Reklama
Reklama

Sto rokov samoty (a desať samotky) Gustáva Husáka

Počet zobrazení: 10353

G. Husak 2012_1.jpg„Často sa vyjadrujete k téme Gustáv Husák. Prečo nie je hlasnejšie počuť historikov, aspoň pri takýchto výročiach?“

Ján Čarnogurský: „Myslím si, že historici sú pod tlakom politickej korektnosti, ktorá vyžaduje nadávanie na Husáka. A keďže ja som slobodný od každej politickej korektnosti vždy a všade, mňa sa to netýka.“

Desiaty január si vždy pripomínam. Narodila sa vtedy moja mama. A prezident Gustáv Husák.

Na trhovisku vyberám kvety. Pýtam si klince, chcem kyticu z červených, bielych a pridám modré irisy. Pani v kiosku hovorí, že na veľkú kyticu klinčeky už nemá. Ani ona, ani susedka. Všetky sa dnes minuli, vo vedierku zostalo zvyšných deväť červených. Dobre, hovorím, vezmem tie a kyticu doplníme kríčkami bielych chryzantém. No a tými irismi. Chodievam k tejto pani trhovníčke pravidelne, a tak sa dôverne opýta:

„Idete aj vy...?“

Usmejem sa, áno, idem. Položiť kyticu vo farbe trikolóry na hrob bývalého prezidenta. Ale v žiadnej delegácii, idem tam sama. Za seba a za Klub Nového slova. Mojou diplomovou prácou bolo Nové slovo. Prečítala som si ráno rozhovor s Jánom Čarnogurským a opäť som si potvrdila, že aj na Slovensku sú ešte slobodní ľudia. Dovolím si to, čo Husákov väzeň a dnes napriek tomu človek plávajúci proti oficiálnej propagande. Alebo práve preto, pre tú skúsenosť? Idem odniesť na hrob bývalého prezidenta kyticu, aj keď „politická korektnosť vyžaduje nadávanie na Husáka“.

A usmeje sa aj moja pani. Viaže kyticu, otvára hlavičky irisov, pridáva gypsoniu, listy tropických rastlín, vyberá bielu stuhu so zlatým okrajom.

„To si vážim, že tam idete,“ povie. „A aby ste vedeli, páči sa mi to. Ja na neho nenadávam. My vieme, ako sme žili, keď bol on prezident. Ja robím medzi ľuďmi, počúvam ich. To by mali počuť aj tí...“ odmlkou čosi naznačí. „Cinkať kľúčmi! Moje deti sa musia zadlžiť na tridsať rokov, aby mali kde bývať. A ktovie, či budú mať z čoho tie splátky platiť. Radšej na to nemyslieť! Môžu nadávať, môžu vypisovať, my vieme svoje...“ mávne rukou. „Čo nám dali? Ľudia nie sú sprostí.“

Kráčam na cintorín v Dúbravke a myslím - na bývalých disidentov. Na ľudí, ktorí mali odvahu postaviť sa moci. Vedeli, že je to boj a v boji možno utŕžiť. Na ľudí, ktorí kládli statočný odpor. A v ich charaktere spoznávam aj charakter človeka, ktorému idem na hrob položiť kvety. Napriek tomu, že stáli na opačných stranách barikády.

Stále premýšľam, z čoho sa živí pocit nadradenej morálnej prevahy tých, ktorých vo voľbách odmieta väčšina. A stále mi to vychádza, že sa nehovorí pravda o procese z konca deväťdesiatych rokov. Čo sa vtedy v skutočnosti stalo. Skončila sa studená vojna. Strojcom premeny sveta bol Michail Gorbačov. Umožnil zmeniť pomery, ktoré nakreslili víťazi po druhej svetovej vojne. Víťazi si vtedy rozdelili vojnovú korisť a železnú oponu spustil Winston Churchil. Michail Gorbačov popustil napnuté lano, z Berlínskeho múru vypadla prvá tehla a stavba sa zrútila. Môžeme sa sporiť, či mal inú možnosť – faktom je, že nedopustil prerásť studenej vojne vo vojnu horúcu. Dostal Nobelovu cenu za mier. Sovietsky zväz a jemu podliehajúce satelity boli porazené. Patrili sme medzi porazené krajiny. No „ostrovy pozitívnej deviácie“, ktoré boli naozaj iba ostrovmi a – ako hovoria doboví svedkovia - v porovnaní s Poľskom a jeho Solidarnoscou veľmi slabé, sa stali vnútri porazenej krajiny víťazmi. Zosilneli však víťazstvom Západu. No domáce korene ich sily sú veľmi vratké, preto za posledných dvadsaťtri rokov toľkokrát v krízových momentoch počítali, že Západ „zaberie“. (Posledný taký pokus bol pri prijímaní Lisabonskej zmluvy a Dzurindova hra vabank s tlačovým zákonom.)  Myslím si, že z toho plynie ich frustrácia: ako je možné, že nemajú v porazených krajinách aj moc? Patria predsa k víťazom! Ovládli verejný diskurz, tlačia k „politickej korektnosti“, teda pravde víťazov. Každý spochybňujúci hlas označia za boľševický s konotáciou neslobody. Vedia, že víťazstvo je až vtedy víťazstvom, keď je potvrdené v kariérach. V demokracii však musí byť potvrdené vo voľbách. A ak to nevychádza? Treba porážku našiť temným silám. Boľševickým. Komunistickým. Sú schopní dokonca tých najtvrdších cynických zbohatlíkov, pre ktorých je neoliberálny katechizmus písmom svätým, označovať za komunistov.

G.Husak 2012_2.JPGKráčam k hrobu posledného prezidenta Československej socialistickej republiky. Bol by sa  dožil sto rokov. Nasnežilo a sneh je udlávený, dopoludnia mali pri hrobe stretnutie slovenskí komunisti. Ich predseda Jozef Hrdlička (dozvedám sa večer z youtube) sa sťažoval, že neprišiel nikto z oficiálnych predstaviteľov štátu. No nebol medzi nimi ani žiaden žijúci bývalý funkcionár, Husákov spolubojovník. Nechcú byť videní pri jeho hrobe? Nechcú byť videní so súčasnými komunistami? Nechcú byť videní vôbec? Obávajú sa šikany?

Kĺže sa. Pri hrobe s kyticami červených klinčekov stojí osamelá postava. Chvíľu uvažujem, či pristúpiť. Chytám sa okolitých pomníkov, aby som neskončila medzi hrobmi na zadku. Pán môj balans sleduje, pozdravíme sa.

„Prejde čas a zbabelí historici a zbabelí politici tu už nebudú. Potom niekto objektívne povie, že tento muž bol spolu so štúrovcami a Štefánikom najvýznamnejším slovenským politikom. A je mi jedno, čo si o mne myslíte,“ dodá hneď akoby v predtuche možného útoku. Tam sme to dopracovali...

„Pridajme Dubčeka,“ navrhujem.

„Dobre... Ale Šaňo bol slabý. Poznal som obidvoch.“

Vysvitne, že bol veliteľom vládnej letky.

Pristavíme sa pri Dubčekovi. Jeho priateľ profesor Ivan Laluha v Pravde vyslovil hypotézu, že Gustáv Husák loboval u komunistických poslancov, aby vo Federálnom zhromaždení hlasovali za Havla. Pretože nemal rád Dubčeka. A preto vymenoval v poslednom svojom štátnickom akte za predsedu federálnej vlády Slováka Čalfu. Tým nepísaným pravidlom zatarasil Dubčekovi cestu na Hrad – na čele štátu nemohli byť dvaja Slováci. To asi áno, iba motív je podľa mňa iný. Nie neláska. Gustáv Husák bol veľmi racionálny človek, nepodliehal citom. A dobové dokumenty Laluhovu hypotézu o Husákovom lobingu v prospech Havla nepotvrdili. Bola to iniciatíva dovtedy vzorného úradníka a dovtedy loajálneho komunistu Čalfu, od ktorého Husák vonkoncom neočakával takýto krok. Naopak, ako dosvedčujú svedkovia, sklamal ho.

Čo o tom vieme?

Marián Čalfa si pozval na rokovanie medzi štyrmi očami vodcu OF Václava Havla. Z toho stretnutia existuje záznam:

Marián Čalfa: „ S komunistickou stranou – nečitateľnou a nezrozumiteľnou – nepočítam, tá ma nezaujíma. Nech si Mohorita hovorí, čo chce, nech si Urbánek hovorí, čo chce, nech zjazd dopadne, ako chce, tú stranu cítim ako odpísanú. Teraz už hovorím za seba a za vládu a strana nech sa škvarí, v čom chce. Keď sa obrodí na tom zjazde, tak môže zvládnuť ten klub komunistických poslancov, ktorý v tom parlamente hnevá, odvolať ich, niečo im nariadiť a tak. Keď sa neobrodí, Čalfa na nich kašle. Ak sme sa už dostali do tejto fázy, keď sme ustanovili vládu a dokázali sa na niečom dohodnúť, tak sa musíme správať štátnicky. A, pán Havel, vy už tiež, pretože vy už nie ste iba disident, ale stali ste sa politikom a veľmi významnou persónou, ste teda číslom jedna v tejto dobe! My sa musíme správať ako štátnici, ktorí riešia situáciu Československej republiky, a nie vaše predstavy čistého alebo nečistého parlamentu.“

Václav Havel: „Parlament v tomto zložení ma nikdy za prezidenta nezvolí.“

Marián Čalfa: „Ale zvolí, veď tí poslanci nie sú malí jardovia a dobre si spočítajú, čo im hrozí, keď sa vzoprú. Federálne zhromaždenie nedokáže obštruovať, nikdy si to nemohlo vyskúšať, a my ho využijeme práve v tomto zložení, v ktorom je zvyknuté odhlasovať všetko, čo sa mu autoritatívne predloží. Ja sa postarám o to, aby komunistickí poslanci ukončili všetky aktivity spojené s priamou voľbou prezidenta a úplne sa podrobili vôli českého a slovenského demokratického hnutia. Zariadim, aby bol za nejakého odstúpivšieho poslanca kooptovaný do parlamentu Alexander Dubček. Malo by sa to stať 19. decembra, keď sa obidve snemovne FZ zídu, aby si vypočuli programové vyhlásenie vlády. V programovom vyhlásení vyzvem poslancov, aby v záujme politickej stability a rýchle postupujúcej demokratizácie zvolili do konca roku 1989 Havla za prezidenta republiky. Dokážete si, pán prezident, predstaviť, že 1. januára o desiatej hodine pred národ predstúpite vy a začnete nový rok? Ešte jedna maličkosť, nemôžete sa stať prezidentom, pretože ste trestaný človek. Po Husákovej abdikácii prechádzajú na mňa právomoci prezidenta a tak vám udelím milosť.“

Pri odchode z tohto stretnutia Marián Čalfa:

„Myslíte, že počas tej dočasnej doby do volieb nevystane otázka Čarnogurský verzus ja? Môj pád a Čarnogurského vzostup?“

Václav Havel: „Vaše akcie v našich očiach rastú, a ak porastú ďalej, je šanca, že vydržíte s Čarnogurským v spolupráci až do volieb a po voľbách bude „pan Vopička“ predsedom federálnej vlády.“

A ďalší zachovaný zápis je z 15. decembra z ateliéru Josku Skalníka, kde boli iba najbližší spolupracovníci Václava Havla.

Václav Havel: Som v absurdnej situácii, pretože som viedol kabinetné rokovanie medzi štyrmi očami s Čalfom. A podľa môjho pocitu, možno som hlúpy, ale podľa môjho pocitu to bolo doteraz vôbec najdôležitejšie rokovanie, aké bolo vedené. A veziem strašne dobré správy od toho Čalfu. A paradoxnosť môjho postavenia spočíva v tom, že som odporca kabinetnej politiky a že to celé sa musí totálne utajiť, nie pred ŠtB a odpočúvačmi – na tom tak nezáleží – ale pred našimi ľuďmi a pred verejnosťou, alebo tou časťou verejnosti, ktorá nás podozrieva z kabinetnej politiky...“ atakďalej. (Pramene sú verejne dostupné.)

Politika je umenie možného. Až absurdného.           

Lúčim sa s bývalým veliteľom letky bývalého prezidenta. Fotím si hrob a všimnem si, že pod briežkom čaká muž s dievčatkom – odvrátili sa, keď zbadali môj fotoaparát. Nemôžu vedieť, či tu nešmírujem. Počkajú, kým sa došmýkam na chodník a opatrne stúpajú k hrobu. Neznámi ľudia.

Nič nie je na svete čiernobiele a každý raz prizná farbu. Silu preukazujú tí, ktorí chcú svet farebný.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Artur Bekmatov
#1
Artur Bekmatov
11. január 2013, 14:29

Doplním, že na podujatie KSS prišli aj funkcionári spred novembra 89 - Jozef Ševc, či Gejza Šlapka. (foto: http://www.topky.sk/cl/10/1336769/)

Obrázok používateľa Rudolf Slezák
#2
Rudolf Slezak
11. január 2013, 16:44

Tiež som si niekde prečítal rozhovor s Jánom Čarnogurským na tému Gustav Husák. Okrem toho, čo uviedla autorka článku, rád by som k tomu dodal, ešte jeden jeho výrok. V tomto rozhovore sa zmienil aj o tom, že disidenti, ktorí prežili obobie Husákovej normalizácie, majú k jeho osobe vlažnejší vzťah, ako historici. Priznávajú tým, že ak by tu vznikla robotnícko-rolnícka vláda, mohlo to s nimi dopadnúť oveľa horšie. O Gustavovi Husákovi sa teda, neprestáva písať a hovoriť. Nie je teda pravdou, ako sa napísalo v "SME", že už nie je o neho záujem. Aj tí, čo ho najviac zatracujú za jeho normalizáciu,  mali by priznať, že bol jediný, kto vydržal ponižoanie a mučenie vo väznici v 50-tich rokoch. Zachránil tým nielen sám seba, ale aj veľa iných ľudí, ktorých nezatiahol do svojho vykonštruovaného procesu. Nevytĺkli z neho priznanie. Kto z nás, alebo z tých, čo ho zatracujú, by si trúfol o sebe povedať, že tiež by niečo podobného zvládol. Už aj preto si myslím, že by nemal byť v histórii tohoto štátu zastrčený niekde v kúte. Naopak, aj vtedy, keď si už ľudia nebudú vedieť spomenúť na svojich nemastných neslaných prezidentov, z pred roka 1989 i po ňom, na Husáka, si v dobrom alebo vo zlom spomenú.

 

 

Obrázok používateľa anton b.
#3
anton braxatoris
12. január 2013, 15:49

pekny clanok. s hodnotenim politickeho ucinkovania michaila gorbacova to bolo o dost inak, v podstate to bola zivelna hlupost a jeho vecne opity nastupca to potom zaklincoval, naco tomu davat velkolepe zamery - hlavne s ohladom na to, ako to s ostblokom nakoniec dopadlo...

uvodny citat pochadza z rozhovoru s carnogurskym, ktory vie o tychto veciach dost. ivan laluha tiez vie dost, ale ktovie aku ulohu zohraval a zohrava, jeho posledne vyroky ohladne dubceka a husaka maju daleko od objektivity. priznacne pre nasu poprevratovu scenu je, ze ani jeden vyznamnejsi historik sa neodvazil prist s hodnotiacim clankom, ktorym  by objektivne zhodnotil politicke ucinkovanie Gustava Husaka. nepritomnost historickych faktov supluju demagogickymi fabulaciami media v sukromnych kapitalistickych rukach, dost casto cechoslovaklisticky orientovanych (pre obchod je vyhodne byt co najviac kozmopolitny), takze sa mladez o Gustavovi Husakovi nema ako a odkial dozvediet objektivne informacie...

este jednu poznamku: myslim si, ze je na skodu veci zdoraznovat zasluhy Gustava Husaka popieranim zasluh Alexandra Dubceka. jeden aj druhy zohrali vo svojej dobe vyznamnu ulohu - nepotrebuju taketo barlicky. odvazim sa dokonca predpovedat, ze dnes by si podali ruky...

 

Obrázok používateľa anton b.
#4
anton braxatoris
12. január 2013, 15:54
Obrázok používateľa Jozef Schwarz
#5
Jozef Schwarz
13. január 2013, 17:44

Husákove štátnické (politické) plusy

Slovensko malo určite množstvo kvalitných politikov ale do vrcholového tria 20. storočia zaraďujem M. R. Štefánika, A. Dubčeka a G. Husáka. Za štátnické plusy posledne menovaného považujem.

Prvý: Vrcholový povstalecký politik. Spolu- podieľanie sa na SNP v riadiacich funkciách a formulovanie akčnej ľavicovej politiky v záujme väčšiny Slovákov (príprava a priebeh SNP, zlúčenie ľavice na Slovensku, podiel na Košickom vládnom programe). Aj jeho povstalecká činnosť prispela k zaradeniu Slovenska do demokratického sveta a k jeho budúcej národnej suverenite.

Druhý: Slovenský národný politik v komunistickej strane. Celoživotná obrana slovenských záujmov sa prejavila aj v rámci národnofrontového a ľudovodemokratického (pofebruárového) Česko-Slovenska (1945 – 1950). Ako komunista nikdy nestrácal zo zreteľa politiky slovenský národný aspekt.

Tretí: Nepokorený politický väzeň vlastného politického režimu (nie len poslušný syn strany (nepriznanie viny napriek mučeniu) a 10 rokov za mrežami). Napriek tomu sa určitým spôsobom „povzniesol“ nad osobné krivdy a neoplácal ich ...

Štvrtý: „Stvoriteľ“ federácie.. Clevelandská a Pittsburghská dohoda, konečne v praxi, ale na ďaleko kvalitatívne vyššej úrovni ako predstavy typu autonómia. V celej dovtedy 50- ročnej histórii Česko-Slovenska ako jediný politik vybojoval relatívne úspešný zápas o federalizáciu

Piaty: Rozhodný štátnický politický postoj po okupácii. Okupácia a hľadanie menšieho zla (moskovské rozhovory), alternatíva robotnícko-roľníckej vláde ktorej možnosť spomína Ján Čarnogurský (spomeňte si na Kadárove riešenie situácie v Maďarsku!), i následné relatívne nekrvavé politické procesy. Reálny a realistický politik - normalizátor s ľudskou tvárou?

Šiesty: Jediný Slovák prezidentom Č-SR za 74 rokov. Uchovanie slovenského postavenia prijatím prezidenstva. Česi ho „nemajú radi“ nielen pre jeho presvedčenie komunistu, či pre stelesnenie normalizátorstva, ale predovšetkým preto, že im „podaroval“ vlastný český štát, ktorý 20 rokov blokovali (napr. žiadna KS Česka) a úspešne organizovali zánik ČeskoSlovenska. G.Husák bol po T.Masarykovi druhý najdlhšie „vládnuci“ prezident (viac ako 14 rokov) spoločného štátu, nemali by sme sa za neho hanbiť …

Zámerne hovorím len o plusoch podľa mňa, o negatívach jeho života sa dozvedáte po tieto dni plnými priehrštiami.

Jozef Schwarz

Obrázok používateľa PeterPeter
#6
Peter Krumpál
14. január 2013, 14:20

Vďaka za článok.

Je veľmi ťažké zhodnotiť obdobie od 21.augusta 1968 do darebáckej zrady Čalfu a ďalších prisluhovačov. Je to ťažké najmä pre ľudí, ktoí v tom čase mali 18 -19 rokov a spontánne reagovali na podnety z médií ( napr. 24.08.1968 vysielal český rozhlas výzvu mladým ľuďom na vstup do komunistickej strany :"strany Dubčeka, Černíka, Svobodu a Smrkovkého). Koľko mladých ľudí vtom čase vstúpilo do KS mi nie je známe, ale bolo ich iste veľa. Ich osudy by boli veľmi zaujímavým osvetlením oných udalostí a udalostí nasledujúcich.

Obrázok používateľa Juraj
#7
Juraj Purgat
27. február 2013, 11:06

Rád by som poukázal na servilnosť a neprofesionálnosť nielen novinárov SME, o ktorých je to známe, ale tiež o historikoch, ktorí sa nechali počuť a pridali sa k útoku na naše Dúbravské noviny  len preto, že si dovolili venovať jednu stránku spomienok na vlastného rodáka, jedného z čelných organizátorov SNP, a neskôr prezidenta ČSSR  Dr. G. Husáka pri príležitosti stého výročia jeho nedožitých narodenín. 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama