Sto rokov Trianonu
III. časť

Zásadný rozdiel v menšinovej politike pokračuje aj po studenej vojne alebo Skutočné versus „papierové“ práva
Počet zobrazení: 4779

Už počas celej studenej vojny bol na Slovensku, v porovnaní s Maďarskom, evidentný kvalitatívny rozdiel v starostlivosti o národnostné menšiny. S odstupom troch desaťročí môžeme na základe overiteľných faktov konštatovať, že dnes je tento rozdiel priam priepastný – v neprospech menšín na území Maďarska. O overiteľných faktov píšeme preto, lebo na prelome storočí obe krajiny prijali kľúčové medzinárodné dokumenty v menšinovej agende. Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín (Dohovor) a Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov (Charta). SR a Maďarsko sú pri plnení svojich záväzkov v pravidelných intervaloch hodnotené výborom expertov Rady Európy. Nie sme teda závislí od subjektívnych „pocitov a predpokladov“ rôznych samozvaných odborníkov. Máme k dispozícii, za relatívne dlhé obdobie viac ako dosť nestranných informácií k vyjadreniu nášho úsudku.

Sto rokov Trianonu I. časť
Sto rokov Trianonu II. časť
 

palac_rady_europy_strasburg.jpg
Palác Rady Európy v Štrasburgu, kde boli prijaté európske štandardy riešenia ochrany národnostných menšín. Foto: Wikipedia.org

Prvý základný rozdiel, vyplývajúci z porovnania týchto správ, je v tom, že na Slovensku majú osoby, patriace k národnostným menšinám, svoje práva inštitucionálne garantované a teda reálne vykonávané. Na území Maďarska zostávajú práva pre menšiny len – na papieri.

Maďarský menšinový ombudsman J. Kaltenbach po dvanástich rokoch pôsobenia vo svojom úrade povedal, že situácia menšín v Maďarsku je kritická a asimilačný proces sa urýchľuje. Doslova konštatoval: „V rovine právnych deklarácií je situácia menšín ružová, ale skutočnosť je skľučujúca. Maďarské normy o používaní jazykov menšín sú len dekoračné. Menšiny žijúce v Maďarsku sa bez výnimky dostali na konečný bod straty identity, jej príslušníci neovládajú svoj jazyk, nepoznajú svoju vlastnú minulosť a minimálne pestujú svoju menšinovú kultúru.

Druhý základný rozdiel v menšinovej politike oboch štátov spočíva v nasledujúcom. Zatiaľ čo SR koná, rešpektujúc plne ducha a literu medzinárodne akceptovaných dokumentov, podľa ktorých primárnu zodpovednosť za ochranu menšín má štát, na území ktorého tieto menšiny žijú – Maďarsko ide opačným smerom. Vo svojej zdanlivo „pokrokovej“, ale v skutočnosti perfídnej menšinovej legislatíve, zaviedlo samosprávny systém pre národnostné menšiny, čím „zabilo“ dve veľké muchy jednou ranou. Ad 1) propagandisticky poskytlo menšinám „viac práv“ formou samosprávy – čo malo byť primárne vnímané ako „signál/inšpirácia“ pre susedné krajiny pre ich politiku voči maďarskej menšine na svojom území. Nie náhodou boli pozvaní na slávnostné schvaľovanie zákona do parlamentu v Budapešti predstavitelia maďarských menšín zo susedných krajín. Prítomnosť zahraničných Maďarov bola omnoho „dôležitejšia“ ako účasť menšín, žijúcich v samotnom Maďarsku! Ad 2) takouto „revolučnou“ koncepciou, sa súčasne maďarský štát zbavil svojej zodpovednosti za ďalší osud menšín na svojom území – prenesením tejto zodpovednosti na samotné menšiny.

O perfídnom kroku zo strany Maďarska môžeme hovoriť aj preto, lebo vlastný potenciál národnostných menšín bol, v dôsledku predchádzajúcej cielenej maďarskej politiky natoľko zdevastovaný a ich identita taká oslabená, že svojimi silami nie sú schopné riadiť napríklad vlastné vzdelávacie inštitúcie, ktoré im „veľkoryso“ poskytne maďarský štát. Ak čitateľ obľubuje čierny humor, nech si predstaví obraz, kedy hudobníkovi odtnú ruky a potom mu podajú husle so slovami: „Hraj!“
 

O význame národnostného školstva a tolerancie v spoločnosti
 

Nikto nebude pochybovať o tom, že národnostné školstvo zohráva kľúčovú úlohu pri zachovaní menšinového jazyka ako živého komunikačného prostriedku v rámci daného etnika. Súčasne platí, že dlhodobé udržiavanie komplexného národnostného školského systému na Slovensku je významným „odberateľom“ zo štátneho rozpočtu. Slovensko je asi jedinou krajinou na svete, okrem Maďarska, kde je možné získať univerzitné vzdelanie v maďarskom jazyku z verejných zdrojov. Hlavnou oporou tohto školského systému je takmer tristo základných a stredných škôl, kde menšinoví žiaci/študenti získavajú vzdelanie vo svojom jazyku. Veľkorysý prístup SR je možné dokladovať aj tým, že v nejednom prípade sa vyskytujú v národnostnom školstve situácie so školami málotriedkami, kde možno spočítať žiakov na prstoch jednej ruky.

Počty slovenskej menšiny, žijúcej viacero storočí na území dnešného Maďarska, boli výrazne zdecimované. Zásadným spôsobom k tomu prispela maďarská školská politika, ktorej princípy sa nezmenili od čias smutne známeho grófa Apponyiho. V dôsledku toho sa deti, prichádzajúce zo slovenských rodín do „národnostných škôl“ à la Budapešť, učia svoj materský jazyk ako cudzí jazyk! Opakované výzvy Rady Európy, aby maďarská strana posilnila systém dvojjazyčného školstva, t. j. aby mala slovenská menšina viac predmetov vo svojom jazyku, Budapešť trvalo ignoruje. Cieľom týchto škôl je odnárodniť mladú generáciu už v zárodku. Keďže hovoríme o princípe, v žiadnom prípade neobstojí argument maďarskej strany, že slovenskej menšiny je menej. Pozri tiež vyššie veľkorysý prístup SR. S ohľadom na veľkú nejednoznačnosť a kreativitu maďarských národnostných štatistík môžeme len odhadovať, že – podľa údajov tamojšej slovenskej samosprávy – je slovenská komunita v počtoch dnes štyrikrát menšia ako maďarská menšina na Slovensku. Žiaľ, úroveň národnostného povedomia slovenskej menšiny v Maďarsku je, v dôsledku dlhodobo nepriaznivých podmienok, na neporovnateľne nižšej úrovni, ako je tomu u etnických Maďarov na území SR.

V tomto kontexte maďarská strana nedokáže vysvetliť, ako je možné, že hneď za jej hranicami, žijú – v porovnaní s Maďarskom – výrazne menšie slovenské komunity v Rumunsku a srbskej Vojvodine do dnešných dní čulým národnostným životom a ich slovenčina je živým, komunikačným jazykom. Historický vývoj týchto komunít bol pritom až do Trianonu takmer identický s krajanmi v dnešnom Maďarsku! Na rozdiel od „demokratického Maďarska“, ktoré sa pasuje za šampióna v menšinovej otázke, spomínané slovenské menšiny prežili Ceausescov režim aj balkánske vojny. Položme si nasledujúcu otázku: Prečo sto rokov po Trianone – na jednej strane slovenská menšina prežila v krajinách susediacich s Maďarskom, podobne ako aj maďarská menšina v štátoch regiónu – a na druhej strane neprežili národnostné menšiny na území samotného Maďarska? Vyčerpávajúca odpoveď znie takto: Maďarsko je, bez ohľadu na politický systém, k iným etnikám NETOLERANTNÉ. Ostatných sto rokov jasne preukázalo, že národnostným menšinám nestačia len pekné zákony. Ony potrebujú inštitucionálne garantované práva a tolerantnú väčšinovú spoločnosť.

trianon-kalendar.jpg
Ilustrácia: Náš kalendár na rok 2020. Kalendár vydáva každoročne Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku.

Skutočnosť, že maďarská menšina má na Slovensku vytvorené, zo strany štátu dlhodobo priaznivé podmienky pre svoj rozvoj, sa prejavuje jednak tým, že maďarský jazyk je živým jazykom v spoločnosti, ale aj vysokou úrovňou seba uvedomenia tejto komunity. Premieta sa to do jej veľmi aktívnej účasti na spravovaní štátu. A to nielen na miestnej a regionálnej úrovni. Slovenská spoločnosť si už zvykla na to, že politická reprezentácia maďarskej menšiny sa často podieľa na riadení štátu na celoštátnej úrovni. Dostáva tak od väčšinovej spoločnosti najvyšší možný stupeň dôvery – zodpovednosť za celý štát. Riadi také dôležité a pre SR citlivé odvetvia ako napr. doprava alebo spravodlivosť. Za úplnú samozrejmosť sa považuje skutočnosť, že najvyššiu vládnu funkciu – splnomocnenca pre národnostné menšiny – dlhodobo zastáva predstaviteľ maďarskej menšiny.
 

Kde sú hranice riešenia menšinovej otázky na Slovensku?
 

Odpoveď na túto otázku vo vzťahu k Európe je v princípe veľmi jasná, čo bolo zadefinované v roku 1995. Rada Európy odmietla zakomponovať do Dohovoru kolektívne práva pre menšiny a právo na autonómiu. Legitímnym dôvodom, prečo dala Európa prednosť individuálnym právam, bol najmä záujem na stabilite kontinentu, územná integrita dotknutých štátov a prístup k menšinovej otázke ako ku konceptu ochrany ľudských práv. V neposlednom rade, dôsledné uplatňovanie individuálnych práv a ich kontrola, vytvára podstatne menej priestoru pre politický konflikt – tak vnútri štátu ako aj na medzištátnej úrovni. Maďarský koncept kolektívnych práv sa nepresadil na európskej scéne a pramálo, ak vôbec, napomohol ochrane menšín v Maďarsku.

Ochrana národnostných menšín podľa medzinárodných dokumentov nie je absolútnou kategóriou. Má svoje limity, ktoré je potrebné pripomínať, a to najmä v našich podmienkach. S cieľom udržiavať rovnováhu v spoločnosti, je základnou líniou ochrany menšín – primerane dbať nielen na ich legitímne záujmy, ale súčasne aj na potreby celého štátu a ostatného obyvateľstva. Ochrana menšín nemôže zahŕňať žiadnu činnosť, ktorá by bola v rozpore so základnými zásadami medzinárodného práva, zvrchovanou rovnosťou, územnou celistvosťou a politickou nezávislosťou štátov. Podľa medzinárodného práva platí, že osoba patriaca k národnostnej menšine pri vykonávaní svojich práv a slobôd rešpektuje vnútroštátne zákonodarstvo a práva iných osôb, najmä tých, ktoré patria k väčšine alebo k iným národnostným menšinám. Toto sa zvlášť vzťahuje na situácie, kedy osoby patriace k národnostným menšinám sú menšinou v celoštátnom meradle, ale tvoria väčšinu na určitej časti územia štátu.

Odpoveď na otázku v nadpise, vo vzťahu ku Slovensku, sa však stále hľadá, pretože tieto hranice sa permanentne, s každou slovenskou vládou – posúvajú. Je to dôsledkom toho, lebo táto téma sa u nás stala predovšetkým politickou otázkou, kedy odborné stanoviská zohľadňujúce aj relevantné medzinárodné dokumenty sa neberú do úvahy. Dôležitou súčasťou „riešenia menšinového problému“ bolo úsilie, zrejme všetkých slovenských politických strán, niekedy sa zdalo, že takmer za každú cenu – mať vo vládnej koalícii politickú stranu, reprezentujúcu maďarskú menšinu. Za týmto cieľom bolo potrebné vytvoriť takejto strane „image“ univerzálneho politického hráča, akejsi kráľovnej na pomyselnej politickej šachovnici. „Maďarská“ politická strana, sa v dôsledku dlhodobej celoštátnej kampane stala garantom „demokracie, politickej stability, integračných úspechov a európskej orientácie, dobrých vzťahov so susedom, pokojných medzietnických vzťahov v krajine, úspešného boja s korupciou, kvalitnej justície, politickej korektnosti a slušnosti ...“ Inými slovami, politickí Maďari boli vo vláde „zárukou“ všetkých cností a pozitívnych hodnôt, ktoré volič očakával od ním zvolených politikov. Nuž, kto by nechcel takúto nepoškvrnenú nevestu za politickú manželku?

Núkajú sa dve vysvetlenia tohto fenoménu. Buď maďarskú komunitu a jej politickú elitu zázračným spôsobom obchádzali všetky neduhy, kváriace slovenskú spoločnosť. Alebo sa podarilo tejto komunite uzavrieť, aj mediálne – do seba. Takto žiadne negatívne skutočnosti, narúšajúce spomínaný image neprenikali von. Čitateľ bude dozaista poznať odpoveď na túto záhadu, aj na základe osobných skúseností zo svojho prostredia.

Pre potrebu tejto štúdie je žiaduce rozlišovať medzi dvoma skupinami osôb. Ad 1) slovenskí občania, patriaci k maďarskej menšine, ktorí využívajú všetky možnosti, ponúkajúce štátom k tomu, aby si zachovali svoju etnickú identitu. Cítia sa byť plnohodnotnými občanmi SR a súčasne hrdými Maďarmi, čo sa vôbec nevylučuje. Ad 2) politickí Maďari sú tiež občanmi SR, urobili si však zo svojej etnickej príslušnosti politickú agendu, prípadne kariéru. Túto skupinu môžeme deliť na ďalšie dve podskupiny. Tou prvou sú ľudia, ktorí prednostne pri presadzovaní svojich cieľov spolupracujú so slovenským prostredím. Druhou sú tí, ktorí dávajú primárne prednosť súčinnosti so susedným štátom a jeho inštitúciami. A to aj za cenu konfrontácie so svojím vlastným štátom – SR.

Vedená snahou byť vo vláde sa menšinová strana správala veľmi prispôsobivo, čo je prirodzené politické správanie. Ak bolo potrebné, spojili sa tri rôzne maďarské strany koncom minulého storočia do jednej koalície. Po čase, keď sa „politický výtlak“ menšinovej elity znížil k prahu zvoliteľnosti do parlamentu, prostredníctvom – na prvý pohľad atraktívneho – experimentu spolupráce s liberálnymi slovenskými politikmi sa opäť podieľala na vládnej moci. Niet pochýb o tom, že na politické správanie maďarských elít na Slovensku majú zásadný vplyv stratégovia v Budapešti. V kontexte „integrácie maďarského politického národa v Karpatskej kotline“ dáva Budapešť jednoznačne prednosť tým menšinovým Maďarom, ktorí sú lojálni voči maďarskému štátu, čo sa zásadne vylučuje s ich pozitívnym vzťahom k slovenskej štátnosti a jej atribútom. Preto nerozumejú otázkam/výčitkám slovenskej verejnosti, z akých dôvodov spievajú na domácom športovom podujatí štátnu hymnu susednej krajiny. Štátna hymna vždy bola, je a bude symbolom daného štátu. Z princípu by nemala byť používaná na účely futbalového klubu, napríklad na južnom Slovensku. Takýto jav je jasným prejavom lojality susednému štátu a súčasne prejavom neúcty voči štátu, na území ktorého sa futbalový klub nachádza. Klub, ktorý je paradoxne štedro dotovaný vládou SR a ktorý prostredie športovej konfrontácie zneužíva spôsobom rozhodne nepomáhajúcim pokojnému spolužitiu Slovákov a Maďarov.

Ak niekto, za takýchto okolností stále tvrdí, že maďarská menšina na Slovensku je ohrozená – je ťažké vôbec komentovať takéto výroky. Slovenskej menšine v Maďarsku sa ani nesníva o takých právach, ktorými reálne disponuje maďarská menšina u nás. Maďarskí politici veľmi dobre vedia o vysokej úrovni skutočných práv osôb patriacich k maďarskej menšiny. Ostatne, dosť často navštevujú, nie vždy s vedomím slovenských úradov – južné Slovensko. Napriek tomu využívajú každú možnosť na to, aby obviňovali SR z „nedodržiavania menšinových práv“. Prečo asi? Je to ich príspevok k dobrým vzťahom?
 

Najväčšou obeťou Trianonu je slovenská menšina v Maďarsku
 

Občas počúvame argumenty z druhej strany Dunaja, že maďarská menšina potrebuje mimoriadnu ochranu, lebo jej hrozí asimilácia, inými slovami splynutie s väčšinovým obyvateľstvom. Nuž, nič nemôže byť ďalej od pravdy. Stav maďarskej menšiny na Slovensku dlhodobo vykazuje stabilné počty. V roku 1980 – 559 tisíc, v roku 2016 – 455 tisíc. Pochopiteľne, existujú faktory, ktoré mali/majú vplyv. Po druhej svetovej vojne to bola vyššie spomínaná výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Ak pôjdeme ešte ďalej do histórie, súčasťou medzivojnového Československa bola aj Zakarpatská Ukrajina, na území ktorej žilo takmer 150 tisíc etnických Maďarov. Toto územie sa stalo po druhej svetovej vojne spolu s jeho obyvateľstvom súčasťou Sovietskeho zväzu (pozn. maďarská propaganda na tento fakt cielene zabúda).

V nedávnom období to bola tiež skutočnosť, že Rómom bolo umožnené hlásiť sa k svojmu etniku. Pokiaľ sa, v roku 1991 nehlásil nikto k rómskej menšine, v roku 2016 bolo takýchto osôb 110 tisíc. Za rovnaké obdobie ubudlo približne 60 tisíc Maďarov. Keďže Rómovia žijú v hojnom počte na národnostne zmiešanom území – môže to byť čiastočné vysvetlenie tohto javu. Vysvetľuje to tiež náhly a silný politický záujem elít maďarskej menšiny o osud Rómov. Prvý krát (aká to náhoda) od roku 2016 nebol splnomocnencom vlády SR pre Rómov kvalifikovaný príslušník tohto etnika, ale vysoký funkcionár maďarskej strany. Vstup SR do EÚ mal tiež svoje následky. Slovenskí občania, vrátane maďarskej menšiny, primerane využili otvorenie pracovných trhov v zahraničí. Dlhodobým javom je nižšia natalita maďarskej menšiny v porovnaní s ostatnou populáciou Slovenska. Odlišný je tiež demografický vývoj v oboch susedných štátoch. Pre porovnanie: za rovnaké obdobie (roky 1980 – 2011) klesol počet obyvateľov Maďarska takmer o 800 tisíc a počet obyvateľov SR stúpol o viac ako 400 tisíc.

Ak uvažujeme v „etnickej rovine“, t. j.  podľa optiky Budapešti, komu „ublížil Trianon“, niet pochýb o tom, že jeho najväčšou zdokumentovanou obeťou je slovenská menšina v Maďarsku, zdecimovaná v dôsledku tamojšej politiky. Ak dnes zvonia v našom okolí „maďarské“ zvony – môže to byť tiež prejav ľútosti nad osudom menšín na území Maďarska. Z takmer polmiliónovej slovenskej komunity zostalo len torzo. Vôbec sa nehovorí o tom, že zatiaľ čo počet menšinových Maďarov na území Česko-Slovenska predstavoval približne šesť percent vo vzťahu k svojmu materskému národu v potrianonskom Maďarsku, slovenská menšina, ktorá sa ocitla za Dunajom, tvorila takmer štvrtinu slovenského národa! Pomer počtu, u nás žijúcej maďarskej menšiny, k populácii v Maďarsku sa za ostatných sto rokov – vďaka vzornej starostlivosti (Česko-)Slovenska – dramaticky nezmenil. Na rozdiel od slovenskej menšiny v Maďarsku!
 

K nedôveryhodnosti maďarských národnostných štatistík...
 

S cieľom zvýšiť neprehľadnosť používa maďarská strana rôzne štatistické údaje. V roku 1980 sa podľa jazykovej príslušnosti prihlásilo 16 tisíc po slovensky hovoriacich osôb, v roku 2011 už to bolo menej ako 10 tisíc. Podľa národnostnej príslušnosti sa k slovenskej menšine v roku 1980 prihlásilo niečo cez 9 tisíc, v roku 2011 viac ako 35 tisíc. Bez pochyby tu zohral úlohu vznik samostatnej SR. Slovenské samosprávy – podľa volieb do ich orgánov – odhadujú počty medzi 100 – 110 tisíc. Tak si vyberte! Perfídnosť maďarskej národnostnej politiky dosahuje vyššiu úroveň aj tým, že ponúka menšinám možnosť „dvojakej identity“. Podľa tejto metodiky 31 457 Slovákov sa súčasne považuje za Maďarov alebo naopak. V pôvodnej slovenskej obci Mlynky až 91,3 percent obyvateľov sa považuje za Maďarov a súčasne takmer 70 percent tých istých obyvateľov sa považuje za Slovákov! Predstavme si na chvíľu, žeby slovenská strana tiež použila takýto prístup. Začala by teda považovať štátnych občanov SR, hlásiacich sa k maďarskej menšine a ovládajúcich aj slovenský jazyk – tiež za Slovákov ...
 

bekesska_csaba.jpg
Békešská Čaba, dôležité stredisko slovenskej menšiny v Maďarsku. Foto: Wikipedia.org

Po dôkladnej konfrontácii dohodnutých medzinárodných dokumentov, s reálnou situáciou menšín v jednotlivých štátoch, vyplýva jednoznačný záver. V ochrane jazykov národnostných menšín, ktorá je najdôležitejšia pre zachovanie menšinovej identity – Slovensko dlhodobo spĺňa najvyššie európske štandardy. Maďarsko neplní ani požadované minimum minimórum! Zo seriózneho, faktografického porovnania národnostnej politiky oboch krajín – skutočnej a nie deklarovanej na papieri – je zreteľne vidieť, že čím viac sa Maďarsko „stará“ o maďarské menšiny za hranicami svojho štátu, tým viac zanedbáva menšiny žijúce na jeho vlastnom území. Ponúka sa nám otázka. Má vôbec Maďarsko za týchto okolností morálne právo hovoriť na medzinárodnej scéne takým hlasom, akým hovorí v tejto agende?

Každá doterajšia slovenská vláda, s cieľom zachovať (kupovať si?) pokoj, poskytovala maďarskej menšine ústupky rôzneho druhu. Len za ostatné volebné obdobie: maďarské názvy na železničných staniciach, zavedenie samosprávnych prvkov do systému financovania menšinovej kultúry a zásadné, štvornásobné navýšenie jej rozpočtu, nezrušenie (plánované) finančne vysoko stratových škôl málotriedok, politická reprezentácia maďarskej menšiny mala nielen splnomocnenca pre menšiny, ale aj pre Rómov. Majme tiež na pamäti, že predseda menšinovej strany, jeden z najskúsenejších ponovembrových politikov v našom štáte, zohral kľúčovú a rozhodujúcu úlohu pri vládnej kríze na jar 2018.

Pripomeňme si, že súčasťou ostatnej vládnej koalície boli tiež dve – z princípu – etnické strany. Bol to odvážny a sympatický projekt, ktorému mnohí a oprávnene tlieskali. Z pohľadu našej témy by mal tento projekt zmysel vtedy, keby sa tieto subjekty navzájom vyvažovali, resp. dopĺňali (menej pekný výraz by znel – eliminovali) v národnostnej agende. Fakty však jasne hovoria o tom, že svoju „etnickú“ tehličku posúvala len „maďarská“ strana. Podľa medializovaných informácií sa na slovenské málotriedky na južnom Slovensku pravdepodobne myslelo menej...

Vysoká a neustále sa zvyšujúca úroveň menšinových práv, v kombinácii s účasťou menšinovej strany na spoločnom riadení štátu – by nespôsobovali problém za predpokladu, že by sa politické elity maďarskej menšiny jasne identifikovali so slovenskou štátnosťou a všetkými jej atribútmi. Platí to najmä pri obhajobe štátnych záujmov SR vo vzťahu k nášmu južnému susedovi. Čitateľ si možno sám odpovie na otázku, do akej miery je napĺňaný spomínaný predpoklad?

Zásadným a strategickým ústupkom maďarskej menšine (de facto Budapešti) bolo prerušenie spolupráce vlády SR s rumunskou stranou vo veci Európskej občianskej iniciatívy v menšinovej otázke. Ide o novú platformu, na ktorej sa môže riešiť otázka národnostných menšín, tentoraz na úrovni Európskej únie. Súvisí s procesom približovania Európy jej občanom, zhmotneným v Lisabonskej zmluve. Zámer je to šľachetný, problém spočíva v tom, že Budapešť sa rozhodla aj túto platformu zneužiť na opätovné nastoľovanie problému „ohrozenej“ maďarskej menšiny v širšom medzinárodnom kontexte. Nemala by nás prekvapiť skutočnosť, že maďarská strana nasadila, v súčinnosti so svojimi zahraničnými spojencami, veľké kapacity na koordináciu tejto „operácie“. Jej cieľom je opäť „sensibilizovať“ otázku maďarskej menšiny v strednej Európe. Preto maďarská vláda a parlament prijímajú k tejto veci zásadné politické rozhodnutia, poskytujúc plnú a všestrannú podporu tejto iniciatíve. Na slovenskej strane sa tomu, ako obvykle venuje podstatne menšia pozornosť.
 

Proces integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline ako alternatíva po neúspechu s menšinovou autonómiou
 

Ako sme už uviedli vyššie, Budapešti sa v prvej polovici dvadsiateho storočia nepodarilo presadiť koncepciu etnickej autonómie. Vtedy bolo cieľom tohto „maďarského projektu“ etnicky postupne oddeľovať/separovať maďarské menšiny od spoločnosti v ich domovských štátoch, a paralelne s tým, ich viac priväzovať k „metropole“ – Maďarsku. Maďarská strana začala, v dôsledku neúspechu spomínanej koncepcie, svojimi jednostrannými krokmi „proces zjednocovania maďarského národa“, ktorý sa uskutočňuje „ponad hranice“ v Karpatskej kotline. Deje sa tak v rozpore so Zmluvou a princípmi medzinárodného práva.

Podporu kultúrnych a jazykových väzieb možno považovať za legitímnu, pokiaľ hovoríme o vzťahu medzi menšinou a národom, zdieľajúcim tieto väzby a žijúcim v susednom štáte. Budapešť však ide ďaleko za túto legitimitu. Veľké kapacity venuje silnejšiemu pripútavaniu maďarských komunít v okolitých krajinách v politickej, právnej a ekonomickej rovine. Cieľom je dosiahnuť stav, aby etnickí Maďari v susedných štátoch boli z každého uvedeného aspektu vo výhodnejšom postavení ako zvyšok obyvateľstva na zmiešanom území v štátoch susediacich s Maďarskom. A to aj za cenu ich vymedzovania, resp. odcudzovania sa voči štátu, na území ktorého žijú. Používa sa tiež lákavo znejúce heslo: „keď bude lepšie Maďarom, budú sa mať dobre aj ostatní, ktorí s nimi žijú“?!

Prvým „zásadným“ krokom v spomínanom procese bol maďarsko-maďarský summit v roku 1996, naň nadviazal vznik Stálej maďarskej konferencie (MAÉRT) v roku 1999. V júni 2001 bol prijatý krajanský alebo tzv. statusový zákon. Zákon, neberúc ohľad na stanoviská susedných krajín, zaviedol systém (aj finančných) podpôr pre zahraničných Maďarov. Zákon rozhodne neprispel k zlepšeniu vzťahov medzi susedmi, skôr naopak. Koncom roku 2004 bolo založené Fórum maďarských poslancov Karpatskej kotliny (FMPKK) – zahŕňajúce poslancov parlamentu Maďarska a členov parlamentov susedných štátov, reprezentujúcich maďarské politické strany. Od roku 2008 toto Fórum funguje ako inštitúcia maďarského Parlamentu, ním aj financovaná. Nasledovala nová maďarská ústava (silne kritizovaná  rezolúciou Európskeho parlamentu), s ešte väčšou ingerenciou do menšinovej agendy v susedných krajinách, zákon o dvojakom štátnom občianstve a zákon o Trianone (národnej súdržnosti).

Všetky tieto jednostranné kroky Maďarska sa stretli s nevôľou susedov. Zhoršili vzťahy so Slovenskom, s čím zrejme maďarská strana kalkulovala. Občasné a  málo razantné výhrady slovenských vlád boli vládcami v Budapešti systematicky ignorované pod heslom: „Však oni si postupne zvyknú“! Slovensko nenamieta spoluprácu medzi Maďarskom a maďarskou menšinou, pokiaľ je takáto spolupráca orientovaná na podporu kultúry a jazyka. Naproti tomu vytváranie politických a právnych väzieb medzi týmito subjektmi za takýchto okolností, môže byť chápané ako podpora etnického separatizmu. Javu, ktorý nemôže pozitívne vnímať žiadny suverénny štát.

Prvým systémovým krokom bol maďarský krajanský zákon, prijatý v júni 2001, napriek jasnému nesúhlasu susedných štátov, hlavne SR a Rumunska. Takto symbolicky dala Budapešť najavo svojim susedom a svetu, ako si predstavuje svoju „spoluprácu“ v menšinovej otázke s partnermi v novom storočí. Spôsob prijatia statusového zákona a, samozrejme, najmä jeho obsah, vyvolal v Európe značný rozruch. Mimoriadnu pozornosť tejto veci venovali medzinárodné inštitúcie – Európska únia, Rada Európy a OBSE. Treba zdôrazniť, že všetky mali vážne výhrady k maďarskému zákonu. Vo svojich stanoviskách dali za pravdu SR a ďalším štátom, kritizujúcim Budapešť
 

Vážne výhrady európskych inštitúcií ku krajanskému zákonu
 

Európska únia bola znepokojená z prudkého zhoršenia vzťahov v regióne, spôsobeného týmto jednostranným krokom Budapešti. Signály z Bruselu smerom k maďarským politikom boli jasné: „Únia je založená predovšetkým na vzájomnej spolupráci a priateľských vzťahoch.“ Bruselským inštitúciám silne prekážal aj obsah maďarskej legislatívy. Nezlučiteľnosť krajanského zákona s európskou politikou spočíval o. i. v jeho diskriminačnom prístupe voči občanom Únie (jednotný trh). Preto na spoločný zásah Viedne a Bruselu bolo z aplikácie zákona vyňaté Rakúsko – člen EÚ.

Poradný orgán Rady Európy pre právne otázky – Benátska komisia (BK) – zdôraznil, že zodpovednosť za ochranu menšín nesú v prvom rade domovské štáty. S cieľom zachovania skutočných jazykových a kultúrnych väzieb môžu zohrať úlohu aj príbuzenské štáty. Prioritou je však vždy rešpektovanie existujúceho rámca ochrany menšín. Konkrétne – základnej zmluvy medzi štátmi, Dohovoru a Charty.

Podľa názoru Benátskej komisie štáty môžu prijímať jednostranné opatrenia na ochranu svojich príbuzenských menšín, t. j. štátnych občanov iných štátov, žijúcich v zahraničí, len pri rešpektovaní týchto zásad: ad) územná zvrchovanosť štátov (suverenita) – sa prejavuje výkonom jurisdikcie štátu nad svojím štátnym územím, voči všetkým osobám a dianiu na tomto území. Žiaden iný štát nemôže uplatňovať jurisdikciu na území tohto štátu bez jeho súhlasu. Ad b) zásada pacta sunt servanda – zmluvy treba rešpektovať a vykonávať v dobrej vôli. Ak je štát viazaný dvojstrannou zmluvou, obsahujúcou ustanovenia o ochrane menšín, musí si plniť všetky povinnosti z nej vyplývajúce. Ad c) zásada priateľských susedských vzťahov – dvojstranné zmluvy uzavreté medzi štátmi strednej a východnej Európy vychádzajú z tejto zásady a považujú ju za hlavný účel samotných zmlúv. Priateľské medzištátne vzťahy sa jednomyseľne považujú za predpoklad mieru a stability v Európe. Preto by sa štáty mali zdržať prijímania takých jednostranných opatrení, ktoré predstavujú riziko ohrozenia ovzdušia spolupráce s ostatnými štátmi. Ad d) rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd, zákaz diskriminácie. Ako sme už uviedli, vyňatie Rakúska z pôvodného návrhu statusového zákona bol priamym potvrdením, že Budapešť nerešpektovala ani tento, posledný uvedený princíp.

Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (PZ RE) tiež venovalo zvýšenú pozornosť krajanskému  zákonu. Diskusiu a pozorovania PZ RE reprezentoval jeho spravodajca E. Jurgens. Opierajúc sa o správu BK (pozri vyššie) zdôraznil, že štáty musia pri ochrane príbuzenských menšín uplatniť prístup dvojstrannej spolupráce, a nie jednostranných krokov. Súčasne musia rešpektovať štyri zásady, uvedené v správe BK. Susedia Maďarska kritizovali zákon práve pre nerešpektovanie týchto princípov. Susedné príbuzenské štáty by nemali podporovať príbuzenské menšiny intervenčným spôsobom, ale na základe dvojstranných dohôd.

Definícia konceptu „národa“ v preambule statusového zákona by mohla byť interpretovaná ako neakceptovanie štátnych hraníc, ktoré rozdeľujú členov tohto „národa“. PZ RE upozornila aj na silný potenciál konfliktu zákona. Ak bude stimulovať pocit identity príslušníka národa (definovaného zákonom) do protikladu s jeho identitou občana domovského štátu, môže to viesť k frustrácii, prípadne konfliktu. Keďže toto bolo zámerom zákona, stávame sa de facto svedkami tohto javu.

Vysoký komisár pre národnostné menšiny  OBSE R. Ekeus zaujal, z pohľadu kompetencie svojho úradu veľmi jasné stanovisko k  statusovému zákonu. Jeho politické a právne argumenty sa zhodovali s názormi ostatných relevantných medzinárodných inštitúcií a zdôraznil toto: ...história ukazuje, že ak príbuzenské štáty prijmú jednostranné kroky k ochrane národnostných menšín, žijúcich mimo jurisdikciu týchto štátov – vedie to niekedy k napätiu, dokonca násilnému konfliktu“. Podčiarkol, že ochrana menšín je povinnosťou štátu, kde tieto menšiny žijú a že záväzok k dobrým susedským vzťahom je základným kameňom medzinárodného práva. Tieto dva uvedené princípy musia byť rešpektované v záujme dobrých dvojstranných a medzietnických vzťahov. „Maďarský zákon spochybnil dovtedajší pokrok v ochrane národnostných menšín. Dovoľuje diskrimináciu väčšiny v danom štáte, čo môže mať v konečnom dôsledku negatívny dopad aj na samotnú menšinu, nehovoriac o negatívnych následkoch na vzťahy medzi štátmi.“

Spor, vyvolaný maďarským zákonom mal tri priame následky. Ad 1) zákon opätovne spôsobil obavy demokratickej Európy zo správania Maďarska v politike k menšinám v Karpatskej kotline, a o jeho spoľahlivosti byť stabilným faktorom v regióne. Priniesol tiež otázku kompatibility Maďarska s jeho ašpiráciami stať sa členom EÚ. Ad 2) pritiahol pozornosť štátov v strednej a východnej Európe. Aj iné štáty v regióne síce prijímali zákony s podobnou agendou, žiaden z nich však, z tu popisovaných dôvodov – nespôsobil takýto konflikt. Ad 3) v širšom európskom kontexte vyvolal diskusiu o právnych a politických princípoch, ktorými by sa štáty mali riadiť v ich vzťahoch voči krajanom v zahraničí. A aký význam majú v tejto súvislosti pojmy ako suverenita štátu a rovnosť občanov.

Krajanský zákon z maďarskej dielne je „originálny“ v tom, že na rozdiel od zákonov iných štátov, má jasné geografické vymedzenie na územia tých štátov, ktoré boli súčasťou kráľovského Uhorska pred Trianonom. Je to evidentný dôkaz, že cieľom zákona je niečo úplne iné, ako posilňovať kultúrne a jazykové väzby medzi Maďarskom a menšinami v regióne. „Hranice maďarského národa siahajú potiaľ, pokiaľ je možné dorozumieť sa po maďarsky,“ podľa V. Orbána. „S cieľom vyhnúť sa opakovaniu minulých územných konfliktov medzi štátmi, sa dá nájsť aj taký spôsob organizácie politického priestoru, ktorý zbaví teritoriálne hranice ich významu. Hranice tak nebudú ničím iným ako nakreslenými čiarkami na mape.“ (pozri prejav maďarského predsedu vlády v Tököli  zo dňa 10. 3. 2000). Jeho štátny tajomník ho v apríli 2001 doplnil týmito slovami: „... statusový zákon zásadným spôsobom prispeje k prekonaniu osemdesiatročnej národnej trianonskej traumy.

Perfídnosť budapeštianskych politikov kulminuje pri hrubom zneužívaní pozitívnej terminológie európskej politiky na ich revizionistické ciele. Podľa nich „statusový zákon je míľnikom v procese, ktorým maďarská národná (pre susedov rozumej revizionistická) politika presúva dôraz od hraníc – stávajúcich sa menej významnými v zjednocujúcej sa Európe – na národ a jeho komunity. Akú odpoveď ponúka európska história na prekonanie ťažkého dedičstva dvadsiateho storočia? Integráciu... Maďari teda idú po európskej ceste. Vidia odpoveď na ich vlastné problémy v európskej integrácii a integrácii maďarského národa, pričom obe integrácie si navzájom pomáhajú a dopĺňajú sa. Nemenia pritom hranice, len ich robia znesiteľnými. Toto priviedlo  maďarských politikov k definícii, že „Maďari už nie sú len kultúrnym národom, ale komunitou so svojimi politickými štruktúrami. MAÉRT reprezentuje a stelesňuje pätnásť miliónový, silný maďarský národ v politickej oblasti“.

Znalci uvažovania „maďarských elít“ nemajú pochýb o tom, že práve Maďari sú na našom kontinente oným „vyvoleným“ národom. Nemýli sa ten, kto v tejto vete cítil silnú iróniu. Túto polohu „mesianizmu“ pripomenul ich premiér vyhlásením, že „statusový zákon reprezentuje budúcnosť Európy“. Nadviazal na slová svojho ministra zahraničia: „v budúcnosti nebudú o všetkom rozhodovať len teritoriálne definované štáty ... popri nich sa posilnia aj národné komunity. V budúcnosti nebudú menšiny, ale len komunity. Náš kontinent sa stane komunitou komunít“ (sic!). Maďari sa budú mať za hranicami dobre vtedy, keď sa tam budú cítiť ako doma, t. j. v Maďarsku. Keď nebudú „diskriminovaní“ vo vzťahu k maďarskému národu, inými slovami budú súčasťou toho istého politického, právneho a ekonomického systému.

Takto bol vytvorený duálny systém na „podporu“ maďarských menšín v regióne. Tam, kde to maďarskej strane vyhovuje, „využíva“ medzištátnu spoluprácu podľa príslušných zmlúv. Inde zasa „vnútorný komunitný“ dialóg v rámci integrujúceho sa maďarského národa v Karpatskej kotline. Pochopiteľne o tom, ktorá cesta bude použitá, sa rozhoduje za Dunajom. Susedné štáty tak zostávajú v úlohe komparzu. Budapešť sa rozhoduje v duchu filozofie: „... akokoľvek maximálne bude susedný štát plniť svoje menšinové záväzky, ich kultúrne potreby (rozumej menšinových Maďarov) môžu byť uspokojené jedine a len štátom, ktorý je tu – za a pre – maďarský národ“.

Po prijatí maďarského zákona sa dostali naše vzťahy so susedom na bod mrazu. Ako sme uviedli vyššie – Budapešť sa ocitla pod „delostreleckou paľbou“ zásadných politických a právnych výhrad z rozhodujúcich európskych centier. V kontexte svojho dlhodobého správania a s cieľom vyriešiť problém, spôsobený Budapešťou –  podala Bratislava maďarskej strane pomocnú ruku. Po intenzívnych rokovaniach sa prijala medzivládna dohoda, ktorá de facto aj de iure legalizovala používanie tohto zákona na území SR. Základnou podmienkou slovenskej strany bolo, aby „pomoc kultúrnej a jazykovej identite maďarskej menšiny“ prichádzajúca z Budapešti mala formát spolupráce. Táto podmienka bola podpisom dohody splnená. Slovenská diplomacia sa pri rokovaniach ocitla v  delikátnej situácii. Pre úplnosť dobového obrazu treba pripomenúť, že súčasťou vlády SR bola menšinová strana, ktorá evidentne hrala túto hru spolu s Budapešťou. Počas sporu získala dokonca post štátneho tajomníka na ministerstve zahraničných vecí! Predstavme si, že pri futbalovom zápase súper neustále fauluje a uprostred zápasu brániaci tím si do obrany zoberie hráča z faulujúceho súperovho mužstva. Nezdá sa vám to absurdné?

Po niekoľkých rokoch však maďarská strana aj od tejto spolupráce jednostranne odstúpila a dohodu začala otvorene porušovať. Nedala si ani tú námahu, aby o tom informovala slovenských partnerov! Vierolomnosť Budapešti a jej nadradený prístup k slovenským partnerom sa opäť prejavil naplno. Nemal by nám ujsť aj ďalší dôležitý rozmer prístupu maďarskej strany (nielen) k SR. Budapešť si takto testovala susedov, pokiaľ jej dovolia ísť v jej politike porušovania dobrých susedských vzťahov a princípov medzinárodného práva.
 

„Revolučný“ zákon o štátnom občianstve ako proces tvorby „karpatského práva“
 

Na krajanský zákon priamo nadviazal nový zákon o štátnom občianstve – „najvyšší stupeň integračného procesu maďarského národa v Karpatskej kotline“. Zákon umožňuje etnický spôsob udeľovania maďarského štátneho občianstva občanom susedných štátov, ktorí na území Maďarska dlhodobo nežili a zrejme ani nebudú žiť. „Výroba“ štátnych občanov Maďarska v regióne ako hlavný nástroj spomínaného procesu integrácie maďarského národa takto v  princípe kompenzuje predchádzajúce neúspešné úsilie Budapešti o autonómiu pre menšiny v susedstve. Z jej pohľadu ponuka štátneho občianstva krajanom v zahraničí, bez ich žiadosti o trvalý pobyt v Maďarsku – je alternatívou k teritoriálnemu revizionizmu.

Dôkazom, že to bol proces, riadený politickými elitami, a nie „túžba maďarského národa“, prípadne prirodzená vôľa občanov oboch štátov, je skutočnosť, že ad 1) v decembri 2004 v neúspešnom referende v Maďarsku podporilo štátne občianstvo pre Maďarov v zahraničí len necelých devätnásť percent oprávnených voličov. Ad 2) v medializovaných rozhovoroch na Slovensku občania maďarskej národnosti prejavovali otvorený nezáujem o štátne občianstvo susedného štátu! Budapešť napriek týmto zreteľným signálom pristúpila k schváleniu príslušného zákona tak, aby bol prijatý v roku 2010 – symbolicky pri deväťdesiatom výročí mierovej zmluvy z Trianonu.

Je dôležité zdôrazniť, že Slovensko nemalo a nemá problém s otázkou dvojakého štátneho občianstva. Priamym dôkazom tohto tvrdenia je politika SR v otázke dvojakého štátneho občianstva od vzniku samostatnej republiky až do leta 2010, kedy bola prijatá novela maďarského zákona. SR má však vážne výhrady k „maďarskému chápaniu“ tejto témy. A to najmä k jej nacionalizácii (etnizácii), ktorá je v kontexte dlhodobej politiky Maďarska voči SR v zásadnom rozpore so základnými štátnymi záujmami SR. Maďarské uchopenie témy nielen že obchádza základné zásady medzinárodného práva. Je súčasne v príkrom protiklade s občianskymi princípmi, na ktorých bola a je Európska únia konštruovaná ako integračný proces smerujúci k celoeurópskemu zmiereniu.

pariz_eifellovka.jpg
Paríž, dejisko zásadných rozhodnutí o slovensko-maďarských vzťahoch: 1920 – Trianon, 1946 – mierová konferencia po druhej svetovej vojne, 1995 – podpis základnej zmluvy medzi oboma štátmi po studenej vojne a osamostatnení sa SR. Foto: Marco Verch / Flickr, CC BY 2.0

Medzinárodné právo, upravujúce podmienky pre poskytnutie štátneho občianstva, považuje za samozrejmosť splnenie podmienok, ktoré vytvárajú tzv. „genuine link“ medzi dotknutou osobou a štátom, o občianstvo ktorého ide. Inými slovami, dotknutá osoba musí mať dlhodobý trvalý pobyt na území daného štátu a neraz aj priamu rodinnú väzbu k občanovi daného štátu. Tieto podmienky maďarský zákon bezprecedentne obchádza. Navyše, je jedinou legislatívou v európskom demokratickom prostredí, kedy ako kritérium pre poskytnutie občianstva postačuje etnický pôvod a znalosť jazyka! Budapešť, motivovaná historickým revizionizmom, usilujúca o „zjednotenie“ maďarského národa v Karpatskej kotline – vytvára protiprávnym spôsobom štátoobčianske väzby s občanmi susedného štátu proti jeho zjavnej vôli! Narúša štátnu suverenitu SR tým, že vyváža svoju štátnu moc na územie Slovenska.

V súlade s konceptom jednotnej Európy je občan členského štátu EÚ súčasne aj občanom EÚ. Môže teda žiť, pracovať a pôsobiť v ktoromkoľvek inom štáte únie. Má pritom v zásade právo na rovnaké zaobchádzanie ako „miestny občan“ s výnimkou tých práv a povinností, ktoré vyplývajú zo štátoobčianskeho zväzku. Správanie Maďarska možno hodnotiť ako jednoznačný rozpor s týmto konceptom. Je neprípustné, aby jeden členský štát si „vyrábal“ nových štátnych občanov z osôb, ktoré žili, žijú a budú žiť na území iných štátov. Maďarsko prijalo tento zákon v čase vrcholiacej volebnej kampane v SR. Napriek výslovnej žiadosti slovenskej strany, nebola Budapešť ochotná odložiť jeho schválenie, a preto sa zákon stal súčasťou agendy politického boja na Slovensku. V daných súvislostiach to mohlo byť vnímané ako hrubá provokácia z maďarskej strany. Toto bolo asi jedným z cieľov nášho suseda.
 

Možné dôsledky maďarskej koncepcie dvojakého štátneho občianstva
 

Maďarský zákon o dvojakom štátnom občianstve je nutné „čítať“ v celkovom kontexte maďarskej politiky minimálne od konca studenej vojny. Pochopíme ho len vtedy, keď si uvedomíme, že základnou líniou tejto politiky a koncepcie vo vzťahu k okolitému regiónu je dnes už otvorená snaha o historický revizionizmus. Budapešť nielen hovorí, ale aj robí konkrétne kroky s cieľom kultúrne a postupne aj politicky a ekonomicky „zjednotiť“ maďarský národ v Karpatskej kotline. A k tomu potrebuje vlastné „karpatské právo“, operujúce mimo priestoru medzinárodného práva. Svojou politikou ignoruje medzištátne hranice a spochybňuje taktiež suverenitu dotknutých štátov. Maďarský zákon o „Trianone“ z júna 2010, prijatý (nie náhodou) súčasne so zákonom o občianstve, je možno hodnotiť ako určité filozofické, politické a právne zavŕšenie tohto procesu. Zákon o Trianone robí zo zámerne nestrávenej histórie spred sto rokov živú politickú agendu súčasnosti a zjednotením maďarského národa v Karpatskej kotline chce napraviť „krivdu“, ktorá sa udiala maďarskému národu. Maďarský zákon o štátnom občianstve je v tomto zmysle základným nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa. Pre komplexné pochopenie nastavenia dnešných politických elít vládnucich v Budapešti treba pripomenúť, že počas schvaľovania zákona boli zamietnuté návrhy na explicitný zákaz revízie hraníc a na zahrnutie myšlienky spolupatričnosti v rámci Európskej únie.

SR v lete 2010 nemohla akceptovať princíp maďarskej politiky „zjednocovania“ maďarského národa ponad hranice. Predstavovalo by to najvážnejší zásah do štátnej suverenity SR v novodobých dejinách. Ponecháme stranou odovzdanie kompetencií Slovenska do EÚ v súvislosti s našim vstupom do európskych štruktúr. Vtedy išlo o rokovací proces, politická aj spoločenská vôľa SR bola potvrdená platným referendom. V reakcii na mimoriadne neštandardný maďarský zákon a neochotu Budapešti rokovať o probléme musela SR modifikovať svoj predchádzajúci liberálny prístup k otázke dvojakého štátneho občianstva. NR SR novelou príslušného zákona zaviedla koncepciu straty občianstva SR – v prípade nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle. Medzinárodné právo umožňuje aby štát odňal štátne občianstvo takej osobe, ktorá dobrovoľne prijala štátne občianstvo iného štátu. Vtedajším prijatím novej slovenskej legislatívy – doslova niekoľko dní pred parlamentnými voľbami, čo maďarská strana určite nepredpokladala – sa podarilo eliminovať zamýšľaný cieľ maďarského zákona voči SR.

Uplynulý vývoj potvrdil správnosť slovenskej právnej úpravy. Maďarsko, v rozpore s vyhláseniami svojich predstaviteľov, ktoré predchádzali prijatiu ich zákona, malo ísť údajne len o podporu kultúry a jazyka – priznalo neskôr aj volebné právo takýmto novým občanom.

Ak by SR svojím zákonom nezabránila účinkom kontroverzného maďarského zákona – v kontexte doterajšieho správania Budapešti a koordinácie jej politiky so svojimi spojencami na území susedných krajín – vieme s vysokou pravdepodobnosťou identifikovať možné následky. Na území SR by bol dnes už neurčitý, ale dozaista väčší počet (100 – 200 tisíc?) občanov susedného štátu. Títo by boli súčasne voličmi maďarských politických strán, pôsobiacich aj v SR. Permanentne by na území našej krajiny prebiehala volebná kampaň politických subjektov susedného štátu. Veľká časť nášho štátu by sa stala súčasťou politického priestoru susednej krajiny. Toto dozaista nie je v štátnom záujme SR!

Legitimita slovenskej reakcie bola potvrdená aj európskou judikatúrou vo viacerých konaniach. Ad 1) Európsky parlament uzavrel petíciu, ktorou bol napadnutý zákon o štátnom občianstve – v prospech SR. Rozhodnutie o tejto petícii následne posudzoval ad 2) Všeobecný súd EÚ, ktorý v septembri 2014 rozhodol o neprípustnosti žaloby. Na pôde Rady Európy ad 3) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o zamietnutí sťažností vo veci dvoch bývalých slovenských občanov. Konštatoval, že navrhovatelia boli uzrozumení s tým, že dobrovoľným nadobudnutím maďarského štátneho občianstva stratia slovenské, a teda nedošlo k svojvoľnému odňatiu štátneho občianstva. Nie je žiadnym prekvapením, že všetci sťažovatelia pochádzali z „maďarského prostredia“, čo je len ďalším potvrdením toho, odkiaľ vietor fúka, resp. toho, že vo vzťahu k štátnemu občianstvu iných krajín, táto téma nie je zásadným právnym a už vôbec nie politickým problémom. Súčasne je dôkazom vysokého stupňa „koordinácie aktivít“ príslušníkov maďarskej menšiny s Budapešťou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984