mierovej konferencie“. Vyslovil sa tak rektor, univerzitný profesor štátneho práva Dr. Ödön Pölner. Na rozdiel od neho riaditelia všetkých ústavov s prodekanom medicínskej fakulty na čele dosvedčovali, že chcú zostať v novom štáte a dúfali, že im bude daná lehota, do ktorej sa môžu naučiť po česky.  

Rektor prešporskej univerzity a aj spomínaní profesori filozofickej a právnickej fakulty vychádzali a uplatňovali úzko právne chápanie pojmu obsadenia, okupácie územia, ku ktorému môže dôjsť podľa citovanej konvencie po splnení dvoch podmienok a to: za vojny a voči nepriateľskému štátu (t.j. obsadené, resp. okupované môže byť len územie nepriateľského štátu). Podľa úpravy právneho inštitútu obsadenia teda okupácie v Dohovore prijatom na mierovej konferencii v Haagu v r. 1907 bolo uvedené: k okupácii (k obsadeniu) mohlo dôjsť len „skutočným vojenským obsadením“ a bolo dovŕšené vtedy ak „územie bolo skutočne v moci nepriateľskej armády“. Úprava mala aj ďalšie znaky pojmu „okupácie“ . Právne to mal byť stav provizórny a dočasný; ďalej okupačný štát mal iba faktickú moc, ktorú aj vykonával, zakázané bolo nútiť obyvateľstvo obsadeného územia k prísahe vernosti nepriateľskej mocnosti, rešpektovať sa mali práva rodiny, život osôb, súkromné vlastníctvo a náboženské presvedčenie. Okupačný štát na obsadenom nepriateľskom území – mal vojenskú moc, suverenitu (zvrchovanosť) relatívnu, nie absolútnu. Platilo to vyslovene v prípade, že vojská štátu, obsadili územie, ktoré patrili inému štátu, a to vyslovene štátu proti ktorému viedol vojnu a vyhlásil mu vojnu regulárnym spôsobom. Ak Prešporok, jeho územie patrilo štátu, ktorého vojská ho obsadili, nedošlo tým k jeho vojenskej okupácii a neplatili tu citované ustanovenia z dohovoru v Haagu.

Podstata protestu rektora prešporskej univerzity bola takáto: ČSR podľa neho bola okupačnou mocnosťou, mohla preto vykonávať iba vojenskú, nie civilnú právomoc, a v Prešporku mala relatívnu suverenitu. V spore s týmto stanoviskom poukázal československý župan S. Zoch na pochybenie rektora v premise a v konštrukcii jeho argumentácie. Československé vojsko vojenským obsadením územia Prešporka neobsadilo (neokupovalo) nepriateľské územie. Obsadilo medzinárodne právne uznané územie československého štátu, teda územie svojho vlastného štátu. V dôsledku tohto zásadného a pravdivého argumentu – padali všetky vývody, úsudky a závery rektora. Československý štát na území Prešporka prostredníctvom svojho župana, ktorým bol S. Zoch vykonával všetky právomoci štátu t.j. absolútnu suverenitu, jej súčasťou bolo aj prevzatie majetku univerzity. Akademicky a na akademickej pôde bolo možné viesť diskurz o právnych otázkach spojených s obsadením Prešporka československým vojskom, resp. s presadením suverenity ČSR na území mesta a župy. Župan S. Zoch v tom istom protokole, v ktorom je zaznamenaný protest rektora E. Polnera proti obsadeniu univerzity je aj zápis o požiadavkách župana Samuela Zocha, aby sa poslucháči univerzity zdržali akcií proti československému štátu. Podnecovanie proti štátu, proti jeho zvrchovanosti, územnej celistvosti, vojsku, orgánom štátu a verejnej správe, agitácia, provokovanie a podnecovanie proti nim  kvalifikoval ako trestný čin (resp. zločin či prečin) aj recipovaný trestný zákon platný na Slovensku, ako aj zákon o mimoriadnych prechodných opatrenia na Slovensku (64/1918 Zb.). Vo svojich vyhláseniach zo dňa 4. januára 1919 o prevzatí moci a o národnostnom programe upozornil aj župan S. Zoch, že sa takéto konania budú trestať. Osobitne pre prešporskú župu a Prešporok vydal vojenský veliteľ mesta analogické predpisy.

Akademický senát prešporskej univerzity, jeho rektor trvali na svojom právnom stanovisku, podľa ktorého po vojenskom obsadení československým vojskom, nie je územie Prešporka definitívne územím československého štátu, že tu československé orgány vykonávajú iba provizórnu, dočasnú a relatívnu zvrchovanosť, že majú právo iba spravovať toto územie a obyvateľstvo až do rozhodnutia mierovej konferencie a že vzhľadom na tento nimi vyvodený a poznaný právny stav – sa odmietajú univerzitní hodnostári zúčastniť na privítaní ministra československej vlády s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. V. Šrobára ( 4. 2. 1919) v Prešporku. Považujú ho za ministra cudzej vlády, cudzieho štátu, ktorý vojensky okupuje Prešporok. Vo vzťahu k účasti na privítaní ministra a ďalších členov československej vlády, zaujal rektor, profesori univerzity pozíciu pasívnej rezistencie. Zdôvodňovali ju dokonca základným ľudským a občianskym právami, konkrétne vlastným svedomím, ktorého dimenziou u nich bola aj vernosť k maďarskému štátu. Ak bola účasť na privítaní predstaviteľa cudzieho štátu  v rozpore s jeho svedomím, dávalo mu, (podľa názoru rektora) právo na slobodu svedomia, právo odmietnuť túto účasť. Základné ľudské právo rektora, profesorov prešporskej univerzity patrilo podľa E. Polnera do rangu základných práv človeka, ktoré je údajne povinný rešpektovať aj župan S. Zoch. 

Odmietnutie svojej účasti na privítaní Dr. Šrobára oznámil rektor županovi S. Zochovi dňa 21. januára 1919. Konanie univerzity malo náboj protičeskoslovenskej provokácie. Podnecovalo celé obyvateľstvo mesta objektívne k pasívnej rezistencie, ako aj k prípadnému aktívnemu odporu proti zvrchovanému výkonu právomoci československých orgánov v Prešporku, proti suverenite ČSR. Aktuálne sa tým agitovalo proti príchodu a usídleniu československého ministerstva pre správu Slovenska v Prešporku a tým k dovŕšeniu trendu na potvrdenie Prešporka ako hlavného mesta Slovenska v ČSR. 

Župan S. Zoch reagoval na tento postup rektora univerzity listom zaslaným na jej adresu dňa 27. 1. 1919 „zatvorením univerzity“: „zatvorením“ v tom zmysle, že tu boli zastavené prednášky (suspendovaná bola výučba), zakázané boli porady akademického senátu, a profesori boli podrobení policajnému dozoru, aby sa zamedzilo ich agitovaniu a podnecovaniu proti privítaniu československej vlády. Univerzita však ďalej jestvovala, mohla pôsobiť odborne a vedecky. Pozoruhodným však bolo, že zdôvodnenie tohto rozhodnutia župana nemalo právnické náležitosti, neuvádzalo paragrafy administratívneho práva, a už vôbec nie trestného práva. Profesorom všeučilišťa (univerzity) vyčítal že neurobili zadosť požiadavkám lojalitynajelementárnejším povinnostiam zdvorilosti. Vzápätí prešiel ku karhaniu slovami kňaza – „ja pred Bohom a pred ľuďmi univerzitnú radu robím zodpovednou za to, keď znemožní mi v Prešporku doterajšie tolerantné, s citmi každého človeka rátajúce pokračovanie (konanie) Považoval to aj za konanie proti jeho humánnemu spôsobu vykonávania úradu, ako aj proti občanom mesta každej kategórie.

Opatrenia proti prešporskej univerzite, jej profesorom boli tvrdé a prísne, možno povedať na úrovni vyhlásenia a uplatnenia režimu výnimočného stavu voči nej. Poznal ich myšlienkový, názorový vplyv na verejnú mienku prešporského obyvateľstva, na jeho postoje a konania. Policajný dozor nad „učbármi všeučilišťa“ s hrozbou vyvodenia najprísnejších poriadkov pri najmenšom prestúpení tohto nariadenia boli mimoriadne hrozivé. Prešporská univerzita a pritom dve jej fakulty, filozofická a právnická, temer bezvýnimočne sa skladajúca z osôb maďarskej národnosti, bola aj skúškou, či je možné, aby bola koexistencia, pokojné spolužitie študentov a učiteľov týchto fakúlt v podmienkach uplatňovania právomoci nového a iba sa vytvárajúceho československého štátu. Profesori lekárskej fakulty si v týchto podmienkach získali dobré meno a obľúbenosť a mali asistentov ktorí prekladali ich prednášky do slovenského jazyka. Župan aj československá vláda počítala s jestvovaním univerzity aj v budúcom akademickom roku, teda 1919/1920, ale už nie  ako s maďarskou vysokou školou, aj keď rátali s tým, že budú jestvovať maďarské katedry. Otázku budúcnosti univerzity však podľa župana S. Zocha malo rozhodnúť Národné zhromaždenie ČSR v Prahe prijatím príslušného zákona. Postavenie univerzity deštruovalo správanie rektora a hodnostárov univerzity, profesorov filozofickej aj právnickej fakulty, ktorí odmietli účasť na privítaní predstaviteľov československej vlády. Potenciálne nebezpečenstvo hrozilo z možného pohybu väčšieho počtu študentov univerzity, mladých ľudí z maďarského územia, ktorí sa ľahko mohli stať obeťami podnecovania proti prichádzajúcim československým ministrom, vojakom. Podľa opatrenia župana boli profesori pod policajným dohľadom, rektor ani dekani nemohli opustiť Prešporok, ale v meste mali plnú slobodu pohybu.

Účasť na privítaní odmietla univerzita a sociálna demokracia nemecká (P. Wittich) a maďarská. „Pre úplnú nelojálnosť voči ČSR“, presnejšie ako osoby podnecujúce proti československej realite, štátnej i vojenskej, ako osoby, ktoré by mohli agitovať a provokovať obyvateľstvo, vyvolať nepokoje, demonštrácie, pouličné protičeskoslovenské aktivity, boli rektor univerzity a šesť socialistov maďarských a nemeckých ešte pred príchodom československých ministrov ministrom županom Zochom internovaní. Druhý deň po príchode boli však všetci prepustení (zadržaní boli od 3. februára do 5. februára 1919). Použité zaisťovacie, preventívne bezpečnostné opatrenia (zadržanie týchto osôb), bolo podľa ustanovení o nedotknuteľnosti osoby, zákonnej podmienky zadržať osobu na základe zákona a spôsobom určeným zákonom, možné iba na základe rozhodnutia súdu, boli opatrením, porušujúcim tieto pravidlá. Patrili však k opatreniam, ktoré príslušné orgány boli oprávnené aplikovať v podmienkach výnimočného stavu, nestability štátnej moci, ohrozenia bezpečnosti verejnej moci. V tomto zmysle ich aj hodnotíme. V podmienkach a pomeroch usporiadaného štátu a stabilizovaného verejného poriadku, pokojného priebehu demonštrácií a vystúpení obyvateľstva sa skutočne hodnotia takéto administratívne-trestné opatrenia, internovanie osôb, prehliadky kancelárií, nebytových priestorov, aj bytov, zrušenie prednášok, policajný dozor nad profesormi univerzity – za drakonické, či drastické. V Prešporku však stále boli mimoriadne pomery – necelý mesiac potom, ako bolo mesto vojensky obsadené, obavy z bezpečnosti ministrov československej vlády, ktorí prichádzali do mesta, boli reálne a oprávnené. Mesto sa iba začalo meniť z mesta nemeckého a maďarského, na mesto československé a slovenské. Pritom vláda v neďalekom Budapešti si naďalej robila nároky na Slovensko a Bratislavu, robila pre splnenie tohto svojho cieľa kroky vojenské, diplomatické, propagačné, agitovala, získavala pre ne maďarské obyvateľstvo. V Prešporku vykonával právomoci v oblasti verejného poriadku vojenský veliteľ mesta. Súčasne tu pôsobil policajný veliteľ mesta, hlavný mestský kapitán. Situáciu vyhrocoval štrajk železničiarov, poštových úradníkov, ďalších štátnych zamestnancov. Organizovali ho nemeckí a maďarskí predáci sociálnej demokracie, ktorí uplatňovali stále vyššie mzdové požiadavky. Práve príchod ministerstva pre správu Slovenska využili na to, aby demonštrovali svoj nesúhlas s pričlenením Prešporka k novému československému štátu. Znamenalo to, že viedli politický štrajk ako formu odporu proti štátu, do ktorého už patrili Slováci. Odmietali, ba neuznávali ich právo na sebaurčenie, právo na svoj štát. Rovnaký zmysel a cieľ mala aj rezistencia profesorov Alžbetínskej univerzity, ktorú viedli v skutočnosti proti československému štátu. Podnietili tým protičeskoslovenské konanie v Prešporku vôbec. Členovia prípravného výboru na  prijatie ministra s plnou mocou pre správu Slovenska („slovenskej vlády“), jeho príchodu do Prešporku, rad radom z neho vystupovali. Celé mesto sa začalo odvracať od jeho privítania. Konanie Alžbetínskej univerzity bolo začiatkom agitácie proti príchodu ministerstva pre správu Slovenska dňa 4. februára 1919. Stupňovanie napätia a odporu vyvrcholil 12. februára 1919 napadnutím československých vojakov zo strany davu, povolenej demonštrácie pred Starou tržnicou. Protičeskoslovenské a promaďarské vášne viedli k smrti viacerých nevinných obetí. Došlo k stavu, na ktorý upozorňoval župan S. Zoch. Znemožnilo sa tým dovtedajšie národne tolerantné spravovanie mesta, pokojné spolužitie troch národných spoločenstiev – maďarskej, nemeckej a slovenskej.

 

Záver
 

Univerzita v Prešporku, Alžbetínska podľa mena, sa z chrámu vzdelanosti a vedy stala podnecovateľom nacionálnej neznášanlivosti a protištátneho konania, pritom ho podnecovala údajnou „slobodou svedomia“. Z ustanovení medzinárodného práva vyselektovala práve tie, ktorými sa mala preukázať protiprávnosť slovenského a československého zápasu o vlastnú slobodu a štátnosť. Aj maďarská vláda v Budapešti žonglovala s právom, a to fiškálsky, proti jeho podstate, ktorou je spravodlivosť. K prijatiu tejto hodnoty bola prinútená vojenskou a politickou silou štátov Dohody jej medzinárodnoprávnymi rozhodnutiami, ktorými uznala československý štát, určila jeho štátne hranice s tým, aby sa maďarská moc stiahla, evakuovala za túto líniu. V podmienkach Prešporka čoskoro už Bratislavy, situácia si vyžiadala vyhlásenie a uplatňovanie štatária, stanného práva. Prešporská, Alžbetínska univerzita v týchto dňoch preukázala, že je v slobodnom Slovensku s obrodeným národom, cudzím telesom s otvorene protištátnym zameraním. V septembri 1919 zákonom ČSR bolo zakázané, aby prijímala nových poslucháčov. Študenti ďalších ročníkov mohli pokračovať v štúdiu a dokončiť ho. Alžbetínska univerzita nebola zrušená – ani vstupom československého vojska do Prešporku, ani príchodom ministra pre správu Slovenska, ani potom, keď jej profesori a študenti participovali na pokuse zabrániť pripojeniu Bratislavy do ČSR, resp. dosiahnuť aby mesto patrilo do maďarského štátu. Univerzita, jej dve fakulty – právnická a filozofická – stratili svoju vedeckú a pedagogickú akreditabilitu. Najskôr poklesli na úroveň akadémie (viď. právnickej akadémie) a potom univerzita zanikla na základe v podstate úpadku, resp. konkurzu. Nariadenie vlády ČSR č. 276/1921 Zb. už iba konštatovalo tento stav jej zániku, zrušenia vyplývajúceho z faktického stavu. Zákonom č. 375/1919 Zb. sa zriadila československá štátna univerzita v Bratislave. Nariadením vlády Republiky československej č. 595/1919 Zb. z 11. novembra 1919 dostala meno Univerzita Komenského. Sú to udalosti, od ktorých nás delí sto rokov.

SÚVISIACE:
„Slovenská vláda“ – príchod do Prešporka v roku 1919
Samuel Zoch – československý župan v Prešporku

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984