Reklama
Reklama

Sto rokov Trianonu
I. časť

Storočná mierová zmluva v niektorých historických, politických a právnych súvislostiach
Počet zobrazení: 2512

Slovensko sa nedávnym získaním vlastnej štátnosti po mnohých storočiach vynorilo z európskych dejín. Vystúpilo z tieňa iných, väčších národov nášho regiónu. O niektorých kútoch starého kontinentu možno povedať, že vyprodukovali viac histórie, ako dokázali stráviť. V plnom rozsahu to platí o národoch strednej Európy, o osudoch ktorých viackrát rozhodovali aj iní. Rozhodnutia európskych politických elít boli niekedy viac, inokedy menej správne, keďže sa do nich premietali záujmy mnohých subjektov. Nie vždy teda mohol konečný spoločný menovateľ vyhovovať všetkým. Žiadne politické rozhodnutie nebolo a nebude dokonalé. Napokon, nič, čo pochádza od človeka, z princípu nemôže byť dokonalé. Najlepšou skúškou správnosti je preto ďalší vývoj, ak potvrdí – správnosť, legitimitu, ale aj „životaschopnosť“ takéhoto rozhodnutia.

rokovanie_v_trianon_palace.jpg
Rokovanie delegácií v Trianone.
Foto: Wikipedia.org

Cieľom tejto krátkej štúdie je pozrieť sa do zrkadla dejín za ostatných sto rokov. Vďaka popísaným udalostiam dôjdeme k záveru, že vývoj stredoeurópskych národov, v našom prípade najmä Slovenska, za toto obdobie opakovane dokázal, že rozhodnutie prijaté na zámku Trianon neďaleko mesta nad Seinou, bolo to najsprávnejšie, ktoré sa vtedy mohlo prijať. Možno nebolo dokonalé, čo nám neústavne pripomínajú elity jedného susedného národa. Dlhodobá politika Budapešti potvrdzuje vekmi overenú skúsenosť, že na nánosoch lží, akokoľvek sa niekomu môžu zdať trblietavé – nemožno postaviť pravdu. V tejto reflexii si pripomenieme viaceré aspekty, ktoré by nás mali rozhodne zaujímať. Ich správne pochopenie v relevantných súvislostiach pravdepodobne zmenší priestor pre naše prekvapenie nad niektorými súčasnými, možno aj budúcimi javmi. Je tomu tak preto, lebo ich podstata sa v princípe nezmenila.

milan_rastislav_stefanik.jpgZ istého uhla pohľadu medzinárodného práva je možné konštatovať, že slovenský segment bol na začiatku a na konci príbehu vzniku Česko-Slovenska po prvej svetovej vojne. Už na jar 1918, teda pol roka pred samotným konštituovaním novej republiky, dosiahol svojimi rokovaniami v Ríme generál M. R. Štefánik uznanie česko-slovenských légií talianskou vládou. Bola to zrejme prvá medzinárodnoprávna legitimita ozbrojených síl rodiaceho sa štátu, kedy treba zdôrazniť, že armáda je jedným zo základných atribútov štátnosti.

stefan_osusky_1939.jpgMilan Rastislav Štefánik. Foto: Wikipedia.org

Štefan Osuský (1939 )
. Foto: Wikimedia.org

O dva roky neskôr, tentoraz v Paríži, posledným, kto položil svoj podpis na mierovú zmluvu, bol generálny tajomník česko-slovenskej delegácie Štefan Osuský. Touto zmluvou sa ukončil komplikovaný proces tvorby nového štátu v strednej Európe, kedy treba zdôrazniť, že štátne hranice sú fundamentálnym základom každého štátu. S odstupom storočia nechajme prehovoriť významného slovenského diplomata, ktorý bol a zostane prvým v celom príbehu začiatkov našej štátnosti.

Na jedno nezabudnem. Keď som o trištvrte na päť dňa 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno Trianon napísal svoje meno, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa. A také vyúčtovanie je večné. Nikdy sme nemali a nemáme úmysel pomstiť sa tým, pod ktorými sme trpeli. Prajeme maďarskému národu, aby v tichu a pokoji rozmýšľal o svojich chybách. Prajeme mu blažený a šťastný život. Lež tak ako bdie levica nad svojimi levíčatami, tak budeme bdieť nad životom a domovom našim a našich budúcich generácií, lebo život národa je večný.“ – Toľko slovenský diplomat Štefan Osuský, ktorý zohral kľúčovú úlohu počas prípravy zmluvy.

Po skončení prvej svetovej vojny dohodové veľmoci, podobne ako s inými porazenými štátmi, aj s Maďarskom ako jedným z dedičov bývalého Uhorského kráľovstva pripravovali podpísanie mierovej zmluvy. Cieľom zmluvy bolo reflektovať novú mocenskú situáciu v Európe, ale tiež  dôsledky národnooslobodzovacieho hnutia utláčaných národov v Uhorskom kráľovstve. Najvyššia pozornosť bola venovaná týmto zásadným otázkam – štátnym hraniciam a národnostným menšinám.
 

Budapešť taktizovala
 

S porazeným Nemeckom a Rakúskom boli uzavreté mierové zmluvy už v roku 1919. S novo vzniknutým Maďarskom však nastali problémy, súvisiace s jeho celkovou politickou destabilizáciou. Preto začiatkom roka 1919, keď sa začala v Paríži mierová konferencia, Maďarsko nebolo prítomné, avšak o otázkach krajiny sa meritórne rokovalo. Budapešť sa vôbec nenáhlila so svojou účasťou na konferencii v nádeji, že čas pracuje v jej prospech. Maďarské elity sa domnievali, že veľmoci sa postupne unavia a vzniknú medzi nimi nezhody, z čoho by maďarská politika mohla profitovať. Na rozdiel od Rakúska, ktoré išlo na mierovú konferenciu zmierené s rozpadom monarchie ako nezvratným faktom a s koncepciou záchrany etnického územia, Maďarsko všetkými prostriedkami bránilo integritu uhorského štátu, čo sa rovnalo obhajobe maďarskej hegemónie nad nemaďarskými národmi.

V „teréne“ to vyzeralo tiež tak, že zatiaľ čo česká politická reprezentácia prevzala štátnu správu nad územím a obyvateľstvom nového štátu od Viedne civilizovaným spôsobom, o Slovensko prebiehal neľútostný boj. V dôsledku agresívneho správania maďarského štátu na našom území tiekla krv! Budapešť pokladala nové teritoriálne rozdelenie až do podpísania mierovej zmluvy len za provizórium a chcela najmä zabrániť, aby sa Slovensko odčlenilo z Uhorska. (Terminologická poznámka aut.: Do vzniku ČSR v októbri 1918 hovoríme o Uhorsku, potom už o Maďarsku.) Pokúšala sa o to rokovaním s víťaznými veľmocami a so slovenskou politickou reprezentáciou, ktorej ponúkala autonómiu. Keď to nepomohlo – Slováci už mali dosť skúseností s maďarskými sľubmi – Maďarsko sa snažilo Slovensko vojensky ovládnuť. Napokon, keď padli všetky pokusy o obnovenie nadvlády nad Slovenskom, Maďarsko vyslalo na opakovanú výzvu začiatkom roka 1920 na konferenciu svoju oficiálnu delegáciu.
 

Medzinárodná verejnosť ostro odsúdila maďarizáciu
 

Na jej čele nestál nik iný ako neslávne známy gróf Albert Apponyi. Pre nemaďarské národy v Uhorsku, ale aj pre širokú medzinárodnú verejnosť, bol tento politik stelesnením krutého národnostného útlaku predchádzajúceho režimu, nie nadarmo nazývaného ako žalár národov. Veľmi účinne na túto politiku poukazoval popredný dobový európsky intelektuál, nositeľ Nobelovej ceny B. Bjørnson. Ostrosť jeho kritiky narástla najmä po tragédii v Černovej, kedy sa odhalila pravá tvár maďarskej štátnej moci pri zaobchádzaní s „podradnými uhorskými občanmi nemaďarského pôvodu“. Azda najvýznamnejšia postava v dejinách nórskeho národa označila maďarizáciu za najväčší priemysel v Uhorskom kráľovstve, pranierujúc osobne ministra Apponyiho ako autora príslušných zákonov. K tomu istému záveru prišiel aj prezident Kráľovskej historickej spoločnosti Veľkej Británie R. Seton-Watson, ktorý osobne a podrobne zmapoval neľútostný osud nemaďarských národov v monarchii. Surové odnárodňovanie nemaďarského obyvateľstva v Uhorsku, ovládanom maďarskými elitami, priviedlo tam žijúce národy v záujme záchrany ich národného bytia k rozhodnutiu opustiť vládnuci maďarský etnocentrizmus.

To, že sám život zvykne byť tým najlepším režisérom, dokazujú dve príhody, ktorých hlavnými postavami boli spomenutí OsuskýApponyi. V roku 1905, počas inšpekcie bratislavského lýcea, bol ministrovi školstva Apponyimu predstavený premiant školy Osuský. Minister povedal študentovi, pochádzajúcemu z Brezovej pod Bradlom, že napriek svojmu pôvodu musí byť dobrým Maďarom, na čo ten nereagoval. Apponyi si vysvetlil mlčanie žiaka ako urážku a osobne sa zaslúžil o to, aby Osuského vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku. A tak musel šestnásťročný mladík odísť za sestrou do Ameriky. Presne o pätnásť rokov neskôr sa obaja protagonisti stretli na mierovej konferencii v Paríži. Tu už však Osuský nemlčal. A naopak, elitný maďarský politik bol „umlčaný“ medzinárodným spoločenstvom.

Postava Apponyiho je spojená so Slovenskom ešte v jednom príbehu, ktorý má silnú nadčasovú výpoveď. Keď zavládol v Budapešti boľševický teror Bélu Kuna s jasným cieľom pokúsiť sa o obnovenie maďarskej hegemónie v Karpatskej kotline, aristokrat Apponyi musel ujsť z krajiny z obáv o svoj vlastný život. Uchýlil sa na území novo vzniknutého Česko–Slovenska v rodinnom sídle v Malinove. Úrady mladého štátu mu k tomu dali súhlas s podmienkou, že gróf sa nebude viac angažovať proti slovenským záujmom. Po páde Kunovho režimu, sa v Budapešti opäť vrátili k moci „staré sily“, ktoré poverili práve Apponyiho obhajobou maďarských pozícií na medzinárodnej scéne. Po odchode zo „svojho exilu“ na našom území pán gróf veľmi rýchle zabudol na veľkorysosť Slovenska. Preto bol logicky vyhlásený československými úradmi za personu non grata, inými slovami, nebol mu odporúčaný vstup na česko-slovenské územie. Pána grófa to dosť nasrdilo, lebo to zdržalo prípravu jeho „garderóby“ na mierovú konferenciu v Paríži. A propos – veľkorysosť, podanú ruku a ústupčivosť zo slovenskej strany voči Budapešti maďarské elity vždy vnímali a  vnímajú aj dnes ako slabosť, ktorú treba využiť.

rozdelenie_uhorska.jpg
Náčrt rozdelenia Rakúsko-Uhorska v Trianonskej mierovej zmluve. Foto: Wikimedia.org

Gróf Apponyi vystupoval na konferencii veľmi kultivovane, ako sa na šľachtica patrí. Obsahom jeho prejavu však boli staré frázy o obnovení integrity svätoštefanskej koruny, ktorá už od októbra 1918 neexistovala. Ako keby sa v Budapešti, na rozdiel od zvyšku Európy a sveta, zastavil čas. Najvyššia rada – hlavný orgán mierovej konferencie – nebola ochotná púšťať sa do debát s maďarskou delegáciou, keďže rýchle odhalila jej taktiku naťahovať čas. Preto sa Maďari rozhodli „zaplaviť“ konferenciu tisíckami strán rôznych dokumentov – nót, vyhlásení, máp a všakovakých príloh.

Maďarská argumentácia smerovala na štyri aspekty – dokazovanie historickej, hospodárskej, geografickej a kultúrnej jednoty Uhorska. Česko-slovenská delegácia však tieto argumenty ľahko vyvrátila, keďže boli málo presvedčivé. Historická jednota uhorského štátu bola neobhájiteľná, nakoľko tento štátny útvar sa v priebehu tisíc rokov dramaticky menil. O hospodárskej jednote a vzájomnej vyváženosti sa ťažko dalo hovoriť v prípade štátu, z ktorého sa len zo Slovenska muselo pred vojnou vysťahovať za prácou do zámoria 700 000 obyvateľov. Kultúrna neohrabanosť paradoxne veľmi kultivovaného prejavu grófa Apponyiho dosiahla vrchol pri jeho tvrdeniach, že rozpadom Uhorského kráľovstva sa časť Maďarov dostane pod nadvládu „podradnej rasy“! Ani uhladenosť jeho rétoriky nemohla zamaskovať názory, patriace do iného historického obdobia. Svojím slovníkom možno predbehol politikov, používajúcich medzivojnovú nacistickú terminológiu. Maďarská delegácia obvinila veľmoci z toho, že súhlasili s dezintegráciou Uhorska a s odtrhnutím početného maďarského etnika.
 

Približne rovnaké počty menšín zostali na oboch stranách hraníc
 

Tejto otázke venovala konferencia osobitnú pozornosť. Keďže etnická hranica medzi Slovenskom a Maďarskom sa prakticky nedala presne vymedziť, prijal sa princíp vzájomnej vyváženosti počtov menšín v obidvoch štátoch. Ich práva sa mali medzinárodne garantovať v rámci mierových zmlúv a Spoločnosti národov. Ďalší vývoj až do dnešných dní však, žiaľ, ukázal, že boli rešpektované len práva maďarskej menšiny na území Česko-Slovenska, resp. Slovenska. Takmer pol milióna Slovákov, žijúcich za Dunajom, čakal krutý osud postupného a cieľavedomého odnárodnenia a asimilácie. Ak by pred sto rokmi nevznikol spoločný štát Slovákov a Čechov – vieme si veľmi reálne predstaviť, aká budúcnosť bola pripravovaná pre slovenský národ v Uhorsku.

Maďarsko požadovalo aj plebiscit, nie však v záujme udržania maďarského etnika, ale kvôli zachovaniu integrity uhorského štátu. Pre správanie Maďarska bolo príznačné, že ako porazený štát si nárokovalo právo na sebaurčenie a na demokratické a humánne princípy. Iným národom však tie isté práva upieralo. Najvyššia rada maďarské požiadavky odmietla ako bezpredmetné, keďže by sa iba potvrdil už existujúci stav. Národy, ktoré opustili Uhorské kráľovstvo, sa k tomuto kroku rozhodli dobrovoľne a na princípe práva na sebaurčenie.

Trianon bol prirodzeným zavŕšením maďarskej politiky v Uhorsku, čo dokazujú aj slová britského ministra zahraničných vecí lorda Curzona:Habsburská monarchia – a najmä jej uhorská časť – bola umelým systémom, potácajúcim sa ešte pred rokom 1914. Vojna, ktorej Budapešť výdatne pomohla, mu dala len ranu z milosti“. Toľko z jeho prejavu v britskom parlamente, kde obhajoval rozpad historického Uhorska ako legitímny proces s ohľadom na spôsob, akým sa maďarskí vládcovia správali k nemaďarským národom. Viacerí pamätníci si v tomto kontexte spomenuli, že gróf Apponyi privítal vypuknutie vojny zvolaním: „Konečne!

Závery mierovej konferencie sa v Budapešti pociťovali ako šok, na ktorý Maďarsko nebolo pripravené. Vládna politická garnitúra, priamo spojená s dualistickou politikou Uhorského kráľovstva a zodpovedná za neúspech Maďarska na konferencii, zvaľovala vinu na neschopnosť demokratickej vlády M. Károlyiho a na komunistický režim B. Kuna. V zahraničí boli „hlavnými vinníkmi“ víťazné veľmoci, najmä Francúzsko a jeho spojenci. Umelo vyvolaná trauma presiakla celou maďarskou spoločnosťou a bola prezentovaná ako veľká krivda na maďarskom národe, ktorá musí byť odčinená. Bola vytvorená fikcia, že Maďarsko prišlo o veľkú časť územia a obyvateľstva. O fikcii hovoríme preto, lebo po rozpade habsburskej monarchie vznikli na území Uhorského kráľovstva nové štáty, vrátane Maďarska. Preto logicky Maďarsko nemohlo nič stratiť a ani nestratilo. Naopak, Maďari získali svoj národný štát a súčasne sa zbavili závislosti na Viedni, voči ktorej sa dlhodobo vymedzovali.

Budapešť nechcela akceptovať, že Trianon bol priamym dôsledkom maďarskej krátkozrakej národnostnej politiky v Uhorskom kráľovstve v druhej polovici devätnásteho storočia. Politiky, ktorá, po slobodnom rozhodnutí ňou dovtedy ovládaných nemaďarských národov vyústila do zániku mnohonárodnostného štátu. Maďarsko to vnímalo ako trest za prehranú vojnu a diktát veľmocí. Treba zdôrazniť, že zo strany Maďarska a Maďarov nešlo len o odmietnutie novourčenej hranice so Slovenskom (Česko-Slovensko), ale o odmietnutie akceptácie zániku Uhorska ako takého.

Revízia Trianonskej mierovej zmluvy sa stala hlavnou líniou zahraničnej politiky Maďarska voči svojim susedom v medzivojnovom období. Táto politika priviedla krajinu k spojenectvu s hitlerovským Nemeckom a Mussoliniho Talianskom, čo v konečnom dôsledku ovplyvnilo maďarskú politiku pri vstupe do druhej svetovej vojny. Budapešť vzhľadom na situáciu v Európe, svoju mocenskú slabosť a izoláciu nemohla otvorene požadovať revíziu mierovej zmluvy. Preto revizionistickú kampaň doma aj v zahraničí vláda prenechala početným revizionistickým a iredentistickým organizáciám. Z taktických dôvodov nehovorila o „obnovení veľkého Maďarska“, ale iba o revízii na etnickom princípe, ktorá však mala byť len prvou etapou. Po nej mala nasledovať veľká revízia – obnovenie predvojnových hraníc.
 

Revizionizmus v politike Maďarska a opätovné potvrdenie Trianonu
 

Na rozdiel od Rakúska, ktoré sa vzdalo revizionistických územných nárokov a nebudovalo iredentu, Maďarsko v susedných štátoch z maďarských menšinových strán vytvorilo silné iredentistické hnutie – svoju piatu kolónu. U nás bol jej nekorunovaným vodcom poslanec Slovenského snemu za maďarskú menšinu J. Esterházy. (Pozn.: Po ukončení studenej vojny prebieha sústredený boj Budapešti v spolupráci s politikmi maďarskej menšiny o rehabilitáciu uvedeného politika, ktorý bol národným súdom v roku 1947 právoplatne odsúdený za vlastizradu a kolaboráciu s fašizmom.) Cieľom maďarskej politiky sa stali nároky na teritórium, obývané maďarskou menšinou, a neskôr cestou plebiscitu získať územia zaniknutého uhorského štátu. „Maďarský štát pri svojich dnešných geografických hraniciach nevyhnutne zanikne, ak sa mu nepodarí rozšíriť nadvládu nad bývalými územiami, bez ktorých je zachovanie jeho samostatnej existencie nemysliteľné“ – tvrdil v roku 1933 architekt politiky medzivojnového Maďarska I. Bethlen, ktorého veľkým obdivovateľom a pokračovateľom je súčasný maďarský predseda vlády. Pozri jeho vyhlásenie zo dňa 21. júna 2017 pri kolaudácii obnovenej Klebersbergovej kúrie v budapeštianskom Pesthidekúte.

Stupňovaním menšinových požiadaviek Maďarsko (nepripomína nám to niečo?) sústredilo svoju agresiu najprv proti Česko-Slovensku a neskôr proti Rumunsku a Juhoslávii. Po boku Nemecka sa podieľalo na spochybňovaní mierových zmlúv a na likvidovaní povojnového usporiadania v strednej Európe. Rozhodnutím fašistických veľmocí Nemecka a Talianska z 2. novembra 1938 pripadla Maďarsku časť česko-slovenského teritória. Prvá Viedenská arbitráž sa v Budapešti interpretovala ako akt nápravy trianonskej „nespravodlivosti“. V pozícii verného podporovateľa a spojenca Berlína dosiahlo Maďarsko územné zisky aj na úkor Rumunska a Juhoslávie. Zatiaľ čo voči Rumunsku bol použitý, už raz odskúšaný scenár s arbitrážou, Juhosláviu vojensky napadlo horthyovské Maďarsko len tri mesiace po uzavretí dohody o „trvalom priateľstve“ s Belehradom! Ako vidíme, definície trvalého priateľstva môžu byť veľmi rôzne. Susedia Budapešti sa však opäť raz presvedčili, že hlavnou povahovou črtou správania sa tamojších elít voči okoliu je vierolomnosť.

3vladimir_clementis_bestanddeelnr.jpgVladimír Clementis (1948). Foto: Wikimedia.org

Maďarsko sa neuspokojilo so ziskami z Viedenskej arbitráže. Dokazuje to skutočnosť, že v marci 1939, ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny, obsadilo svojou armádou tiež celé územie Podkarpatskej Rusi a následne aj východné okresy Slovenska. Je málo známym faktom, že v rokoch 1944 – 1945 pôsobili maďarské jednotky, povedľa nemeckých, ako okupačné armády na území Slovenskej republiky. Druhá svetová vojna sa však nevyvíjala tak, aby mohla naplniť ďalšie ambície Maďarska. Preto koncom vojny Budapešť hodlala prestúpiť do protinemeckého tábora s podmienkou, že jej bude ponechané územie – získané agresiou a s podporou nacistického Nemecka. Opäť to bolo príznačné pre správanie sa Maďarska. Nuž, predstavme si, že by sa usvedčený zlodej na súde a v prítomnosti svojich obetí, dožadoval toho, že si svoj lup ponechá!?

Spojenci napokon maďarské kalkulácie odmietli a v prímerí z januára 1945 musela Budapešť prijať „druhý Trianon“. A vrátiť susedom všetky teritóriá, ktoré protiprávne obsadila s podporou Hitlera. Mierová zmluva uzavretá s Maďarskom na konferencii v Paríži 10. februára 1947 okrem malých zmien v prospech ČSR potvrdila hranice vytýčené v Trianone. Navyše, Maďarsko sa muselo zaviazať, že na svojom území nebude tolerovať revizionistické organizácie ani revizionistickú propagandu. Prejav vedúceho česko-slovenskej delegácie V. Clementisa na konferencii pri zdôvodňovaní potreby zákazu revizionizmu by mal byť povinným čítaním pre každého, kto chce preniknúť do zákutia slovensko-maďarských vzťahov.
 

Riešenie menšinovej otázky po druhej svetovej vojne v strednej Európe
 

Po druhej svetovej vojne sa riešila aj mimoriadne citlivá menšinová otázka. Československá delegácia na základe tragickej skúsenosti, kedy otázka nemeckej a maďarskej menšiny bola zneužitá ako zámienka k územnej agresii voči štátu s cieľom jeho dezintegrácie, požadovala zásadné vyriešenie tohto problému. Problém nemeckej menšiny sa Prahe podaril raz a navždy vyriešiť. Takmer trojmiliónová menšina bola z českého územia so súhlasom veľmocí odsunutá spôsobom, ktorý by sotva zniesol dnešné kritéria ľudských práv a humánnosti. V dobovom kontexte to však zrejme bolo víťaznými mocnosťami považované za legitímne. Konferencia na druhej strane neodsúhlasila československú požiadavku na transfer maďarskej menšiny. S ohľadom na značnú prítomnosť slovenskej menšiny na území Maďarska uprednostnila vzájomnú výmenu obyvateľstva. Podľa údajov presídľovacej komisie išlo o 473 556 osôb, podľa maďarských štatistík sa k slovenskej národnosti v roku 1941 prihlásilo len 16 689 osôb! Do Maďarska bolo vtedy presídlených 89 660 osôb patriacich k menšine a do Československa 71 787 osôb hlásiacich sa k slovenskej komunite. Iný prístup, najmä západných veľmocí, k riešeniu maďarskej menšiny mohol byť spôsobený spomínanými tragickými okolnosťami transferu Nemcov a tiež tým, že už v tej dobe sa črtala nová politická mapa Európy. Povojnová spolupráca veľmocí sa evidentne končila a v našom regióne sa presadili záujmy Moskvy.

Prípravu dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, ako aj jej samotnú realizáciu, maďarská strana všetkými prostriedkami sťažovala s veľmi jasným cieľom. Strategický zámer Budapešti spočíval v ponechaní čo najväčšieho počtu maďarského etnika na slovenskom území pre príhodnú situáciu v budúcnosti...

V čase sovietskej mocenskej nadvlády a komunistického režimu sa v Maďarsku zúžil priestor na hlásanie nacionalistických tvrdení o Trianone a o otázke „nespravodlivosti“ hraníc. Do popredia sa dostali spoločné záujmy tzv. proletárskeho internacionalizmu a stanoviská socialistického bloku ako celku. Najsmutnejšou kapitolou tohto obdobia bola ochotná spolupráca maďarskej strany pri potlačení reformných procesov v Československu, ktorá viedla k aktívnej účasti maďarskej armády na invázii vojsk Varšavskej zmluvy na územie južného Slovenska v auguste 1968.

Veľmi smutne pokračoval vývoj situácie slovenskej menšiny v Maďarsku. Likvidácia národnostného školstva, vrátane škôl slovenskej menšiny v Maďarsku po roku 1960, mala účinne zabrániť príchodu ďalšej generácie slovensky hovoriacich krajanov. Z pohľadu Budapešti tiež strategicky predísť tomu, aby v budúcich prípadných rokovaniach v tejto citlivej agende bol vytvorený priestor pre úvahu o použití princípu reciprocity. Československé úrady v duchu vyššie spomínaných proletárskych záujmov – mlčali.
 

Fiktívnu „traumu“ Trianonu Budapešť nestrávila dodnes
 

Obrat v pohľade nášho južného suseda na Trianon sa začal v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Súvisel paradoxne s politickým uvoľňovaním a pádom komunistického režimu. Nové demokratické pomery v strednej Európe po ukončení studenej vojny vytvorili maďarským politickým elitám vhodné podmienky na štandardné vzťahy so susedmi. Vládcovia v Budapešti to však nevyužili. Naopak, vo svojom politickom myslení sa vrátili na začiatok dvadsiateho storočia. Maďarský parlament 4. júna 1990 prerušil rokovanie a minútou ticha si pripomenul Trianon ako deň smútku. Otázka hraníc so susedmi sa stala verejne diskutovanou a „otvorenou“ otázkou, maďarskí premiéri sa cítili predsedami vlád „pätnásť miliónového národa“. Bola nanovo publikovaná revizionistická literatúra z medzivojnového obdobia, masovo sa rozširovali na verejnosti mapy Uhorského kráľovstva spred roka 1918. Priestor v médiách dostávali najrôznejší novodobí „experti“, propagujúci Uhorsko a režim v ňom pred prvou svetovou vojnou ako prosperujúcu, kvitnúcu krajinu. Krajinu, v ktorej vládla sloboda a uhorský liberalizmus, poskytujúci široké možnosti pre rozvoj podnikania, kultúry, umenia, vedy, aj pre uplatňovanie práv národnostných menšín. Ako huby po daždi vznikali rôzne organizácie so silnou revizionistickou agendu – nepriamo podporované alebo minimálne tolerované politickými elitami. Veľkolepý pohreb regenta M. Horthyho s účasťou maďarskej vlády mohol byť považovaný za rehabilitáciu vojnového vodcu Maďarska. Vodcu, ktorý vojensky napadol takmer všetkých svojich susedov vrátane Slovenska, čím uskutočňoval revizionistickú politiku Budapešti. Takto sa duch revizionizmu v príkrom rozpore so spomínaným záväzkom Maďarska z roku 1947 preniesol do súčasnosti a opäť sa stal hlavnou líniou politiky tohto štátu v regióne.

Tradičná vierolomnosť Maďarska vo vzťahu k samostatnej Slovenskej republike sa prejavovala tak, že na jednej strane Budapešť deklarovala pomoc svojmu susedovi, avšak súčasne všemožnými prostriedkami komplikovala etablovanie sa nového štátu na medzinárodnej scéne.

Ešte koncom dvadsiateho storočia, pod vplyvom euroatlantických partnerov a nadchádzajúcich integračných procesov, Maďarsko uzavrelo so Slovenskom a o rok neskôr s Rumunskom základné politické zmluvy. Zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi SR a MR bola podpísaná v Paríži dňa 19. marca 1995. Je najdôležitejšou politickou dohodou samostatného Slovenska s našim južným susedom. Svojím komplexným prístupom vytvorila priaznivé podmienky pre všetky oblasti spolupráce. Mimoriadne veľkoryso rieši ochranu národnostných menšín a spoluprácu oboch krajín v tejto agende. Súčasťou zmluvy sú tiež relevantné medzinárodné dokumenty. Maďarskej strane sa však, napriek jej obrovskému úsiliu, nepodarilo presadiť do zmluvy autonomistickú koncepciu riešenia menšinovej otázky. Slovensko, podobne ako celá demokratická Európa, odmietlo prijať túto koncepciu ako súčasť štandardu. (Pozri tiež Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín z roku 1995). Toto zrejme ovplyvnilo prístup Budapešti k tejto historickej zmluve, vysoko oceňovanej aj medzinárodným spoločenstvom.

„Macošský“ postoj maďarskej strany k zmluvne dohodnutej spolupráci, najmä v menšinovej agende, v súvislosti so stále výraznejším presahom do našej spoločnej histórie a hlavne jej dezinterpretáciou – sa prejavil tak, že postupnými jednostrannými krokmi sa Budapešť viac a viac odkláňa od skutočnej susedskej spolupráce.

Svoj neúspech pri presadení etnickej autonómie na pôde Rady Európy a tiež v dvojstranných rokovaniach s kľúčovými susedmi vrátane Slovenska, nahradila maďarská strana procesom „integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline“. Konkrétne, vytváraním inštitucionálnych politických, právnych a ekonomických väzieb medzi Maďarskom a maďarskými menšinami – občanmi iných štátov – trvale žijúcimi za hranicami. Žiaden z jednotlivých krokov, smerujúci k tomuto cieľu: vznik Fóra maďarských poslancov v karpatskej kotline, krajanský zákon, novelizovanou ústavou prevzatá zodpovednosť za osud maďarskej menšiny v zahraničí, zákon o štátnom občianstve, zákon o Trianone  – sa v našom regióne nestretol s pochopením.

Slovenské politické elity uverili tomu, že uzavretie zmluvy s Maďarskom, postupná demokratizácia oboch krajín, ich integrácia do euroatlantických štruktúr, neustále veľkorysé ústupky maďarskej menšine a odovzdanie menšinovej agendy jej politickej elite v kombinácii s častou účasťou menšinovej strany v slovenskej vláde – vyriešia „maďarský problém a vzťahy s Budapešťou“. Zdá sa, že niektorí tomu ešte stále veria.

V kontexte ďalšieho vývoja sa preukázalo, že bolo strategickou chybou spomínané odovzdanie menšinovej agendy – politickým štruktúram samotnej menšiny! Štruktúram, ktoré pri „spravovaní“ tejto agendy, nezohľadňujú celospoločenské záujmy a štátne záujmy SR. Ďalšou závažnou skutočnosťou je, že slovenské vládne inštitúcie dlhodobo nepristupovali k menšinovej otázke koncepčne a systémovo s primeranou inštitucionálnou podporou. Následkom týchto pochybení sú postupne prichádzajúce účty...

Je smutným paradoxom, že práve v súvislosti s uzavretím základnej zmluvy a dojednaním kľúčových európskych dokumentov, krátko pred koncom dvadsiateho storočia, sa na slovenskej strane jasne rysovali zárodky systémového uchopenia tejto komplexnej a komplikovanej témy.
 

Vzájomné vzťahy sú plné asymetrií
 

Nič nie je viac príznačné pre slovensko- maďarské vzťahy v období po studenej vojne ako konflikty rôzneho druhu. Spoločné vodné dielo G-N na Dunaji, bránenie integrácii novej SR do medzinárodného spoločenstva predkladaním rôznych požiadaviek maďarskou stranou v menšinovej agende, spor o koncepciu menšinovej otázky na medzinárodných fórach ako aj v dvojstranných vzťahoch, slovenský zákon o štátnom jazyku a neskôr jeho novela, maďarský krajanský zákon, registrácia tokajského vína, snaha o rehabilitáciu J. Esterházyho, (ne)návšteva prezidenta Solyoma v Komárne na odhalení uhorského – zdôrazňujem –, nášho spoločného panovníka, a nie len maďarského kráľa Štefana, nový spôsob „poskytovania“ maďarského štátneho občianstva... Všetky tieto spory majú tri spoločné menovatele. Iniciovala ich maďarská strana, žiadny z nich Budapešť nevyhrala, avšak prehru nikdy neakceptovala. Slovenská strana zasa hneď na druhý deň „zabudla“ na svoj úspech. Inými slovami, Bratislava nevyhodnotila svoju skúsenosť, získanú niekedy aj za dramatických okolností. Pod zámienkou nevyhrocovania vzájomných vzťahov bola a doteraz je ochotná zatvárať oči nad kontinuálnym úsilím suseda o trvalé posúvanie latky, nadštandardne rozširujúcej priestor pre pôsobenie príslušníkov maďarskej menšiny na Slovensku v neprospech Slovenska.

Slovensko-maďarské vzťahy sú plné asymetrií, čo ich robí mimoriadne zaujímavými a dynamickými. Zatiaľ čo na slovenskej strane je Trianon dávno prachom zapadnutá dejinná epizóda, na strane maďarských elít a spoločnosti ide stále o zámerne nestrávenú históriu, ktorá je primárnym zdrojom všetkých problémov Maďarska so susedmi. A nielen to. Z tejto nestrávenej histórie sa stala živá politická agenda dnešných dní, ktorá je hnacím motorom tzv. národnej politiky, rozumej revizionizmu Maďarska. Politiky, s ktorou majú jeho susedia „bohaté skúsenosti“. Politiky, ktorá resuscituje staré, históriou a medzinárodným právom už uzavreté kapitoly. Prípadne generuje s nimi spojené nové kauzy, čím pridáva viac a viac papriky do našich susedských vzťahov. Žiaľ, táto paprika nie je sladká, ale dosť štipľavá.

Slovensko, podobne ako iné susedné národy dnešného Maďarska, ktoré žili spolu s Maďarmi v Uhorskom kráľovstve, má s Budapešťou v princípe tri názorové strety v diskusii o dejinách. Ad a) dnešné Maďarsko sa snaží „sprivatizovať si“ spoločnú históriu vtedajšej mnohonárodnej ríše, ktorá bola domovom pre viaceré národy a logicky preto dobové dejiny boli vytvárané aj týmito národmi. Dnešní vládcovia v Budapešti považujú Maďarsko za výlučného „dediča/majiteľa“ Uhorska a toto sa pochopiteľne premieta aj do ich politických „manuálov“. Ad b) politické elity „moderného“ Maďarska sa historicky identifikovali predovšetkým s poslednou polovicou 19. storočia monarchie do vypuknutia prvej svetovej vojny. Čo pre Maďarov v Uhorsku mohlo predstavovať „zlatý vek“, pre nemaďarské národy bolo a stále je nočnou morou. Ad c) politické elity „moderného“ Maďarska dodnes nepochopili, presnejšie povedané, ani nechcú pochopiť zásadnú vec. Trianon bol len a len následkom politiky ich predkov, ktorí nechceli hľadať model mierového spolužitia s nemaďarskými národmi. Rozhodne to nebol nejaký „diktát“ veľmocí. Je len samozrejmosťou, že vtedajšie maďarské vládnuce vrstvy mali dobré politické, diplomatické aj osobné kontakty s hlavnými mestami Európy, čo určite nebol prípad intelektuálnych elít „ovládaných národov“. Preživšie zvyšky týchto elít boli predsa tvrdo prenasledované a potierané práve Maďarmi! Budapešť súčasne podcenila proces rastúcej úrovne sebauvedomenia potlačovaných národov počas prvej svetovej vojny, ktorý viedol tieto národy k presvedčeniu, že budúce spolužitie s Maďarmi pod „jednou strechou“ prestáva byť reálnou alternatívou.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama