Reklama
Reklama

Storočnica
Mira Procházku,
ozdoby Slovenska

(Kto bol ten muž? Kým bol pre nás?)
Počet zobrazení: 2811

Krásna ako vždy, norkový kožuch, trblietavý šál, perfektný make-up.
„Mária, prepáč, nikdy si nemala milenca? Máš toľkých obdivovateľov. Divadelných, filmových televíznych partnerov...“
„Nie, nikdy som nestretla múdrejšieho človeka, ako je môj muž!“

(Zaznamenané v úplne čerstvej knihe Vlada Vávru a Viery Vávrovej Hladkej Náš príbeh)
 

miro_prochazka.jpgMIRO PROCHÁZKA
* 1. 8. 1921 Žilina – † 18. 10. 2005 Bratislava

Spomínam si, koľkokrát som Máriu Kráľovičovú – našu Marínu – počula hovoriť o svojej slnečnej generácii. O múdrych mužoch, s ktorými sa priatelila: o Matuškovi, Mináčovi, Tatarkovi, Mňačkovi, Laholovi. O múdrom mužovi – Procházkovi, ako ho takmer celý život oslovovala –, s ktorým žila a porodila mu dve deti. O prázdninových cestách, na ktorých zodrala topánky, keď ju Miro Procházka učil spoznávať Louvre, Prado, Tate Gallery – lebo u nich doma sa hovorilo čáračtinou, ale u Procházkov po anglicky a po francúzsky.

Kto bol ten muž? Kým bol pre nás?

Múdrosť sa v dnešných časoch sploštila na chytráctvo. Kto koho lepšie oklame, ten je múdrejší. Šuštia im v papuli prachy, hovorieva môj kolega zo Smeny Rudo Gallo.

Múdrosť Mira Procházku pochádzala z iného rodu. Všetko, čo mu život doprial, rozdával – občas, ešte ako vysokoškoláčka, som ho stretávala na Štúrovej ulici, jeho štíhla vysoká postava sa nedala prehliadnuť. No aj na tej rušnej ulici so zvoniacimi električkami vytváral okolo seba akési fluidum, príťažlivosť. Nepoznali sme sa, no vedela som, že je otcom môjho konškoláka Mira, ktorý študoval vedu o výtvarnom umení a na prázdninovom zájazde v bulharskej Albene mi rozprával o svojej rodine. Mama bola a je hviezda, v Mirovom rozprávaní bol rovnakou hviezdou jeho otec. Svojho syna a dcéru Janu nikdy nevychovával, on ich proste svojím bytím vo všetkom inšpiroval. Zahanbilo by ich, keby sa mu nechceli vyrovnať. A podvádzať v tomto smere by bola najväčšia hanba.

To je jadro múdrosti: nevnútiť sa, a predsa byť príkladom, vzorom.

Osobne sme sa spoznali na chodbe redakcie Pravda, to už bolo po mojej poslaneckej anabáze. Miro mi spontánne tykal a keď som trošku hľadala okľuky, hneď to spozoroval: tykaj mi! Sme svoji, nie? Bol to už muž v zrelom veku – narodil sa 1. augusta 1921 – stále energický, príťažlivý a inšpiratívny. Spisovateľ, básnik dramatik, prekladateľ a publicista. Písal veľa aj pod pseudonymom: Marcel Rod, Peter Struhár, Vladimír Torre (to som sa dozvedela až z jeho oficiálneho životopisu).

V Klube spisovateľov mu rozhlasová redaktorka Ľuba Šajdová raz pripravila verejnú nahrávku, prišiel tam s Marínou, aj s malým chlapčekom, vnukom, ktorý vtedy žil s mamou a otcom v Kanade. Miro ho predstavil publiku – ale nie ako vnuka, no ako šachistu, lebo šach hral v jeho vlastnom živote významnú úlohu. Pochádzal z rodiny českého staviteľa Vladimíra Procházku, zakladateľa holubárstva na Slovensku! V roku 1933 hral Miro Procházka v žilinskom hoteli Rémi v simultánke proti veľmajstrovi sveta Alexandrovi Aľjechinovi, v roku 1937 získal titul juniorského majstra Slovenska v šachu! Z jeho životopisu som sa vtedy dozvedela, že vyštudoval bratislavskú Obchodnú akadémiu v Bratislave, pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline, potom bol dramaturgom Československého filmu. Trochu ho to zavialo k politike, lebo v rokoch 1948 – 1950 bol tlačovým tajomníkom predsedu SNR Karola Šmidkeho. Nato sa stal šéfredaktorom časopisu Bojovník, zakladateľom a riaditeľom knižného vydavateľstva Dukla, redaktorom Kultúrneho života, pracovníkom Povereníctva kultúry, ale čo ma vtedy (a aj dnes) úplne šokovalo – bol spisovateľom v slobodnom povolaní. Všetci sa totiž živili v nejakom zamestnaní, aby mohli po večeroch písať. Miro Procházka to mal zdanlivo ľahšie, lebo nemal nad sebou iného šéfa len čas.

marina_a_miro_v_moskve_1957a.jpg
Marína a Miro na československom veľvyslanectve počas VI. svetového festivalu mládeže a študentstva v Moskve v roku 1957.

Tvoril, kedy on chcel. Ale aby sa uživil, musel písať vtedy a tam, kde sa dalo – preto bol spolupracovníkom mnohých novín a časopisov: Kultúrneho života, Smeny, Pravdy, Práce, Života, Ľudu, Hlasu ľudu, Tvorby, Športu, Štartu, Večerníka, Scény, rozhlasu a divadla. Písal divadelné a rozhlasové hry (Kráľovstvo za šesták, 1953, Dvanásť ľudských hodín, 1964, Dnes večer predstavenie odpadá, 1964, Príbeh o svetle v temnotách, 1965, Podjazd, 1967), prekladal divadelné hry, básne a romány z češtiny, poľštiny, ruštiny, francúzštiny, nemčiny a angličtiny. To by aj stačilo na dva životy, no Miro bol aj priekopníkom cestopisnej a športovej knižnej reportáže. Vydáva knihy Arrivederci Roma, Londýn 100 minút od Prahy (obe 1961), Berlín – rozdelené mesto (1962), Most cez rieku Inn (1964), Hviezdy a piruety  (1966, s Ľ. Zemanom), portrét športového novinára Karola Weissa Srdce a pero  (1969); z politických dôvodov zošrotovali Biela spiaca žena (1970). Venoval sa aj výtvarnému umeniu v knihách Bratislava očami maliarov (1954), Vincent Hložník, grafická tvorba (1955) a Bratislava očami výtvarníkov (1961). Bol scenáristom kabaretného muzikálu Aj tak sa môže (1958) pre Tatra Revue a biografického filmu o doktorovi Ivanovi Hálkovi Živá voda (1980). Až v roku 1978 sa zamestnal v Divadelnom ústave, neskôr bol šéfredaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo. Publikoval nielen v  slovenských a českých denníkoch a časopisoch, ale aj v Die Welt, Der Spiegel, Mainiči Šimbun, Corriere della sera, Kurier, Libération.

Miro Procházka bol s literatúrou spojený dávno pred mojím narodením – veď publikoval v roku 1940 v časopise Nový svet, v tom istom roku aj básňami v Zborníku najmladších autorov a ešte ako študent uverejňoval básne v Smrekovom Eláne a Lukáčovej Tvorbe. Trochu zacitujem z encyklopedického hesla : „... písal divadelné a filmové kritiky do Slovenskej politiky a Slovenského rozhlasu. Prvá básnická zbierka Vejárom tvojich mihalníc (1941). Za vojny pod pseudonymom zneli z vysielania Volá Londýn jeho verše, ktoré sa neskôr stali základom súboru  Storočie malomocných (1946). V rýchlom slede vyšli Palas Aténa (1949), Povstanie (1949), veršovaná knižka pre deti Snežienka (1949). Neskôr zbierky: Májová pieseň (1952), 1812 (1957), Skice do vetra (1971) a Milujem jarný vietor (1981). Pri otvorení X. zimných olympijských hier v Grenobli 6. februára 1968, kedy posledný bežec, krasokorčuliar Alain Calmat šprintoval zapáliť olympijský oheň, znela štadiónom spolu s tlkotom srdca športovca báseň Mira Procházku Mon coeur (Moje srdce).

Za vojny bol vedúcim literárnej skupiny a vydavateľstva Mladá generácia ako opozície voči oficiálnym katolíckym autorom. Patrili tam Krista Bendová, Ctibor Štítnický, Miloš Krno, Ivan Teren Ján Brocko, Boris Kocúr, Milan Kraus a ďalší, voči ktorým uverejňoval štvavé články v Gardistovi Milo Urban.

marina_a_miro_pre_portretmi.jpg
Básnik a múza. Portréty v pozadí - Ladislav Čemický: Marína, Lea Mrázová: Miro.

Každá smrť vytrhne aj z nás živých kus srdca. V šuflíku písacieho stola som mala pripravenú veľkú obálku. Na obálke meno Miro Procházka. A vtedy, 18. októbra 2005, som sa zrazu dozvedela, že túto obálku adresát neotvorí, lebo – Je predsa október/ a vonku leží hmla a mne je lepšie/takto zďaleka sa dívať/ tým všetkým klope srdce/ a ja len divák z poslednej galérie.

Keď som Mirovi – myslím, že to bolo v júli onoho roku – telefonovala, dohodli sme sa, že prídem na kávu a donesiem mu rozhovor s Arnoštom Lustigom, ktorý som vtedy robila pre týždenník Slovo (pôvodne Nové slovo). Žiaľ, káva sa už nekonala, Miro šiel do nemocnice (ja, starý hypochonder, povedal mi vtedy) a hodiť obálku len tak do schránky mi pripadalo suché. Lebo s Mirom boli najzaujímavejšie rozhovory. Vedel sa dívať, mal presný a bystrý postreh a bol veľmi vtipný. A bolo jedno, či rozmýšľa o filme, divadle, výtvarnom umení alebo o futbale či politike. Jeho odbornej recenzii sa dalo veriť a jeho úsudok mal vždy myšlienku, nielen resumé už objaveného.

Mal dve veľké lásky – Laca Novomeského a svoju ženu Marínu (Kráľovičovú) Bol naozaj obdarený rozumom i citom. Rád cestoval, ale nie preto, aby on mal zážitok. Či šiel na filmový festival alebo s Marínou do Paríža na oneskorenú svadobnú cestu (pri príležitosti zlatej svadby) – priniesol nezabudnuteľný zážitok nám, čitateľom. A potom rozhovory! On sa vedel dorozumieť s najväčšími hviezdami nie preto, že ovládal jazyky, ale preto, že okamžite nadväzoval kontakt. Osobnosti vedeli, že sa s nimi rozpráva osobnosť, nie stojan na mikrofón. Bol majstrom skratky, mal názor a odvahu. Tvrdil: „Kritika je tá najnevďačnejšia robota, ak je príliš úprimná a pravdivá. Vyniesla mi najmenej honorárov a najviac nepriateľov. Tie prvé sa rýchlo minuli, tí druhí – aj s úrokmi – ostali.“

tovstonogov_a_spol.jpg
Doma s hosťujúcimi ruskými umelcami. Zľava Georgij Tovstonogov, Mária Kráľovičová, Miro Procházka, Kirill Lavrov a Valentina Kovaľová (1982).

Od jeho dcéry Jany viem, aké hviezdy pili kávu a niektoré aj nocovali v ich bratislavskom byte, či s otcom sedeli pri kaviarenskom stole: literáti Vítězslav Nezval, Adolf Hoffmeister, Pavel Kohout, Władysław Broniewski, Julian Tuwim, Leon Kruczkowski, Jerzy Andrzejewski, Tadeusz Różewicz, Konstantin Simonov, Boris Polevoj, Friedrich Wolf, Anna Seghersová, Mladen Isajev; divadelníci Arkadij Rajkin, Kirill Lavrov, Oleg Jefremov, Jevgenij Lebedev, Marija Crnobori, Jean Marais, Jean-Paul Belmondo, Francis Huster, Iván Darvas, Alberto Sordi; režiséri – zakladateľ Dubrovníckych letných hier Marko Fotez, Alfréd Radok, Otomar Krejča, Grigorij Tovstonogov, Galina Volčeková, Jean-Louis Barrault, Antoine Vitez, Giorgio Strehler, Kazimierz Dejmek, Boleslaw Barlog; výtvarníci Christian Attersee, Alfred Hrdlicka, Karl Prantl, ale aj politici – riaditeľ Théâtre National de Chaillot a minister kultúry Jack Lang, novinár a starosta Viedne Helmut Zilk, predseda rakúskej Národnej rady a prezident Heinz Fischer. V roku 1955 sprevádzal pri hosťovaní v Bratislave súbor Théâtre National Populaire vrátane Jeana Vilara, Silvie Monfortovej a Gérarda Philipa; pozval ich na návštevu Domova spisovateľov v Budmericiach, kde si zahrali volejbalový zápas s domácimi autormi. 

Miro Procházka by sa 1. augusta bol dožil sto rokov. Chcela by som, aby ožil aspoň na týchto stránkach. Pre jeho múdrosť, aj pre jeho veľký cit, povedané s Lacom Novomeským: pre veci a vecičky sveta.

Foto: Rodinný archív

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama